hoď ma hore
Milí diskutujúci. Pri diskutovaní prosím: 1. nepridávaj témy pozostávajúce len z odkazov alebo jednoslovné témy / 2. nepridávaj uražlivé alebo vulgárne komentáre. Ak tieto pravidlá nedodržíš, tvoja téma pravdepodobne skončí v koši. Príjemné diskutovanie :)
none
ak chceš diskutovať, musíš sa registrovať. registrácia

tu sa nachádzaš : 

hlavná stránka  /  rôzne  /  téma

Udržať veci ,ako sú .

príspevkov
34
zobrazení
0
tému vytvoril(a) 7.11.2010 18:46
posledná zmena 8.11.2010 19:07
1
07.11.2010, 18:46
Ked mi Primárka povedala ,že zomiera ..Tak som ju poprosil ,aby o tom všetci pred ním mlčali ,vrátane Lekárov u ktorých bude absolvovať dalšie vyšetrenia .Zobral som takto ..."zodpovednosť " ...na seba .....Myslím ,že je to správne.
none
21

1. 07.11.2010, 18:46

Ked mi Primárka povedala ,že zomiera ..Tak som ju poprosil ,aby o tom všetci pred ním mlčali ,vrátane Lekárov u ktorých bude absolvovať dalšie vyšetrenia .Zobral som takto ..."zodpovednosť " ...na seba .....Myslím ,že je to správne.

07.11.2010, 20:13
Somik asi pred 3 tyzdnami som bola pozriet moju kamaratku...volala mi:jana prosim ta dojdi....tak som sa hned zdvihla a sla...bola prva osoba ,ktoru som tu v UK spoznala...je polka a ma 37 rokov..hovorila mi vzdy vsetko,verim jej aj dnes aj ked ku poliakom velku doveru nemam...A vlastne som chcela napisat,ze ako som prisla k nej jej 13 rocny syn mi otvoril dvere a moja kamaratka sa mi vrhla do narucia a velmi plakala:(...nechapala som co sa deje...nevidela som ju asi mesiac,velmi schudla a ledva chodila,pytala som sa co sa stalo,ci je chora...plakala...povedala mam raka..rakovinu...stuhla som a nenachadzala slov..len som ju objala a potichu odsmrkavala s nou...ale ona mi vzdy ked bolo najhorsie hovorila..jana bude dobre...tak aj ja som sa zmohla len na tu vetu..Danka bude dobre len to nevzdavaj....no nevedela som co jej mam v tej chvili povedat:(...
none
22

21. 07.11.2010, 20:13

Somik asi pred 3 tyzdnami som bola pozriet moju kamaratku...volala mi:jana prosim ta dojdi....tak som sa hned zdvihla a sla...bola prva osoba ,ktoru som tu v UK spoznala...je polka a ma 37 rokov..hovorila mi vzdy vsetko,verim jej aj dnes aj ked ku poliakom velku doveru nemam...A vlastne som chcela napisat,ze ako som prisla k nej jej 13 rocny syn mi otvoril dvere a moja kamaratka sa mi vrhla do narucia a velmi plakala:(...nechapala som co sa deje...nevidela som ju asi mesiac,velmi schudla a ledva...

07.11.2010, 20:16
...a najhorsie je,ze ona nebojuje...vzdava tazky boj ,ktory je mozny vyhrat:(...mala by,kvoli svojim detom a rodine...
none
23

22. 07.11.2010, 20:16

...a najhorsie je,ze ona nebojuje...vzdava tazky boj ,ktory je mozny vyhrat:(...mala by,kvoli svojim detom a rodine...

07.11.2010, 20:21
Janka ...je mi to hrozne lúto ....Prečo jej to vyzradili ? Vžd sa to dá "obkecať " ...Podla mňa Človeka ZLOMÍ tá """informácia """" Poklial to nevieš ...je lepšia hociaká lož .A taká mladá ....a Deti ...preboha.
none
24

23. 07.11.2010, 20:21

Janka ...je mi to hrozne lúto ....Prečo jej to vyzradili ? Vžd sa to dá "obkecať " ...Podla mňa Človeka ZLOMÍ tá """informácia """" Poklial to nevieš ...je lepšia hociaká lož .A taká mladá ....a Deti ...preboha.

07.11.2010, 20:29
...najprv to povedali jej...a ona to oznamila manzelovi....mna by to asi tiez zlozilo,nechcem vediet ziadne zle spravy od dr...vzdy ked mi robia nejake vysetrenia tak poviem ak mam raka nech mi nic nehovoria🙂...ale este sa dr nikdy netvaril tak ,ze by mi nieco tajil....
none
27

24. 07.11.2010, 20:29

...najprv to povedali jej...a ona to oznamila manzelovi....mna by to asi tiez zlozilo,nechcem vediet ziadne zle spravy od dr...vzdy ked mi robia nejake vysetrenia tak poviem ak mam raka nech mi nic nehovoria🙂...ale este sa dr nikdy netvaril tak ,ze by mi nieco tajil....

07.11.2010, 20:33
Všetko som zacvakal .Museli mu hovoriť ,že fit .Od primárky až po upratovačku .A pomohlo .....zatial ...Psychika rozhoduje . Tej Polky mi je hrozne lúto ................Ako sa volá ?
none
25

23. 07.11.2010, 20:21

Janka ...je mi to hrozne lúto ....Prečo jej to vyzradili ? Vžd sa to dá "obkecať " ...Podla mňa Človeka ZLOMÍ tá """informácia """" Poklial to nevieš ...je lepšia hociaká lož .A taká mladá ....a Deti ...preboha.

07.11.2010, 20:32
...najprv to povedali jej...a ona to oznamila manzelovi....mna by to asi tiez zlozilo,nechcem vediet ziadne zle spravy od dr...vzdy ked mi robia nejake vysetrenia tak poviem ak mam raka nech mi nic nehovoria🙂...ale este sa dr nikdy netvaril tak ,ze by mi nieco tajil....
none
29

23. 07.11.2010, 20:21

Janka ...je mi to hrozne lúto ....Prečo jej to vyzradili ? Vžd sa to dá "obkecať " ...Podla mňa Človeka ZLOMÍ tá """informácia """" Poklial to nevieš ...je lepšia hociaká lož .A taká mladá ....a Deti ...preboha.

07.11.2010, 22:49
To závisí od toho ako si to ten človek pripustí a čo to s ním urobí. Sú mnohí ľudia ktorí sa postavia a bojujú iný nemajú na to silu.
none
26

1. 07.11.2010, 18:46

Ked mi Primárka povedala ,že zomiera ..Tak som ju poprosil ,aby o tom všetci pred ním mlčali ,vrátane Lekárov u ktorých bude absolvovať dalšie vyšetrenia .Zobral som takto ..."zodpovednosť " ...na seba .....Myslím ,že je to správne.

07.11.2010, 20:32
No podľa mňa to nie je dobrá filizofia...radšej krutú pravdu ako milosrdné lži.
none
2
07.11.2010, 18:51
sú veci somík, ktoré sa týkajú len teba.., to znamená, že určité tajomstvo neprezradíš , lebo vieš , že by druhému ublížilo. Zodpovednosť neviem či je dobré vyjadrenie v tomto , je to skôr tvoje rozhodnutie.
👍: dorota , piskotka
none
3

2. 07.11.2010, 18:51

sú veci somík, ktoré sa týkajú len teba.., to znamená, že určité tajomstvo neprezradíš , lebo vieš , že by druhému ublížilo. Zodpovednosť neviem či je dobré vyjadrenie v tomto , je to skôr tvoje rozhodnutie.

