Hoď ma hore
prihlásenie:
Registrácia  |  Zabudnuté heslo
tu sa nachádzate: hlavná stránka  politika  téma
kategórie:  

Vlastenetvo ako prirodzený vzťah

9
reakcií
4611
prečítaní
Tému 25. októbra 2007, 11:47 založil Kasafran.

podobné témy:

názov témy
posledná
reakcií
27. 12. 2011
205
13. 01. 2009
62
08. 04. 2012
11
 
 


1.
označiť príspevok

Kasafran
   25. 10. 2007, 11:47 avatar
PATRIOTIZMUS A ŠOVINIZMUS
(Medzinárodná konferencia v historickej budove SNR v Bratislave, 9. 10. 2007 )

Motto:
Starorímske HOMO HOMINI LUPUS sa čoraz častejšie zjavuje na stenách – našou civilizáciou nie práve najčestnejším spôsobom získaného paláca blahobytu a s ním aj falošného pocitu nadradenosti – a stále viac pripomína zdvihnutý prst biblického MENE TEKEL ...!

Úvod do problematiky
Vždy, keď sa situácia stáva neprehľadnou – a dnes opäť vrcholí ten čas – treba sa vrátiť späť – najlepšie k „prapočiatku“. A vrátiť sa s pokorou a neváhať znovu prejaviť úctu inteligentných a zodpovedných bytostí ku koreňom či prameňom veci a vzťahov, k ich podstate – ako k dôveryhodným oporným bodom našich istôt. Pričom istôt – nemnohých! Je to nevyhnutné, ak sa nechceme definitívne stratiť v zahmlených močiaroch vlastných nedorozumení a zaniknúť na dne pascí vlastných nástrah. Pochopiteľne, že nástrah vzájomných. Lebo – a to si treba uvedomovať pri tvorení akýchkoľvek ideálnych „utópií“ – človek, ľudia ani ich spoločenstvá nie sú – a ako dokazujú už hlinené tabuľky Sumerov, staroindické védy či napokon aj Biblia – od svojho počiatku ani neboli ochotní uskutočňovať „rajské spolužitie“. Naopak, svoju „slobodnú vôľu“ od počiatku realizovali vo vzájomných konfliktoch. Nevynímajúc z tejto konfrontačnej praxe ani samotného Stvoriteľa, ktorý sa neraz stal objektom vzbury vlastného stvorenstva. Vzbúrenými anjelmi počnúc a - ľuďmi končiac. Na našu adresu by mohol oprávnene povedať: Stvoril som pre vás Raj, vy ste si vybrali Zem, aby ste z nej urobili Peklo. A nie je to iba mýtické podobenstvo! Taká je ľudská prirodzenosť, takí sme ...
S týmto vedomím „o sebe a o nás“, by sme mali pristupovať ku všetkému, čo nás môže zmeniť k lepšiemu, skultivovať a zdokonaliť. Nie však zdokonaliť vo vzájomnom podvádzaní sa a zabíjaní! Hoci je čoraz väčšia časť ľudstva presvedčená – a tak sa aj správa – že náš „pád z raja až na dno pekla, ktoré sme si sami zapálili“, je zrýchľujúcim sa a už nezastaviteľným voľným pádom – ja som presvedčený, že ešte máme na výber: buď sa dohodneme alebo nebudeme – všetci!
Pre začiatok – skutočne nevyhnutných „nových vzťahov“ – by sme sa mali dohodnúť aspoň na tom, že: svetlo je život a tma je zánik a smrť. A tiež na iných samozrejmostiach. Napríklad aj na tom, kde a v čom je presná a jasná hranica medzi pojmami „vlastenectvo“ a „šovinizmus“. Pritom deliaca hranica medzi týmito dvomi pojmami spočíva už v správnom chápaní a zodpovednom postoji k pravdivému pôvodnému obsahu prvotného z týchto pojmov a tým je – vlastenectvo. Vlastenectvo ako všeľudská pozitívna hodnota. A základný rozdiel je v tom, že kým skutočný vlastenec si ctí a pomáha aj vlastenectvu iných, aby aj oni dosiahli slobodu a rovnoprávnosť, šovinista neuznáva vlastenectvo iných a nadraďuje nad všetko – iba svoje vlastné!
Šovinizmom sa podrobne zaoberať nebudem. Nerozumiem mu a nechcem mu rozumieť. A nepatrí ani do mentálnej, ani politickej výbavy nášho národného spoločenstva, lebo – šovinizmus môže uplatniť iba ten, kto vládne niekomu inému.
Máme síce kruté skúsenosti s maďarským šovinizmom idúcim až tak ďaleko, že okrem Maďara nepovažovali iného ani za človeka. Čoho dôkazom je aj neslávne známe heslo „Tóth nem ember“ (Slovák nie je človek). Som však presvedčený, že tento extrémistický nacionalizmus už Maďarov prešiel a ani „nová Európa“ takéto – zvrhlé a vo vzťahoch medzi národmi vonkoncom nežiaduce – excesy nestrpí a dôrazne ich zamedzí v záujme rovnoprávnej priateľskej spolupráce. O tom – teda o vzájomnom porozumení si – je aj naša konferencia.

