Iný prostriedok nám tiež veľmi pomôže rásť v čnosti a nadobudnúť si dokonalosť. Sv. Bernard ho často užíval, ako Surius píše: vždycky na to myslel, ba často sa i pýtal: Bernard, Bernard, načože si sem prišiel? To isté čítame i o sv. opátovi Arzeniusovi, ktorý sa často pýtal sám seba: Arzenius, Arzenius, načože si sem prišiel? Čože si zamýšľal, keď si opustil svet a prišiel do rehole? Či nie na to, aby si sa v nej usiloval vo všetkom P. Bohu páčiť, a nestarať sa o úctu u ľudí, ani si jej nevážiť? Preto dbaj o to a nie o úctu ľudskú. To razí svetom, ktorý si opustil. Nevráť sa k nemu v srdci, lebo málo ti osoží, keď telom budeš v reholi, srdcom však ostaneš vo svete, túžiac po sláve ľudskej.
Týmto sa oduševňovali mnohí svätí. Týmto treba i nám sa oduševňovať, aby sme kráčali napred a premohli všetké ťažkosti, čo sa nám prihodia v reholi. Keď ti bude ťažko poslúchnuť, povzbuď sa slovy: Načože si prišiel do rehole? Prišiel si sem svoju vôľu plniť, alebo vôľu druhého? Prečože chceš dľa svojej robiť? A keď budeš cítiť niektorý následok chudoby, tým oduševňuj sám seba: Či si azda nato sem prišiel, aby si tu mal pohodlie a hojnosť vo všetkom a v ničom nedostatku? Či nevieš, že si nato prišiel, aby si bol chudobný a jako naozaj chudobný niekedy i nedostatok trpel? Čože sa teda žaluješ? Keď sa ti zdá, že o teba nestoja, teš sa tým:Či si azda na to vstúpil do rehole, aby ťa druhí ctili? Doista nie, ale aby ľudia na teba zabudli a ty nič si nerobil z ich úcty. Načože vyhybuješ tomu, načo si sem prišiel a prečo chceš mať to, čoho si sa zriekol? To je rehoľník, neplniť svoju vôľu, byť chudobným a trpieť nedostatok, chcieť byť zabudnutým u ľudí, umrieť svetu a žiť Bohu.
Nato sme prišli do rehole. Málo nám osoží v nej byť, ak nebudeme robiť, načo sme prišli, lebo miesto neurobí človeka svätým, ale svätý a dokonalý život. Dobre hovorí sv. Augustin v reči, ktorú povedal mníchom-pustovníkom: „Sme v samote, sme v púšti; miesto však nás neurobí svätými, ale dobrý skutok posvätí i miesto i nás. Anjeli zhrešili v nebi, Adam v raji, hoci nebolo svätejšieho miesta od týchto miest. Keby mohlo miesto urobiť svätým toho, čo v ňom býva, ani človek ani anjeli by neboli vypadli z hodnosti.” Nemysli si teda, že si hotový so všetkým a celkom bezpečný, hovoriac: som rehoľníkom, patrím do Spoločnosti, lebo to nestačí, ak nerobíš to, načo si prišiel. Pomysli si, že nie na to si prišiel, aby bol z teba učenec alebo veľký kazateľ, ale dobrý rehoľník, ktorý sa stará o dokonalosť.
Jak málo závisí od toho, či budeš viac alebo menej učený, či bude z teba veľký alebo menší kazateľ. Ale veľa, ba všetko závisí od toho, či budeš dobrým a dokonalým rehoľníkom. Čo robíme, keď to nerobíme? A čo sme doteraz robili, keď sme to nerobili? O čo sme sa starali, keď sme sa o to nestarali, načo sme prišli? Priateľu, načože si prišiel? Pýtaj sa často sám seba: Bože! akému umeniu mohol som sa ja za ten čas naučiť, čo som v Spoločnosti strávil? Keby som sa bol učil maľovať, vedel by som už pekne maľovať, a mohol by som žiť z remesla. Chcel som sa stať dobrým rehoľníkom a nedosiahol som to. Toľko rokov chodím už do školy čnosti, a ledva som sa naučil prvé písmená abecedy. Nedosiahol som am prvého stupňa poníženosti. Za sedem rokov môže sa stať človek dobrým filozofom a theologom a ja za toľko rokov nestal som sa dobrým rehoľníkom. Keby sme sa tak usilovne starali o pravdivé čnosti, ako sa staráme o vedu a učenosť!