07.11.2010, 18:55
Je v tom aj prebratie zodpovednosti. Za to, že sa dotyčný možno chcel dozvedieť, a nedozvedel. Možno, že by sa vedel postaviť svojmu osudu... a možno by ho to zdrvilo. Nik nemôžeme s istotou povedať, čo nastane. A zamlčaním za toto všetko berieme zodpovešdnosť na svoje plecia.
none
4
07.11.2010, 18:59
Mňa by to rozbilo ..s toho usudzujem.....
none
5
07.11.2010, 19:08
vieš somík..ten čo zomiera to už dávno vie a cíti to, len to nevysloví..umierajúci vie kedy odíde..mladý človek dokáže bojovať so životom , vie sa vzoprieť a môže premôcť sám seba.., ale človek, ktorý to už vzdal..nevidí dôvod bojovať ďalej...
none
6

5. 07.11.2010, 19:08

vieš somík..ten čo zomiera to už dávno vie a cíti to, len to nevysloví..umierajúci vie kedy odíde..mladý človek dokáže bojovať so životom , vie sa vzoprieť a môže premôcť sám seba.., ale človek, ktorý to už vzdal..nevidí dôvod bojovať ďalej...

07.11.2010, 19:11
On to možno IBA ! tuší .Rodina netuší nič .Neviem ,ako sa budem cítiť až príde koniec .Psychika ..hm..podla mňa zohráva najviac .Teraz je už doma ...medzi svojimi ...všetci sme spokojní ...Lenže ....
none
7
07.11.2010, 19:26
sam sis na seba nasil budu, ako sa vravi.
ked umrie, co spravis? aky postoy zaujmes?
none
8

7. dorota 07.11.2010, 19:26

sam sis na seba nasil budu, ako sa vravi.
ked umrie, co spravis? aky postoy zaujmes?

07.11.2010, 19:29
Aký postoj treba potom zaujať? Netreba, a úplne najhoršie je sa začať trápiť tým, čo sme neurobili.
none
9

8. Nadja 07.11.2010, 19:29

Aký postoj treba potom zaujať? Netreba, a úplne najhoršie je sa začať trápiť tým, čo sme neurobili.

07.11.2010, 19:31
a ako vies co mas urobit? su veci ktr je dobre nechat "plynut"...osobne sa domnievam ze je to postoy hodnu celeho spektra v zivote holt ale ego zatahuje uzdu.
none
10
07.11.2010, 19:35
Ked niekto umiera, ma sa mu to povedat, aby si mohol vsetko usporiadat v hlave, lebo fyzicky uz maloco usporiada. Myslim, ze ludia zataja pravdu umierajucemu z vlastnej pohodlnosti, aby nemuseli pocuvat spoved a posledne slova, spomienky umierajuceho. Jasne, ze to treba povedat dospelemu umierajucemu, ale aj dietatu, by som to povedala, keby uz malo aspon 5 -6 rokov, take deti su uz velmi mudre a rozumeju veciam, s tym, ze by som sa snazila ho upokojit, vysvetlit, ze vsetko bude dobre, nic nebude boliet a podobne.
none
14

10. 07.11.2010, 19:35

Ked niekto umiera, ma sa mu to povedat, aby si mohol vsetko usporiadat v hlave, lebo fyzicky uz maloco usporiada. Myslim, ze ludia zataja pravdu umierajucemu z vlastnej pohodlnosti, aby nemuseli pocuvat spoved a posledne slova, spomienky umierajuceho. Jasne, ze to treba povedat dospelemu umierajucemu, ale aj dietatu, by som to povedala, keby uz malo aspon 5 -6 rokov, take deti su uz velmi mudre a rozumeju veciam, s tym, ze by som sa snazila ho upokojit, vysvetlit, ze vsetko bude dobre, nic nebud...

07.11.2010, 19:50
Lea ? A TY !!!! by si to chcela vedet ?
none
15

14. 07.11.2010, 19:50

Lea ? A TY !!!! by si to chcela vedet ?

07.11.2010, 19:54
Somik samozrejme, je to moje pravo, o ktore ma nikto nesmie pripravit, pokial samozrejme to ta druha osoba vie. Uz som mala stavy umierania, zvykla som si na to, uz neprezivam. Myslim, ze ked som k niekomu uprimna pocas zivota, tak taku dolezitu vec ako bliziacu sa smrt zatajit je necestne a ide o strach povedat mu neprijemnu skutocnost, ale clovek, ma pravo sa pripravit na smrt, teda pokial ide o pomalu smrt a nie rychlu napr. nehoda.
none
16

15. 07.11.2010, 19:54

Somik samozrejme, je to moje pravo, o ktore ma nikto nesmie pripravit, pokial samozrejme to ta druha osoba vie. Uz som mala stavy umierania, zvykla som si na to, uz neprezivam. Myslim, ze ked som k niekomu uprimna pocas zivota, tak taku dolezitu vec ako bliziacu sa smrt zatajit je necestne a ide o strach povedat mu neprijemnu skutocnost, ale clovek, ma pravo sa pripravit na smrt, teda pokial ide o pomalu smrt a nie rychlu napr. nehoda.

07.11.2010, 19:58
Smrť je odporná .Ked sa ti ju podarí utajiť -NEEXISTUJE -aspoň na chvílu.
none
17

16. 07.11.2010, 19:58

Smrť je odporná .Ked sa ti ju podarí utajiť -NEEXISTUJE -aspoň na chvílu.

07.11.2010, 20:04
Somik este vela reznov pojes a este vela musis prezit. Smrt nie je odporna, smrt nie je je najhorsia vec na svete. Najhorsie je byt tazko chory, trpiet a nemoc umriet. Idealna smrt je v spanku alebo rychla smrt. Preto nikdy nepochopim, ked som chodila do naseho rimsko-katolickeho kostola ako dieta neskor trochu ako dospela, ked sme sa modlili, aby nas Boh ochranil pred nahlou smrtou. Kazdy mlady clovek uz okolo 15 rokov dajme tomu, by sa mal zo smrtou, umieranim a svojou fyzickou konecnostou vysporiadat, cim skor tym lepsie. Bat sa smrti, znamena bat sa zivota. Nie smrt nie je odporne, skor odporne, lepsie povedane su neprijemne tie obrady - obliekanie nebostika, umyvanie, ukladanie do truhly, pohreb, pohrebna pesnicka Uz ma obklucili smrtelne mrakoty, zatvaranie rakvy, tahanie rakvy k hrobovemu miestu a najhorsi pocit zaziva pozostaly az spustaju truhlu do hrobu a sypu bud hlinu alebo leju beton, lenze taky cas nejde o mrtveho, ale ten pozostaly sa boji sam o seba co si pocne bez blizkeho a to, ze aj jeho to caka. To je cele.
none
19

17. 07.11.2010, 20:04

Somik este vela reznov pojes a este vela musis prezit. Smrt nie je odporna, smrt nie je je najhorsia vec na svete. Najhorsie je byt tazko chory, trpiet a nemoc umriet. Idealna smrt je v spanku alebo rychla smrt. Preto nikdy nepochopim, ked som chodila do naseho rimsko-katolickeho kostola ako dieta neskor trochu ako dospela, ked sme sa modlili, aby nas Boh ochranil pred nahlou smrtou. Kazdy mlady clovek uz okolo 15 rokov dajme tomu, by sa mal zo smrtou, umieranim a svojou fyzickou konecnostou v...

