hoď ma hore
Milí diskutujúci. Pri diskutovaní prosím: 1. nepridávaj témy pozostávajúce len z odkazov alebo jednoslovné témy / 2. nepridávaj uražlivé alebo vulgárne komentáre. Ak tieto pravidlá nedodržíš, tvoja téma pravdepodobne skončí v koši. Príjemné diskutovanie :)
none
ak chceš diskutovať, musíš sa registrovať. registrácia

tu sa nachádzaš : 

hlavná stránka  /  náboženstvo  /  téma

Zážitok s Bohom -prevzate

príspevkov
5
zobrazení
0
tému vytvoril(a) 9.8.2010 00:12
posledná zmena 9.8.2010 08:25
1
09.08.2010, 00:12
V tom týždni som mal odpoludňajšie pracovné smeny. Bol prvý piatok 2.3.2007. Vo štvrtok bola sv. omša u nás vo farnosti. Bol som na sv. spovedi a pristúpil som k sv. prijímaniu.
V piatok dopoludnia som šiel do Prievidze, kde som v predajni Lúč nakúpil modlitebné knižky pre starších a dva obrazy Božieho Milosrdenstva, ktoré som chcel vziať na púť do Poľska. Vo farskom kostole bola vyložená sviatosť oltárna, zúčastnil som sa na adorácii a o 12.00h som bol na sv. omši, kde som pristúpil k sv. prijímaniu. Takto duchovne posilnený som išiel do práce.
Pracovná smena prebiehala normálne. Bol som od dverí na dielni asi 15-17m. O 16.30h sa ozval prvý výbuch. Zhaslo elektrické svetlo a mňa odhodilo asi 3 metre . Zostal som ležať na podlahe v tme. Predstavoval som si, kde sú asi kovové dvere a plazil som sa po podlahe. Keď ma hodilo na podlahu, povedal som si: „Čo sa to deje, Pane Bože, zachráň nás!“ Dvere mi z druhej strany kládli odpor, lebo za nimi už boli sutiny. Podarilo sa mi ich pretlačiť a dostal som sa do chodby. V chodbe som si chcel najprv kľaknúť. Všetko okolo šušťalo, všade padal prach, ale v tom nastal druhý výbuch, pri ktorom ma vyhodilo cez už chýbajúce dvere na dvor. Padol som na kusy polystyrénu, ktoré boli rozmetané po dvore. V tých chvíľach som stĺp dymu a ohňa nevnímal. Po chvíli som vstal a chcel som bežať smerom k šatniam, cez prach som z nich videl iba obrysy. Polámaný polystyrén (asi 20 cm vrstva) sa mi šmýkal pod nohami. Bežalo sa mi veľmi zle. Keď som sa dostal do stredu dvora, nastal tretí výbuch. Znovu ma hodilo na polystyrén. Ležal som a vedľa mňa padali kusy muriva. Vzal som kusy polystyrénu do rúk a položil som si ich ležiac na zemi na hlavu. Úlomky z muriva a omietky začali dopadať na polystyrén. To, čo padalo okolo mňa, bolo veľké a hrozné. Padali aj roxorové železné tyče. Výbuch ich úplne očistil od betónu a pozohýňal. Padalo to predomnou krížom krážom. Bol zázrak, že ma to nezasiahlo. Keď všetko utíchlo, vstal som a utekal som do bezpečia. Vtedy som už počul volať o pomoc. Niekto bol privalený asi trojmetrovou vrstvou betónových kociek, trčala len ruka. Podarilo sa mi ju vytiahnuť, bola to kolegyňa. Tvár mala celú krvavú. Odviedol som ju do umyvárne, kde však po výbuchu nič nezostalo, striekala tam len voda. Čelo mala rozťaté tak, že som jej videl lebečnú kosť. Išiel som do šatne, ktorá bola tiež polozbúraná. Všade boli sklenené črepy. Z 30 skriniek zostali len asi štyri. Ostatné