Galanta mala počas druhej svetovej vojny viac ako štyri tisíc obyvateľov, pričom výraznú časť tvorili Židia. V meste, ktoré Československo stratilo po Viedenskej arbitráži a dostalo sa pod kontrolu Maďarska, ich žilo zhruba 1200. Medzi nimi aj dievča Sheindi. Keď sa začali deportácie, mala 14 rokov. „Balíme sa. Každý má niečo v rukách. Rýchlo, rýchlo. Dvere sa zabuchli. Počula som kľúče v zámkoch… Kus môjho srdca sa zlomil,“ poznamenala si na papier v júni 1944, keď ju s rodinou odvliekli z Galanty. V noci bolo počuť búchanie na dvere. Maďarskí žandári prišli s príkazom, aby židovská rodina opustila bydlisko. „Otec otvoril dvere, traja žandári mu nariadili odísť z domu,“ uviedla Sheindi s tým, že sám sa so slzami obrátil k príbuzným a prosil ich, aby neplakali. Prízvukoval im, aby boli silní, ubezpečoval, že sa čoskoro vrátia. Jej rodičia však nakoniec boli medzi tými, čo počas holokaustu zahynuli.
Život sa zrazu začal rúcať. Otec, ktorý mal 54 rokov, vlastnil obchod s vínom, v ktorom mu vypomáhala o štyri roky mladšia manželka. Sheindi bola druhé najmladšie dieťa vo viacpočetnej rodine. V Galante žila pod jednou strechou s dvoma staršími bratmi, ktorí mali 17 a 25 rokov, a s dvoma sestrami vo veku 12 a 20 rokov.
Diabolskú úlohu povraždiť v koncentrákoch všetkých Židov z Maďarska Adolf Hitler zveril na jar 1944 Adolfovi Eichmannovi. Esesáci najprv vyplienili v Galante židovské obchody, Židia museli nosiť žlté hviezdy na oblečení a čoskoro ich Nemci v spolupráci s maďarskými žandármi začali deportovať.
Z Nových Zámkov do Auschwitzu
Mladučkú Millerovú, ako sa Sheindi volala zaslobodna, spolu s členmi jej rodiny odvliekli do Nových Zámkov. Nacisti v tomto meste zhromažďovali Židov z okolia, aby ich v dobytčích vagónoch odviezli do Auschwitzu. „Ženy museli ísť doprava a muži doľava, aby ich skontrolovali v malej búdke. Časť batožiny išla do vagóna, časť odhodili. Keď som žiadala o vrátenie vecí, hodili mi ich do tváre,“ napísala si do denníka. Židia už pred deportáciou prišli o všetky cennosti – Nemci ich obrali o všetky šperky a peniaze.
Cesta v dobytčiaku bola otrasná. Vlak musel prejsť do Auschwitzu približne 350 kilometrov a vo vagóne dostali Židia len dve vedrá. Jedno s vodou, druhé slúžilo ako záchod. „45. To je naše číslo,“ uviedla si Sheindi do denníka o počte Židov natlačených v dobytčiaku. „Svetlo preniká len cez štyri okienka. Vnútri to vyzerá ako väzenie,“ pokračovalo dievča, ktoré snívalo, že v dospelosti sa stane učiteľkou.
O nemeckej nenávisti proti Židom svedčí zmienka o tom, čo sa stalo, keď esesáci zistili, že jednej matke v dobytčiaku zomrelo vyčerpané dieťatko. Vytrhli jej ho z náručia a vyhodili z vagóna ako odpad. „Úbohá mamička, ani nebude vedieť, kde bude pochované,“ poznamenala si Sheindi.
Jej denník má neopísateľne veľkú historickú hodnotu. Nevie sa o nikom inom, kto by riskoval život, aby si robil poznámky o nacistickom pekle priamo v Auschwitzi, čo Sheindi dokázala. Jej denník sa totiž neskončil po odvlečení z Galanty do Nových Zámkov a naložení do vlaku. O tragickom osude naďalej písala na lístočky. „Sheindin denník sa začal vtedy, keď sa ukončil denník Anny Frankovej,“ povedal pre noviny Wall Street Journal jeden z kurátorov výstavy v berlínskom múzeu Thomas Jander.
Franková bola židovské dievča, ktoré sa s rodinou skrývalo v byte v Amsterdame. O živote v úkryte si Anna písala denník, ktorý sa neskôr, po skončení vojny, stal knižným bestsellerom. V skrýši žila do leta 1944, keď ich vyzradili a následne poslali na smrť do nacistického koncentráku. Dá sa teda bez zveličenia povedať, že Sheindi Ehrenwaldová dopísala horor po Anne Frankovej.
Sestru uchmatol sadistický doktor
Zápisky dievčaťa z Galanty sú zvlášť cenné v súvislosti s bojom proti popieraniu holokaustu. Je to jedinečné autentické svedectvo priamo z dejiska nacistického zabíjania Židov v Auschwitzi. Lístočky, ktoré napísala, skrývala v baraku v škárach steny.
Sheindi si hneď uvedomila, že z dobytčiaku ju vyhnali na územie hrôzy. Židia museli prejsť takzvanou selekciou. Niektorých vybrali na otrocké práce, iných poslali na smrť do plynových komôr. Z niektorých ešte urobili pokusné myši slúžiace sadistickým experimentom. Sheindinu 12-ročnú sestru Dori si vybral doktor Josef Mengele na svoje šialené pokusy. Vykonával ich hlavne na deťoch. Dori sa z Auschwitzu už na slobodu nevrátila…
Prvé chvíle v tomto nacistickom koncentráku Sheindi opísala tak, ako o nich hovoria tí, čo so šťastím prežili tamojšie hrôzy. Deportovaní sa museli vyzliecť donaha, dezinfikovali ich, oholili im hlavy. A samozrejme, každému na predlaktie vytetovali číslo. Sheindi, ktorá vyzerala, že má viac ako 14 rokov, začala otročiť vo fabrike na výrobu zbraní a munície.
Zostala nažive, ale mohla sa aj zblázniť. Veď väčšina členov rodiny hneď zahynula v plynových komorách. Keď sa druhý deň v Auschwitzi zobudila, cítila neznesiteľný zápach. „Spaľujeme vašich rodičov,“ oznámil esesák mladým židovským väzňom. Auschwitz prežili z rodiny len Sheindi a jej staršia sestra.
Bála sa Nemcov, teraz je rada, že si ju čítajú
Ehrenwaldová po skončení druhej svetovej vojny emigrovala do Izraela, kde dodnes žije v Jeruzaleme. Zápisky mala uložené v kuchyni v kredenci. V minulom roku sa o nich konečne zmienila jednému známemu. Prikývla, aby kontaktoval redakciu najčítanejších novín v Nemecku. Dvaja reportéri denníka Bild navštívili Ehrenwaldovú a tá súhlasila, aby jej poznámky zverejnili. Následne sa dostali na výstavu do berlínskeho múzea, ktorú sprístupnili krátko pred 75. výročím oslobodenia Auschwitzu 27. januára 1945.
Prečo sa lístočky vlastne dostali do múzejnej vitríny v Nemecku? Ehrenwaldová jasne naznačila, že sa obáva nárastu prejavov antisemitizmu v Európe. „Keď som písala denník, najväčší strach som mala z toho, že by si ho mohli prečítať Nemci. Teraz, po 76 rokoch, je mojou najväčšou radosťou, že si ho Nemci čítajú,“ povedala pre Wall Street Journal.
odkaz