07.11.2010, 20:07
Somik uz ti nebudem opisovat normalne veci, ty zrejme este nie si pripraveny a patris tym k ludom, ktori sa trasu a boja o svoju telesnu schranku a zivot.
none
11
07.11.2010, 19:41
to sa nedá takto jednostranne povedať, .všetko závisí od jedinca,,..niekto sa nedokáže vysporiadať s tým že už nemá žiadnu nádej ..u detí - tam by som bola veľmi preveľmi opatrná..práve detská dušička si dokáže skombinovať nemožné s možným a opačne..))
none
12
07.11.2010, 19:47
Smrť a umieranie
Nina Jassingerová/pre časopis Wellness

Ži a nechaj umrieť
„Kdo žil, humříl, kdo nežil, humříl taky.“

z originálnych nápisov na WC v reštaurácii Besídka (divadla Sklep), Slavonice

Takže niet prečo sa vzrušovať. Všetkých nás to čaká. A dobre žiť nie je nijako oddelené od dobre umrieť. Ako to kto a kedy prijíma, závisí od tej ktorej epochy a kultúry i od uspôsobenia našej psychiky.

Konkrétne my, ktorí fungujeme v tejto dobe a civilizácii, sme na tom s umieraním tak trochu biedne. Napríklad nebolo ani celkom samozrejmé, či táto téma vôbec patrí do časopisu s názvom Wellness. Nuž ale práve počatie, narodenie, smrť a to medzitým, to všetko je život. A možnože aj to, čo je predtým alebo potom, hoci o tom nič nevieme. Život je čosi premenlivé a preniká zrejme celou existenciou všetkého. Jednotlivý ľudský život je akousi podmnožinou. Nie je to nič statické, ale je to dynamické. Je to pohyb a proces. Je ako vlna, ktorá sa vzduje akoby z ničoho – samozrejme, je z vody, oceánu, súhry vetra, síl príťažlivosti a podobne – dosiahne vrchol a opadá. Alebo ako hora, ktorá má tak isto svoj vrchol, ktorý niekde v údolí akoby začína a v ďalšom končí.

Človek si nevyberá, kedy a väčšinou ani ako umrie. Hádam práve preto byť pripravený nie je celkom na zahodenie. Žeby závan morbidity? No možno to tak súčasníkovi môže znieť. Paradoxne je však povedomie smrti a nevytesňovanie pomyslenia na ňu obrovskou vzpruhou do momentálneho života. A tak isto to má bezpochyby veľký význam i v danom kritickom čase umierania a smrti. Ako sa hovorí, smrť je vynikajúci radca a spojenec – dáva životu perspektívu. Ak ju celkom nevytesníme zo svojho života, zo svojho vedomia, neustále nám môže pripomínať vzácnosť každej chvíle a môže regulovať to naše bežné a časté plytvanie časom, energiou, silou a talentom na plytké zbytočnosti. Môže dať do perspektívy naše vzťahy, ich dôležitosť, ich kvalitu. Nedáva priestor nude.

Thanatos, Eros, motýle a thanatológia

Od minulej témy – strachu je len krôčik k téme smrti. Za všetkými strachmi a úzkosťami sa krčí a či týči ten najzákladnejší strach a to strach zo smrti, umierania, neexistencie, veľkého temného neznáma, ktoré v sebe obsahuje alebo sa halí do všelijakých tých malých strašíkov, strašiakov a i modernou civilizáciou podmienených fóbií. Prazákladný des z toho, že budeme ukončení – či už spoločensky alebo biologicky. A ako sa to udeje.

Starogrécka mytologická personifikácia smrti – Thanatos bol dvojčaťom Hypna – spánku a synom temnoty-Nyx a podsvetia či ríše tieňov – Tartara. Temnota zase pochádzala z Chaosu. Ani starí Gréci nevnímali Thanata na rozdiel od priateľského Hypna ako ktovieako vľúdneho. Hypnos chodil po svete, bral ľudí so sebou, ale vracal ich späť do života, zatiaľ čo od Thanata sa už vrátiť nesmeli. A nemali ho radi ani nesmrteľní bohovia.

Zaujímavé však je, že v gréckej mytológii, ktorá je vlastne zároveň akoby nádhernou psychologickou mapou, stojí Thanatos nižšie ako Eros. Eros vznikol totiž skôr, spolu s jeho rodičmi Nyx a Tartarom z Chaosu. Vo väčšom celku je teda aj Eros jeho predkom – možno strýkom, a teda z Eróta pochádza Thanatos (až neskôr sa o Erótovi začalo hovoriť ako o synovi Afrodité a Aresa, ale aj to je iba zdanlivý paradox, lebo vychádzalo sa z idey reinkarnácie bohov podobne ako vo východnej teogónii). A Eros, to je láska – buď boh lásky alebo určité formy lásky (pravda, krása, nesexuálna oddanosť i sexuálna láska) či životná sila.

V modernej psychológii sa dostali Thanatos a Eros do protikladu alebo začali vystupovať ako polarity. To sa udialo po Sigmundovi Freudovi, ktorý hovoril o inštinktoch smrti a života, ale vlastne spomínal iba Eros, o Thanatovi ako protipóle začal hovoriť až Ernst Federn.

Thanatos však oproti svojej zlej povesti nebol zobrazovaný nijako strašne. Skôr ako pohľadný mladík, zväčša s bratom Hypnom a motýľom – slovo psyché znamenalo motýľ, neskôr duša. Alebo s makmi, ktoré boli známe svojimi hypnotickými účinkami a pri predávkovaní smrtiacimi následkami. Niečo zo svojej hrôzy totiž stratil, keď vznikla idea Elýzia, gréckeho predchodcu kresťanského neba – teda tej časti podsvetia, kde skončia hrdinovia a iní cnostní občania.

Dnešný človek má na prekonávanie alebo skôr potláčanie strachov namiesto mytológie či duchovného života zväčša vedu. Ale ako poznamenáva vo svojej knihe o eutélii-dobrej smrti maďarský autor László Bitó, na to, aby sme umreli, naozaj nemusíme študovať thanatológiu. Thanatológia, teda veda o smrti a umieraní je výhonkom asi polovice 20. storočia, hoci za zakladateľa sa považuje francúzsky antropológ Robert Hertz a jeho štúdia o kolektívnej reprezentácii smrti z roku 1907. Skutočnou priekopníčkou sa pre modernú spoločnosť, ktorá má problémy s prijímaním umierania, smrti, ale už aj starnutia, stala švajčiarska psychiatrička Elisabeth Kubler-Ross, ktorá do veľkej miery svojou prácou prispela k širšiemu povedomiu o tom, že treba vymyslieť nové spôsoby, ako poskytovať starostlivosť umierajúcim, mŕtvym i smútiacim.

Thanatos mení tvár

Lebo to, ako a kde umierame sa v našej civilizácii v priebehu posledného storočia riadne zmenilo. Čo spočiatku vyzeralo ako aspoň domnelé víťazstvo – lebo človek asi prirodzene chcel vždy nejako víťaziť nad smrťou – sa teraz ukazuje trochu ako pasca. Teda prinajmenšom je súčasná situácia výzvou.

Z pôvodne šľachetného popudu medicíny, ktorej hlavnou ideou vždy bolo zachraňovať a uľahčovať život, povstala už nie vždy tak šľachetne pôsobiaca súčasná realita, keď je k dispozícii množstvo technologických a farmakologických výdobytkov, pomocou ktorých sa síce dá ostať na žive dlhšie, ale niekedy si človek pritom nevdojak kladie otázku – za akú cenu.

