V Trnave som bol vyjadriť svoj názor, ktorý mi ústava garantuje a svedomie prikazuje. Názor, že fašisti tu nemajú miesto.
Už od začiatku to však nebol protest ako každý iný. V dave podporovateľov ĽSNS bolo veľa chlapov s kapucňami a prekrytou tvárou šálmi a rúškami. Nesledovali pódium, ale sledovali iba nás, protestujúcich. Ich cieľ bol od začiatku jasný – prišli len preto, aby si cielene do niekoho z nás udreli.
Čo sa vlastne stalo?
Po skončení protestu sme na námestí ostali stáť ešte asi 20 minút. Rozprávali sme sa a čakali na to, kým sa dav rozíde. Následne sme išli ja, Palo Sibyla, jeho kamarát a naša kolegyňa k autu, ktoré sme odtiaľ mali zaparkované chôdzou asi päť minút.
Ako sme odchádzali z námestia cez park, pridali sa k nám Michal Truban a jeho asistent Viktor. Keď sme kráčali cez stred parku po chodníku, tak na pravej strane sme zbadali skupinu asi 15-tich chlapov. Zahalené tváre, mikiny a maskáče. Kráčali sme ďalej. Zrazu začali na nás pokrikovať: „Hej Truban! Truban!“. Nereagovali sme a išli sme ďalej.
Takmer na konci parku sme sa odpojili. Michal a Viktor išli do auta smerom na stanicu a my sme chceli ísť na konci parku cez cestu. V tom som uvidel, ako sa časť skupiny rozbehla smerom ako išli Michal a Viktor. Preto som sa zašiel bližšie pozrieť, čo sa tam deje. Nevidel som Michala a zjavne ani oni. Preto som sa vydal naspäť a chceli sme pokračovať k autu. Zbadali sme, že chlapi sa však vracajú a utekajú našim smerom.
V tej chvíli som si všimol, že po chodníku z parku ide skupina teenagerov s transparentmi. A to už k nám dobehli chlapi s kapucňami. Začali kričať, aby sme im okamžite navalili transparenty. Začali ich trhať a jedného mladého chalana hneď udreli. Skúšali sme na nich hovoriť, aby sa upokojili. V tom mi jeden z nich vrazil presne do úst. Druhá prišla z boku do ucha. Odskočil som dozadu.
Videl som, ako jeden chlap vytrhol transparent Palovi a obehol ho zozadu. Na to sa Palo na neho otočil a začal mu niečo hovoriť. Chlap sa však na neho zahnal palicou, ktorá predtým držala transparent. Na to som ja na nich opäť zahučal, aby prestali a vtedy sa do mňa pustili 3 borci. Chránil som si tvár rukami a hovoril si v hlave, že nesmiem spadnúť, lebo kopance by som tak rýchlo nerozdýchal. Mal som dobrú a hrubú bundu, cez ktorú sa im mi nepodarilo zraniť údermi rebrá. Neviem prečo, ale po chvíli prestali a utiekli preč.
Videli sme, že utekajú cez prechod. Otriasli sme sa. Skontrolovali, či sme všetci v poriadku. Išli sme za deckami, či sú aj oni ok. Jeden z nich mal rozbitý nos a tiekla mu krv. Pozbierali sme transparenty a povedali si, že sa musíme dostať do auta, aby neprišla druhá vlna. Auto bolo asi 3 uličky od miesta, kde bol útok. Číhali sme za každým rohom, či tam náhodou nebudú opäť. Nasadli sme a chceli sme rýchlo odtiaľ vypadnúť. Vďaka ľuďom, čo boli v aute na križovatke a zachytili utekajúcich útočníkov, máme ich video. Jeden z nich má dokonca aj spomínanú tyč z transparentu.
Prekvapuje ma, akí to boli hrdinovia. Pustili sa do nás ako tlupa. Zozadu sa nás snažili udrieť a potom sa do mňa pustili v presile. Tomu sa hovorí odvaha.
Príspevok na Facebook som napísal, keď sme si sadli do auta a išli preč. Bol som veľmi nahnevaný a nervózny. Zverejnil som ho a čakal som, že si to prečíta pár mojich kamarátov a kolegov. Avšak zdieľalo ho až 2100 ľudí. Nie všetci ale s dobrým úmyslom.
Udivuje ma, koľko ľudí prišlo na môj Facebook a začali na mňa ešte viac útočiť. Po tom, čo som zažil, som naozaj nemal chuť si to čítať. Vraj som si to vymyslel, vraj som si to zaslúžil, lebo som provokoval. Napísali mi kopu aj súkromných správ kde mi nadávali, urážali, či sa rovno až vyhrážali.
Chcem ubezpečiť všetkých ľudí, čo mi to písali, že nemám naozaj chuť sa s vami nikdy stretnúť a rozprávať. Okrem toho, že mi je jedno, či mi veríte alebo nie, tak neviem, ako by ste reagovali vy. Keď sa na vás ženie 10 chlapov s kapucňami a šálmi cez tvár, vaša prvá reakcia nie je vytiahnuť mobil, aby ste si ich natočili. Moja prvá reakcia bola brániť sa, aby neublížili mne, mojim kamarátom a mladým okolo.
Nechcel som ísť na políciu, pretože som si hovoril, že ich nenájdu. Nezostal som krvavý od hlavy po päty, nemám žiadnu ťažkú ujmu na zdraví – tak čo? No aj keď sa mi nič hrozné nestalo, tak mohlo. Keby som nemal 2 metre, ale boli by tam iba samotní teenageri, čo by sa nevedeli ubrániť, mohlo to skončiť aj horšie. Preto som dnes išiel na políciu a všetko nahlásil. Boli sme tam asi 4 hodiny. Odovzdali sme dôkazy a upozornil som na každého, kto mi písal veci, ktoré už môžu byť trestné. Iba vďaka vám som tam išiel, preto vám za to ďakujem.
Niektorí ľudia tento útok na nás schvaľujú v komentároch pod mojim príspevkom na FB. Ľudia, čo dokážu povedať takéto veci, pre mňa stratili akúkoľvek ľudskosť. Je mi vás naozaj ľúto. Kam sme to dospeli, že človek želá niekomu niečo zlé. Že sa nehanbí pod to aj podpísať. Ako by sa vám to páčilo, keby sa to stalo vám alebo vášmu dieťaťu. Drsné slová za klávesnicou.
čítaj :
odkaz