boli pováľané a poopierané o seba. Pri vchode som zistil, že moja skrinka stojí a je neporušená. Vzal som si osušku a ňou som kolegyni poutieral tvár. Spolu sme sa chceli dostať do bezpečia. Našli sme človeka zavaleného troskami muriva a drevenými debničkami. Jedna z nich mu tlačila na brucho. Veľmi stonal. Na hlave mal vyhrnuté tričko. Nevideli sme, kto to je. Nevládali sme debničku odložiť, lebo bola ťažká. Išli sme po pomoc a našli sme majstra, ktorý pomáhal zranenému vrátnikovi. Zdola sme už zbadali prichádzať hasičské autá. Kolegyňa odišla do sanitky a ja som sa vrátil so záchranármi vyslobodiť zraneného spod závalu. Debničku sme museli rozštiepať, obsah vybrať a potom sa nám podarilo uvoľniť ho. Bol veľmi ťažko zranený.
Ešte som si neuvedomoval, že sa valí dym. Štyrikrát som sa so záchranármi vrátil tam, kde bola dielňa. Nebol som vôbec v šoku a pomáhal som hľadať ľudí. Kamaráta sme našli napasovaného od výbuchu v šachte tak, že bol úplne zložený do U a trčali mu len plecia a nohy pred tvárou. Vyprostili sme ho a odniesli. Na mieste, kde bol sústruh som hľadal kamaráta, ale ten sa už nehlásil. Prešli sme do ďalšej miestnosti a tam sme na páse našli ležať privalenú mŕtvu kolegyňu. Už sa začalo zvečerievať. Hľadali sme podľa červenej farby, lebo sme mali oblečené firemné červené montérky. Starší pán zo záchranárov našiel niečo červené, ale nemohol to vytiahnúť. Podarilo sa mu to až po chvíli. Bola to moja montérková blúza. Mal som v nej vo vrecku kľúče s príveskom, na ktorom bol obrázok Božieho Milosrdenstva a Panny Márie z Medžugoria. Boli od príveskú oddelené, ale prívesok ani kľúče neboli vôbec poškodené. Keď som si nimi otvoril skrinku, zistil som, že je v nej všetko ako som to tam vložil nepoškodené, dokonca aj modlitebné knižky a obrazy Božieho Milosrdenstva. Pri hľadaní topánok na mňa spadlo zopár črepov a poškriabalo ma na hlave. Mal som ešte štyri bule na hlave, ale inak som vôbec nebol zranený. Keď mi poškrabanie na hlave pozeral ošetrujúci lekár, zistil, že mi to ani nekrvácalo.
Modlieval som sa svätý ruženec doma, cestou do práce a z práce v autobuse. Chodil som s ružencom do roboty a s ním som sa aj vracal. Bol som v septembri 2006 v Medžugorí a odvtedy je ruženec môj život, som s ním všade. A bolo to tak aj v deň, kedy došlo k výbuchom. Tak chráni dobrý Boh svoje deti, tak chráni tých, ktorí mu dôverujú Pán Ježiš a naša Kráľovná pokoja. Ja žijem zdravý ... a to svedčí o tom, že zázraky sa stále dejú ...
Vás, ktorí ste si toto svedectvo prečítali chcem na záver poprosiť, aby ste ma nepovažovali za hrdinu, alebo za chudáka, ktorý toto prežil. Toto svedectvo som podal preto, aby si nielen veriaci uvedomili, že Božie zázraky sa dejú stále. Len musíme byť naladení na správnej frekvencii v stálom spojení s Bohom. Pod ochranným plášťom Kráľovnej pokoja cez modlitbu svätého ruženca musíme hľadať spojenie na Božie Milosrdenstvo. Potvrdzujem, že kto klope na Ježišovo Srdce, tomu je otvorené a že to stále platí!