V 50. rokoch napríklad vynašli umelý respirátor, teda umelé dýchacie zariadenie. A to už zase otriaslo samotnou definíciou smrti (alebo naopak života). Umelý respirátor totiž umožní ďalší život telesných buniek aj bez prítomnosti srdcovej činnosti. A tak nastúpili kritériá mozgovej smrti, lebo mozgové bunky odumierajú rýchlo, keď nemajú okysličenú krv. Je to odlišný stav od kómy, kde je človek v bezvedomí, ale mozgové bunky žijú. Človek tak môže ostať v permanentnom bezvedomí a byť čiastočne alebo úplne mozgovo mŕtvy. Ak odumrú iba mozgové hemisféry, človek nenávratne stratí vedomie, pamäť, myslenie, ale stále živé bunky mozgového kmeňa dovolia srdcu, aby pracovalo ďalej, aby pľúca dýchali atď. Ak teda nastane mozgová smrť, zastaví sa aj činnosť srdca. Jej kritériá sú potrebné na stanovenie smrti iba vtedy, keď sú telesné funkcie umelo udržiavané.

Udržiavanie umierajúcich na prístrojoch je však len jedna stránka. Ďalšou sú, ak je to dostupné a možné, mnohé diagnostické a liečebné zásahy. A tu je rozpor. Práve tá urputnosť pri bojovaní o záchranu života dnes často zabráni tomu, aby človek prežil svoje posledné chvíle ako tak pokojne a dôstojne. Akoby prestával byť niekým a stával sa niečím. Akoby sa stával prostriedkom, akýmsi terénom na boj tých druhých (lekárov, príbuzných) so smrťou. Niečím, na čom treba až do horkého konca makať a makať. Možnosti, ktoré dnes máme, nás dostali do situácie, že je to všetko zrazu zložitou morálnou otázkou. A už sú tu témy ako eutanázia.

Žijeme dlhšie, blahobytnejšie, vystresovanejšie a máme tomu zodpovedajúce zdravotné problémy. Praľudí zväčša zabili a zjedli predátori, počas neskoršej dlhej histórie sa zväčša umieralo na choroby v kruhu rodiny a teraz sa umiera dlho a inštitucionalizovane. Sociológ Alan Kellehear dopĺňa, že „osamelo a hanebne“. Podobne ako Bitó vidí riešenie v zlepšovaní, poľudšťovaní inštitucionalizovanej starostlivosti o starých a chorých tak, aby tie posledné chvíle mohli byť dôstojné. Tak isto zdieľa názor, že ak si to človek neželá, nemal by mu byť život umelo predlžovaný.

Z histórie sa zdá, že naši predkovia dokázali kedysi prijímať smrť prirodzenejšie ako my dnes. Dnes, keď je smrť jednou z mála vecí, ktoré skutočne nemôžeme mať ani pod domnelou kontrolou a nemôžeme jej vnútiť vlastnú vôľu. Preto nás aj tak irituje.

Podľa sociológov sa niektoré kultúry vyznačujú tým, že smrť akceptujú a iné zase tým, že ju potierajú alebo dokonca proti nej bojujú. Západ patrí medzi tie druhé. Obranné stratégie podľa Arnolda Toynbeeho a iných zahŕňali aktivizmus i asketizmus. Prístup východných kultúr k smrti bol vždy mystickejší a kontemplatívnejší. Smrť sa vnímala buď ako koniec bytia alebo ako prechod do iného stavu bytia alebo vedomia. Pre buddhistov a hinduistov nepochádza utrpenie zo smrti samotnej, ale skôr z ďalšieho znovuzrodenia, takže cieľom je vystúpenie zo samsáry, kolobehu zrodení. Pravda, je tu možnosť nielen núteného znovuzrodenia, ale aj dobrovoľného, ako to robia osvietené bytosti, aby zasvätili ďalší život službe a pomoci druhým. Kresťanstvo vidí cieľ vo víťazstve nad smrťou a manifestuje ho vierou vo fyzické zmŕtvychvstanie. Takéto vnímanie nesmrteľnosti súznie so západným individualizmom, ktorý sa zhliada v integrite a kontinuite osobného ja aj po smrti. Východný koncept pôsobí vlastne organickejšie, keďže konečnou je často nediferencovaná a neosobná jednota s univerzom či vyšším tvorivým princípom. Východ teda kladie už v tomto živote dôraz na prekonávanie vlastnej sebastrednosti, zatiaľ čo Západ sa usiluje dosahovať čo najvyšší štandard osobnej existencie. Oba prístupy majú v spoločenskej praxi aj svoje dosť temné stránky a zároveň utvárajú našu kultúrnu identitu a odlišnosť.

Správanie sa pri umieraní a spôsby, akými umierame a sme umierali v rôznych historických a kultúrnych kontextoch nesú znaky existenčných tlakov a podmienok tej ktorej doby a prostredia. Od zvieracích útokov cez vlastníctvo majetku a vznik profesií až po výzvy života a umierania po dlhom starnutí v inštitucionalizovanej spoločnosti, pre ktorú je charakteristické sociálne odcudzenie a rozpad komunitných i rodinných väzieb alebo ich bezobsažná formálnosť. Profesor Kellehear sa preto domnieva, že umieranie je neklamným zrkadlom, ktoré ukazuje širší kontext a podmienky našich vzťahov s druhými. To, či sú uspokojujúce a dobré alebo poľutovaniahodné. Morálna a sociálna kvalita nášho života sa teda dá merať či posudzovať podľa toho, ako na svet prichádzame a ako z neho odchádzame. Umierajúci ľudia a tí, ktorí ich obklopujú, majú isté vzájomné očakávania. A tie obyčajne nie sú náhodné, ale určujú ich faktory ako je prevaha určitých chorôb, požiadavky sociálnych a ekonomických inštitúcií a rozšírené, ale často skryté morálne imperatívy a spoločenské očakávania. A tak každý umierajúci vlastne v poslednej fáze života rieši otázku, či sa bude snažiť naplniť dobový archetyp alebo pôjde (a ako) vlastnou cestou.

Smrť ako príležitosť

Doba a kultúra, v ktorej my žijeme, svojím vôbec nie tak historicky dlhým vedecko-racionalistickým prístupom pmerne rýchlo oddelila smrť od života. Tento prístup berie chorobu i smrť ako nepriateľa, s ktorým načim neľútostne bojovať. Rôzne zákonné pravidlá týkajúce sa smrti a bezprostredných úkonov po nej sú síce veľmi hygienické, ale prinášajú so sebou aj istú duševnú sterilitu. Ked človek zomrie, očakáva sa, že telesná schránka bude čo najskôr odstránená odtiaľ, kde práve je. Možno je to pozostatok zvyklostí z období moru… Aby sa nepovedalo, tak máme psychoterapie a psychofarmaká, čo má pozostalým pomôcť zdravo si posmútiť, ale akurát tak, ako to spoločnosti vyhovuje a do akej miery to toleruje, a odpútať sa od zosnulého. Oproti niektorým iným kultúram alebo aj starším zvykom je súčasný prevládajúci trend veľmi zážitkovo ochudobňujúci. Opomíname pritom , že strata a zvlášť strata niekoho veľmi blízkeho „nie je čosi ako chrípka, z ktorej sa človek dostane“, ako opäť trefne píše Kellehear. Je to naozaj obrovská príležitosť. Ale ak prijmeme ducha doby a budeme sa tváriť, že to chrípka je a možno budeme aj dúfať, že čoskoro proti tomu bude očkovanie a zopár „osvietencov“ ho spovinní, tak vlastne poprieme dôležitosť takejto skúsenosti pre inventúru našej vlastnej identity. Prídeme aj o príležitosť, aby sme zdieľali svoj príbeh straty s ostatnými a nedovolíme, aby jednotlivec plne zakúsil a ocenil svoj vlastný liminálny stav trúchlenia, ktorý charakterizuje strata, bolesť, smútok a smútenie. Teda to, čo je a nie to, čo bolo alebo to, čo bude. A ostatní – spoločenská komunita – prídu o toto zdieľanie, ktoré vlastne pomáha všetkým, lebo je to čosi, čím v behu celoživotných zmien prechádzame všetci.