VLASTENECTVO AKO PRIRODZENÝ VZŤAH
V súčasnom svete a v jeho trendoch má pojem „prirodzenosť“ čoraz dôležitejší a pre ďalší vývoj a smerovanie ľudstva možno až – rozhodujúci osudový význam. Prečo?
Ako nad všetkými právami stojí prirodzené právo – právo na život, právo na ľudskú dôstojnosť... tak nad všetkými vzťahmi stoja – prirodzené vzťahy. Pojem „prirodzený“ s významom – vrodený, spontánny, normálny, samozrejmý... totiž bezprostredne vyplýva z prírodných zákonov a je v súlade so zákonitosťami a aj záujmami života. Ukážkovým príkladom prirodzeného vzťahu je napríklad materstvo.
Vo svete čoraz umelejších a agresívnejších zásahov do zákonov a zákonitostí života, kde ľudstvo, vyzbrojené dnes nepredstaviteľnou deštrukčnou silou, koná čoraz častejšie proti – a nielen svojmu! – prirodzenému určeniu a vzťahom overeným mnohomiliónročným vývojom, vzhľadom na škody, čo už doteraz napáchala – napr. v ekosystéme – jeho nenásytná chamtivosť či bezohľadná „bohorovnosť“ a ctibažnosť, je naliehavé a nevyhnutné sa nad takýmto konaním nielen zamyslieť. Ak by išlo o konanie intelektom neobdarených živočíchov – bolo by snáď súčasné konanie ľudstva pochopiteľné...
Ľudstvo sa mnoho ráz na vlastnej škode presvedčilo, že ak v zložitých a presne vymedzených vzťahoch prírodného – a teda aj prirodzeného - systému zlyhá ktorákoľvek z jeho súčastí, spôsobí to často kolaps celého systému. A týka sa to rovnako zásahov do životného prostredia, experimentov v biotechnológiách či genetike, ale tiež aj manipulácií v systéme komunikácie ako spôsobe dohovoru medzi jednotlivými živočíšnymi druhmi a samozrejme – najmä medzi ľuďmi. Pritom práve u ľudí, nejde len o dorozumenie sa, ale aj o vzájomné porozumenie si. Áno, konvencia – toľkokrát zaznávaná a zosmiešňovaná - tu hrá kľúčovú úlohu. Veď aj abeceda je konvenciou a predsa - len vďaka tejto konvencii – sme vôbec schopní medzi sebou komunikovať. Z tohto hľadiska teda určite nie je namieste sústavné spochybňovanie a relativizovanie ustálených hodnôt. Najmä, ak nemáme za ne žiadnu lepšiu náhradu ...
Hoci je ťažké zodpovedať otázku „čo je prirodzeným určením človeka v systéme života a sveta“, bez obáv možno povedať, že – určite ním nie je ničenie toho, čo sa osvedčilo, čo slúži nášmu prospechu a plní pozitívnu úlohu v našom živote. Určením či poslaním alebo úlohou človeka určite nie je ničenie vlastnej perspektívy! Pritom si nemožno nevšimnúť, že existujú „istí vplyvní jednotlivci či vplyvné kruhy“ – napríklad niektorí majitelia mienkotvorných médií či takmer všetci tzv. globálni hráči na trhu so zbraňami - ktorým vyhovuje, aby sa ľudia s ľuďmi za žiadnu cenu nedohodli a ktorých cieľom je - relativizovaním všetkého - doviesť ľudstvo k úplnej „babylonizácii“ a k – obrazne povedané – zrúteniu sa „babylonskej veže“ našej civilizácie. Aj ich konanie by bolo možné nazvať prirodzeným – však s jednou podmienkou. Ak uznáme, že je prirodzená aj zvrhlosť... A v mnohých postojoch nie sme od tohto – mnohými dnes zaniknutými civilizáciami už tragicky uskutočneného „skoku do priepasti“ – až tak ďaleko, keď rôznym úchylkám priamo vedúcim k zvrhlostiam a následnému rozkladu, otvárame v našej spoločnosti čoraz väčší priestor na úkor prirodzeného, normálneho vývoja a pozitívnych hodnôt života.
Je známe, že k vlastnostiam ľudského rodu patrí aj veľmi rozvinutá schopnosť a priam mimoriadny talent – zneužiť doslova všetko. Dokonca aj náboženstvo, ba aj uctievaného Boha – vlastenectvo nevynímajúc! Pričom slovo „zneužiť“ chápem ako – využiť iba na svoj osobný prospech, bez ohľadu na škody spáchané na tých „druhých“ či „tretích“ a aj ich – bohatšími veľmi cynicky označovanom - tzv. treťom svete. K svojmu osobnému prospechu sa snaží „dotyčný subjekt“ prispôsobiť všetko a koná hlava-nehlava spravidla proti všetkému a aj proti zdravému rozumu – čiže v konečnom dôsledku vlastne aj proti sebe. Lebo náš svet je iba jeden a je uzatvoreným systémom, v ktorom sa nič nestráca bez stôp. Veľmi častým a s rozvojom dosahu najmä elektronických médií čoraz častejším javom, je aj – zneužívanie jazyka a reči.
K jeho hlavným prejavom patrí svojvoľné, spravidla zvrátené vysvetľovanie pojmov, ktoré ešte včera mali svoj pôvodný obsah a plnili úlohu ustálených - stabilizovaných, ale zároveň aj stabilizačných prvkov medziľudskej komunikácie. Tento jav možno označiť ako vykrádanie či „tunelovanie“ jazyka, keď ustálenému pojmu doslova odcudzíme jeho pôvodný obsah a vnútime mu obsah, ktorý nám vyhovuje, respektíve vyhovuje zámerom toho, kto má tú moc - takúto zvrátenosť vo vedomí ľudí aj presadiť. Ide teda o krádež aj násilie zároveň, čiže o závažný – a veľmi rafinovaný, cieľavedomý a vysoko sofistikovaný – trestný čin, s vysokou spoločenskou nebezpečnosťou! Pritom v masmédiách – najmä elektronických - sme toho svedkami každý deň. A tak sa z bojovníka za slobodu vlastného národa a úprimného vlastenca zrazu stáva nacionalista, extrémista, militant... Alebo naopak, z vysloveného teroristu a zabijaka – bojovník za slobodu a ľudské či národné práva.
Až zdrvujúco účinnou a pritom až neuveriteľne lacnou zbraňou hromadného ničenia spoločenského vedomia, resp. tendenčného ovplyvňovania verejnej mienky, je – nálepkovanie. Stačí len v duchu goeblesovského „stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou“ sústavne „nálepkovať“ napr. vlastenca nacionalizmom a nacionalizmus významovo sústavne približovať k pejoratívnemu „nazis“ a propagandisticky to spájať so zločinmi 2. svetovej vojny, aby sa, z obdivu a úcty hodného vlastenca, stal – odsúdeniahodný zločinec! A samozrejme – naopak.
Naliehavosť zodpovedne používať „princíp pravdivosti pôvodného významu“ platí aj pre často používaný, ale ešte častejšie zneužívaný pojem – rasizmus. Pritom – napríklad v našich slovenských podmienkach – spravidla nejde o „rasovú nenávisť či odpor k inej rase“, ako je tento pojem najčastejšie vysvetľovaný, ale o niečo celkom iné. Najčastejšie o konflikt – prirodzený konflikt – rôznych až protichodných rebríčkov hodnôt, vyplývajúci z rôznych kultúrnych návykov či zlozvykov, ktoré môžu byť v krajnom prípade – z hľadiska druhej strany považované až za nekultúrne a teda neakceptovateľné. Pritom zďaleka nemusí ísť až o taký extrém akým je napr. – kanibalizmus či incest. Najčastejšie však ide o konflikty – prirodzene a zákonite – vyplývajúce z rôznej civilizačnej úrovne.
Ako príklad nedorozumenia, odmietania či konfliktu môže poslúžiť častý fakt, že tomu, kto je tendenčne označovaný priam odstrašujúcim pojmom „rasista“ – vôbec nevadí farba pleti či vlasov alebo tvar očí konkrétnej „dotknutej osoby“, ale mu vadí – a právom to aj odmieta akceptovať – že niekto nemá napr. hygienické návyky. Takémuto „rasistovi“ tiež nevadí, že niekto hovorí iným jazykom, ale to, že sa nechce dohovoriť ani dohodnúť či rešpektovať kultúrne hodnoty väčšinového domáceho obyvateľstva. Dokonca – napr. z pozície svojich osobných „individuálnych ľudských práv“ – si vynucuje, aby sa „hoci aj celý európsky národ vo svojej odvekej vlasti“ prispôsobil jeho návykom a hodnotám, ktoré si priniesol z Ázie či Afriky. V takomto správaní sa neprichádza k „rasistickej“ reakcii spoločenstva proti jeho „rase“, ale k prirodzenému a oprávnene odmietavému postoju voči jeho nevychovanosti, nespratnosti a netolerancii. Takýto jedinec či skupina svojim správaním sa nielen spochybňuje základný princíp riadenia demokratickej spoločnosti, ktorým je odpočiatku zásada, že „menšina sa prispôsobuje väčšine“ (a platí to napr. aj v Kongrese USA či v NR SR alebo OSN), ale zároveň neguje aj ďalší z významných pojmov vzájomných vzťahov – toleranciu. Tolerancia, tak ako však všetky medziľudské kultúrne a civilizované vzťahy, predsa platí – obojstranne, recipročne!
Teda k väčšine konfliktov istými skupinami označovaných s obľubou ako „rasistické“ – na Slovensku celkom určite! – nedochádza pre „rasové dôvody“, ale pre rôzne akcentovanie a aj chápanie rôznorodých kultúrnych či nekultúrnych hodnôt či pahodnôt, ale predovšetkým a najmä pre – mnoho ráz až diametrálne odlišnú civilizačnú úroveň. Preto aj v tejto citlivej oblasti by mali – najmä novinári a politici – rešpektovať pravdivý a prirodzený význam pojmu „rasizmus“ a nezamieňať ho tendenčne s tým, čo sa im do ich bojového arzenálu nedorozumenia práve momentálne hodí.
A k súčasnej, u nás zaužívanej praxi, iba poznámku na okraj. Ak sa „cigán – Róm“ a „gádžo – Slovák“ pobijú – nikdy som nepočul, že by sa „rasový motív“ – hľadal v konaní Róma. Zásadne iba u Slováka. A v opačnom prípade „sa“ už rasový motív vylučuje, to už nie je diskriminácia ...?
Najčastejšie sa manipulácia s pojmami uplatní tam, kde ich „treba zhodiť“ z piedestálu spoločenskej úcty. Tie bývajú najčastejšie nahrádzané „módnymi bublinami“ – čo znamená: všetko sľubujúci trblietavý povrch a beznádejne prázdne vnútro. Tak sa napríklad pojem „osobnosť“ obsahovo degraduje na „celebritu“. So všetkými dôsledkami, ktoré dokáže spoločensky znížiť pôvodný obsah označujúci v skutočnosti „významnú osobu či autoritu“ do podoby, že už nikto nevie – who is who. Ba aj samotná „celebritka“ je napokon presvedčená o svojej nenahraditeľnej kultúrotvornej misii a výnimočnom „osobnostnom“ význame.
Aj ideologizovanie pojmov – napr. „socialistické vlastenectvo“ – patrí k nebezpečným zbraniam vzájomnej komunikácie a môže ju dokonca úplne znemožniť! Totálna liberalizácia konvencií vedie až k stavu, že každý si vysvetľuje pojmy po svojom a každý ich chápe tak, ako mu to vyhovuje. Šermovanie s ustálenými pojmami je hra s ohňom pri benzínovej nádrži, lebo – čo som dnes použil ja proti tebe, použiješ s radosťou ty proti mne. Taká je ľudská prirodzenosť odnepamäti! A nič nenasvedčuje tomu, že sa chystá zmeniť k lepšiemu. Ak už relativizmus, tak si ho ušetrime najmä na to, aby sme našu vlastnú ľudskú „bohorovnosť v neomylnosti“ udržali na uzde zdravého rozumu. Tam je naozaj veľmi potrebný a nenahraditeľný.
Ak sa má však reč stať prostriedkom porozumenia, čo je – v dobe, keď ľudstvo doslova visí nad priepasťou samozničenia – viac ako nevyhnutné, vo vlastnom záujme musíme rešpektovať vývojom vykryštalizovaný – jasný a presný – obsah ustálených pojmov. Medzi takéto pojmy patrí aj vlastenectvo – patriotizmus.
Slovo sa stáva pojmom preto, že je „osobnosťou a autoritou“ medzi obyčajnými slovami a bolo vo svojej podstate a zároveň vo svojom význame potvrdené „puncom“ nespochybniteľnej a nespočetne ráz opakovanej skúsenosti nielen ľudí, ale ľudstva ako celku. V slovanských jazykoch má podstatné meno vlasť napr. aj slovnú podobu – „ródina“. Teda vlasť je chápaná aj ako veľká „mnohorodinná rodina“ a viac-menej splýva s pojmom národ. Vo všeobecnosti však pojem vlasť obsahuje nielen vzájomné rodinné či rodové, ale aj – vlastnícke vzťahy. A to nielen vlastnícke práva, ale – najmä vlastnícke, resp. vlastenecké povinnosti.
A sme pri koreni veci, lebo skutočné vlastenectvo, ako je chápané a aj ctené na celom svete – a ctené oprávnene – je svojou podstatou predovšetkým sledom neustálych, spravidla závažných povinností voči svojej vlasti. Čím zodpovednejšie sa tieto povinnosti plnia, tým viac priestoru sa zákonite otvára aj pre – vlastenecké práva. Medzi ne patrí napríklad – právo na ľudsky dôstojný, slobodný a úspešný plnohodnotný život bez nutnosti straty vlastnej národnej či kultúrnej identity. O tomto trpkom fenoméne vykorenenia až straty svojho „kolektívneho ja“, by mohli hovoriť najmä emigranti! Patrí sem tiež právo na vlastníctvo vlasti a všetkých hodnôt s ňou bezprostredne spojených, čo je rozhodne rádovo väčšie bohatstvo, ale najmä potenciál tvorivých väzieb a perspektíva, akú nemôže poskytnúť ani ten najväčší osobný majetok najväčšieho boháča tohto sveta.
Kto si zodpovedne vykonáva povinnosť rozvíjať hodnoty národného dedičstva či historický odkaz veľkých osobností vlastných dejín – má aj prirodzené právo užívať výsledky práce svojich predkov a stavať na nich o to vyššie konštrukcie, než to môže dokázať osamotený jedinec. A má tiež právo – ak rovnako zodpovedne vychová v pozitívnom vzťahu k vlasti aj svoje deti – mať úprimnú a oprávnenú radosť z toho, že zabezpečil im aj svojej vlasti perspektívnu budúcnosť. Je to snáď málo na naplnenie zmyslu života? Je to málo vznešené, málo hodnotné? Radosť človeka, ktorý sadí ovocné stromy hoci aj vie, že on osobne už nebude užívať ich plody – patrí k vrcholom múdrosti ľudského bytia. A dnešný svet pre svoju perspektívu takúto „múdrosť nesebeckého prajného nadhľadu“ potrebuje viac ako kedykoľvek doteraz!
Každá dobre organizovaná spoločnosť profituje zo systému v ktorom sú vyvážené práva a povinnosti a v ktorej si jej členovia uvedomujú, že vyberať nemožno viac ako sa vkladá. Vedia teda, že sa treba snažiť nielen mať a vlastniť, ale aj chrániť a zveľaďovať.