Peter Mikula, Čereňany
none
2

1. 09.08.2010, 00:12

V tom týždni som mal odpoludňajšie pracovné smeny. Bol prvý piatok 2.3.2007. Vo štvrtok bola sv. omša u nás vo farnosti. Bol som na sv. spovedi a pristúpil som k sv. prijímaniu.
V piatok dopoludnia som šiel do Prievidze, kde som v predajni Lúč nakúpil modlitebné knižky pre starších a dva obrazy Božieho Milosrdenstva, ktoré som chcel vziať na púť do Poľska. Vo farskom kostole bola vyložená sviatosť oltárna, zúčastnil som sa na adorácii a o 12.00h som bol na sv. omši, kde som pristúpil k sv. ...

09.08.2010, 00:17
Volám sa Richard a pochádzam z malého mestečka na Považí . Nebol som rodičmi vychovávaný vo viere, ale cez svoju širšiu rodinu som mal možnosť sa predsa len niečo o Bohu dozvedieť. Moje poznanie mi trochu naháňalo strach z Boha, ktorý tresce hriešnikov, takže nebol som ním nadšený, ale bolo mi jasné, že existuje. Nešlo mi o vzťah s Bohom, bolo to skôr prispôsobenie sa tradíciám, ktorými žila rodina kde som trávil každoročne svoje prázdniny. Ich viera bola úprimná a ja im nemám čo vyčítať, ale zrejme môj čas ešte len mal prísť. Keď to tak zhrniem, myslím si, že som mal šťastné detstvo. No mojim veľkým strašiakom bola škola. Bol to môj nekonečný zápas. Základná škola bola ako zlý sen. Niekedy keď som bol približne v šiestom ročníku, sme sa presťahovali do Bratislavy. V škole som to dopracoval až na trojku zo správania, čo v tej dobe bolo niečo ako trestný čin. Virtuálne som prechádzal do vyšších ročníkov. Môj príchod do Bratislavy razom zrušil všetky moje očakávania z úžasného veľkomesta. Mám skvelých a milujúcich rodičov, ale vtedy mali dosť starostí so sebou – práca, bývanie , takže moc nemali šancu registrovať môj štart, no a ja som skončil v jednej petržalskej základnej škole a ešte k tomu v športovej hádzanárskej triede. Na prvý pohľad všetko OK, ale v tej dobe bol šport pre mňa niečo ako pre korytnačku lietanie. Čiže úplný antitalent. Moja postava bola tiež v tom štýle a nato som neraz doplatil výsmechmi a posmeškami od spolužiakov. V mojom vnútri nastalo temno. Bolo to ako prekliate obdobie. Jediné, čo ma napadlo bol útek. Nie len vnútorné uzavretie sa, ale aj skutočné úteky z domu. Boli tri. Vždy k mojej tete do hôr, kde som trávil detstvo. Doteraz sa tam cítim ako v raji. Neboli to úteky od rodičov, ani hľadanie pochopenia. Bolo to ako bezhlavý útek zvieraťa z horiaceho lesa. Je mu jedno kam beží. Chce byť proste preč od zdroja bolesti. Lenže ja som si tú svoju bolesť niesol so sebou. Nebolo úniku. Začal som hľadať akési náplaste na svoj bôľ. Tou prvou bola gitara. Vzal som ju a vedel som, dúfal som, že bude mojou záchranou. Nestalo sa tak, ale hudba mi začala pomáhať popisovať, moje vnútorné stavy. Začal som viac chápať sám seba. Bolo to holé konštatovanie stavu, ale istý čas to zaberalo. Pri pohľade do zrkadla som vedel, že musím niečo urobiť so svojou postavou. Začal som tancovať folklórne tance. Mojim veľkým vzorom v pevnej vôle bol a je môj brat. Veľmi tvrdo vedel na sebe pracovať a to ma motivovalo k mojim fyzickým výkonom. Keď som mal okolo šestnásť rokov spravil som 3620 klikov na pästiach, čo v tom období bol neoficiálny svetový rekord. To ma tiež pár dní podržalo :- ))) Neskôr som sa dal na kulturistiku, dokonca súťažne a moja postava razom začala naberať iné tvary. To si všimli aj rovesníci - čo v nich vzbudzovalo rešpekt, a rovnako aj dievčatá, čo som si zase veľmi všimol ja :- ))) Medzi tým som asi dva roky intenzívne hľadal svoje miesto aj medzi kresťanmi. Neviem, či to mám nazvať, že to nebol môj čas, ale po skutočne dvoch intenzívnych rokoch, som to zabalil. Zdalo sa mi, že ten život ma ničím neláka, nemá mi čo poskytnúť. Unavovalo ma byť každý deň na omši. Bol som aj na duchovných cvičeniach, aktívne som pôsobil v jednom kostole, ale bola to akoby len technická snaha. Žiaden osobný Boh - Ježiš. Akcie, stretká, to áno, ale nič viac... Postupne