Liminalita je termín, ktorý začal používať Victor Turner v roku 1977 na označenie časopriestoru na tvorbu obnovenej identity človeka, ktorý práve stratil niekoho blízkeho. Na to slúžili oficiálne a spoločensky často aj vyžadované obdobia „smútku“, ktoré trvali niekde niekoľko mesiacov, ale obyčajne v rôznych kultúrach rok. V tomto liminálnom čase smútiaci zanecháva bežný život – to obyčajne netrvá celý rok – a venuje sa dôležitým procesom, ktoré rituálne prispievajú ku kontinuite jeho života a k novej biografii. Prebiehajú rozhovory, spomínania na zosnulého, zdieľajú sa príbehy, dolujú sa staré obrazy, spomienky, zapisujú sa spomienky a zúčastnení si rôzne pripomínajú svoje vzťahy s mŕtvym, celkovú dôležitosť vzťahov a i vlastnú smrteľnosť.

Podľa výskumov to, že súčasná globálna spoločnosť sa stále viac sekularizuje, teda väčšinovo nie je formálne religiózna, ešte neznamená, že by jej naozaj chýbala spritualita. Je to podobné, ako keď sa o Čechách hovorí ako o najsekulárnejšom európskom štáte a vykladá sa to tak, že tam chýba duchovný život. Pritom skutočnosť môže byť celkom opačná – napríklad Slovensko, ktoré je formálne religiózne až strach, je v skutočnosti pramálo duchovné, zatiaľ čo duchovné potreby a duchovný život v Čechách sú veľmi živé. V takomto zmysle bádateľov Kelleheara a Ritchieho prekvapila pretrvávajúca konzistentnosť dôvery v zmysel života, v kontinuitu ľudského vedomia a potreba spojenia prostredníctvom rituálov a uznaním nezvratnej zmeny. A to vo väčšom celku súčasnej modernej euroamerickej spoločnosti.

Luxus umierania

Keď strácame niekoho blízkeho, je to súčasť príbehu nášho života. Je to diera v čase, jeden z vrcholných životných (ten naj-) okamihov a zážitkov. Možno sa už dnes stáva luxusom a vzácnou príležitosťou, ak niekto môže či stihne zomrieť doma vo svojom známom prostredí medzi tými, ktorých si pri sebe želá. Keď sa to pred viacerými rokmi podarilo mojej starej mame, ešte som si neuvedomovala celkom, že to začína byť vzácne. Len to ostalo so mnou ako jeden z najsilnejších a možno to bude znieť čudne, ale aj z najkrajších zážitkov vôbec. Pamätám sa najmä na hlboký pokoj, ktorý ma vtedy pri nej zasiahol – zomrela v noci v spánku, takže som bola pri nej až do pár hodín pred koncom.

Teraz, keď umierala moja mama, veľmi som na to spomínala a dúfala a verila, že sa to podarí aj jej. Stalo sa. Akokoľvek je to smutná udalosť, zároveň to má v sebe niečo slávnostné. Celý proces trval rok a prežívali sme to veľmi intenzívne a vedome. Mama nebola takmer na nijakých analgetikách. Hoci verbálne stále deklarovala, ako sa pôjde „dať utratiť morfiom na paliatívku“, veľmi si strážila svoje bdelé vedomie až dokonca. Čítala si hrubé knihy plné židovských anekdot a knihy o umieraní. Napísala si rekapituláciu svojho života. Z Dalajlámovej knižky „Rady jak umírat a žít lepší život“ si vyrobila také výpisky, akoby sa to učila naspamäť. Napísala si smútočné oznámenie, rozmnožila si ho a pripravila aj obálky s adresami. Tak isto si napísala, aký má byť pohreb. A keďže zomrela cez deň a pri plnom vedomí, nakoniec nám, kým to len išlo, do poslednej chvíle podávala správy, čo sa deje… Tibetskí majstri hovoria, že často, až keď človek umiera, ukáže, kým naozaj je. Niečo na tom bude… V každom prípade, ak sa umiera doma, alebo aspoň ak je možnosť byť s umierajúcim až do konca v tej inštitúcii, kde práve je, je to obrovský prínos vôbec nie iba pre neho.

Liminálny stav – a aj toto, čo čítate, je stále jeho produkt – je niečo, proti čomu by som sa naozaj nechcela dať štepiť. Je to svojím spôsobom požehnaný stav. Ale veľmi pravdivý. Takáto situácia a stav mi priniesli to, že som robila iba, čo bolo treba, všetko bolo zrazu veľmi jasné, až jednoduché. Neoceniteľné bolo tiež to, že práve do obdobia, keď tento proces začínal, zapadol jeden môj tréning so zmeneným a rozšíreným stavom vedomia. A tak isto to, že sme spolu s mojím partnerom už dávnejšie absolvovali veľmi intenzívne a do hĺbky siahajúce zážitkové workshopy s témou smrti a umierania. Ak človek žije s vedomím, že smrť je prirodzená súčasť života, a netvári sa, že táto téma nepatrí do slušnej konverzácie, tak celkom inak prežíva aktuálne dianie. A je to o to dôležitejšie, že to, čo som popísala, bol skutočne prirodzený proces, ale mnoho ľudí zomiera v mladom veku a náhlou a tragickou smrťou – autonehody a podobne. A vtedy je to „byť pripravený“ ešte neoceniteľnejšie.

Samozrejme, tým nechcem povedať, že teraz máme za sebou nejakú idylku. V rámci tohto procesu sme tak isto intenzívne zažívali aspoň niektoré z piatich fáz umierania, ako ich popísala Elisabeth Kubler-Ross.

5 fáz umierania podľa E. Kubler-Ross

1. Odmietanie a izolácia – pacient môže chorobu spočiatku popierať. Presviedča seba i druhých, že určite zamenili snímky alebo je chybná diagnóza a podobne. Ak sa ani rodina nechce vyrovnávať so smrťou, nemôžu mu v tejto fáze ani pomôcť. Následkom býva, že príbuzní si začnú želať jeho rýchlu smrť. Pacientovi sa dá pomôcť aj tak, že mu naznačíme, že mu dôverujeme a prípadne ho aj podporíme v jeho odmietaní choroby.

2. Hnev – umierajúci pociťuje závisť voči tým, čo prežijú. To môže viesť k nekontrolovaným výbuchom hnevu alebo popudlivosti voči komukoľvek a najviac voči najbližším. Môže sa trápiť tým, že sa na neho zabudne. Je dobré venovať mu pozornosť a prípadne aj vyprovokovať jeho hnev, aby sa vyrozprával a odreagoval. Dôležité je nebrať jeho hnev osobne, lebo to by len vytvorilo špirálu hádky.