Vlastenectvo – patriotizmus je úzko späté s pojmom národovectvo. Veď vlasť môže vlastniť iba národ. Pokiaľ ide len o územie, o krajinu, tak – etnikum a pokiaľ ide o štát, tak – politický národ.
Každý, kto hovorí o „národnom štáte“, hovorí zároveň o politickom národe. Hovorí teda o občianskej spoločnosti rovnoprávnych subjektov rovnako v právach ako aj v povinnostiach. Etnicita vo folklórnom, ľudovom zmysle sa vytvorením štátu automaticky odsúva na druhoradé miesto. To však neznamená, že „v globalizujúcom sa svete“ – najmä prostredníctvom globálnych médií a trhu – cítime to isté, keď sa cunami preženie pobrežím Indonézie alebo keď zúri smršť a víchrica u nás doma. Aj z hľadiska „globálneho otepľovania“ nás až tak netrápi ani nebolí vysychanie Balatonu, ako vlahový deficit na našich poliach. Rovnako ako – celkom prirodzene a logicky – napríklad Švédi pociťujú spontánnu radosť, hrdosť či dojatie pri počúvaní vlastnej hymny, ak ich národné mužstvom zvíťazí a celkom prirodzene sa neradujú z prehry a s nadšením nespievajú hymnu svojho premožiteľa. Pritom nejde iba o mechanickú aplikáciu a povrchné chápanie pravdivého príslovia: bližšia košeľa ako kabát!
Pri akomkoľvek uvažovaní o čomkoľvek, čo súvisí s medziľudskými vzťahmi si treba uvedomiť – a rešpektovať to ako prirodzené – že prvoradým a rozhodujúcim motivačným impulzom nášho správania a zároveň aj vytvárania akýchkoľvek vzťahov je najsilnejší zo všetkých inštinktov – pud sebazáchovy. Preto treba chápať ako prirodzené, že človeka (a aj všetky ostatné tvory) zaujíma predovšetkým to, čo sa ho týka najviac, čo sa ho dotýka bezprostredne.
Aj vzťahy vytvárané k niekomu či niečomu majú nielen svoju genézu, ale majú aj svoju rôznorodú intenzitu aj kvalitu. To, čo niekto považuje „za životne dôležité“, iný považuje za okrajové, banálne, ba zanedbateľné. Výchova k hodnotám – ku kladnému vzťahu k výsledkom tvorivej činnosti - patrí k rozhodujúcim spúšťacím impulzom, ktoré povyšujú primárne inštinktívny vzťah na vedomú až uvedomelú činnosť s vysokým tvorivým potenciálom.
Isteže, základom ľudského konania je uspokojovanie vlastných potrieb a presadzovanie vlastných záujmov. To by však bolo pre skutočné vlastenectvo – primálo. Cieľom snaženia sa národa totiž nie je iba žiť a rásť, rozmnožovať sa a zaberať nové územia... Zmyslom a opodstatnením existencie národa je – vytvoriť vlastné autentické hodnoty, svoju osobitú kultúru a týmto neopakovateľným a nenahraditeľným vkladom prispieť do pokladnice ľudskej kultúry a civilizácie. To je hlavným a nezastupiteľným zmyslom vzniku a života národa a zároveň jediným či – takmer jediným podstatným – čím sa ľudské spoločenstvá líšia od spoločenstiev iných tvorov. Nebolo by rozumné ignorovať či dokonca negovať našu biologickú podstatu. Rovnako, ako by bolo nerozumné podliehať výlučne jej diktátu. Múdrosť vždy sídlila tam, kde sa dve pravdy dokázali dohodnúť.
Preto treba vlastenectvo chápať aj ako prirodzený – primárny až inštinktívny vzťah k svojmu blízkemu prostrediu ako životnému priestoru ohraničenému našimi prvými pocitmi, zážitkami, spomienkami a teda aj vzťahmi. A zároveň aj ako uvedomelý, vysoko kultivovaný, racionálny až pragmatický vzťah k tomu, čo nám svojim historickým odkazom či kultúrnym bohatstvom – pomáha žiť. A žiť nielen biologicky, ale plnohodnotne a všestranne sa rozvíjať v zmysle vytýčeného ideálu. Ten ideál môže byť osobný, môže byť rodinný či rodový, môže byť národný alebo aj všeľudský. Môže byť konkrétny a môže byť aj abstraktný – v tomto máme skutočne slobodnú vôľu. Podľa kapacity, ktorou ľudská osobnosť disponuje. Treba sa vedieť odhadnúť, lebo nepôsobí presvedčivo, keď sa niekto vehementne exponuje v riešení globálnych problémov a doma ma nepozametaný dvor ...
Aj dnes stojíme pred rozhodnutím – čo je našou prioritou? Budovať opäť – ako už toľkokrát – projekty iných – alebo sa konečne pustiť do práce na vlastnom dome a dvore a na vlastnom záujme?! Tento raz musíme vyriešiť túto „výzvu doby“ z pozície slobodného, svojprávneho aj rovnoprávneho subjektu medzinárodného práva ako nezastupiteľný tvorca vlastného osudu.
Múdre rozhodnutie je opäť medzi dvomi pravdami. Je v múdrom pomere toho, čo je „božie“ a čo patrí „cisárovi“. Ak považujeme vlastenectvo za prirodzený vzťah – a ono ním skutočne je! – tak sa spýtajme: čo je našou prvoradou povinnosťou, za čo sme predovšetkým, bezprostredne a nezastupiteľne zodpovední?! Za svoj národ a štát, za svoju kultúru a históriu či za – Európu ako takú ...?
Kým všetkým ostatným členom EÚ je už od počiatku nad slnko jasné, že – každý je za seba zodpovedný na sto percent a za spoločné veci iba toľko, koľko mu prislúcha, pre nás Slovákov je to ešte stále dilemou. Aj tu nám pomôže zdravý rozum a cit. A v neposlednom rade aj celkom prirodzený vzťah k tomu, čo tvorí veľkú, podstatnú časť nášho „ja“. Veď čo môže byť prirodzenejšie, normálnejšie a samozrejmejšie ako kladný vzťah k svojej matke a jej reči, vlastnej rodine, vlastnej kultúre, k osobnostiam našich vlastných dejín, ktoré nám zabezpečili našu dnešnú slobodnú prítomnosť ...?
A napokon, motivačný potenciál prirodzeného francúzskeho či slovenského vlastenectva – a z neho vyplývajúca zdravá súťaživosť – je, ak sa zamedzí jeho vybíjaniu sa vo vojnách a vzájomnom ničení! – nenahraditeľným a nevyčerpateľným zdrojom doteraz nebývalého napredovania všetkých európskych národov k takej kvalite života, akú si nevieme dnes ani predstaviť. Len nedovoľme – tento základný zdroj bohatstva nášho kontinentu – zadusiť administratívno-byrokratickými a ideologickými direktívami!
Vyspelý politický národ ako občianske spoločenstvo najvyššej kategórie vždy chápe svoju existenciu – svoj národnoštátny život – ako vyvážený pomer práv a povinností. V tejto súvislosti sa často hovorí o lojalite. Pričom lojalita je považovaná za základný, najnižší – takpovediac „povinný“ – stupeň vzťahu k vlasti, kým vlastenectvo - patriotizmus je prirodzenou, vyzretou a uvedomelou formou vzťahu ku všetkému, čo pojem vlasť zahŕňa. V najvyššom štádiu je vlastenectvo doslova stotožnením sa s vlasťou ako s veľkou spoločnou rodinou a všetkými jej duchovnými a hmotnými hodnotami. Navyše s kritickým postojom k jeho negatívam a aktívnym tvorivým vzťahom k rozvoju jeho pozitív.
Vlastenectvo - patriotizmus však nie je iba pojem. A nie je iba vzťah. V priebehu dejín sa z vlastenectva stal aj – symbol. Výnimočný symbol s vysokou, ba najvyššou spoločenskou hodnotou a s vysokým – zatiaľ ničím nenahraditeľným – motivačným potenciálom, ktorý nielen ľudí, ale aj celé národy doviedol a vedie dodnes k mimoriadnym až neuveriteľným výkonom. Pomníky na celom svete svedčia o všeobecnej vysokej úcte k tomuto symbolu statočnosti, obetavosti a nezriedka až hrdinstva.
Symbolom vlastenectva je aj vrcholná disciplína Olympijských hier – Maratónsky beh. Tento vyčerpávajúci – až hranicu ľudských síl prekračujúci – vytrvalostný výkon je prejavom nadčasového obdivu a úcty k nezabudnuteľnému činu gréckeho vlastenca, ktorý ako posol priniesol z vyše 42 kilometrov vzdialeného bojiska do rodných Atén správu o víťazstve – a teda o záchrane slobody! – aby vzápätí vyčerpaný zomrel... Pokiaľ existuje jav, vzťah či symbol s takou obrovskou motivačnou energiou akou disponuje vlastenectvo, žiaden rozumný človek – a už vonkoncom nie predstaviteľ štátu či napr. EÚ alebo OSN – s takýmto obrovským kapitálom nesmie hazardovať!
Aj pri tvorení tzv. novej Európy a tzv. nových vzťahov v EÚ, treba rešpektovať skutočnosť, že vlastenectvo – nórske, poľské či nemecké, francúzske či španielske a predpokladám, že aj slovenské – v nich bude zohrávať, či sa to už niekomu páči alebo nie, rozhodujúcu úlohu! Buď bude tento vlastenecký potenciál využitý rozumne, s rešpektom k jeho prirodzenému poslaniu, významu a miestu v systéme života a sveta – a stane sa hnacím motorom spoločného prospechu, alebo – opäť zvíťazí snaha nadradiť ideológiu nad prirodzené vzťahy a ďalší z umelých a neprirodzených projektov skončí v prepadlisku dejín. Aj bývalý Sovietsky zväz – ako ideologický projekt nerešpektujúci prirodzené vzťahy medzi národmi – je toho neblahým dôkazom.
Na jednej z prvých konferencií Združení slovenskej inteligencie v obnovenej Slovenskej republike v roku 1993 sme sa spolu s pedagógmi zaoberali témou „Výchova k vlastenectvu a k národnej hrdosti“. Nie som si istý, či kompetentné orgány štátu odvtedy prejavili vôbec nejaký záujem o jej výsledky. Podľa stavu vedomia, ale najmä chabého stavu sebavedomia našej spoločnosti – určite nie!
Pritom je v slovenských dejinách bezpochyby dosť príkladov skutočného, úprimného a obdivu aj úcty hodného vlastenectva. A bezpochyby je aj dosť dôvodov na našu oprávnenú národnú hrdosť. Veď sme snáď jediným národom v Európe, ktorý po „vyšetisícročí“ nielen prežil, ale si – z vlastnej slobodnej vôle! – aj obnovil svoju štátnu samostatnosť. A to je v európskych pomeroch skutočne výnimočné. Aká je však prax nášho života a náš vzťah k vlastným hodnotám?
Ak sa pred slovenskou verejnosťou nastolí téma: prejaviť úctu ktorejkoľvek z našich významných osobností – okamžite sa rozdelí na dva nezmieriteľné tábory. Prečo? Určite ide aj o neblahé dedičstvo, ktoré do nás zasiali tí, ktorí nám vládli. Najmä však preto – a to je už naša vina – že za kritérium významu osobnosti nepovažujeme jej prínos „pre národ a vlasť“, teda jej vlastenectvo – patriotizmus ako to robia iní, ale to, či bol katolík či evanjelik, kňaz či ateista, ľavičiar či pravičiar a napokon hoci – či bol východniar alebo Záhorák. Pritom všetci tí „nezmieriteľne zainteresovaní“ dobre vedia, že tento vrcholne nekultúrny a úplne neplodný spor nevedie nikde tak spoľahlivo ako – k našej spoločnej prehre, spoločnej hanbe a napokon aj k spoločnej škode! Všetci veľmi dobre vieme, že rozhodujúce pri hodnotení je – kto, kedy, ako a čím, pomohol svojmu národu, svojej vlasti dostať sa čo i len o stupienok vyššie v zápasoch na ceste k vyššej kvalite života, medzinárodnej autorite a plnej rovnoprávnosti.
Ak sa naučíme posudzovať osobnosti a deje takto, zrazu sa na našom dlhoročnom „haraburdovisku“ ideologizovaných a mocensky či politicky karikovaných slovenských dejín, začnú diať – akoby zázraky. Biela sa opäť stane bielou a červená ostane červenou. Vedľa seba sa nielen ocitnú, ale hrdo si stanú všetci – ľavičiar, pravičiar, ateista, kňaz, materialista či idealista – celkom prirodzene – tak, ako spoločne tvorili slovenské dejiny.
Ak teda vrátime či ponecháme pojmu vlastenectvo jeho pôvodný – rokmi preverený a vo vedomí ľudstva ustálený - obsah vyjadrujúci čistý, úprimný, prirodzený a zároveň aj uvedomelý vzťah k všetkému, čo zahŕňa v sebe pojem vlasť – odmení sa nám tým, že nám, Slovákom – tentoraz zrejme ako poslednému európskemu kultúrnemu a historickému národu – pomôže usporiadať si vlastné dejiny a zároveň aj vlastné vzťahy. A usporiadať si ich z takého istého hľadiska, z akého si iné národy svoje dejiny už dávno usporiadali. Teda výhradne z hľadiska prínosu jednotlivých osobností či dejov na prospech rozvoja vlasti, ktorou - pre nás Slovákov - bola odnepamäti zem, ktorej sme dali svoje meno – Slovensko. Slovensko najskôr ako krajina, neskôr kniežatstvo a kráľovstvo nazývané tiež Veľkomoravská ríša a dnes naša vlasť ako slobodná a demokratická Slovenská republika. Aj od tohto postoja k vlastným hodnotám závisí či nás tí, ktorí to už majú za sebou – uznajú za rovnocenných partnerov.
Za to, že dnes žijeme dôstojný a plnohodnotný národnoštátny život ako svojprávny a zvrchovaný subjekt medzinárodného práva a rovnoprávny partner všetkým slobodným národom sveta – vďačíme výhradne iba vlastenectvu a vlastencom! A spoločný dejinotvorný výkon všetkých slovenských vlastencov bol a zostáva rovnako veľký a významný, aký dosiahli vlastenci iných národov, lebo ich činy viedli až k vlastnej štátnej samostatnosti ako optimálnemu prostrediu na rozvoj všetkých pozitívnych vlastností a autentických, neopakovateľných a nenahraditeľných hodnôt, ktorými môže národ obohatiť ľudstvo. To je poslaním každého národa – a to je aj našim poslaním.
Preto sa nehanbime za svoj prirodzený vzťah k vlastným hodnotám, za svoje prirodzené vlastenectvo. A nehanbime sa ani za svoju vlastnú tvár. Niet prečo! Veď mnohí sa často pýšia ešte aj „bradavicou na nose“ – svojou kolonialistickou minulosťou či svojimi vražednými agresiami! Správajme sa a konajme ako vlastenci – patrioti. A takýto sebavedomý, v našom prípade oprávnene sebavedomý postoj národa tvorcov hodnôt – nie ich ničiteľov – bude v úplnom súlade s medzinárodnými zvyklosťami a zároveň aj s našimi spoločnými národnoštátnymi záujmami. Aké prosté a aké účinné! Pritom len stačí pojmom – sloboda, suverenita, vlastenectvo... vrátiť ich prirodzený obsah a pôvodný význam.