som to zabalil a skončil v akomsi konzumnom štýle, kde bol normálny neviazaný sex, alkohol, cigarety, bary, diskotéky, jednoducho v úvodzovkách „normálny“ život. Zrazu popri športe som začal bezhlavo skákať do vzťahov s dievčatami. Cítil som tam akoby skrytú pomoc. Lenže opak bol pravdou. Mal som naozaj veľa vzťahov, ale množstvo z nich končilo zraneniami. Najskôr na ich a potom aj na mojej strane. Bolo mi ubližované a tak som ubližoval. Bola to zmena a dobrodružstvo. Popritom všetkom som cvičil aj bojové umenia. Jet-Kune-Do - tento štýl mi učaroval. Intenzívne som sa mu venoval a popri tom aj meditáciám a najmä Silvovej metóde. Mal som svoj vlastný domáci bojový oltár a tiež svoje čierne kimono, v ktorom som strávil jedny Vianoce a jedol som pri štedrovečernom stole ryžu s paličkami. Vydal som sa tomu telom aj dušou. Na oltári som mal fotky aj Bruce-Leeho, aj Ježiša aj Pannu Máriu. Bolo mi jedno, čo miešam dokopy. Šlo o to, že som chcel všetky zdroje, ktoré by mi mohli niečo duchovne priniesť. Počas vojenčiny som sa dostal na jeden kresťanský tábor, kde som bol ako športový inštruktor. Bolo to myslím v roku 1993. Tam som sa zoznámil so svojou dnešnou manželkou Silviou. Po tomto tábore som pôsobil vo farnosti Lamač v Bratislave a viedol som „kresťanské spoločenstvo so zameraním na bojové umenia“. Brali sme to vážne. Mali sme riadne tréningy, kde sme dokonca čítali aj Bibliu. Na začiatku sme sa pomodlili a potom začal tréning. Viedol som asi desať mladých nadšencov. Rovnako ako moje úteky z domu, gitara, dievčatá, ani bojové umenia neriešili môj skutočný problém. Svoje schopnosti som musel čím viac krotiť a dávať pod kontrolu meditáciami. Je to niečo ako mať bojového psa. Keď je šteňa, je to hračka, ale keď vyrastie potrebuje výcvik, inak ohrozí aj svojho majiteľa. Rovnako je to aj v bojových umeniach. Môžete to robiť ako šport, ale jedného dňa sa to stane vašim životným štýlom a vy potrebujete k tomu mentálny výcvik, filozofiu, ktorou sa budete riadiť a mať všetko pod kontrolou. Mne sa práve tento bod najmenej daril. Ocitol som sa v akejsi jaskyni. Druhých som vnímal mimo seba. Aj problémy akéhokoľvek druhu som riešil vo svojej ulite a pri svojom oltári. Silvia tým trpela. Komunikácia stagnovala, a ja som problémy riešil sám v sebe. No čosi ma vťahovalo kamsi hlboko. Nevedel som čo to je, ale začalo ma to znepokojovať. Keďže moja škola zakotvila v bode mrazu a moje vzdelanie skončilo na učňovke bez maturity, pracoval som ako inštalatér-údržbár. Bol som na tú prácu hrdý. Moja budúca manželka, ma však motivovala ísť na večerné štúdium a tak som popri zamestnaní trikrát do týždňa trávil večer opäť v školskej lavici. Myslel som si, že to bude nuda, ale práve tu sa začal písať môj príbeh života. Spolužiakom som občas predvádzal údery nohou do steny či do stoličiek a to si všimol jeden chalan. Dali sme sa do reči a začal sa ma pýtať na kresťanstvo. Samozrejme, že som sa nebránil tejto téme, veď som pôsobil vo farnosti, čo mi dávalo aj záruku, že bojové umenia s kresťanstvom môžu ísť dokopy. Môj nový priateľ však tvrdil čosi iné. Chvíľku skúšal argumenty, ale zrazu zmenil štýl a začal hovoriť o Ježišovi. Hovoril o sebe ako sa s ním stretol, čo prežíva teraz a čo Ježiš má pre každého človeka, ktorý ho prijme do srdca. Najprv som tomu úspešne odporoval, no čosi ma vo vnútri začalo nahlodávať. Moje večerné meditácie pri oltári začali byť chaotické. Pobehal som pár kňazov a uistil sa, že to čo robím je správne. Vyzbrojený povzbudením som čelil novým rozhovorom. No potom to prišlo. Pozval som ho na naše stretnutia na fare, kde sme trénovali. Povedal som mu, nech si prinesie aj tenisky a tepláky. K stretnutiu malo prísť asi o dva týždne. A aj došlo. No počas týchto dvoch týždňov došlo vo mne k obrovskej búrke. Nechápal som, čo sa so mnou deje, ale vedel som, že prichádza čosi, čo nepoznám. Slová o Ježišovi boli známe, ale tieto