3. Vyjednávanie – táto fáza môže byť krátka a prechodná a objavujú sa v nej detinské spôsoby ako nahnevaného vyjednávajúceho dieťaťa. Dúfa, že si spoluprácou získa odmenu, napríklad dlhší život a bezbolestnosť. Najčastejšie sa to odohráva tajne a s bohom, ktorému nadáva, vyčíta, sľubuje a dúfa v odmenu. Pomáha pritom, keď nejako zľahčíme jeho vzťah k bohu a pomôžeme mu, pokiaľ to ide, oslobodiť ho od pocitov viny voči bohu alebo ostatným ľuďom.

4. Depresia – ustrnutie, hnev a zúrivosť sa uvoľnia dvoma spôsobmi, ktoré sa vzťahujú k zúfalstvu a strate. Jedna forma je reaktívna a vzťahuje sa k strate – prsníka po operácii, peňazí za lieky a pobyty v nemocnici, predošlej kvality života a podobne. Pomôcť sa mu dá prispôsobením sa situácii – protézou, zmenou starostlivosti. Druhá forma je prípravná a týka sa straty, ktorú predstavuje vlastná smrť alebo predstava svojej neprítomnosti v rodine. Pomôcť sa mu dá tým, že ho ubezpečíme, že deti majú ďalej dobré známky, že všetko ide ako má a podobne. Treba myslieť aj na to, že umierajúci potrebuje byť aj sám a mať pokoj a nie veľa návštev, ktoré môžu narúšať jeho vlastné smútenie, ktoré mu musíme dovoliť. Často to z ohľadu na blízkych nedeklaruje, ale potreba dlhších časových úsekov osamote býva výrazná. Lebo bez subjektívneho spoznania a plného prežitia strachu a zúfalstva nemôže dosiahnuť poslednú fázu.

5. Súhlas – Po závisti, hneve na zdravých a živých čaká na smrť a viac spí. Táto fáza je bez pocitov, je po boji, bolesť odchádza a umierajúci chce mať pokoj od problémov vonkajšieho sveta. To býva najťažšia fáza pre jeho okolie, lebo musia prijať aj jeho odmietanie a uvedomiť si, že keď sa stiahnu, pomôžu mu tak ešte viac sa odpútať a odísť. Starší umierajúci dosiahnu túto fázu ľahšie, lebo sa môžu pozrieť na svoj život, na to, čo urobili, že buď zanechali deti alebo niečo vytvorili, teda vidia zmysel. V tejto fáze pomôžeme najlepšie nemým a vnímavým načúvaním, proste tak, že iba sme a dávame najavo, že s ním budeme až do konca alebo kým bude chcieť.

Všetky fázy majú spoločného menovateľa a tým je nádej, takže by bolo chybou brať im ju, nech už má akúkoľvek podobu.

Táto časť celoživotnej práce E. Kubler-Ross jej priniesla najväčšie uznanie. Jej neskoré práce však už odborníci kritizovali, lebo sa podľa nich vzdialila vedeckosti a racionalite a údajne sa stali nevedeckými a ezoterickými. Najviac ju kritizovali za jej záujem o zážitky blízke smrti, že sa zaujímala podobne ako Raymond Moody o život po smrti a o reinkarnáciu. Zdá sa, akoby im prekážalo, že iba nasledovala vlastné – vedecky uznané! – poznatky o nádeji… A tá je nám spoločná všetkým a niekedy môže podporovať práve to pozitívne v nás.

Byť pripravený

László Bitó píše o tom, že by sme ako spoločnosť mali uvažovať o nových rituáloch, o takom správaní sa v nemocniciach, hos****ch, aby dokázali nejako plnohodnotne nahradiť domáce prostredie. A tak mi napadá, že keď máme hnutia za prirodzené pôrody, možno prichádza pomaly čas aj na prirodzené umieranie…. Pri stále sa rôznym spôsobom predlžujúcom veku sa zvyšuje aj pravdepodobnosť, že človek nebude umierať „medzi svojimi“. Takže zmena prístupu a spôsobov je naozaj aktuálna.

A nielen to, ale v procese alebo okamihu umierania, či už ako „aktér“ alebo ako ten, kto je nablízku, sme obyčajne natoľko zasiahnutí tým, čo sa práve deje, že je čas iba na spontánne akcie. A ak celý život nedávame šancu ani spontaneite, ani príprave, tak to potom môže byť veľmi náročné obdobie.

Pozrime sa teda, čo radí buddhistická tradícia, ktorá je známa svojou prepracovanou a nesmierne užitočnou znalosťou a hlbokou múdrosťou v tejto oblasti.

Tréning neuľpievania na čokomkoľvek je niečo, čo možno oceníme práve až v posledných chvíľach života. Lebo so sebou si nemôžeme vziať aj tak nič. Ani majetok, ani priateľov, ani príbuzných, ani znalosti, ani slávu. V tomto smere je určite praktické myslieť zvlášť na závet, v ktorom určíme, čo má kto dostať z toho, čo po nás ostane – ak teda niečo materiálne ostane. Jednak to upokojí lúčiaceho sa majiteľa, jednak sa predíde takým obvyklým zmätkom, nepríjemnostiam a hádkam v rodinách.

Niekedy je dôležité, aby tí najbližší, pre ktorých bude odchod umierajúceho najsmutnejším, neboli celkom nablízku – ich príliš dramatické prejavy smútku môžu narúšať pokojný odchod. Stáva, že si to ani samotný umierajúci neželá. Netreba si to vtedy vysvetľovať tak, že by ich snáď nemiloval…

Sogyal Rinpoche odporúča, aby tí, ktorí sú pri umierajúcom, praktizovali pre neho veľmi jednoduchú phowu (prenos vedomia). Predstavte si sebe blízku duchovnú bytosť – Buddhu, Krista, Pannu Máriu, Krišnu, Mohameda…..atď. – nad svojou i nad hlavou umierajúceho, ako z nej žiara lúče svetla a prenikajú celú vašu bytosť. Požiadajte o požehnanie, očistenie, odpustenie a o to, aby akákoľvek smrť bola niečím aj na prospech iným. Tieto lúče prenikajú aj umierajúceho a rozplývajú sa nakoniec aj s duchovným zjavením vo svetle. Samozrejme, táto praktika je pre každého aj počas života, je liečivá a povznášajúca a je potom s nami aj vtedy, keď ani nevieme, čo by sme mali robiť.

Utrpenie zo strachu zo smrti a umierania je možné zmierňovať. Ako hovorí Spogyal Rinpoche, každý má svoju hlbokú životnú múdrosť, ktorá často vypláva práve na samom konci života. Ale musíme jej to dovoliť a dovoliť to aj druhým. Byť otvorení a počúvať. Ak sme pri umierajúcom, ktorý práve zápasí so svojimi pocitmi viny, životnou zatrpknutosťou alebo sa háda s bohom, nikdy mu nesmieme vnucovať svoju osobnú vieru alebo názory. Ale mali by sme im dodať silu a odvahu, aby uverili tej vlastnej múdrosti, nechať ich rozprávať, zhodnocovať.

Byť pripravený neznamená stáť v pozore s rukami v bok zoči-voči smrti. To je pokus o kontrolu, ktorá je v tomto prípade nemožná. Byť pripravený znamená neustálu prácu na oslobodzovaní sa, na pokore voči životu i smrti a na uvedomovaní si, že bez istej disciplíny niet ani slobody. A byť slobodný zahŕňa aj oslobodzovanie sa od neadekvátneho strachu zo smrti.