Akad. maliar Viliam Hornáček
predseda Spoločnosti slovenskej inteligencie Korene
a Stálej konferencie slovenskej inteligencie Slovakia plus


2.
označiť príspevok

Kasafran
   25. 10. 2007, 11:53 avatar
Pokračovanie:

- relativizovaním všetkého - doviesť ľudstvo k úplnej „babylonizácii“ a k – obrazne povedané – zrúteniu sa „babylonskej veže“ našej civilizácie. Aj ich konanie by bolo možné nazvať prirodzeným – však s jednou podmienkou. Ak uznáme, že je prirodzená aj zvrhlosť... A v mnohých postojoch nie sme od tohto – mnohými dnes zaniknutými civilizáciami už tragicky uskutočneného „skoku do priepasti“ – až tak ďaleko, keď rôznym úchylkám priamo vedúcim k zvrhlostiam a následnému rozkladu, otvárame v našej spoločnosti čoraz väčší priestor na úkor prirodzeného, normálneho vývoja a pozitívnych hodnôt života.
Je známe, že k vlastnostiam ľudského rodu patrí aj veľmi rozvinutá schopnosť a priam mimoriadny talent – zneužiť doslova všetko. Dokonca aj náboženstvo, ba aj uctievaného Boha – vlastenectvo nevynímajúc! Pričom slovo „zneužiť“ chápem ako – využiť iba na svoj osobný prospech, bez ohľadu na škody spáchané na tých „druhých“ či „tretích“ a aj ich – bohatšími veľmi cynicky označovanom - tzv. treťom svete. K svojmu osobnému prospechu sa snaží „dotyčný subjekt“ prispôsobiť všetko a koná hlava-nehlava spravidla proti všetkému a aj proti zdravému rozumu – čiže v konečnom dôsledku vlastne aj proti sebe. Lebo náš svet je iba jeden a je uzatvoreným systémom, v ktorom sa nič nestráca bez stôp. Veľmi častým a s rozvojom dosahu najmä elektronických médií čoraz častejším javom, je aj – zneužívanie jazyka a reči.
K jeho hlavným prejavom patrí svojvoľné, spravidla zvrátené vysvetľovanie pojmov, ktoré ešte včera mali svoj pôvodný obsah a plnili úlohu ustálených - stabilizovaných, ale zároveň aj stabilizačných prvkov medziľudskej komunikácie. Tento jav možno označiť ako vykrádanie či „tunelovanie“ jazyka, keď ustálenému pojmu doslova odcudzíme jeho pôvodný obsah a vnútime mu obsah, ktorý nám vyhovuje, respektíve vyhovuje zámerom toho, kto má tú moc - takúto zvrátenosť vo vedomí ľudí aj presadiť. Ide teda o krádež aj násilie zároveň, čiže o závažný – a veľmi rafinovaný, cieľavedomý a vysoko sofistikovaný – trestný čin, s vysokou spoločenskou nebezpečnosťou! Pritom v masmédiách – najmä elektronických - sme toho svedkami každý deň. A tak sa z bojovníka za slobodu vlastného národa a úprimného vlastenca zrazu stáva nacionalista, extrémista, militant... Alebo naopak, z vysloveného teroristu a zabijaka – bojovník za slobodu a ľudské či národné práva.
Až zdrvujúco účinnou a pritom až neuveriteľne lacnou zbraňou hromadného ničenia spoločenského vedomia, resp. tendenčného ovplyvňovania verejnej mienky, je – nálepkovanie. Stačí len v duchu goeblesovského „stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou“ sústavne „nálepkovať“ napr. vlastenca nacionalizmom a nacionalizmus významovo sústavne približovať k pejoratívnemu „nazis“ a propagandisticky to spájať so zločinmi 2. svetovej vojny, aby sa, z obdivu a úcty hodného vlastenca, stal – odsúdeniahodný zločinec! A samozrejme – naopak.
Naliehavosť zodpovedne používať „princíp pravdivosti pôvodného významu“ platí aj pre často používaný, ale ešte častejšie zneužívaný pojem – rasizmus. Pritom – napríklad v našich slovenských podmienkach – spravidla nejde o „rasovú nenávisť či odpor k inej rase“, ako je tento pojem najčastejšie vysvetľovaný, ale o niečo celkom iné. Najčastejšie o konflikt – prirodzený konflikt – rôznych až protichodných rebríčkov hodnôt, vyplývajúci z rôznych kultúrnych návykov či zlozvykov, ktoré môžu byť v krajnom prípade – z hľadiska druhej strany považované až za nekultúrne a teda neakceptovateľné. Pritom zďaleka nemusí ísť až o taký extrém akým je napr. – kanibalizmus či incest. Najčastejšie však ide o konflikty – prirodzene a zákonite – vyplývajúce z rôznej civilizačnej úrovne.
Ako príklad nedorozumenia, odmietania či konfliktu môže poslúžiť častý fakt, že tomu, kto je tendenčne označovaný priam odstrašujúcim pojmom „rasista“ – vôbec nevadí farba pleti či vlasov alebo tvar očí konkrétnej „dotknutej osoby“, ale mu vadí – a právom to aj odmieta akceptovať – že niekto nemá napr. hygienické návyky. Takémuto „rasistovi“ tiež nevadí, že niekto hovorí iným jazykom, ale to, že sa nechce dohovoriť ani dohodnúť či rešpektovať kultúrne hodnoty väčšinového domáceho obyvateľstva. Dokonca – napr. z pozície svojich osobných „individuálnych ľudských práv“ – si vynucuje, aby sa „hoci aj celý európsky národ vo svojej odvekej vlasti“ prispôsobil jeho návykom a hodnotám, ktoré si priniesol z Ázie či Afriky. V takomto správaní sa neprichádza k „rasistickej“ reakcii spoločenstva proti jeho „rase“, ale k prirodzenému a oprávnene odmietavému postoju voči jeho nevychovanosti, nespratnosti a netolerancii. Takýto jedinec či skupina svojim správaním sa nielen spochybňuje základný princíp riadenia demokratickej spoločnosti, ktorým je odpočiatku zásada, že „menšina sa prispôsobuje väčšine“ (a platí to napr. aj v Kongrese USA či v NR SR alebo OSN), ale zároveň neguje aj ďalší z významných pojmov vzájomných vzťahov – toleranciu. Tolerancia, tak ako však všetky medziľudské kultúrne a civilizované vzťahy, predsa platí – obojstranne, recipročne!
Teda k väčšine konfliktov istými skupinami označovaných s obľubou ako „rasistické“ – na Slovensku celkom určite! – nedochádza pre „rasové dôvody“, ale pre rôzne akcentovanie a aj chápanie rôznorodých kultúrnych či nekultúrnych hodnôt či pahodnôt, ale predovšetkým a najmä pre – mnoho ráz až diametrálne odlišnú civilizačnú úroveň. Preto aj v tejto citlivej oblasti by mali – najmä novinári a politici – rešpektovať pravdivý a prirodzený význam pojmu „rasizmus“ a nezamieňať ho tendenčne s tým, čo sa im do ich bojového arzenálu nedorozumenia práve momentálne hodí.
A k súčasnej, u nás zaužívanej praxi, iba poznámku na okraj. Ak sa „cigán – Róm“ a „gádžo – Slovák“ pobijú – nikdy som nepočul, že by sa „rasový motív“ – hľadal v konaní Róma. Zásadne iba u Slováka. A v opačnom prípade „sa“ už rasový motív vylučuje, to už nie je diskriminácia ...?
Najčastejšie sa manipulácia s pojmami uplatní tam, kde ich „treba zhodiť“ z piedestálu spoločenskej úcty. Tie bývajú najčastejšie nahrádzané „módnymi bublinami“ – čo znamená: všetko sľubujúci trblietavý povrch a beznádejne prázdne vnútro. Tak sa napríklad pojem „osobnosť“ obsahovo degraduje na „celebritu“. So všetkými dôsledkami, ktoré dokáže spoločensky znížiť pôvodný obsah označujúci v skutočnosti „významnú osobu či autoritu“ do podoby, že už nikto nevie – who is who. Ba aj samotná „celebritka“ je napokon presvedčená o svojej nenahraditeľnej kultúrotvornej misii a výnimočnom „osobnostnom“ význame.
Aj ideologizovanie pojmov – napr. „socialistické vlastenectvo“ – patrí k nebezpečným zbraniam vzájomnej komunikácie a môže ju dokonca úplne znemožniť! Totálna liberalizácia konvencií vedie až k stavu, že každý si vysvetľuje pojmy po svojom a každý ich chápe tak, ako mu to vyhovuje. Šermovanie s ustálenými pojmami je hra s ohňom pri benzínovej nádrži, lebo – čo som dnes použil ja proti tebe, použiješ s radosťou ty proti mne. Taká je ľudská prirodzenosť odnepamäti! A nič nenasvedčuje tomu, že sa chystá zmeniť k lepšiemu. Ak už relativizmus, tak si ho ušetrime najmä na to, aby sme našu vlastnú ľudskú „bohorovnosť v neomylnosti“ udržali na uzde zdravého rozumu. Tam je naozaj veľmi potrebný a nenahraditeľný.
Ak sa má však reč stať prostriedkom porozumenia, čo je – v dobe, keď ľudstvo doslova visí nad priepasťou samozničenia – viac ako nevyhnutné, vo vlastnom záujme musíme rešpektovať vývojom vykryštalizovaný – jasný a presný – obsah ustálených pojmov. Medzi takéto pojmy patrí aj vlastenectvo – patriotizmus.
Slovo sa stáva pojmom preto, že je „osobnosťou a autoritou“ medzi obyčajnými slovami a bolo vo svojej podstate a zároveň vo svojom význame potvrdené „puncom“ nespochybniteľnej a nespočetne ráz opakovanej skúsenosti nielen ľudí, ale ľudstva ako celku. V slovanských jazykoch má podstatné meno vlasť napr. aj slovnú podobu – „ródina“. Teda vlasť je chápaná aj ako veľká „mnohorodinná rodina“ a viac-menej splýva s pojmom národ. Vo všeobecnosti však pojem vlasť obsahuje nielen vzájomné rodinné či rodové, ale aj – vlastnícke vzťahy. A to nielen vlastnícke práva, ale – najmä vlastnícke, resp. vlastenecké povinnosti.
A sme pri koreni veci, lebo skutočné vlastenectvo, ako je chápané a aj ctené na celom svete – a ctené oprávnene – je svojou podstatou predovšetkým sledom neustálych, spravidla závažných povinností voči svojej vlasti. Čím zodpovednejšie sa tieto povinnosti plnia, tým viac priestoru sa zákonite otvára aj pre – vlastenecké práva. Medzi ne patrí napríklad – právo na ľudsky dôstojný, slobodný a úspešný plnohodnotný život bez nutnosti straty vlastnej národnej či kultúrnej identity. O tomto trpkom fenoméne vykorenenia až straty svojho „kolektívneho ja“, by mohli hovoriť najmä emigranti! Patrí sem tiež právo na vlastníctvo vlasti a všetkých hodnôt s ňou bezprostredne spojených, čo je rozhodne rádovo väčšie bohatstvo, ale najmä potenciál tvorivých väzieb a perspektíva, akú nemôže poskytnúť ani ten najväčší osobný majetok najväčšieho boháča tohto sveta.
Kto si zodpovedne vykonáva povinnosť rozvíjať hodnoty národného dedičstva či historický odkaz veľkých osobností vlastných dejín – má aj prirodzené právo užívať výsledky práce svojich predkov a stavať na nich o to vyššie konštrukcie, než to môže dokázať osamotený jedinec. A má tiež právo – ak rovnako zodpovedne vychová v pozitívnom vzťahu k vlasti aj svoje deti – mať úprimnú a oprávnenú radosť z toho, že zabezpečil im aj svojej vlasti perspektívnu budúcnosť. Je to snáď málo na naplnenie zmyslu života? Je to málo vznešené, málo hodnotné? Radosť človeka, ktorý sadí ovocné stromy hoci aj vie, že on osobne už nebude užívať ich plody – patrí k vrcholom múdrosti ľudského bytia. A dnešný svet pre svoju perspektívu takúto „múdrosť nesebeckého prajného nadhľadu“ potrebuje viac ako kedykoľvek doteraz!
Každá dobre organizovaná spoločnosť profituje zo systému v ktorom sú vyvážené práva a povinnosti a v ktorej si jej členovia uvedomujú, že vyberať nemožno viac ako sa vkladá. Vedia teda, že sa treba snažiť nielen mať a vlastniť, ale aj chrániť a zveľaďovať.
Vlastenectvo – patriotizmus je úzko späté s pojmom národovectvo. Veď vlasť môže vlastniť iba národ. Pokiaľ ide len o územie, o krajinu, tak – etnikum a pokiaľ ide o štát, tak – politický národ.
Každý, kto hovorí o „národnom štáte“, hovorí zároveň o politickom národe. Hovorí teda o občianskej spoločnosti rovnoprávnych subjektov rovnako v právach ako aj v povinnostiach. Etnicita vo folklórnom, ľudovom zmysle sa vytvorením štátu automaticky odsúva na druhoradé miesto. To však neznamená, že „v globalizujúcom sa svete“ – najmä prostredníctvom globálnych médií a trhu – cítime to isté, keď sa cunami preženie pobrežím Indonézie alebo keď zúri smršť a víchrica u nás doma. Aj z hľadiska „globálneho otepľovania“ nás až tak netrápi ani nebolí vysychanie Balatonu, ako vlahový deficit na našich poliach. Rovnako ako – celkom prirodzene a logicky – napríklad Švédi pociťujú spontánnu radosť, hrdosť či dojatie pri počúvaní vlastnej hymny, ak ich národné mužstvom zvíťazí a celkom prirodzene sa neradujú z prehry a s nadšením nespievajú hymnu svojho premožiteľa. Pritom nejde iba o mechanickú aplikáciu a povrchné chápanie pravdivého príslovia: bližšia košeľa ako kabát!