boli živé. Pálili ma a rozťahovali sa ako ortuť. Na jednom tréningu som povedal všetkým, že končím s bojovými umeniami, že neviem, čo sa deje, ale viem, že to, čo robím a žijem, je zlé. Nemal som slová na vysvetlenie, len istotu, že končím. Vo svojom vnútri som začal čosi vnímať. Niečo ma hnalo za ľuďmi, ktorí viedli modlitebné spoločenstvá na fare. Boli to vedúci. Povedal som im všetko, čo sa mi stalo. Ich reakciou bolo, aby sme založili nové modlitebné spoločenstvo, a aby som to viedol. To bol pre mňa riadny šok. To som nečakal, ani nevedel, čo to obnáša. Na prvom stretnutí, sme kľačali a modlili sa. Nevedeli sme ako. Nechceli sme sa modliť klasické modlitby. Cítili sme zvláštnu atmosféru. Prítomnosť kohosi neviditeľného, no silne prítomného. Plakali sme a dnes viem, že sa nás dotýkal Duch svätý. Na naše najbližšie stretnutie prišiel aj môj priateľ a modlil sa s nami. Predtým sa nás spýtal, či by sme chceli osobne spoznať Ježiša Krista a či sme ochotní ho prijať ako svojho Pána a Spasiteľa. Moja odpoveď bola jasná a pri tejto modlitbe som už vedel, že môj život práve začína. Tá modlitba bola krásna v tom, čo prichádzalo, ale hrozná v tom, čo som opúšťal. Pri modlitbe som klesol na zem a hrozne som zápasil. V jednom momente sa akoby zastavil čas a ja som sa musel rozhodnúť medzi tmou a svetlom. Moje rozhodnutie pre Ježiša však nebolo jednoduché. Akoby ma tma ťahala späť. Bolo mi ťažké vysloviť meno Ježiš. Snažil som sa, ale nešlo to. Moji priatelia sa stále modlili a postupne som to zo seba dostal von. V tej chvíli moje vnútro naplnil neopísateľný pokoj. Moje rozhodnutie bolo jasné. Ježiš sa stal mojím jediným Pánom a Spasiteľom. Od tej chvíle ma opustil balvan zo srdca a rozbila sa moja ulita. Začal som žiť vo svetle. Rozbehlo sa naše spoločenstvo. Úspešne som zmaturoval a začali sme slúžiť. Hudba sa stala mojou nie skrýšou, ale akoby terasou, strechou z ktorej môžem kričať a spievať o tom, čo Boh pre mňa urobil. Strach zo školy pominul a ja som šiel na vysokú školu. Po piatich rokoch denného štúdia som držal v ruke diplom. Vtedy som si uvedomil, že Bohu nič nie je nemožné. Modlitba, pôsty, rodina a spoločenstvo, sa stali mojimi novými hodnotami a ja som začal žiť život, ktorý mi Boh už dávno pripravil. Dnes som ženatý, mám skvelú manželku a úžasné dve deti, dcérku a chlapčeka. Moja manželka bola prvým človekom, ktorý hľadel do môjho vnútra. Veď keď sme sa zoznámili, mal som len učňovku. Ona študovala vysokú školu. Verila mi. Videla vo mne hodnoty, ktorým som sám neveril, lebo boli v mojom živote často zaznávané. Dala mi svoju dôveru a lásku a s jej a Božou pomocou som prekonal svoj veľký strašiak – školu. Dnes vieme žiť v hojnosti aj v nedostatku. Zažívame Božiu starostlivosť v každej oblasti. Spoločenstvo sa nám stalo druhou rodinou. Sú našim veľkým zázemím a naša spoločná služba tak môže stále rásť a dozrievať. Uvedomujem si, že mojim veľkým darom boli a sú moji rodičia, ktorým som ja sám často nevedome ubližoval. Ich láska mi často „kryla chrbát“, no niektoré veci som musel prežiť na vlastnej koži. Viem, že kresťanstvo nie je ružový príbeh z rozprávky, ale reálna skutočnosť v ktorej sa oplatí žiť. Možno si povieš, že je mnoho ciest k Bohu. Áno, ale iba jedna vedie k tomu najvyššiemu – nebeskému Otcovi, jedinému Bohu. Tou cestou je Ježiš Kristus. Biblia hovorí o našich životoch aj o mnohých zasľúbeniach v tomto aj budúcom veku. Je návodom, ako žiť svoj život tu na zemi a budovať svoj vzťah s Bohom. Tešíme sa na nebo, ale náš čas je práve tu a dnes. Boh má východisko pre každé blúdenie a neistotu. Nerozhoduje vek ani množstvo hriechov. Stačí len tvoje rozhodnutie a môže sa zmeniť aj tvoj život. Možno si hovoríš, že nepotrebuješ zmenu, že si spokojný, ale potom nepoznáš dobrodružstvo, ktoré ťa čaká s Ježišom. Dobrodružstvo s trvalým následkom – večným životom. Rozhodnúť sa môžeš aj dnes. Zajtrajšok je príliš neistý.