Dalajláma hovorí, že ak nie sme ochotní vedome prijímať prirodzenosť starnutia, jeho sprievodných javov a smrť, tak sa nám len ťažko podarí plne využiť a oceniť vzácny čas tohto života. Ak by sme sa však trénovali v ich prijímaní a plnom prežívaní, mohli by sme prestať množiť postoje a činy, ktoré prinášajú zbytočné utrpenie druhým ľuďom i nám. Lebo potláčanie vedomia smrti (a starnutia) spôsobuje závislosti – na extrémnom materiálnom hedonizme – užime si, čo sa dá. Ale aj na omamných látkach – mnohokrát s farmaceutickým a medicínskym požehnaním, ktoré slúžia na potlačenie depresií, úzkostí a rôznych neuróz, za ktorými sa často skrýva ten prazákladný strach zo smrti. Polaritou extrémneho strachu zo smrti je jeho zrušenie zvláštnymi deštruktívnymi činmi, ktoré páchajú náboženskí, politickí a iní fanatici a samovrahovia. Lebo strach zo smrti rovná sa strach zo života.
zdroj: odkaz
none
13
07.11.2010, 19:50
4. Depresia – ustrnutie, hnev a zúrivosť sa uvoľnia dvoma spôsobmi, ktoré sa vzťahujú k zúfalstvu a strate. Jedna forma je reaktívna a vzťahuje sa k strate – prsníka po operácii, peňazí za lieky a pobyty v nemocnici, predošlej kvality života a podobne. Pomôcť sa mu dá prispôsobením sa situácii – protézou, zmenou starostlivosti. Druhá forma je prípravná a týka sa straty, ktorú predstavuje vlastná smrť alebo predstava svojej neprítomnosti v rodine. Pomôcť sa mu dá tým, že ho ubezpečíme, že deti majú ďalej dobré známky, že všetko ide ako má a podobne. Treba myslieť aj na to, že umierajúci potrebuje byť aj sám a mať pokoj a nie veľa návštev, ktoré môžu narúšať jeho vlastné smútenie, ktoré mu musíme dovoliť. Často to z ohľadu na blízkych nedeklaruje, ale potreba dlhších časových úsekov osamote býva výrazná. Lebo bez subjektívneho spoznania a plného prežitia strachu a zúfalstva nemôže dosiahnuť poslednú fázu.

5. Súhlas – Po závisti, hneve na zdravých a živých čaká na smrť a viac spí. Táto fáza je bez pocitov, je po boji, bolesť odchádza a umierajúci chce mať pokoj od problémov vonkajšieho sveta. To býva najťažšia fáza pre jeho okolie, lebo musia prijať aj jeho odmietanie a uvedomiť si, že keď sa stiahnu, pomôžu mu tak ešte viac sa odpútať a odísť. Starší umierajúci dosiahnu túto fázu ľahšie, lebo sa môžu pozrieť na svoj život, na to, čo urobili, že buď zanechali deti alebo niečo vytvorili, teda vidia zmysel. V tejto fáze pomôžeme najlepšie nemým a vnímavým načúvaním, proste tak, že iba sme a dávame najavo, že s ním budeme až do konca alebo kým bude chcieť.

Všetky fázy majú spoločného menovateľa a tým je nádej, takže by bolo chybou brať im ju, nech už má akúkoľvek podobu.

Táto časť celoživotnej práce E. Kubler-Ross jej priniesla najväčšie uznanie. Jej neskoré práce však už odborníci kritizovali, lebo sa podľa nich vzdialila vedeckosti a racionalite a údajne sa stali nevedeckými a ezoterickými. Najviac ju kritizovali za jej záujem o zážitky blízke smrti, že sa zaujímala podobne ako Raymond Moody o život po smrti a o reinkarnáciu. Zdá sa, akoby im prekážalo, že iba nasledovala vlastné – vedecky uznané! – poznatky o nádeji… A tá je nám spoločná všetkým a niekedy môže podporovať práve to pozitívne v nás.

Byť pripravený

László Bitó píše o tom, že by sme ako spoločnosť mali uvažovať o nových rituáloch, o takom správaní sa v nemocniciach, hos****ch, aby dokázali nejako plnohodnotne nahradiť domáce prostredie. A tak mi napadá, že keď máme hnutia za prirodzené pôrody, možno prichádza pomaly čas aj na prirodzené umieranie…. Pri stále sa rôznym spôsobom predlžujúcom veku sa zvyšuje aj pravdepodobnosť, že človek nebude umierať „medzi svojimi“. Takže zmena prístupu a spôsobov je naozaj aktuálna.

A nielen to, ale v procese alebo okamihu umierania, či už ako „aktér“ alebo ako ten, kto je nablízku, sme obyčajne natoľko zasiahnutí tým, čo sa práve deje, že je čas iba na spontánne akcie. A ak celý život nedávame šancu ani spontaneite, ani príprave, tak to potom môže byť veľmi náročné obdobie.

Pozrime sa teda, čo radí buddhistická tradícia, ktorá je známa svojou prepracovanou a nesmierne užitočnou znalosťou a hlbokou múdrosťou v tejto oblasti.

Tréning neuľpievania na čokomkoľvek je niečo, čo možno oceníme práve až v posledných chvíľach života. Lebo so sebou si nemôžeme vziať aj tak nič. Ani majetok, ani priateľov, ani príbuzných, ani znalosti, ani slávu. V tomto smere je určite praktické myslieť zvlášť na závet, v ktorom určíme, čo má kto dostať z toho, čo po nás ostane – ak teda niečo materiálne ostane. Jednak to upokojí lúčiaceho sa majiteľa, jednak sa predíde takým obvyklým zmätkom, nepríjemnostiam a hádkam v rodinách.

Niekedy je dôležité, aby tí najbližší, pre ktorých bude odchod umierajúceho najsmutnejším, neboli celkom nablízku – ich príliš dramatické prejavy smútku môžu narúšať pokojný odchod. Stáva, že si to ani samotný umierajúci neželá. Netreba si to vtedy vysvetľovať tak, že by ich snáď nemiloval…

Sogyal Rinpoche odporúča, aby tí, ktorí sú pri umierajúcom, praktizovali pre neho veľmi jednoduchú phowu (prenos vedomia). Predstavte si sebe blízku duchovnú bytosť – Buddhu, Krista, Pannu Máriu, Krišnu, Mohameda…..atď. – nad svojou i nad hlavou umierajúceho, ako z nej žiara lúče svetla a prenikajú celú vašu bytosť. Požiadajte o požehnanie, očistenie, odpustenie a o to, aby akákoľvek smrť bola niečím aj na prospech iným. Tieto lúče prenikajú aj umierajúceho a rozplývajú sa nakoniec aj s duchovným zjavením vo svetle. Samozrejme, táto praktika je pre každého aj počas života, je liečivá a povznášajúca a je potom s nami aj vtedy, keď ani nevieme, čo by sme mali robiť.

Utrpenie zo strachu zo smrti a umierania je možné zmierňovať. Ako hovorí Spogyal Rinpoche, každý má svoju hlbokú životnú múdrosť, ktorá často vypláva práve na samom konci života. Ale musíme jej to dovoliť a dovoliť to aj druhým. Byť otvorení a počúvať. Ak sme pri umierajúcom, ktorý práve zápasí so svojimi pocitmi viny, životnou zatrpknutosťou alebo sa háda s bohom, nikdy mu nesmieme vnucovať svoju osobnú vieru alebo názory. Ale mali by sme im dodať silu a odvahu, aby uverili tej vlastnej múdrosti, nechať ich rozprávať, zhodnocovať.

