Vítam ťa smrť

Smrť je prirodzeným koncom ľudského života, a predsa je zaznávaná a odsúvaná na okraj spoločnosti. Hoci sa so smrťou stretávame dennodenne prostredníctvom médii vôbec nás to neoslovuje. V televíznych novinách vidíme stále umierať stovky ľudí a ani obrvou pri tom nemihneme. Až do chvíle kedy ľadový závan smrti vstúpi do nášho života.

arabeska smrť je prirodzena sučasť života,ale nie je to az tak jednoduche sa nato pozerať,hlavne ak prideš s nou do kontaktu až pričasto,neviem či sa nato da zvyknuť ,asi nie,ale ja sa napriklad smrti nebojim,(čo sa tyka mojej osoby,len z toho titulu,aby to nebolo priliš skoro,o ludi,na ktorych mi zaleži,o tych mam strach)skor som zvedava,čo je potom,ak niečo naozaj je...čo ma prisť to pride,kedy mi je to určene,vtedy pojdem,teraz je pre mna doležite zaoberať sa životom .

Vedci zistili, že posledné životné procesy zanikajú až niekoľko týždňov po klinickej smrti. Teda Keď nás vkladajú do hrobu, alebo do pece krematória nie sme tak úplne bez života. Trocha morbídna a desivá predstava - byť pochovaný zaživa.

zdroj : odkaz

aj ja mám kladný vzťah k smrti

smrt je vykupenie z tohto utrpenia.

Nečíta sa mi to dobre, opúšťam túto tému. Mám rád život.

Tak si ho uži na ukor prírody

Clovek by mal vsetko svoje poznanie zamerat na znicenie vlastneho pudu sebazachovy, lebo to je zvyčajne to, čo nas nuti prežiť, keďže ludský život je niečo otrasne a odporné aj pre tuto planetu, aj pre vesmir. Načo vobec existujeme? Aby sme klamali sami svoj vlastný druh, že je nas tu treba ? A pre koho? Komu na celej tejto planete prospieva existencia človeka, okrem človeka sameho? Nikomu..okrem poondenych psov a mačiek. Zijeme a existujeme len kvoli tomu, aby sa mal kto starat o psov?

Život po smrti matky

Aj keď si uvedomujeme, že všetko má svoj koniec, len veľmi ťažko prijímame koniec niečoho na čom nám záležalo, čo sa nám páčilo, čo sme mali radi a bez čoho si nevieme predstaviť svoj ďalší život. A jedným z tých prípadov je smrť milovaného človeka. Hovorí sa, že najbolestivejšie je, keď rodičia prežijú svoje deti, ale rovnakou ranou je, ak stratíme tú, ktorá nám darovala život.

Medzi matkou a dieťaťom sa vytvára silné puto od momentu jeho splodenia, od chvíle keď žena vie, že ho nosí pod srdcom, od okamihu, keď prvý krát pocíti jeho pohyb. Pre dieťa sa práve ona stáva stredobodom vesmíru a je ním nie len vo veku keď je odkázané iba na ňu, neprestáva nim byť ani počas dospievania, pri prežívaní prvých lások, sklamaní a zakladaní vlastnej rodiny. Maminu vôňu a farbu hlasu spoznáme i v miliónovom dave, aj po slepiačky. My sme časť z nej a ona našou súčasťou, preto je nesmierne ťažké, keď o ňu prídeme.

Mama je jediná osoba, ktorá vždy vycíti ako nám je, či sme smutní, spokojní, nešťastní, sklamaní, unavení, zaľúbení. Nemusíme jej nič povedať, ani sa jej ukázať na oči, stačí keď nás počuje, niekedy ani to, mnohokrát jej iba nejaké tušenie napovie, , že s nami čosi nie je v poriadku, vtedy nám zavolá, opýta sa na to a my sa nestíhame čudovať, ako prišla na niečo, čo sme nikdy nahlas nevyslovili. Mama to jednoducho cíti, stačí keď nás pohladká a nám sa zrazu uľaví. Práve jej dotyky, objatie, v ktorom je toľko lásky, koľko nám jej nikto iný nedá sú tým, čo nám chýba asi najviac keď ju stratíme.

