Námorník a loďka (rozprávka)

Brieždenie sňalo z neba nočné závoje. Odhalené nebo bolo modré a skaly pod ním biele ako soľ, ktorou sú po tisícročia obmývané.

- Nevystupuj na mňa, námorník, - riekla loďka. Jeho mocné ruky, ktoré prali siete v plytkej vode medzi skaliskami, na chvíľu znehybneli.
- Nedotýkaj sa ma. Mám vlastné túžby. Mám vlastné sny. Hnusia sa mi tvoje ťažké dlane, tvoje násilnícke ramená. Dlho si ma ponižoval. Nechaj ma dnes odísť samotnú.

Keď rozprestrel siete oproti slnku, zostúpil do mora. Hrdzavú kotvu vymanil zo skalnej rozsadliny, vyhodil ju na palubu a pomaly odchádzal mokrými chodidlami po hrejivom piesku.
Loďka bola voľná.

Lakovaný trup sa v miernych vlnách prevaľoval ťarbavo ako kačka. Už uplynul deň a loďka ešte stále nestratila pevninu z dohľadu.
- Prečo to ide tak čertovsky pomaly? Hej, čierna noc, keď prichádzaš, príď na divých víchroch! Rozdúchaj moru sipiace krídla vĺn! Ako dlho ešte budem čakať, kým ochutnám závratnú slasť slobody?

Noc však prišla pokojná, dôstojným tichom kráčala po lesklej dlažbe oceánu. Na čiernom saténovom rúchu jej žiarili briliantové náhrdelníky. Z nadmračnej výšky osvetľovali plachetnicu, kníšucu sa ako prízrak pod bezoblačným nebom.

- Kam ťa máme zaniesť? - šelestili vlny nad ránom, keď sa z juhu zdvihol tichý vánok.
- Konečne, - pomyslela si loďka. Obzrela sa napravo, obzrela sa naľavo, potom dopredu a dozadu, no uzrela len nespočetné brázdy vĺn.
- Neviem, - povedala bezradne. - Je to tu všetko také rovnaké, také pusté…

A dni sa míňali. Všetky boli rovnako dlhé, rovnako mokré, rovnako belasé a slané.

- Kam ťa mám zaniesť? - opýtal sa vietor, tak dlho očakávaný. Tancoval zrazu vedľa nej po spenenej vode. V diaľke zazrela úzky tmavý pás, jediný záchytný bod v tej vodnej pustatine.
- Tam, vietor, drahý priateľ, dopredu, k neznámej zemi v diaľke pred nami!
- Rozprestri teda plachty, loďka, a ja sa do nich opriem svojím chladným hrudníkom.
- Nemôžem rozprestrieť plachty, vietor, veď nemám ruky človeka. Zodvihni vlny a na ich dlaniach ma vezmi k pevnine.
- Uchop teda kormidlo a ja zobudím vlnobitie.
- Nemôžem uchopiť kormidlo, veď nemám dlane ľudí...
- Ako ti mám pomôcť? - riekol vietor. - Ja musím ísť vlastnou cestou. Nemôžem letieť s tebou k pevnine, a vlny, tie pôjdu so mnou. Ak nemáš ani plachty, ani kormidlo, iní vyberú smer, ktorým poplávaš.

Pred súmrakom sa mraky sklonili k hladine. Na krvavých čelách niesli znamenie búrky. Odrazu jazyky bleskov oblízali prázdnu palubu. Rachotiaci jazdci neba hnali loďku čiernou diaľavou, kým nenarazila na bralo a sácaná vetrom neuviazla v piesčitej plytčine.

Tak plynuli dni, spájali sa v týždne, a tak plynuli mesiace. Z blízkej pevniny doliehali k loďke slabučké ozveny spevu. Nikdy sa už odtiaľ nepohne! Toto je koniec vysnenej cesty?
Čajky a kormorány sa zahniezdili v dierach vraku. Každé ráno ich videla odlietať. Trepot ich slobodných krídel bol pre ňu výsmechom.

- Keby tu bol námorník, - vzdychla si loďka.

Prišiel. Zviazal ju lanami a odtiahol k pevnine. Dlhé týždne opravoval diery v trupe. Vymieňal palubné dosky, tmelil smolou a obnovoval starý lakový náter.

Jedného rána sa znovu ocitla na vode. Ako šťastne sa cítila hojdaná vlnami - ale aká neistá…
Námorník zložil ťažké vence sietí na provu. Ale až keď na ňu doľahla ťarcha jeho krokov, začala sa cítiť slobodná.
- Už nikdy ma neopusť, námorník, - riekla.


(úryvok z knihy "Damianova rieka")

... skratka

jeden mudry muz mi vzdy hovorieval>

rob ako vies, ako musis..

no vsak ako inac, ked inak neviem a nemozem????