Byť pripravený neznamená stáť v pozore s rukami v bok zoči-voči smrti. To je pokus o kontrolu, ktorá je v tomto prípade nemožná. Byť pripravený znamená neustálu prácu na oslobodzovaní sa, na pokore voči životu i smrti a na uvedomovaní si, že bez istej disciplíny niet ani slobody. A byť slobodný zahŕňa aj oslobodzovanie sa od neadekvátneho strachu zo smrti.

Dalajláma hovorí, že ak nie sme ochotní vedome prijímať prirodzenosť starnutia, jeho sprievodných javov a smrť, tak sa nám len ťažko podarí plne využiť a oceniť vzácny čas tohto života. Ak by sme sa však trénovali v ich prijímaní a plnom prežívaní, mohli by sme prestať množiť postoje a činy, ktoré prinášajú zbytočné utrpenie druhým ľuďom i nám. Lebo potláčanie vedomia smrti (a starnutia) spôsobuje závislosti – na extrémnom materiálnom hedonizme – užime si, čo sa dá. Ale aj na omamných látkach – mnohokrát s farmaceutickým a medicínskym požehnaním, ktoré slúžia na potlačenie depresií, úzkostí a rôznych neuróz, za ktorými sa často skrýva ten prazákladný strach zo smrti. Polaritou extrémneho strachu zo smrti je jeho zrušenie zvláštnymi deštruktívnymi činmi, ktoré páchajú náboženskí, politickí a iní fanatici a samovrahovia. Lebo strach zo smrti rovná sa strach zo života.
zdroj:odkaz
PS: Ako aspon par vyucovacich hodin, by som na strednej skole zaviedla nauku o smrti a umierani. Nase skoly neucia o zivote a teda ani o smrti, ucime sa tam zbytocnosti, nie vsetko su zbytocni, ale kopu je tam zbytocnosti.
none
28

13. 07.11.2010, 19:50

4. Depresia – ustrnutie, hnev a zúrivosť sa uvoľnia dvoma spôsobmi, ktoré sa vzťahujú k zúfalstvu a strate. Jedna forma je reaktívna a vzťahuje sa k strate – prsníka po operácii, peňazí za lieky a pobyty v nemocnici, predošlej kvality života a podobne. Pomôcť sa mu dá prispôsobením sa situácii – protézou, zmenou starostlivosti. Druhá forma je prípravná a týka sa straty, ktorú predstavuje vlastná smrť alebo predstava svojej neprítomnosti v rodine. Pomôcť sa mu dá tým, že ho ubezpečíme, že deti ma...

07.11.2010, 21:30
Lea 6. fáza je oklamať chorobu ..Na 5 valci aspoň 250 koní sa to dá Urobíš to tak ,že "ovoniaš" v 260-sáťke dialničné zvodidlá
none
31

13. 07.11.2010, 19:50

4. Depresia – ustrnutie, hnev a zúrivosť sa uvoľnia dvoma spôsobmi, ktoré sa vzťahujú k zúfalstvu a strate. Jedna forma je reaktívna a vzťahuje sa k strate – prsníka po operácii, peňazí za lieky a pobyty v nemocnici, predošlej kvality života a podobne. Pomôcť sa mu dá prispôsobením sa situácii – protézou, zmenou starostlivosti. Druhá forma je prípravná a týka sa straty, ktorú predstavuje vlastná smrť alebo predstava svojej neprítomnosti v rodine. Pomôcť sa mu dá tým, že ho ubezpečíme, že deti ma...

08.11.2010, 09:59
pravda - ja už prežívam 5. fázu
none
30
08.11.2010, 09:27
....pekne Leuš, ale moc dlhé...ako život, alebo ako umieranie? Všetci umierame, ale podaktorí okolo toho narobia, akoby tu mali byť večne, alebočo. A váčšinou prežívajú v akejsi "čakárni" dlhšie, ako čakali. Nepoznám človeka, ktorí by nemal svoje boliestky, s ktorými sa musí popasovať. Nutnosť smrti je v prozreteľnosi života. Aj príroda v jeseni zomiera, aby si mohla v zime odpočinúť, a na jar sa znovuzrodiť. Ide o večný kolobeh života....ak veríš, neboj sa! Smrť nie náš nepriateľ...je to strach!
none
33

30. 08.11.2010, 09:27

....pekne Leuš, ale moc dlhé...ako život, alebo ako umieranie? Všetci umierame, ale podaktorí okolo toho narobia, akoby tu mali byť večne, alebočo. A váčšinou prežívajú v akejsi "čakárni" dlhšie, ako čakali. Nepoznám človeka, ktorí by nemal svoje boliestky, s ktorými sa musí popasovať. Nutnosť smrti je v prozreteľnosi života. Aj príroda v jeseni zomiera, aby si mohla v zime odpočinúť, a na jar sa znovuzrodiť. Ide o večný kolobeh života....ak veríš, neboj sa! Smrť nie náš nepriateľ...je...

08.11.2010, 19:05
Petrana presne, ludia sa tak boja, chveju nad svojim zivotom, myslia, ze su nenahraditelni a velmi seba lubia.
none
32
08.11.2010, 10:23
Smrť má rôzne podoby a každý človek ju prežíva rozdielne. Niekedy je rýchla, ale môže trvať aj dlhšie, a vtedy sa umierajúci veľmi trápi. Keď človek rozmýšľa nad smrťou, ťažko by si vedel vybrať aká smrť by bola najmenej bolestivá a najrýchlejšia. Väčšina ľudí si preto v duchu želá zomrieť v spánku, a preto sa takáto smrť považuje aj za najmenej bolestivú, pretože človek o smrti ani nemusí vedieť. Smrť si však nevyberá ako zomriete, ale vyberá si človek.
none
34

32. 08.11.2010, 10:23

Smrť má rôzne podoby a každý človek ju prežíva rozdielne. Niekedy je rýchla, ale môže trvať aj dlhšie, a vtedy sa umierajúci veľmi trápi. Keď človek rozmýšľa nad smrťou, ťažko by si vedel vybrať aká smrť by bola najmenej bolestivá a najrýchlejšia. Väčšina ľudí si preto v duchu želá zomrieť v spánku, a preto sa takáto smrť považuje aj za najmenej bolestivú, pretože človek o smrti ani nemusí vedieť. Smrť si však nevyberá ako zomriete, ale vyberá si človek.

08.11.2010, 19:07
Arabeska suhlasim s celym prispevkom, akurat posledna veta ma byt opacne. Nie clovek si vybera smrt, ale smrt si vybera cloveka, to sa mi paci na tomto zivote, ze smrt nerobi rozdiely, neda sa ukecat, podplatit - pride a zoberia a bodka.
none

najnovšie príspevky :

havran [zobraz vlákno] pred 3 hodinami
prevádzkuje diskusneforum.sk kontaktuj správcu diskusného fóra vytvoril dzI/O 2023 - 2024 veľkosť : 188 807 B vygenerované za : 0.090 s unikátne zobrazenia tém : 36 240 unikátne zobrazenia blogov : 538 táto stránka musí používať koláčiky, aby mohla fungovať...

možnosti

hlavná stránka nastavenia blogy todo

online účastníci :

hľadanie :

blog dňa :

odkaz 1. POČÚVAJ bez prerušovania 😉 2. HOVOR bez obviňovania 😉 3. DÁVAJ hojne 😉 4. MODLI sa neprestajne 😉 5. ODPOVEDAJ bez hádok 😉 6. HOVOR pravdu 😉 7. UŽÍVAJ si bez frflania 😉 8. BOHU...

citát dňa :

Radšej ísť do školy, ako nespať vôbec.