Teória:
1. Robím to, čo chcem (neriešim, či je to správne alebo nie, lebo to pokladám za najvýhodnejšie pre mňa)
2. Robím to, čo chcem (ale vnímam, že niektoré veci z toho nie sú správne, aj keď ich pokladám za najvýhodnejšie pre mňa)
3. Začnem robiť to, čo je správne (aj keď do toho nemám chcenie a nepokladám to za najvýhodnejšie pre mňa, ale prinútim sa)
- postupom času, počas „robenia správnych vecí“ vidím stále viac ich zmysel, a preto:
4. Robím to, čo je správne, pretože to už aj ja chcem, aj keď to (podľa 1, 2) nepokladám za najvýhodnejšie je pre mňa
Príklad:
1. Podnikám v oblasti, ktorá je potrebná pre samosprávu. Vďaka známym na úrade predražujem zákazky a mám z toho značný profit.
2. Vidím, že mesto nemá dostatok financií na iné potrebné veci kvôli mojim zákazkám, ale neriešim to kvôli môjmu profitu.
3. Z môjho rozhodnutia prestanem predražovať zákazky, aj keď to moju rodinu bude stáť lukratívne dovolenky, nebudem si môcť dovoliť prevádzku drahých áut a nášho rodinného paláca.
- vidím, že mesto sa začína rozvíjať, opravia sa cesty, osvetlenie, pribúdajú nové parky, budujú sa škôlky, opravujú školy... začínam stretávať viacej spokojnejších ľudí.
4. Už viac nepredražujem zákazky, lebo vidím, že takto sa vzmáha celá spoločnosť, aj keď sa tým finančne nevzmáham ja a moja rodina tak, ako by som sa vedel.
Komentár:
Za problematický pokladám prechod do 2 ku 3, to sa deje len vo výnimočných prípadoch, ktoré by sme mohli nazvať „slobodným konaním“ (podľa ruwolfa sa to buď nedeje, alebo deje vtedy, keď prevládne iný motív, ktorý začne toto konanie pokladať za najvýhodnejšie).
Osobne si myslím, že k tomuto konaniu vyzýva Kristus. Vidieť to napríklad na pozitívnej reakcii Zachea (Lk 19) a negatívnej bohatého mládenca (Lk 18, 18nasl.).