Sv. Bernard hovorí: „Mnohí hľadajú učenosť, málo však svedomie. Keby sme tak usilovne a starostlivo hľadali svedomie, ako svetskú a márnu učenosť, skorej by sme ju i našli i s väčším úžitkom ju zachovali.” Sv. Doroteus zas hovorí, že veľmi dobre bolo pre neho uvažovať o tom: Keď som vo svete študoval, tak som sa vhĺbil do svojich štúdií, že som na nič iného nemyslel, ani na to, kedy mi treba jesť. Keby nie priateľ, ktorý mi pripravoval jedlo a volal ma jesť, často by som bol zabudol na to. A taká horlivosť a túžba ma zaujala študovať, že keď som jedol, knihu som mal pred sebou: naraz som jedol a študoval. A keď som neskoro prišiel zo školy, hneď som zapálil svetlo a učil som sa do polnoci. Idúc spať, vzal som knihu k sebe, a keď som trošku spal, hneď som začal čítať. Napokon tak som sa oddal štúdiám, že ma okrem nich nič netešilo. Ako som potom prišiel do rehole, často som myslel na to a sám sebe povedal: Keď si sa tak horlivo učil výrečnosti, o koľko viac treba sa ti teraz starať nadobudnúť si opravdivých čností? Takto povzbudzoval sám seba a vraví, že z toho nemálo sily čerpal.
Hodno je i nám sa tým povzbudzovať, lebo vážnejšie je, aby sme boli dobrí rehoľníci, ako veľkí učenci. Preto celou dušou usilujme sa nadobudnúť si tejto Božej múdrosti. To je naša povinnosť. Syn Boží nemal inej roboty na zemi, ako nám lásku preukazovať a starať sa, a to takou obeťou, o náš pokrok a väčšie dobro. Či to bude veľa, keď sa potom my o nič iné nebudeme starať, iba milovať Boha a viac sa mu páčiť, hľadať a rozširovať jeho väčšiu slávu? „Preto pozdvihnite spustené ruky a skleslé kolená”, hovorí apoštol. Strašme so seba lenivosť, podkašme si rukávy a „ponáhľajme sa vojsť do toho odpočinku”, kým neprídeme k hore dokonalosti a slávy, „k hore Božej Horeb”.
Pocestný, ktorý ráno dlho spal, usiluje sa stratený čas nahradiť. Ponáhľa sa, aby dohonil priateľov, čo šli napred. Podobne treba i nám sa ponáhľať a bežať a stratený čas nahradiť. Jak ďaleko napred sú moji priatelia, bratia, a sám som jako zaostal! A ja som prv začal, ako oni, lebo som prv vstúpil do rehole! Keby nás len bolelo, že sme toľko času stratili doteraz, aby nás to hnalo bežať!
Dionyzius Kartuziánsky prináša jeden príklad zo životov Otcov. Akýsi mladík chcel vstúpiť do rehole, ale matka chcela to prekaziť a robila mu mnohé ťažkosti. Nijako nechcel odstúpiť od svojho predsavzatia, vždy jej odpovedal: „Chcem spasiť dušu svoju. Chcem si zabezpečiť duševné spasenie, to je najvážnejšia vec.” Touto odpoveďou koniec urobil matkiným ťažkostiam. Keď videla, že nič nedosiahne svojimi rečami, dovolila mu ísť, kde chce: vstúpiť do rehole. Ale čoskoro začal vlažnieť, nedbalým a lenivým byť. Nato o niekoľko dní zomrela mu matka, sám zas upadol do ťažkej choroby. Raz v horúčke v duchu bol pred súd Boží postavený. Tu našiel pred súdnou stolicou matku a mnohých iných, ktorí s ňou očakávali výrok zatratenia. Matka sa ohliadla a keď videla, že jej syn je medzi odsúdenými, zadivila sa a pýtala sa ho: Čože je to, synu? Akože si sa sem dostal? Kde sú slová, čo si mi povedal: Chcem spasiť svoju dušu? Či nato si vstúpil do rehole? I tak sa zmiatol a zahanbil, že nevedel odpovedať. Prišiel k sebe a Božou pomocou vyzdravel. Berúc to za napomenutie Božie, celkom sa premenil, oplakával svoju minulosť a sa kajal, že mu mnohí kázali mierniť sa v prísnosti, aby si neškodil zdraviu. Ale neposlúchol tie rady, hovorieval: Keď som nezniesol karhania matkinho, akože budem môcť znieť slová Kristove a jeho anjelov v súdny deň?
odkaz
On je totiž so smrťou zmiere...