Pri akomkoľvek uvažovaní o čomkoľvek, čo súvisí s medziľudskými vzťahmi si treba uvedomiť – a rešpektovať to ako prirodzené – že prvoradým a rozhodujúcim motivačným impulzom nášho správania a zároveň aj vytvárania akýchkoľvek vzťahov je najsilnejší zo všetkých inštinktov – pud sebazáchovy. Preto treba chápať ako prirodzené, že človeka (a aj všetky ostatné tvory) zaujíma predovšetkým to, čo sa ho týka najviac, čo sa ho dotýka bezprostredne.
Aj vzťahy vytvárané k niekomu či niečomu majú nielen svoju genézu, ale majú aj svoju rôznorodú intenzitu aj kvalitu. To, čo niekto považuje „za životne dôležité“, iný považuje za okrajové, banálne, ba zanedbateľné. Výchova k hodnotám – ku kladnému vzťahu k výsledkom tvorivej činnosti - patrí k rozhodujúcim spúšťacím impulzom, ktoré povyšujú primárne inštinktívny vzťah na vedomú až uvedomelú činnosť s vysokým tvorivým potenciálom.
Isteže, základom ľudského konania je uspokojovanie vlastných potrieb a presadzovanie vlastných záujmov. To by však bolo pre skutočné vlastenectvo – primálo. Cieľom snaženia sa národa totiž nie je iba žiť a rásť, rozmnožovať sa a zaberať nové územia... Zmyslom a opodstatnením existencie národa je – vytvoriť vlastné autentické hodnoty, svoju osobitú kultúru a týmto neopakovateľným a nenahraditeľným vkladom prispieť do pokladnice ľudskej kultúry a civilizácie. To je hlavným a nezastupiteľným zmyslom vzniku a života národa a zároveň jediným či – takmer jediným podstatným – čím sa ľudské spoločenstvá líšia od spoločenstiev iných tvorov. Nebolo by rozumné ignorovať či dokonca negovať našu biologickú podstatu. Rovnako, ako by bolo nerozumné podliehať výlučne jej diktátu. Múdrosť vždy sídlila tam, kde sa dve pravdy dokázali dohodnúť.
Preto treba vlastenectvo chápať aj ako prirodzený – primárny až inštinktívny vzťah k svojmu blízkemu prostrediu ako životnému priestoru ohraničenému našimi prvými pocitmi, zážitkami, spomienkami a teda aj vzťahmi. A zároveň aj ako uvedomelý, vysoko kultivovaný, racionálny až pragmatický vzťah k tomu, čo nám svojim historickým odkazom či kultúrnym bohatstvom – pomáha žiť. A žiť nielen biologicky, ale plnohodnotne a všestranne sa rozvíjať v zmysle vytýčeného ideálu. Ten ideál môže byť osobný, môže byť rodinný či rodový, môže byť národný alebo aj všeľudský. Môže byť konkrétny a môže byť aj abstraktný – v tomto máme skutočne slobodnú vôľu. Podľa kapacity, ktorou ľudská osobnosť disponuje. Treba sa vedieť odhadnúť, lebo nepôsobí presvedčivo, keď sa niekto vehementne exponuje v riešení globálnych problémov a doma ma nepozametaný dvor ...
Aj dnes stojíme pred rozhodnutím – čo je našou prioritou? Budovať opäť – ako už toľkokrát – projekty iných – alebo sa konečne pustiť do práce na vlastnom dome a dvore a na vlastnom záujme?! Tento raz musíme vyriešiť túto „výzvu doby“ z pozície slobodného, svojprávneho aj rovnoprávneho subjektu medzinárodného práva ako nezastupiteľný tvorca vlastného osudu.
Múdre rozhodnutie je opäť medzi dvomi pravdami. Je v múdrom pomere toho, čo je „božie“ a čo patrí „cisárovi“. Ak považujeme vlastenectvo za prirodzený vzťah – a ono ním skutočne je! – tak sa spýtajme: čo je našou prvoradou povinnosťou, za čo sme predovšetkým, bezprostredne a nezastupiteľne zodpovední?! Za svoj národ a štát, za svoju kultúru a históriu či za – Európu ako takú ...?
Kým všetkým ostatným členom EÚ je už od počiatku nad slnko jasné, že – každý je za seba zodpovedný na sto percent a za spoločné veci iba toľko, koľko mu prislúcha, pre nás Slovákov je to ešte stále dilemou. Aj tu nám pomôže zdravý rozum a cit. A v neposlednom rade aj celkom prirodzený vzťah k tomu, čo tvorí veľkú, podstatnú časť nášho „ja“. Veď čo môže byť prirodzenejšie, normálnejšie a samozrejmejšie ako kladný vzťah k svojej matke a jej reči, vlastnej rodine, vlastnej kultúre, k osobnostiam našich vlastných dejín, ktoré nám zabezpečili našu dnešnú slobodnú prítomnosť ...?
A napokon, motivačný potenciál prirodzeného francúzskeho či slovenského vlastenectva – a z neho vyplývajúca zdravá súťaživosť – je, ak sa zamedzí jeho vybíjaniu sa vo vojnách a vzájomnom ničení! – nenahraditeľným a nevyčerpateľným zdrojom doteraz nebývalého napredovania všetkých európskych národov k takej kvalite života, akú si nevieme dnes ani predstaviť. Len nedovoľme – tento základný zdroj bohatstva nášho kontinentu – zadusiť administratívno-byrokratickými a ideologickými direktívami!
Vyspelý politický národ ako občianske spoločenstvo najvyššej kategórie vždy chápe svoju existenciu – svoj národnoštátny život – ako vyvážený pomer práv a povinností. V tejto súvislosti sa často hovorí o lojalite. Pričom lojalita je považovaná za základný, najnižší – takpovediac „povinný“ – stupeň vzťahu k vlasti, kým vlastenectvo - patriotizmus je prirodzenou, vyzretou a uvedomelou formou vzťahu ku všetkému, čo pojem vlasť zahŕňa. V najvyššom štádiu je vlastenectvo doslova stotožnením sa s vlasťou ako s veľkou spoločnou rodinou a všetkými jej duchovnými a hmotnými hodnotami. Navyše s kritickým postojom k jeho negatívam a aktívnym tvorivým vzťahom k rozvoju jeho pozitív.
Vlastenectvo - patriotizmus však nie je iba pojem. A nie je iba vzťah. V priebehu dejín sa z vlastenectva stal aj – symbol. Výnimočný symbol s vysokou, ba najvyššou spoločenskou hodnotou a s vysokým – zatiaľ ničím nenahraditeľným – motivačným potenciálom, ktorý nielen ľudí, ale aj celé národy doviedol a vedie dodnes k mimoriadnym až neuveriteľným výkonom. Pomníky na celom svete svedčia o všeobecnej vysokej úcte k tomuto symbolu statočnosti, obetavosti a nezriedka až hrdinstva.
Symbolom vlastenectva je aj vrcholná disciplína Olympijských hier – Maratónsky beh. Tento vyčerpávajúci – až hranicu ľudských síl prekračujúci – vytrvalostný výkon je prejavom nadčasového obdivu a úcty k nezabudnuteľnému činu gréckeho vlastenca, ktorý ako posol priniesol z vyše 42 kilometrov vzdialeného bojiska do rodných Atén správu o víťazstve – a teda o záchrane slobody! – aby vzápätí vyčerpaný zomrel... Pokiaľ existuje jav, vzťah či symbol s takou obrovskou motivačnou energiou akou disponuje vlastenectvo, žiaden rozumný človek – a už vonkoncom nie predstaviteľ štátu či napr. EÚ alebo OSN – s takýmto obrovským kapitálom nesmie hazardovať!
Aj pri tvorení tzv. novej Európy a tzv. nových vzťahov v EÚ, treba rešpektovať skutočnosť, že vlastenectvo – nórske, poľské či nemecké, francúzske či španielske a predpokladám, že aj slovenské – v nich bude zohrávať, či sa to už niekomu páči alebo nie, rozhodujúcu úlohu! Buď bude tento vlastenecký potenciál využitý rozumne, s rešpektom k jeho prirodzenému poslaniu, významu a miestu v systéme života a sveta – a stane sa hnacím motorom spoločného prospechu, alebo – opäť zvíťazí snaha nadradiť ideológiu nad prirodzené vzťahy a ďalší z umelých a neprirodzených projektov skončí v prepadlisku dejín. Aj bývalý Sovietsky zväz – ako ideologický projekt nerešpektujúci prirodzené vzťahy medzi národmi – je toho neblahým dôkazom.
Na jednej z prvých konferencií Združení slovenskej inteligencie v obnovenej Slovenskej republike v roku 1993 sme sa spolu s pedagógmi zaoberali témou „Výchova k vlastenectvu a k národnej hrdosti“. Nie som si istý, či kompetentné orgány štátu odvtedy prejavili vôbec nejaký záujem o jej výsledky. Podľa stavu vedomia, ale najmä chabého stavu sebavedomia našej spoločnosti – určite nie!
Pritom je v slovenských dejinách bezpochyby dosť príkladov skutočného, úprimného a obdivu aj úcty hodného vlastenectva. A bezpochyby je aj dosť dôvodov na našu oprávnenú národnú hrdosť. Veď sme snáď jediným národom v Európe, ktorý po „vyšetisícročí“ nielen prežil, ale si – z vlastnej slobodnej vôle! – aj obnovil svoju štátnu samostatnosť. A to je v európskych pomeroch skutočne výnimočné. Aká je však prax nášho života a náš vzťah k vlastným hodnotám?
Ak sa pred slovenskou verejnosťou nastolí téma: prejaviť úctu ktorejkoľvek z našich významných osobností – okamžite sa rozdelí na dva nezmieriteľné tábory. Prečo? Určite ide aj o neblahé dedičstvo, ktoré do nás zasiali tí, ktorí nám vládli. Najmä však preto – a to je už naša vina – že za kritérium významu osobnosti nepovažujeme jej prínos „pre národ a vlasť“, teda jej vlastenectvo – patriotizmus ako to robia iní, ale to, či bol katolík či evanjelik, kňaz či ateista, ľavičiar či pravičiar a napokon hoci – či bol východniar alebo Záhorák. Pritom všetci tí „nezmieriteľne zainteresovaní“ dobre vedia, že tento vrcholne nekultúrny a úplne neplodný spor nevedie nikde tak spoľahlivo ako – k našej spoločnej prehre, spoločnej hanbe a napokon aj k spoločnej škode! Všetci veľmi dobre vieme, že rozhodujúce pri hodnotení je – kto, kedy, ako a čím, pomohol svojmu národu, svojej vlasti dostať sa čo i len o stupienok vyššie v zápasoch na ceste k vyššej kvalite života, medzinárodnej autorite a plnej rovnoprávnosti.
Ak sa naučíme posudzovať osobnosti a deje takto, zrazu sa na našom dlhoročnom „haraburdovisku“ ideologizovaných a mocensky či politicky karikovaných slovenských dejín, začnú diať – akoby zázraky. Biela sa opäť stane bielou a červená ostane červenou. Vedľa seba sa nielen ocitnú, ale hrdo si stanú všetci – ľavičiar, pravičiar, ateista, kňaz, materialista či idealista – celkom prirodzene – tak, ako spoločne tvorili slovenské dejiny.
Ak teda vrátime či ponecháme pojmu vlastenectvo jeho pôvodný – rokmi preverený a vo vedomí ľudstva ustálený - obsah vyjadrujúci čistý, úprimný, prirodzený a zároveň aj uvedomelý vzťah k všetkému, čo zahŕňa v sebe pojem vlasť – odmení sa nám tým, že nám, Slovákom – tentoraz zrejme ako poslednému európskemu kultúrnemu a historickému národu – pomôže usporiadať si vlastné dejiny a zároveň aj vlastné vzťahy. A usporiadať si ich z takého istého hľadiska, z akého si iné národy svoje dejiny už dávno usporiadali. Teda výhradne z hľadiska prínosu jednotlivých osobností či dejov na prospech rozvoja vlasti, ktorou - pre nás Slovákov - bola odnepamäti zem, ktorej sme dali svoje meno – Slovensko. Slovensko najskôr ako krajina, neskôr kniežatstvo a kráľovstvo nazývané tiež Veľkomoravská ríša a dnes naša vlasť ako slobodná a demokratická Slovenská republika. Aj od tohto postoja k vlastným hodnotám závisí či nás tí, ktorí to už majú za sebou – uznajú za rovnocenných partnerov.
Za to, že dnes žijeme dôstojný a plnohodnotný národnoštátny život ako svojprávny a zvrchovaný subjekt medzinárodného práva a rovnoprávny partner všetkým slobodným národom sveta – vďačíme výhradne iba vlastenectvu a vlastencom! A spoločný dejinotvorný výkon všetkých slovenských vlastencov bol a zostáva rovnako veľký a významný, aký dosiahli vlastenci iných národov, lebo ich činy viedli až k vlastnej štátnej samostatnosti ako optimálnemu prostrediu na rozvoj všetkých pozitívnych vlastností a autentických, neopakovateľných a nenahraditeľných hodnôt, ktorými môže národ obohatiť ľudstvo. To je poslaním každého národa – a to je aj našim poslaním.
Preto sa nehanbime za svoj prirodzený vzťah k vlastným hodnotám, za svoje prirodzené vlastenectvo. A nehanbime sa ani za svoju vlastnú tvár. Niet prečo! Veď mnohí sa často pýšia ešte aj „bradavicou na nose“ – svojou kolonialistickou minulosťou či svojimi vražednými agresiami! Správajme sa a konajme ako vlastenci – patrioti. A takýto sebavedomý, v našom prípade oprávnene sebavedomý postoj národa tvorcov hodnôt – nie ich ničiteľov – bude v úplnom súlade s medzinárodnými zvyklosťami a zároveň aj s našimi spoločnými národnoštátnymi záujmami. Aké prosté a aké účinné! Pritom len stačí pojmom – sloboda, suverenita, vlastenectvo... vrátiť ich prirodzený obsah a pôvodný význam.