Smrťou matky prichádzame o jediného človeka, ktorému sme mohli maximálne dôverovať, na ktorého sme sa mohli s čímkoľvek obrátiť. Bola to bútľavú vŕbu, ktorá nás neodsudzovala, ale vždy usmernila, mama nikdy nezávidí, ale dopraje, nepodráža, ale podrží. Preto zrazu máme pocit, že sme na tomto svete zostali úplne sami, že život už nemá zmysel. Pravda je však taká, že smrťou končí život iba jedného človeka, ten náš pokračuje ďalej. To si musíme napriek hroznému smútku uvedomiť hneď keď nás opustí. Ona nám dala život preto, aby sme ho šťastne prežili, aby sme si splnili svoje sny, rozvíjali svoj talent, uplatnili svoje schopnosti, dali život ďalším deťom, odovzdali im aj niečo z toho, čo nás naučila ona. Na tento svet nás určite nepriviedla preto, aby nám vzala zmysel života, keď sa tu jej poslanie naplní. Psychológovia tvrdia, že z traumy zo straty matky sa dostaneme len vtedy, keď sa budeme i naďalej venovať veciam, ktorými by sme jej urobili radosť. Ak dokončíme školu, založíme si rodinu a nebudeme ju zanedbávať kvôli smútku z jej straty.

Hlavne ľudia, introverti, ktorí boli na matku veľmi naviazaní a nemali veľa priateľov sa s jej smrťou vyrovnávajú veľmi dlho, ťažko a mnoho krát sa s ňou nikdy nevyrovnajú. Uzatvoria sa do seba, vzdajú sa vecí, ktoré ich dovtedy bavili, prestanú sa o seba starať, stratia radosť zo života, pochovajú svoje ambície, začnú zapíjať žiaľ, spôsobia si vážne zdravotné problémy, vyčlenia sa zo spoločnosti a prídu o schopnosť i chuť nájsť si človeka, s ktorým by zdieľali radosť i smútok, s ktorým by si založili rodinu a začali nový život.

Psychológovia upozorňujú aj na ďalšiu častú chybu, ktorej sa dopúšťajú hlavne známi a priatelia. Po smrti matky svojho kamaráta, bratranca, synovca sa vyhýbajú rozhovorom o nej, o jeho žiali, o tom čo prežíva. S tým najlepším úmyslom nadhadzujú úplne iné témy rozhovoru, len aby nejatrili rany. Chyba! Ak chcete pomôcť človeku, ktorý prišiel o matku, dajte mu najavo, že sa vám môže vyrozprávať, vyventilovať si svoje emócie, vyplakať sa, povedať vám nahlas ako mu je, čo mu najviac chýba. Pozrite si s ním fotky, spomínajte na krásne chvíle s jeho mamou, snažte sa spomenúť si na veselé príhody s ňou, nedovoľte mu, aby toto všetko v sebe dusil a strácal sa vám pred očami.

Po tak silnom emotívnom zážitku nie je dobré, aby sme zostávali sami a držali ročný smútok. Choďme do spoločnosti, zabávajme sa, žijeme život tak, ako by si to priala naša mama. Neznamená to, že na ňu zabudneme, že nám nebude chýbať, ale skôr sa vyrovnáme s tým, že jej čas už uplynul a ten náš musíme využiť najlepšie ako vieme, aby jej bolesť, pri ktorej nás priviedla na svet, celé tie roky, ktoré venovala našej výchove nevyšli na zmar, ale stáli za to.

Autor: Eva

hm ked existuje fantazijny svet spanku,mozno naozaj existuje aj svet spiritualny,ale po tom vsetkom v reale a aj tu vo virtuale,chcem spoznat uz len tento nacasovany ,ci nadcasovy a aha co som nasla farebne ..zrkadielko,zrkadielko ..pokial tam niekto pred nim je..
odkaz

Vítaná smrť

U niekoho je vítaná smrť,
navštívi ťa v bezútešnom okamihu.
Vždy po nej ostane smŕšť.
Ujdú celoživotné radosti.
Zatúžiš po smrti.

Som nepochopená.
Ba ani najlepší kamarát nechápe,
čo sa vo mne odohráva.
Som kôl v plote.
Pozdravím sa známym,
čo už,
skloním hlavu so sklamaním.

