Z istoty do neistoty

Ste muž. Spoznali ste krásnu, inteligentnú ženu, ktorá Vás dokonale očarila. Snažili ste sa na ňu zapôsobiť, aby ste si ju získali. Nepočítali ste s tým, že sa po troch-štyroch rokoch stane súčasťou Vášho života. A nielen súčasťou, ale doslova podstatou. Každodennou a životnou náplňou. Každý vo Vašom okolí so samozrejmosťou hovorí o Vašej spoločnej budúcnosti. Zosobášení nie ste, no Vaše okolie Vás vníma tak, akoby ste už dávno boli. Idilka. Ak niekto niekedy sníval o krásnom dokonalom vzťahu, tak sníval o takomto.

Prejdú ďalšie tri-štyri roky. Vo vzťahu, ktorému inak nič nechýba, sa začína niečo meniť. Sú nimi práve oni dvaja, on i ona, ktorí sa menia. Možno dospievajú. A možno len formujú svoj charakter novými a novými životnými, či medziľudskými skúsenosťami. Vnášajúca sa kríza začína rúcať to pekné, čo bolo na začiatku. On zabúda na to, čo ona pre neho znamená. A ona začína útechu hľadať mimo svojho partnera. Vtedy sa už on bojí ozvať. Stále si neuvedomuje, o čo prichádza. Ona, možno posilnená radami ostatných, ktovie, je už pevne rozhodnutá o rozchode. Obaja, ako rozumní ľudia, vzťah uzatvárajú. Ale nie spontánne. Dohodou. Dohodou o tom, že snáď postačí pauza a možno sa tento vzťah v budúcnosti obnoví. Opäť - ktovie. Možno sa raz stretnú na ulici. Možno spolu prehodia pár slov a možno sa už nikdy neuvidia.

Prejdú ďalšie dva-tri roky. Počas tohto obdobia on veľmi rýchlo pochopil, o čo prišiel. Samovraždu, ako riešenie hlbokých depresií, nepovažoval za východisko, i keď sa nad ňou stále viac a viac zamýšľal. Je predsa rozumný. Depresie prešli. Veď to riešil svojsky - zameral sa na prácu. Dnes už ani nevie, čo to depresie sú. Diera v srdci, po prvej veľkej láske však ostala. Ona mu zakázala, aby ju kontaktoval. Vždy mal voči nej rešpekt, tak poslúchol. Pochopiteľne, ľúbiť ju nikdy neprestal. Stretával sa s ňou stále. Ale už iba v snoch. Už iba v snoch sa s ňou mohol rozprávať, tráviť s ňou čas, vnímať jej neuveriteľne ukľudňujúcu prítomnosť. Stratil podstatnú časť svojho života. Dnes už nemá pocit, že by niekam a k niekomu patril. Cíti sa byť sám. Nevadí, veď má svojich klientov. Je predsa workoholik. Čo iné mu zostáva, veď sám si skazil život. Nemal ju opúšťať.

Od rozchodu ju videl iba zopárkrát. Vo vlaku, na stanici, ale inak vôbec. Vôbec nevie, ako sa má. Či ešte má toho partnera, s ktorým sa dala hneď po rozchode dohromady. A či vôbec nad svojim bývalým občas rozmýšľa. Či jej vôbec chýba.

O tom, ako sa raz stretnú a prehodia pár viet, boli najmä jej slová. On nikdy neprestal túžiť stretnúť ju, porozprávať sa s ňou. Podvedome možno hľadá spôsoby, ako ju stretnúť, iba si to neprizná. Teda, nepriznal. Až doteraz. Dnes, po tých dvoch-troch rokoch, by ju už chcel vidieť. Celý čas mu predsa chýba. Jej telefónne číslo pozná dokonale naspamäť. Ale nezavolá jej, ani nenapíše. Zakázala mu to predsa. Nie, že by sa jej bál, ale obáva sa reakcie. Čo ak ho bude stále odmietať? I keď, mimochodom, možno mu ona chýba iba preto, lebo bol na ňu zvyknutý. Boli spolu predsa deň, čo deň, a noc, čo noc. V podstate by s ňou ani nechcel obnoviť vzťah. Veď sa určite musela za ten čas zmeniť. Je to stará láska, ale jemu chýba skôr asi, ako člen rodiny, ktorý Vás opustil. Nie je ňou vyslovene posadnutý, len mu jednoducho fakt chýba. Má jej zavolať?

test

ano, zavolat

Muzi keri lutuju svoje rozhodnutia nigdy nevydrzia vo trvalom vztahu, pretoze vahaju... takze az sa prestane lutovat at zahodi secko co mu ju pripomina vyrazit si do baru a zbalit inu kocku ... tu keru mal uz davno stratila zaujem

čo za kríza to bola, čo začala medzi vami rúcať to pekné ?

Ta moja utiekla predomnou do anglicka.

ak ťa má rada, tak sa vráti

...a to si ešte nestretol inú ???...tak začni menit svoj životný štýl...obmedz prácu len na zarobenie potrebných penazí a venuj sa niečomu, kde sa stretávajú ludia, šport, kultúra, a pod....ked budes v spolocnosti stretnes stovky milých a píjemných žien...

musel si ju moc milovať,že sa jej nedokážeš zrieknut,ale maj na mysli ,že ak ťa opustila nestala za to!to mi ver,detičky ste nemali a ty si ešte mladý muž,tak nechápem prečo plačeš nad takou minulostou ktorá ti nič nedala len zobrala..trochu sa schop a otvor očkká možná,len pre tie slzy a smútok vduši nevidiš tych čo su pre teba dôležitý!a ver mi ja som to zažila po 10tich rokoch manželstva,dnes začinam svoj život odznova a s človekom,čo za to stojí....len sa neboj žiť naplno....život je predsa o tom,,čo by sa stalo keby všetko bolo dokonalé.všetko by bolo moc nudné.........

ak je to ozajstna, ta prava laska,tak sa ti vrati ..drzim palce