Niektorí článkami, na sociálnych sieťach, alebo priamo v teréne na demonštráciách či protestných akciách tam, kde sa ĽSNS zhromažďuje.
Akokoľvek je to záslužné, aj tak sa bojím. Bojím sa, že je to málo, že ten vzostup ĽSNS má akúsi inú logiku, do ktorej nemáme celkom nahliadnuté a preto mu nevieme efektívnejšie brániť.
Samozrejme, najefektívnejšie tomu mohol a mal zabrániť štát. A súdnictvo. No ale nestalo sa.
A druhá vec je, že toto je nejaký iný princíp. Je to normálna fascinácia zlom, bezcitnosťou, odvrátenou stranou civilizácie, ktorá skrátka posiela do prdele alebo aj do plynu všetku tú snahu o dobro, o pokrok. Bojím sa, že kotlebovcom nefandia (iba) ľudia, ktorí sú bezradní a nik iný ich neoslovil.
Veď nejakým babrákom, čo nikdy nič nevymysleli a neurobili, tým by inak nik nenaletel, boli by večne na smiech ako keď ešte keď pochodovali s fakličkami. Roky rokúce ich nik nebral vážne.
Ale tých ľudí čo im fandia práveže priťahuje to zlo, to pohŕdanie dobrom, arogancia. Fanúšikovia to považujú za slobodu - načo byť slušný? Srať na to, odchriaknuť si na zem a vyliať si zlosť na prvom človeku, čo nám príde pod ruku. Je to v móde, je to kúl, je to protest proti snahe o usporiadanú spoločnosť, ktorú sa nám nepodarilo vybudovať, je to triumf cynizmu.
To zlo niektorých priťahuje a sadajú naň ako muchy na ****o. Hovorí im z ich duše, oslovuje a iniciuje ich vlastné tienisté stránky, ktoré sa nemali kde prejaviť a odrazu našli svojho hovorcu.
A my ostatní, nech ochkáme koľko chceme alebo vysvetľujeme, je to márne, lebo im aj tak všetko len hrá do karát, lebo karta im sama od seba ide, karta sa takto obrátila.
Tým skôr, že verejná mienka je dávno naložená v roztoku nihilizmu a nenávisti, ktorý sa kanálmi sociálnych sietí šíri nielen spontánne ale aj hybridne-organizovane, cielene v snahe vyvolať dojem, že "toto si predsa myslí každý". A beda tým, čo myslia inak.
Vybavuje sa mi rok 1992, ako sa blížili voľby a bolo jasné, že to bude prúser ale ako keby tomu nik nedokázal zabrániť.
Tá fascinácia zlom nevymizne len tak. Vtedy, po tých voľbách 1992 priniesla daň v podobe rokov mečiarizmu a teraz môže byť cena ešte vyššia.
Sú chvíle, keď to zlo vidíme zbabelé, smiešne, rozložené na atómy - viď kauza neviem narábať s počítačom, alebo nevydarené pokusy o mítingy s piatimi ľuďmi.
Ale prieskumy nám naznačujú, že sme k problému ešte nenašli najsprávnejší kľúč. Možno napríklad nápad Ireny Biháryhovej chodiť po baštách Kotlebu. A potom, ak sú pred niečím bezbranní, je to humor, vtip.
Ale to jadro problému je hlboko v ľudských emóciách, a teda sa nedá nahmatať a vyriešiť len racionálnou argumentáciou. Dobre viete, aká je zoči-voči stúpencom ĽSNS zbytočná.,Možno aj prikývnu, áno, je to omyl - ale viete, ako to bolo s Pinocchiom. Len čo začul cirkusovú hudbu, nožičky ho tam samé začali niesť."
odkaz