Buďte všetci požehnaní.

Richard

odkaz
none
4

1. 09.08.2010, 00:12

V tom týždni som mal odpoludňajšie pracovné smeny. Bol prvý piatok 2.3.2007. Vo štvrtok bola sv. omša u nás vo farnosti. Bol som na sv. spovedi a pristúpil som k sv. prijímaniu.
V piatok dopoludnia som šiel do Prievidze, kde som v predajni Lúč nakúpil modlitebné knižky pre starších a dva obrazy Božieho Milosrdenstva, ktoré som chcel vziať na púť do Poľska. Vo farskom kostole bola vyložená sviatosť oltárna, zúčastnil som sa na adorácii a o 12.00h som bol na sv. omši, kde som pristúpil k sv. ...

09.08.2010, 08:06
mustafa60: K tomu šťastiu a zázrakom, ktoré vraj dokáže rozdávať len Boh, prostredníctvom božieho milosrdenstva, len toľko, že v skutočnosti sa dá hovoriť trochu o šťastí ale pretože takýchto udalostí je na svete milión denne, myslím, že by Boh nestíhal všetkých kontrolovať či sa modlia ruženec a podľa toho sa rozhodnúť, čo bude s dotyčným človekom. No musím povedať, že je to pekná idea, ktorá sa dobre počúva. Ja som sa nemodlím a neverím v Boha, moje božstvo je Príroda a množstvo energií, ktoré nás obklopujú. No napriek tomu som mal šťastie v nešťastí, keď ma zatiaľ 2krát zrazilo auto, nespočetne krát som padol pri nebezpečných zjazdoch na bicykli dolu lesom a spomínam si aj na pád na betón z 3poschodového domu a nemal som nikdy nič zlomené...ja sa tomu tiež čudujem ale do kostola sa kvôli tomu nechystám a ani modliť sa ruženec. Cítim sa celkom fajn, no ale budiš, každému pomáha niečo iné...
none
3
09.08.2010, 00:19
Pane Bože ...tom keď začneme písať všetci svoje svoje zážitky z "nad"..tak df.ko praskne vo švíkoch
..a Medžugorie ..Madonna mia
none
5
09.08.2010, 08:25
čítam ..zaujímavo podané pocity ..neviem sa do nich až tak vžiť, nikdy som neprecitla do toho stavu ako píše p.Richard , mojim Pánom bol a je rozum , nad ktorým víťazia občas emócie , mno rozhodne každý prežívame svoje pocity a svoj život inak,.nedá sa jednoznačne tvrdiť že len viera v Ježiša /ako sa píše/ je naša cesta a nepripisujem všetky svoje úspechy a neúspechy Bohu ,..a dobrodružstvo s Ježišom ? ..dokonca s trvalým následkom ..nechcela byť som sa stať duševným invalidom - teda otrokom viery. Každý má nejakú svoju "vieru" - niečo čo ho napĺňa, čomu verí len on .. nemusí to byť vždy len Ježiš , ...každý cíti " svojho" Boha )
none

najnovšie príspevky :

havran [zobraz vlákno] pred 3 hodinami
prevádzkuje diskusneforum.sk kontaktuj správcu diskusného fóra vytvoril dzI/O 2023 - 2024 veľkosť : 105 218 B vygenerované za : 0.078 s unikátne zobrazenia tém : 36 228 unikátne zobrazenia blogov : 538 táto stránka musí používať koláčiky, aby mohla fungovať...

možnosti

hlavná stránka nastavenia blogy todo

online účastníci :

hľadanie :

blog dňa :

Navždy dokonalý skrze Ježišovo dokonalé dielo Ale tento priniesol obeť za hriechy a navždy sa posadil po pravici Boha. ...Lebo jednou obetou navždy zdokonalil tých, čo sú posväcovaní. Hebrejom 10:12,14 Boli ste niekedy ako kresťan sužovaní myšlienk...

citát dňa :

Buď samouk, nečakaj, kým ťa naučí život.