Isté prejavy charizmatického hnutia sa nedávno na Slovensku stali predmetom politického diskurzu. Pritom nielen protestant Marek Krajčí, ale aj viacero katolíckych slovenských politikov sa pohybuje v prostredí charizmatických spoločenstiev: Eduard Heger (OĽaNO), Richard Vašečka (Kresťanská únia), Jozef Lukáč (Sme rodina) či exposlanec Branislav Škripek. Preto je potrebné upozorniť, že ich spiritualita sa v tomto „mimo hlavného prúdu katolíckej teológie“ nenachádza.
O tzv. dare proroctva a dare jazykov nachádzame okrem kníh Nového Zákona v spisoch ranokresťanských autorov len pár stručných zmienok (Justín, Ireneus, skeptickú mienku mal o nich Origenes). V neskoršej dobe je spomínané, že sa na rozdiel od novozákonnej doby nevyskytujú (Ján Zlatoústy), minimálne nie bežne (Augustín). Počas stredoveku a raného novoveku sa objavovali občasné správy o extatických stavoch u svätcov a o prejavoch, ktorých opis by sedel na dnešné letničiarske chápanie daru jazykov, no v Cirkvi im nebola venovaná systematická pozornosť. Najvýznamnejší stredoveký teológ Tomáš Akvinský skonštatoval, že dnes pri zoslaní Ducha už nik cudzími jazykmi nehovorí, “lebo Cirkev už hovorí jazykmi všetkých národov”. Dar jazykov však bral doslovne ako praktickú schopnosť hovoriť cudzími jazykmi za účelom vybavenia apoštolov pre ich misijnú činnosť. Pretrvávajúce nadprirodzené dary Ducha nepopieral, hoci ich chápal ako vyhradené pre ľudí na mimoriadnej úrovni svätosti.
Cezacionizmus, teda učenie, podľa ktorého isté nadprirodzené, resp. duchovné fenomény Boh obmedzil na novozákonnú dobu, po nej prestali a dnes sa už nevyskytujú, ako prvý sformuloval Ján Kalvín, jeden z hlavných predstaviteľov tzv. „reformácie“ v 16. storočí. Urobil tak v reakcii na tvrdenia katolíkov o pretrvávajúcej existencii zázrakov. Okrem kalvínov sa cezacionizmus čoskoro udomácnil aj u luteránov a neskôr u baptistov.
Naproti tomu kontinuacionizmus, teda viera v pretrvávajúce nadprirodzené Božie pôsobenie aj prostredníctvom zázrakov či chariziem Ducha Svätého, je historicky vlastný Katolíckej cirkvi, metodistom a moravským bratom. Koncom 19. storočia sa u protestantov začalo vyčleňovať ďalšie kontinuacionistické hnutie: letniční kresťania, kladúci dôraz na osobné obrátenie a krst v Duchu Svätom.
Včera a dnes
Pred 150 rokmi bol skutočne u protestantov cezacionizmus hlavným prúdom. Dnes sa to už jednoznačne povedať nedá. Isté je, že za tú dobu jeho pozície oslabili. Nedialo sa tak len v dôsledku rastu letničného hnutia, ale tiež k čoraz väčšiemu posunu pôvodne európskych protestanstkých denominácií smerom k historicko-kritickej metóde výkladu Písma a k ľavicovo-liberálnemu progresivizmu. Otázky sociálnej spravodlivosti, sociálnych identít a novodobo vykonštruovaných „ľudských práv“ sa pre mnohých ich teológov stali už dôležitejšími než otázka pretrvávania charakteru „darov Ducha“. V jeho nadprirodzený ráz mnohí z nich už beztak ani neveria.
A podľa značnej časti súčasných konzervatívnejších cezacionistov zas iný názor v tejto otázke nepredstavuje zásadnú vadu, od ktorej by záviasela spása. Ponechávajú tu teda mienku na slobodu viery jednotlivcov. Mnoho napovedá napríklad rozhodnutie Southern Baptist Convention, najväčšej baptistickej denominácie, od roku 2015 začať prijímať za svojich misionárov aj veriacich, ktorí sa modlia v jazykoch.
Teologický spor v rovine cezacionizmus – kontinuacionizmus sa teda spočiatku týkal hlavne otázky existencie zázrakov v danej dobe. Od konca 19. a začiatku 20. storočia, kvôli rozmachu letničného hnutia u protestantov, sa v jeho rámci riešil skôr postoj k darom proroctva a jazykov. Táto „letničná“ polemika vnútri protestantizmu však spočiatku išla úplne pomimo Katolíckej cirkvi.
Katolícki charizmatici
Do radov Katolíckej cirkvi začal prenikať vplyv letničného charizmatického hnutia až v 60. rokoch 20. storočia v USA. Čiže až potom, čo II. Vatikánsky koncil zrušil (za istých okolností) zákaz účasti katolíkov na nekatolíckych podujatiach a celkovo povzbudzoval k ekumenizmu. Čoskoro sa tento prúd začal súhrnne označovať ako Katolícka charizmatická obnova. Katolícka hierachchia mala voči nej spočiatku opatrný postoj, no vtedajší pápež Pavol VI. ju uznal ako legitímnu a prejavil jej vo všeobecnosti podporu. Rovnaký postoj k nej zaujali aj ďalší pápeži: Ján Pavol II., Benedikt XVI. i František.
Napriek uvedenému, vnútri Katolíckej cirkvi sa vyskytuje v súvislosti s charizmatickými spoločenstvami občas aj kritika. Niekedy sa týka iba excesov v konkrétnch prípadoch alebo čiastkových aspektov hnutia, inokedy aj jeho celkovej podstaty. Niektorí tradičnejšie ladení katolíci sa obávajú odklonu charizmatických katolíkov k protestantizmu, či prenikaniu protestantských obsahov viery do radov Katolíckej cirkvi. (Paradoxne je pritom charizmatická spiritualita historicky značne kompatibilnejšia s katolíckou teológiou než s učením luteránov a kalvínov, teda najpočetnejších protestantských spoločenstiev na Slovensku.) Medzi ďalšie výhrady kritikov patrí údajná úporná snaha charizmatikov o fyzické uzdravovanie na úkor prijatia a obetovania utrpenia ako každodenného kríža, riziko skĺzavania do bludov skrz samozvaných vykladačov jazykov a prorokov, či riziko odklonu od Eucharistie ako centra kresťanského života na úkor modernejších spontánnejších duchovných aktivít.
Bez ohľadu na to, nakoľko sú či nie sú tieto námietky relevantné, rozhodne žiadna z nich u katolíkov nestavia na teologickom argumente, že by duchovné dary ako proroctvo či dar jazykov boli obmedzené jedine na novozákonnú éru. Takýto pohľad nikdy nebol predmetom žiadneho článku viery Katolíckej cirkvi. Cezacionizmus je katolíckej teológii cudzí.
odkaz