Dám dôležitú otázku,
márne čakám, nádejam sa.
Nepočujem odpoveď.
A doma?
To sa ešte horšie prežíva,
ak vlastná rodina
ťa ignoruje, nevníma.
Pošliape po tvojich myšlienkách.
Neumýselne potupí,
sebavedomie bez okolkov zoberie.

Neverím,
že ten môj svet sa zmení.
Nepríde druhá šanca.
Na bezstarostný sa nepremení.
Stávam sa PESIMISTA.
V duši, mozgu, v srdci - žiaľ.

Nik mi šťastie nedoprial.

Možno som sebecká.
Možno zlá.
Možno chladná,
priam ľadová.
V mojom srdci je ešte láska!
Ktorá sa začína
alebo
P - R - A - S - K - Á.

Sama som si neúprosným katom.
Povahou kľakám na gilotíne,
túžba byť tým,
čím som - je gombičkou.

Óch, ty zlá smrť - si tu vítaná.
Nevládzem zo zúfalstva.
Do Božích rúk sa odovzdávam.
Chcem zomrieť.
Nemám prečo ostávať.
Stále to isté dookola,
nemám dôvod sa zdržiavať.

Túžim tuho zaspať,
viac sa neprebudiť.
Aj tak by nik nesmútil,
ani kvietok nepriniesol.

Natočím sa na pásku,
aby ste vedeli,
že to nie je kvôli vám.
JA TU NEPATRÍM!!!
Od ľudstva som odlišná,
podriadiť sa nemienim.

Hovorí sa, že potom
nič necítiš.
Stratíš cit.
Môj život ma nebaví.
Dúfam, že ho balvan
ZADLÁVI.

Môj život nemá zmysel.
Už si to premyslel,
so smrťou sa skamarátil.
Som vzduch,
ktorý sa šíri okolím.

Niet času bez povzdychu.
Úuf...

Zmizla som preč.
Odvial ma vietor,
ja trafila som svoj terč.
Prišlo to - čo som čakala.
Neviem prečo,
zrazu som plakala.

Videla som celý život pred sebou,
tak rýchlo to mám za sebou.
Ešte jeden deň chcem naviac,
chcem dokázať, že mám na to.

V poslednej hodinke,
zistila som,
že patrím k rodinke.
Mám mnoho pekných snov,
dosiahnuť svoje ciele,
dotiahnuť ich do konca,
budem so sebou spokojná.

V tomto svete,
sa to nepodarí.
Ani úsmevom,
ak ma ním niekto obdarí.

Prišla si po mňa.
Celý život som sa jej obávala.
Teraz s kosou na pleci,
do tváre som sa usmiala.

Vycerila zubiská,
chcelo sa mi kričať :
Hurá!
Na mňa sa tešila.
Nedovolili mi to ústa.
Zmohli sa na slabé ďakujem,
všeličo zlé ľutujem.

Aj otec mi dal po líci,
vraj výc****á.
V ZOO je lepšie opici.
Budem voľná, slobodná.
Vták, ktorý si kamkoľvek zalieta.

Veď som tu nepotrebná.
Nik za mnou smútiť nebude,
kvietok na hrob neprinesie.
Nežiadam vašu ľútosť,
ale aby ste s láskou
na mňa spomínali,
ak
........sa
.............to
.................vôbec
.........................dá.

Kamila Zamborová

Zo všetkých príbehov mám najradšej rozprávanie o starene, ktorá žila za mestom, celkom na okraji lesa. Žila v polorozpadnutej chatrči a už z nej ani nevychádzala von. Nikto si nepamätal, koľko má starena rokov a ako sa volá. Iba akýsi milosrdní ľudia jej raz za čas priniesli zásoby jedla a položili ich na prah pred dvere. Starena nechala jedlo, aby sa vypieklo na slnku a vymrzlo v mraze, aby ho vyfúkal vietor, premyl dážď a postriebril mesiac. Tvrdila, že bude žiť večne, lebo do jej chalupy sa smrť nemá ako dostať.

Boris Filan

jej snom bolo stať sa tv. moderátorkou

odkaz

clovek velmi nevie, co je pre neho osozne...prevazne je to prave to,co nechce....vraj
nechcem vela veci, ale asi mi prospeju, tak si pockam, ked sa nechcem zmeni na chcem...