Akad. maliar Viliam Hornáček
predseda Spoločnosti slovenskej inteligencie Korene
a Stálej konferencie slovenskej inteligencie Slovakia plus


3.
označiť príspevok

Kasafran
   25. 10. 2007, 11:56 avatar
2. pokračovanie

degraduje na „celebritu“. So všetkými dôsledkami, ktoré dokáže spoločensky znížiť pôvodný obsah označujúci v skutočnosti „významnú osobu či autoritu“ do podoby, že už nikto nevie – who is who. Ba aj samotná „celebritka“ je napokon presvedčená o svojej nenahraditeľnej kultúrotvornej misii a výnimočnom „osobnostnom“ význame.
Aj ideologizovanie pojmov – napr. „socialistické vlastenectvo“ – patrí k nebezpečným zbraniam vzájomnej komunikácie a môže ju dokonca úplne znemožniť! Totálna liberalizácia konvencií vedie až k stavu, že každý si vysvetľuje pojmy po svojom a každý ich chápe tak, ako mu to vyhovuje. Šermovanie s ustálenými pojmami je hra s ohňom pri benzínovej nádrži, lebo – čo som dnes použil ja proti tebe, použiješ s radosťou ty proti mne. Taká je ľudská prirodzenosť odnepamäti! A nič nenasvedčuje tomu, že sa chystá zmeniť k lepšiemu. Ak už relativizmus, tak si ho ušetrime najmä na to, aby sme našu vlastnú ľudskú „bohorovnosť v neomylnosti“ udržali na uzde zdravého rozumu. Tam je naozaj veľmi potrebný a nenahraditeľný.
Ak sa má však reč stať prostriedkom porozumenia, čo je – v dobe, keď ľudstvo doslova visí nad priepasťou samozničenia – viac ako nevyhnutné, vo vlastnom záujme musíme rešpektovať vývojom vykryštalizovaný – jasný a presný – obsah ustálených pojmov. Medzi takéto pojmy patrí aj vlastenectvo – patriotizmus.
Slovo sa stáva pojmom preto, že je „osobnosťou a autoritou“ medzi obyčajnými slovami a bolo vo svojej podstate a zároveň vo svojom význame potvrdené „puncom“ nespochybniteľnej a nespočetne ráz opakovanej skúsenosti nielen ľudí, ale ľudstva ako celku. V slovanských jazykoch má podstatné meno vlasť napr. aj slovnú podobu – „ródina“. Teda vlasť je chápaná aj ako veľká „mnohorodinná rodina“ a viac-menej splýva s pojmom národ. Vo všeobecnosti však pojem vlasť obsahuje nielen vzájomné rodinné či rodové, ale aj – vlastnícke vzťahy. A to nielen vlastnícke práva, ale – najmä vlastnícke, resp. vlastenecké povinnosti.
A sme pri koreni veci, lebo skutočné vlastenectvo, ako je chápané a aj ctené na celom svete – a ctené oprávnene – je svojou podstatou predovšetkým sledom neustálych, spravidla závažných povinností voči svojej vlasti. Čím zodpovednejšie sa tieto povinnosti plnia, tým viac priestoru sa zákonite otvára aj pre – vlastenecké práva. Medzi ne patrí napríklad – právo na ľudsky dôstojný, slobodný a úspešný plnohodnotný život bez nutnosti straty vlastnej národnej či kultúrnej identity. O tomto trpkom fenoméne vykorenenia až straty svojho „kolektívneho ja“, by mohli hovoriť najmä emigranti! Patrí sem tiež právo na vlastníctvo vlasti a všetkých hodnôt s ňou bezprostredne spojených, čo je rozhodne rádovo väčšie bohatstvo, ale najmä potenciál tvorivých väzieb a perspektíva, akú nemôže poskytnúť ani ten najväčší osobný majetok najväčšieho boháča tohto sveta.
Kto si zodpovedne vykonáva povinnosť rozvíjať hodnoty národného dedičstva či historický odkaz veľkých osobností vlastných dejín – má aj prirodzené právo užívať výsledky práce svojich predkov a stavať na nich o to vyššie konštrukcie, než to môže dokázať osamotený jedinec. A má tiež právo – ak rovnako zodpovedne vychová v pozitívnom vzťahu k vlasti aj svoje deti – mať úprimnú a oprávnenú radosť z toho, že zabezpečil im aj svojej vlasti perspektívnu budúcnosť. Je to snáď málo na naplnenie zmyslu života? Je to málo vznešené, málo hodnotné? Radosť človeka, ktorý sadí ovocné stromy hoci aj vie, že on osobne už nebude užívať ich plody – patrí k vrcholom múdrosti ľudského bytia. A dnešný svet pre svoju perspektívu takúto „múdrosť nesebeckého prajného nadhľadu“ potrebuje viac ako kedykoľvek doteraz!
Každá dobre organizovaná spoločnosť profituje zo systému v ktorom sú vyvážené práva a povinnosti a v ktorej si jej členovia uvedomujú, že vyberať nemožno viac ako sa vkladá. Vedia teda, že sa treba snažiť nielen mať a vlastniť, ale aj chrániť a zveľaďovať.
Vlastenectvo – patriotizmus je úzko späté s pojmom národovectvo. Veď vlasť môže vlastniť iba národ. Pokiaľ ide len o územie, o krajinu, tak – etnikum a pokiaľ ide o štát, tak – politický národ.
Každý, kto hovorí o „národnom štáte“, hovorí zároveň o politickom národe. Hovorí teda o občianskej spoločnosti rovnoprávnych subjektov rovnako v právach ako aj v povinnostiach. Etnicita vo folklórnom, ľudovom zmysle sa vytvorením štátu automaticky odsúva na druhoradé miesto. To však neznamená, že „v globalizujúcom sa svete“ – najmä prostredníctvom globálnych médií a trhu – cítime to isté, keď sa cunami preženie pobrežím Indonézie alebo keď zúri smršť a víchrica u nás doma. Aj z hľadiska „globálneho otepľovania“ nás až tak netrápi ani nebolí vysychanie Balatonu, ako vlahový deficit na našich poliach. Rovnako ako – celkom prirodzene a logicky – napríklad Švédi pociťujú spontánnu radosť, hrdosť či dojatie pri počúvaní vlastnej hymny, ak ich národné mužstvom zvíťazí a celkom prirodzene sa neradujú z prehry a s nadšením nespievajú hymnu svojho premožiteľa. Pritom nejde iba o mechanickú aplikáciu a povrchné chápanie pravdivého príslovia: bližšia košeľa ako kabát!
Pri akomkoľvek uvažovaní o čomkoľvek, čo súvisí s medziľudskými vzťahmi si treba uvedomiť – a rešpektovať to ako prirodzené – že prvoradým a rozhodujúcim motivačným impulzom nášho správania a zároveň aj vytvárania akýchkoľvek vzťahov je najsilnejší zo všetkých inštinktov – pud sebazáchovy. Preto treba chápať ako prirodzené, že človeka (a aj všetky ostatné tvory) zaujíma predovšetkým to, čo sa ho týka najviac, čo sa ho dotýka bezprostredne.
Aj vzťahy vytvárané k niekomu či niečomu majú nielen svoju genézu, ale majú aj svoju rôznorodú intenzitu aj kvalitu. To, čo niekto považuje „za životne dôležité“, iný považuje za okrajové, banálne, ba zanedbateľné. Výchova k hodnotám – ku kladnému vzťahu k výsledkom tvorivej činnosti - patrí k rozhodujúcim spúšťacím impulzom, ktoré povyšujú primárne inštinktívny vzťah na vedomú až uvedomelú činnosť s vysokým tvorivým potenciálom.
Isteže, základom ľudského konania je uspokojovanie vlastných potrieb a presadzovanie vlastných záujmov. To by však bolo pre skutočné vlastenectvo – primálo. Cieľom snaženia sa národa totiž nie je iba žiť a rásť, rozmnožovať sa a zaberať nové územia... Zmyslom a opodstatnením existencie národa je – vytvoriť vlastné autentické hodnoty, svoju osobitú kultúru a týmto neopakovateľným a nenahraditeľným vkladom prispieť do pokladnice ľudskej kultúry a civilizácie. To je hlavným a nezastupiteľným zmyslom vzniku a života národa a zároveň jediným či – takmer jediným podstatným – čím sa ľudské spoločenstvá líšia od spoločenstiev iných tvorov. Nebolo by rozumné ignorovať či dokonca negovať našu biologickú podstatu. Rovnako, ako by bolo nerozumné podliehať výlučne jej diktátu. Múdrosť vždy sídlila tam, kde sa dve pravdy dokázali dohodnúť.
Preto treba vlastenectvo chápať aj ako prirodzený – primárny až inštinktívny vzťah k svojmu blízkemu prostrediu ako životnému priestoru ohraničenému našimi prvými pocitmi, zážitkami, spomienkami a teda aj vzťahmi. A zároveň aj ako uvedomelý, vysoko kultivovaný, racionálny až pragmatický vzťah k tomu, čo nám svojim historickým odkazom či kultúrnym bohatstvom – pomáha žiť. A žiť nielen biologicky, ale plnohodnotne a všestranne sa rozvíjať v zmysle vytýčeného ideálu. Ten ideál môže byť osobný, môže byť rodinný či rodový, môže byť národný alebo aj všeľudský. Môže byť konkrétny a môže byť aj abstraktný – v tomto máme skutočne slobodnú vôľu. Podľa kapacity, ktorou ľudská osobnosť disponuje. Treba sa vedieť odhadnúť, lebo nepôsobí presvedčivo, keď sa niekto vehementne exponuje v riešení globálnych problémov a doma ma nepozametaný dvor ...
Aj dnes stojíme pred rozhodnutím – čo je našou prioritou? Budovať opäť – ako už toľkokrát – projekty iných – alebo sa konečne pustiť do práce na vlastnom dome a dvore a na vlastnom záujme?! Tento raz musíme vyriešiť túto „výzvu doby“ z pozície slobodného, svojprávneho aj rovnoprávneho subjektu medzinárodného práva ako nezastupiteľný tvorca vlastného osudu.
Múdre rozhodnutie je opäť medzi dvomi pravdami. Je v múdrom pomere toho, čo je „božie“ a čo patrí „cisárovi“. Ak považujeme vlastenectvo za prirodzený vzťah – a ono ním skutočne je! – tak sa spýtajme: čo je našou prvoradou povinnosťou, za čo sme predovšetkým, bezprostredne a nezastupiteľne zodpovední?! Za svoj národ a štát, za svoju kultúru a históriu či za – Európu ako takú ...?
Kým všetkým ostatným členom EÚ je už od počiatku nad slnko jasné, že – každý je za seba zodpovedný na sto percent a za spoločné veci iba toľko, koľko mu prislúcha, pre nás Slovákov je to ešte stále dilemou. Aj tu nám pomôže zdravý rozum a cit. A v neposlednom rade aj celkom prirodzený vzťah k tomu, čo tvorí veľkú, podstatnú časť nášho „ja“. Veď čo môže byť prirodzenejšie, normálnejšie a samozrejmejšie ako kladný vzťah k svojej matke a jej reči, vlastnej rodine, vlastnej kultúre, k osobnostiam našich vlastných dejín, ktoré nám zabezpečili našu dnešnú slobodnú prítomnosť ...?
A napokon, motivačný potenciál prirodzeného francúzskeho či slovenského vlastenectva – a z neho vyplývajúca zdravá súťaživosť – je, ak sa zamedzí jeho vybíjaniu sa vo vojnách a vzájomnom ničení! – nenahraditeľným a nevyčerpateľným zdrojom doteraz nebývalého napredovania všetkých európskych národov k takej kvalite života, akú si nevieme dnes ani predstaviť. Len nedovoľme – tento základný zdroj bohatstva nášho kontinentu – zadusiť administratívno-byrokratickými a ideologickými direktívami!
Vyspelý politický národ ako občianske spoločenstvo najvyššej kategórie vždy chápe svoju existenciu – svoj národnoštátny život – ako vyvážený pomer práv a povinností. V tejto súvislosti sa často hovorí o lojalite. Pričom lojalita je považovaná za základný, najnižší – takpovediac „povinný“ – stupeň vzťahu k vlasti, kým vlastenectvo - patriotizmus je prirodzenou, vyzretou a uvedomelou formou vzťahu ku všetkému, čo pojem vlasť zahŕňa. V najvyššom štádiu je vlastenectvo doslova stotožnením sa s vlasťou ako s veľkou spoločnou rodinou a všetkými jej duchovnými a hmotnými hodnotami. Navyše s kritickým postojom k jeho negatívam a aktívnym tvorivým vzťahom k rozvoju jeho pozitív.
Vlastenectvo - patriotizmus však nie je iba pojem. A nie je iba vzťah. V priebehu dejín sa z vlastenectva stal aj – symbol. Výnimočný symbol s vysokou, ba najvyššou spoločenskou hodnotou a s vysokým – zatiaľ ničím nenahraditeľným – motivačným potenciálom, ktorý nielen ľudí, ale aj celé národy doviedol a vedie dodnes k mimoriadnym až neuveriteľným výkonom. Pomníky na celom svete svedčia o všeobecnej vysokej úcte k tomuto symbolu statočnosti, obetavosti a nezriedka až hrdinstva.
Symbolom vlastenectva je aj vrcholná disciplína Olympijských hier – Maratónsky beh. Tento vyčerpávajúci – až hranicu ľudských síl prekračujúci – vytrvalostný výkon je prejavom nadčasového obdivu a úcty k nezabudnuteľnému činu gréckeho vlastenca, ktorý ako posol priniesol z vyše 42 kilometrov vzdialeného bojiska do rodných Atén správu o víťazstve – a teda o záchrane slobody! – aby vzápätí vyčerpaný zomrel... Pokiaľ existuje jav, vzťah či symbol s takou obrovskou motivačnou energiou akou disponuje vlastenectvo, žiaden rozumný človek – a už vonkoncom nie predstaviteľ štátu či napr. EÚ alebo OSN – s takýmto obrovským kapitálom nesmie hazardovať!
Aj pri tvorení tzv. novej Európy a tzv. nových vzťahov v EÚ, treba rešpektovať skutočnosť, že vlastenectvo – nórske, poľské či nemecké, francúzske či španielske a predpokladám, že aj slovenské – v nich bude zohrávať, či sa to už niekomu páči alebo nie, rozhodujúcu úlohu! Buď bude tento vlastenecký potenciál využitý rozumne, s rešpektom k jeho prirodzenému poslaniu, významu a miestu v systéme života a sveta – a stane sa hnacím motorom spoločného prospechu, alebo – opäť zvíťazí snaha nadradiť ideológiu nad prirodzené vzťahy a ďalší z umelých a neprirodzených projektov skončí v prepadlisku dejín. Aj bývalý Sovietsky zväz – ako ideologický projekt nerešpektujúci prirodzené vzťahy medzi národmi – je toho neblahým dôkazom.
Na jednej z prvých konferencií Združení slovenskej inteligencie v obnovenej Slovenskej republike v roku 1993 sme sa spolu s pedagógmi zaoberali témou „Výchova k vlastenectvu a k národnej hrdosti“. Nie som si istý, či kompetentné orgány štátu odvtedy prejavili vôbec nejaký záujem o jej výsledky. Podľa stavu vedomia, ale najmä chabého stavu sebavedomia našej spoločnosti – určite nie!
Pritom je v slovenských dejinách bezpochyby dosť príkladov skutočného, úprimného a obdivu aj úcty hodného vlastenectva. A bezpochyby je aj dosť dôvodov na našu oprávnenú národnú hrdosť. Veď sme snáď jediným národom v Európe, ktorý po „vyšetisícročí“ nielen prežil, ale si – z vlastnej slobodnej vôle! – aj obnovil svoju štátnu samostatnosť. A to je v európskych pomeroch skutočne výnimočné. Aká je však prax nášho života a náš vzťah k vlastným hodnotám?
Ak sa pred slovenskou verejnosťou nastolí téma: prejaviť úctu ktorejkoľvek z našich významných osobností – okamžite sa rozdelí na dva nezmieriteľné tábory. Prečo? Určite ide aj o neblahé dedičstvo, ktoré do nás zasiali tí, ktorí nám vládli. Najmä však preto – a to je už naša vina – že za kritérium významu osobnosti nepovažujeme jej prínos „pre národ a vlasť“, teda jej vlastenectvo – patriotizmus ako to robia iní, ale to, či bol katolík či evanjelik, kňaz či ateista, ľavičiar či pravičiar a napokon hoci – či bol východniar alebo Záhorák. Pritom všetci tí „nezmieriteľne zainteresovaní“ dobre vedia, že tento vrcholne nekultúrny a úplne neplodný spor nevedie nikde tak spoľahlivo ako – k našej spoločnej prehre, spoločnej hanbe a napokon aj k spoločnej škode! Všetci veľmi dobre vieme, že rozhodujúce pri hodnotení je – kto, kedy, ako a čím, pomohol svojmu národu, svojej vlasti dostať sa čo i len o stupienok vyššie v zápasoch na ceste k vyššej kvalite života, medzinárodnej autorite a plnej rovnoprávnosti.
Ak sa naučíme posudzovať osobnosti a deje takto, zrazu sa na našom dlhoročnom „haraburdovisku“ ideologizovaných a mocensky či politicky karikovaných slovenských dejín, začnú diať – akoby zázraky. Biela sa opäť stane bielou a červená ostane červenou. Vedľa seba sa nielen ocitnú, ale hrdo si stanú všetci – ľavičiar, pravičiar, ateista, kňaz, materialista či idealista – celkom prirodzene – tak, ako spoločne tvorili slovenské dejiny.
Ak teda vrátime či ponecháme pojmu vlastenectvo jeho pôvodný – rokmi preverený a vo vedomí ľudstva ustálený - obsah vyjadrujúci čistý, úprimný, prirodzený a zároveň aj uvedomelý vzťah k všetkému, čo zahŕňa v sebe pojem vlasť – odmení sa nám tým, že nám, Slovákom – tentoraz zrejme ako poslednému európskemu kultúrnemu a historickému národu – pomôže usporiadať si vlastné dejiny a zároveň aj vlastné vzťahy. A usporiadať si ich z takého istého hľadiska, z akého si iné národy svoje dejiny už dávno usporiadali. Teda výhradne z hľadiska prínosu jednotlivých osobností či dejov na prospech rozvoja vlasti, ktorou - pre nás Slovákov - bola odnepamäti zem, ktorej sme dali svoje meno – Slovensko. Slovensko najskôr ako krajina, neskôr kniežatstvo a kráľovstvo nazývané tiež Veľkomoravská ríša a dnes naša vlasť ako slobodná a demokratická Slovenská republika. Aj od tohto postoja k vlastným hodnotám závisí či nás tí, ktorí to už majú za sebou – uznajú za rovnocenných partnerov.
Za to, že dnes žijeme dôstojný a plnohodnotný národnoštátny život ako svojprávny a zvrchovaný subjekt medzinárodného práva a rovnoprávny partner všetkým slobodným národom sveta – vďačíme výhradne iba vlastenectvu a vlastencom! A spoločný dejinotvorný výkon všetkých slovenských vlastencov bol a zostáva rovnako veľký a významný, aký dosiahli vlastenci iných národov, lebo ich činy viedli až k vlastnej štátnej samostatnosti ako optimálnemu prostrediu na rozvoj všetkých pozitívnych vlastností a autentických, neopakovateľných a nenahraditeľných hodnôt, ktorými môže národ obohatiť ľudstvo. To je poslaním každého národa – a to je aj našim poslaním.
Preto sa nehanbime za svoj prirodzený vzťah k vlastným hodnotám, za svoje prirodzené vlastenectvo. A nehanbime sa ani za svoju vlastnú tvár. Niet prečo! Veď mnohí sa často pýšia ešte aj „bradavicou na nose“ – svojou kolonialistickou minulosťou či svojimi vražednými agresiami! Správajme sa a konajme ako vlastenci – patrioti. A takýto sebavedomý, v našom prípade oprávnene sebavedomý postoj národa tvorcov hodnôt – nie ich ničiteľov – bude v úplnom súlade s medzinárodnými zvyklosťami a zároveň aj s našimi spoločnými národnoštátnymi záujmami. Aké prosté a aké účinné! Pritom len stačí pojmom – sloboda, suverenita, vlastenectvo... vrátiť ich prirodzený obsah a pôvodný význam.

