Zomrel Juraj Kohlmann.

Narodil sa v roku 1938 v Piešťanoch, krátko pred vojnou. Jeho matka spolu so svojím bratom pracovali vo vlastnej pekárskej a cukrárskej výrobe. Otec živil rodinu ako obchodný cestujúci s brnenskými vlnenými látkami. O prácu prišiel krátko po vzniku vojnového slovenského štátu z dôvodu protižidovských zákonov a nariadení. Potom sa pripojil k rodinnému podniku a zaviedol výrobu trvanlivého sladkého pečiva, ktoré bolo v Piešťanoch veľmi obľúbené. Keďže sa podniku dobre vodilo, o jeho vyvlastnenie, tzv. arizáciu, bol záujem. Slovenský štát v rámci celoplošnej protižidovskej legislatívy právne umožnil nútené prevody židovského majetku do nežidovských, „árijských“ rúk. O arizáciu cukrárenského podniku pána Kohlmanna sa prihlásil brat policajného inšpektora. V duchu vtedajšieho zákonodarstva a ideológie podnik hladko prešiel do jeho rúk.
Koncom augusta 1944 sa situácia v Piešťanoch pre rodinu rapídne zhoršila, pretože na slovenské územie vstúpili nemecké vojská. Rodičia sa tak rozhodli pred chystanou druhou vlnou deportácií ukryť mimo mesta. Okrem päťročného Juraja s nimi žili aj starí rodičia z matkinej strany.
Ukrývali sa oddelene. Juraj s mamou sa schovávali počas dňa v horách neďaleko Piešťan. Večer schádzali do usadlosti k sedliakom, u ktorých strávili noc. Niekedy v septembri 1944 v oblasti prebehla gardistická razia, ktorá mala za cieľ odhaliť ukrývajúcich sa partizánov a Židov.
Pri raziách u miestnych obyvateľov našli aj pani Kohlmannovú s malým synom. Najprv sa dostali do tábora v Seredi. Odtiaľ boli malý Juraj s mamou transportovaní do nemeckého Bergen-Belsenu v rámci zvláštneho transportu matiek s deťmi. Strávili tam dovedna osem mesiacov. Neskôr sa ukázalo, že bývali v jednom baraku aj s Annou Frankovou.
Juraj Kohlmann si spomínal, že obvykle dostávali dvakrát denne iba riedku polievku z vyvarenej repy. Matka sa akýmkoľvek možným spôsobom snažila získať niečo, čo by pomohlo chlapca udržať pri živote.
Mala pri sebe briliantový prsteň, ktorý dostala od otca na zásnuby. Podarilo sa jej ho vymeniť za balíček cukru, ktorý chlapcovi dávkovala, aby mu dodala trochu energie. Oslobodenie podľa pána Kohlmanna prišlo v poslednej chvíli: „Keby Briti prišli o deň neskôr, už by som bol na tej hromade.“ Okrem podvýživy a celkového vyčerpania trpel na dyzentériu. Po oslobodení tam za ním chodil britský lekár a po malých kúskoch mu dávkoval horkú čokoládu.
Rodina Kohlmannovcov sa už k cukrárstvu nevrátila, keďže spory s arizátorom trvali až do komunistického prevratu a vyhlásenia znárodnenia. Juraj s mamou a so starými rodičmi žili po vojne v malom dome a postupne sa vracali do bežného života. V dôsledku vojny, následne čakania na liečenie vo Vysokých Tatrách a samotného liečenia zameškal Juraj tri roky školskej dochádzky. Dvojročnú medzeru sa mu podarilo vďaka podpore jedného učiteľa a svojou vlastnou snahou v priebehu niekoľkých mesiacov dobehnúť. Svoj dospelý život pracoval v oblasti elektrotechniky.
Žil v domove pre seniorov Ohel David a jeho príbeh nájdete aj v knihe od Post Bellum SK / Príbehy 20. storočia
"Stretnutie tých, čo prežili šoa"