Akad. maliar Viliam Hornáček
predseda Spoločnosti slovenskej inteligencie Korene
a Stálej konferencie slovenskej inteligencie Slovakia plus


4.
označiť príspevok

Kasafran
   25. 10. 2007, 11:59 avatar
3. pokračovanie:

– vytvoriť vlastné autentické hodnoty, svoju osobitú kultúru a týmto neopakovateľným a nenahraditeľným vkladom prispieť do pokladnice ľudskej kultúry a civilizácie. To je hlavným a nezastupiteľným zmyslom vzniku a života národa a zároveň jediným či – takmer jediným podstatným – čím sa ľudské spoločenstvá líšia od spoločenstiev iných tvorov. Nebolo by rozumné ignorovať či dokonca negovať našu biologickú podstatu. Rovnako, ako by bolo nerozumné podliehať výlučne jej diktátu. Múdrosť vždy sídlila tam, kde sa dve pravdy dokázali dohodnúť.
Preto treba vlastenectvo chápať aj ako prirodzený – primárny až inštinktívny vzťah k svojmu blízkemu prostrediu ako životnému priestoru ohraničenému našimi prvými pocitmi, zážitkami, spomienkami a teda aj vzťahmi. A zároveň aj ako uvedomelý, vysoko kultivovaný, racionálny až pragmatický vzťah k tomu, čo nám svojim historickým odkazom či kultúrnym bohatstvom – pomáha žiť. A žiť nielen biologicky, ale plnohodnotne a všestranne sa rozvíjať v zmysle vytýčeného ideálu. Ten ideál môže byť osobný, môže byť rodinný či rodový, môže byť národný alebo aj všeľudský. Môže byť konkrétny a môže byť aj abstraktný – v tomto máme skutočne slobodnú vôľu. Podľa kapacity, ktorou ľudská osobnosť disponuje. Treba sa vedieť odhadnúť, lebo nepôsobí presvedčivo, keď sa niekto vehementne exponuje v riešení globálnych problémov a doma ma nepozametaný dvor ...
Aj dnes stojíme pred rozhodnutím – čo je našou prioritou? Budovať opäť – ako už toľkokrát – projekty iných – alebo sa konečne pustiť do práce na vlastnom dome a dvore a na vlastnom záujme?! Tento raz musíme vyriešiť túto „výzvu doby“ z pozície slobodného, svojprávneho aj rovnoprávneho subjektu medzinárodného práva ako nezastupiteľný tvorca vlastného osudu.
Múdre rozhodnutie je opäť medzi dvomi pravdami. Je v múdrom pomere toho, čo je „božie“ a čo patrí „cisárovi“. Ak považujeme vlastenectvo za prirodzený vzťah – a ono ním skutočne je! – tak sa spýtajme: čo je našou prvoradou povinnosťou, za čo sme predovšetkým, bezprostredne a nezastupiteľne zodpovední?! Za svoj národ a štát, za svoju kultúru a históriu či za – Európu ako takú ...?
Kým všetkým ostatným členom EÚ je už od počiatku nad slnko jasné, že – každý je za seba zodpovedný na sto percent a za spoločné veci iba toľko, koľko mu prislúcha, pre nás Slovákov je to ešte stále dilemou. Aj tu nám pomôže zdravý rozum a cit. A v neposlednom rade aj celkom prirodzený vzťah k tomu, čo tvorí veľkú, podstatnú časť nášho „ja“. Veď čo môže byť prirodzenejšie, normálnejšie a samozrejmejšie ako kladný vzťah k svojej matke a jej reči, vlastnej rodine, vlastnej kultúre, k osobnostiam našich vlastných dejín, ktoré nám zabezpečili našu dnešnú slobodnú prítomnosť ...?
A napokon, motivačný potenciál prirodzeného francúzskeho či slovenského vlastenectva – a z neho vyplývajúca zdravá súťaživosť – je, ak sa zamedzí jeho vybíjaniu sa vo vojnách a vzájomnom ničení! – nenahraditeľným a nevyčerpateľným zdrojom doteraz nebývalého napredovania všetkých európskych národov k takej kvalite života, akú si nevieme dnes ani predstaviť. Len nedovoľme – tento základný zdroj bohatstva nášho kontinentu – zadusiť administratívno-byrokratickými a ideologickými direktívami!
Vyspelý politický národ ako občianske spoločenstvo najvyššej kategórie vždy chápe svoju existenciu – svoj národnoštátny život – ako vyvážený pomer práv a povinností. V tejto súvislosti sa často hovorí o lojalite. Pričom lojalita je považovaná za základný, najnižší – takpovediac „povinný“ – stupeň vzťahu k vlasti, kým vlastenectvo - patriotizmus je prirodzenou, vyzretou a uvedomelou formou vzťahu ku všetkému, čo pojem vlasť zahŕňa. V najvyššom štádiu je vlastenectvo doslova stotožnením sa s vlasťou ako s veľkou spoločnou rodinou a všetkými jej duchovnými a hmotnými hodnotami. Navyše s kritickým postojom k jeho negatívam a aktívnym tvorivým vzťahom k rozvoju jeho pozitív.
Vlastenectvo - patriotizmus však nie je iba pojem. A nie je iba vzťah. V priebehu dejín sa z vlastenectva stal aj – symbol. Výnimočný symbol s vysokou, ba najvyššou spoločenskou hodnotou a s vysokým – zatiaľ ničím nenahraditeľným – motivačným potenciálom, ktorý nielen ľudí, ale aj celé národy doviedol a vedie dodnes k mimoriadnym až neuveriteľným výkonom. Pomníky na celom svete svedčia o všeobecnej vysokej úcte k tomuto symbolu statočnosti, obetavosti a nezriedka až hrdinstva.
Symbolom vlastenectva je aj vrcholná disciplína Olympijských hier – Maratónsky beh. Tento vyčerpávajúci – až hranicu ľudských síl prekračujúci – vytrvalostný výkon je prejavom nadčasového obdivu a úcty k nezabudnuteľnému činu gréckeho vlastenca, ktorý ako posol priniesol z vyše 42 kilometrov vzdialeného bojiska do rodných Atén správu o víťazstve – a teda o záchrane slobody! – aby vzápätí vyčerpaný zomrel... Pokiaľ existuje jav, vzťah či symbol s takou obrovskou motivačnou energiou akou disponuje vlastenectvo, žiaden rozumný človek – a už vonkoncom nie predstaviteľ štátu či napr. EÚ alebo OSN – s takýmto obrovským kapitálom nesmie hazardovať!
Aj pri tvorení tzv. novej Európy a tzv. nových vzťahov v EÚ, treba rešpektovať skutočnosť, že vlastenectvo – nórske, poľské či nemecké, francúzske či španielske a predpokladám, že aj slovenské – v nich bude zohrávať, či sa to už niekomu páči alebo nie, rozhodujúcu úlohu! Buď bude tento vlastenecký potenciál využitý rozumne, s rešpektom k jeho prirodzenému poslaniu, významu a miestu v systéme života a sveta – a stane sa hnacím motorom spoločného prospechu, alebo – opäť zvíťazí snaha nadradiť ideológiu nad prirodzené vzťahy a ďalší z umelých a neprirodzených projektov skončí v prepadlisku dejín. Aj bývalý Sovietsky zväz – ako ideologický projekt nerešpektujúci prirodzené vzťahy medzi národmi – je toho neblahým dôkazom.
Na jednej z prvých konferencií Združení slovenskej inteligencie v obnovenej Slovenskej republike v roku 1993 sme sa spolu s pedagógmi zaoberali témou „Výchova k vlastenectvu a k národnej hrdosti“. Nie som si istý, či kompetentné orgány štátu odvtedy prejavili vôbec nejaký záujem o jej výsledky. Podľa stavu vedomia, ale najmä chabého stavu sebavedomia našej spoločnosti – určite nie!
Pritom je v slovenských dejinách bezpochyby dosť príkladov skutočného, úprimného a obdivu aj úcty hodného vlastenectva. A bezpochyby je aj dosť dôvodov na našu oprávnenú národnú hrdosť. Veď sme snáď jediným národom v Európe, ktorý po „vyšetisícročí“ nielen prežil, ale si – z vlastnej slobodnej vôle! – aj obnovil svoju štátnu samostatnosť. A to je v európskych pomeroch skutočne výnimočné. Aká je však prax nášho života a náš vzťah k vlastným hodnotám?
Ak sa pred slovenskou verejnosťou nastolí téma: prejaviť úctu ktorejkoľvek z našich významných osobností – okamžite sa rozdelí na dva nezmieriteľné tábory. Prečo? Určite ide aj o neblahé dedičstvo, ktoré do nás zasiali tí, ktorí nám vládli. Najmä však preto – a to je už naša vina – že za kritérium významu osobnosti nepovažujeme jej prínos „pre národ a vlasť“, teda jej vlastenectvo – patriotizmus ako to robia iní, ale to, či bol katolík či evanjelik, kňaz či ateista, ľavičiar či pravičiar a napokon hoci – či bol východniar alebo Záhorák. Pritom všetci tí „nezmieriteľne zainteresovaní“ dobre vedia, že tento vrcholne nekultúrny a úplne neplodný spor nevedie nikde tak spoľahlivo ako – k našej spoločnej prehre, spoločnej hanbe a napokon aj k spoločnej škode! Všetci veľmi dobre vieme, že rozhodujúce pri hodnotení je – kto, kedy, ako a čím, pomohol svojmu národu, svojej vlasti dostať sa čo i len o stupienok vyššie v zápasoch na ceste k vyššej kvalite života, medzinárodnej autorite a plnej rovnoprávnosti.
Ak sa naučíme posudzovať osobnosti a deje takto, zrazu sa na našom dlhoročnom „haraburdovisku“ ideologizovaných a mocensky či politicky karikovaných slovenských dejín, začnú diať – akoby zázraky. Biela sa opäť stane bielou a červená ostane červenou. Vedľa seba sa nielen ocitnú, ale hrdo si stanú všetci – ľavičiar, pravičiar, ateista, kňaz, materialista či idealista – celkom prirodzene – tak, ako spoločne tvorili slovenské dejiny.
Ak teda vrátime či ponecháme pojmu vlastenectvo jeho pôvodný – rokmi preverený a vo vedomí ľudstva ustálený - obsah vyjadrujúci čistý, úprimný, prirodzený a zároveň aj uvedomelý vzťah k všetkému, čo zahŕňa v sebe pojem vlasť – odmení sa nám tým, že nám, Slovákom – tentoraz zrejme ako poslednému európskemu kultúrnemu a historickému národu – pomôže usporiadať si vlastné dejiny a zároveň aj vlastné vzťahy. A usporiadať si ich z takého istého hľadiska, z akého si iné národy svoje dejiny už dávno usporiadali. Teda výhradne z hľadiska prínosu jednotlivých osobností či dejov na prospech rozvoja vlasti, ktorou - pre nás Slovákov - bola odnepamäti zem, ktorej sme dali svoje meno – Slovensko. Slovensko najskôr ako krajina, neskôr kniežatstvo a kráľovstvo nazývané tiež Veľkomoravská ríša a dnes naša vlasť ako slobodná a demokratická Slovenská republika. Aj od tohto postoja k vlastným hodnotám závisí či nás tí, ktorí to už majú za sebou – uznajú za rovnocenných partnerov.
Za to, že dnes žijeme dôstojný a plnohodnotný národnoštátny život ako svojprávny a zvrchovaný subjekt medzinárodného práva a rovnoprávny partner všetkým slobodným národom sveta – vďačíme výhradne iba vlastenectvu a vlastencom! A spoločný dejinotvorný výkon všetkých slovenských vlastencov bol a zostáva rovnako veľký a významný, aký dosiahli vlastenci iných národov, lebo ich činy viedli až k vlastnej štátnej samostatnosti ako optimálnemu prostrediu na rozvoj všetkých pozitívnych vlastností a autentických, neopakovateľných a nenahraditeľných hodnôt, ktorými môže národ obohatiť ľudstvo. To je poslaním každého národa – a to je aj našim poslaním.
Preto sa nehanbime za svoj prirodzený vzťah k vlastným hodnotám, za svoje prirodzené vlastenectvo. A nehanbime sa ani za svoju vlastnú tvár. Niet prečo! Veď mnohí sa často pýšia ešte aj „bradavicou na nose“ – svojou kolonialistickou minulosťou či svojimi vražednými agresiami! Správajme sa a konajme ako vlastenci – patrioti. A takýto sebavedomý, v našom prípade oprávnene sebavedomý postoj národa tvorcov hodnôt – nie ich ničiteľov – bude v úplnom súlade s medzinárodnými zvyklosťami a zároveň aj s našimi spoločnými národnoštátnymi záujmami. Aké prosté a aké účinné! Pritom len stačí pojmom – sloboda, suverenita, vlastenectvo... vrátiť ich prirodzený obsah a pôvodný význam.

Akad. maliar Viliam Hornáček
predseda Spoločnosti slovenskej inteligencie Korene
a Stálej konferencie slovenskej inteligencie Slovakia plus


5.
označiť príspevok

Kasafran
   25. 10. 2007, 12:01 avatar
4. pokračovanie:

A bezpochyby je aj dosť dôvodov na našu oprávnenú národnú hrdosť. Veď sme snáď jediným národom v Európe, ktorý po „vyšetisícročí“ nielen prežil, ale si – z vlastnej slobodnej vôle! – aj obnovil svoju štátnu samostatnosť. A to je v európskych pomeroch skutočne výnimočné. Aká je však prax nášho života a náš vzťah k vlastným hodnotám?
Ak sa pred slovenskou verejnosťou nastolí téma: prejaviť úctu ktorejkoľvek z našich významných osobností – okamžite sa rozdelí na dva nezmieriteľné tábory. Prečo? Určite ide aj o neblahé dedičstvo, ktoré do nás zasiali tí, ktorí nám vládli. Najmä však preto – a to je už naša vina – že za kritérium významu osobnosti nepovažujeme jej prínos „pre národ a vlasť“, teda jej vlastenectvo – patriotizmus ako to robia iní, ale to, či bol katolík či evanjelik, kňaz či ateista, ľavičiar či pravičiar a napokon hoci – či bol východniar alebo Záhorák. Pritom všetci tí „nezmieriteľne zainteresovaní“ dobre vedia, že tento vrcholne nekultúrny a úplne neplodný spor nevedie nikde tak spoľahlivo ako – k našej spoločnej prehre, spoločnej hanbe a napokon aj k spoločnej škode! Všetci veľmi dobre vieme, že rozhodujúce pri hodnotení je – kto, kedy, ako a čím, pomohol svojmu národu, svojej vlasti dostať sa čo i len o stupienok vyššie v zápasoch na ceste k vyššej kvalite života, medzinárodnej autorite a plnej rovnoprávnosti.
Ak sa naučíme posudzovať osobnosti a deje takto, zrazu sa na našom dlhoročnom „haraburdovisku“ ideologizovaných a mocensky či politicky karikovaných slovenských dejín, začnú diať – akoby zázraky. Biela sa opäť stane bielou a červená ostane červenou. Vedľa seba sa nielen ocitnú, ale hrdo si stanú všetci – ľavičiar, pravičiar, ateista, kňaz, materialista či idealista – celkom prirodzene – tak, ako spoločne tvorili slovenské dejiny.
Ak teda vrátime či ponecháme pojmu vlastenectvo jeho pôvodný – rokmi preverený a vo vedomí ľudstva ustálený - obsah vyjadrujúci čistý, úprimný, prirodzený a zároveň aj uvedomelý vzťah k všetkému, čo zahŕňa v sebe pojem vlasť – odmení sa nám tým, že nám, Slovákom – tentoraz zrejme ako poslednému európskemu kultúrnemu a historickému národu – pomôže usporiadať si vlastné dejiny a zároveň aj vlastné vzťahy. A usporiadať si ich z takého istého hľadiska, z akého si iné národy svoje dejiny už dávno usporiadali. Teda výhradne z hľadiska prínosu jednotlivých osobností či dejov na prospech rozvoja vlasti, ktorou - pre nás Slovákov - bola odnepamäti zem, ktorej sme dali svoje meno – Slovensko. Slovensko najskôr ako krajina, neskôr kniežatstvo a kráľovstvo nazývané tiež Veľkomoravská ríša a dnes naša vlasť ako slobodná a demokratická Slovenská republika. Aj od tohto postoja k vlastným hodnotám závisí či nás tí, ktorí to už majú za sebou – uznajú za rovnocenných partnerov.
Za to, že dnes žijeme dôstojný a plnohodnotný národnoštátny život ako svojprávny a zvrchovaný subjekt medzinárodného práva a rovnoprávny partner všetkým slobodným národom sveta – vďačíme výhradne iba vlastenectvu a vlastencom! A spoločný dejinotvorný výkon všetkých slovenských vlastencov bol a zostáva rovnako veľký a významný, aký dosiahli vlastenci iných národov, lebo ich činy viedli až k vlastnej štátnej samostatnosti ako optimálnemu prostrediu na rozvoj všetkých pozitívnych vlastností a autentických, neopakovateľných a nenahraditeľných hodnôt, ktorými môže národ obohatiť ľudstvo. To je poslaním každého národa – a to je aj našim poslaním.
Preto sa nehanbime za svoj prirodzený vzťah k vlastným hodnotám, za svoje prirodzené vlastenectvo. A nehanbime sa ani za svoju vlastnú tvár. Niet prečo! Veď mnohí sa často pýšia ešte aj „bradavicou na nose“ – svojou kolonialistickou minulosťou či svojimi vražednými agresiami! Správajme sa a konajme ako vlastenci – patrioti. A takýto sebavedomý, v našom prípade oprávnene sebavedomý postoj národa tvorcov hodnôt – nie ich ničiteľov – bude v úplnom súlade s medzinárodnými zvyklosťami a zároveň aj s našimi spoločnými národnoštátnymi záujmami. Aké prosté a aké účinné! Pritom len stačí pojmom – sloboda, suverenita, vlastenectvo... vrátiť ich prirodzený obsah a pôvodný význam.

Akad. maliar Viliam Hornáček
predseda Spoločnosti slovenskej inteligencie Korene
a Stálej konferencie slovenskej inteligencie Slovakia plus


6.
označiť príspevok

Kasafran
   25. 10. 2007, 12:06 avatar
Prosím účastníkov fóra o prepáčenie, že som opäť zverejnil taký dlhý príspevok. Dúfam, že mi bude odpustené najmä tými z vás, ktorí ho prečítajú až do konca a ocenia jeho aktuálnosť, ba priam akútnosť,
Ďakujem za pochopenie aj v mene autora, môjho priateľa.


7.
označiť príspevok

galadriel
   26. 10. 2007, 15:14 avatar
Úspešne som si to celé prečítala do konca a musím povedať, že niektoré úvahy sú mi naozaj blízke. Za mňa len toľko:
Od vlastenectva ku nacionalizmu je veľmi blízko. A bohužiaľ v dnešnom svete sa tieto dva pojmy často zamieňajú, čo vedie samozrejme k negatívnym javom.


8.
označiť príspevok

Degon
   26. 10. 2007, 15:18 avatar
Po takomto príspevku, hodnom toho, aby bol prednesený v inauguračnej reči nového prezidenta, by malo nasledovať dôstojné mlčanie... Ale, život ide ďalej a bude sa realizovať v doterajších prozaických rozmeroch plných egoizmu, vypočítavosti, nečestnosti, zlomyseľnosti a iných ľudských vlastností. Už som si pri tom čítaní myslel, milý Kasafran, že sú to Tvoje vlastné myšlienky a čudoval som sa, že kde sa to v Tebe zobralo? Toto nie je reč straníckeho funkcionára, ktorý musí pamätať na svoje partikulárne záujmy. A vyviedol ma z omylu záver, že to vytvoril akademický maliar pán Viliam Hornáček, ktorý síce tiež pochádza zo stajne HZDS, ale je to kultúrny činiteľ.
Musím sa tiež pochváliť, že som tento príspevok poctivo prečítal až do konca, čo ma samotného prekvapilo. Asi som si zobral do srdca slová pána Kasafrana, že príspevky je potrebné čítať až do konca.
Želám autorovi, aby sa jeho myšlienky stali skutkom a pánu Kasafranovi pekný víkend!


9.
označiť príspevok

hrasko
   5. 11. 2007, 16:21 avatar
Ja nie som vlastenec a ani sa za neho nepovazujem.


10.
označiť príspevok

Degon
   6. 11. 2007, 17:20 avatar
Treba odlišovať vlastenectvo, od nacionalizmu a šovinizmu, prípadne fašizmu. Patriotizmus je pre správnu funkciu štátu potrebný. Za svojich predkov sa nemusíme hanbiť. Najmä ak sa nedopustili ničoho zlého.
váš príspevok

Pridávať príspevky môžu iba zaregistrovaní účastníci fóra.

Som zaregistrovaný

nick: heslo:
zostať trvalo prihlásený    
Nie som zaregistrovaný

Vaša prezývka:  

Po zaregistrovaní budete automaticky presmerovaní do tejto témy.

najnovšie príspevky na celom fóre

dnes, 02:42,  Komunista, choď vyfajčiť auxilárnej šaratici. A potom si spolu s Putinom hoďte trojku. *13...
dnes, 02:39,  36. dfc on špehoval o čom si píšeme na forum motion . v podstate šmíruje doteraz. jeho zivot .
dnes, 02:38,  Keby čosi: https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/ked-tiso-deportoval-zidov Katolícky...
dnes, 02:37,  21. nie na to mat treba vypestovany vztah k prírode . mnohí ludia majú radšej summmer in the...
dnes, 02:36,  Skrátka úchyl. :)
dnes, 02:35,  Mučiteľ Jozef Tiso ty fašista s krpatým mozočkom. *04
dnes, 02:34,  Drahé vlastenky, vlastenci, už je tomu asi tri roky, čo som začal upozorňovať videami na...
dnes, 02:25,  mučeník Jozef Tiso?
dnes, 02:15,  Na psychopata zavolám záchranku. :)
dnes, 02:14,  To je dôvod, prečo mám i ja tak veľmi rád prírodu. Najradšej trávim čas práve v nej....
dnes, 02:11,  19. to je niekde pri BB ? [ alebo neodpovedaj, psychopat špehuje]
dnes, 02:10,  31. tu nie si doma ty deviantny úchylák :)
dnes, 02:08,  16. páči sa mi, vela zelene. na také miesto by kazdy velmi rád chodil ;-)
dnes, 01:59,  btw, pametáš si ešte na nukleona z tvojho predchádzajúceho fórum motion ? on mi nechal...
dnes, 01:58,  Nedá sa zájsť hlbšie do dediny, takže len takto. Chalupa je až za obchodom s požiarnou...
dnes, 01:57,  Od 14 novembra. Chcem to potiahnuť až do 1 februára s ukončovačkou do 1 marca. *19
dnes, 01:56,  Toto je pre mňa to malebné miesto, kde trávim veľa času a tam som i vyrastal:...
dnes, 01:54,  13. jaj ty si uz začal. hej ty sa nezdáš ;)
dnes, 01:52,  lehni kurvo :)
dnes, 01:52,  Samozrejme, jesť zdravo je dobré. Ale pokiaľ praktizuješ pravidelné hladovky, nemusíš na...
neprehliadnite
df.sk na Facebooku
vyhľadávanie
 
Usiluj sa, aby si mal to, čo miluješ, inak budeš nútený milovať to, čo máš.
Prevádzkuje df.sk | TOPlist
(153 143 bytes in 0,455 seconds)