TO: Brutálna pravda, ktorá Lemmyho nepoteší - TO to tvrdil dávno. Fašizmus je ľavicový.

Prevzaté z: www.tyzden.sk 

Ľavicovo-liberálny fašizmus
.roman Joch Nedávno som recenzoval knižku Liberálny fašizmus amerického autora Jonáša Goldberga. Uvádza v nej, že fašizmus nebol pravicovým (klasicky liberálnym, konzervatívnym), ale ľavicovým hnutím (mladý Mussolini bol socialista a antiklerikál), ale aj ukazuje, ako bola americká ľavica v 20. storočí mnohými fašistickými konceptmi inšpirovaná. Od zväčšenia úlohy štátu v ekonomike cez eugeniku, velebenie generačnej vzbury mládeže až k predstave, že štát má dodať ľudským životom „zmysel“, urobiť ich „šťastnými“.

Ľavica v celej šírke spektra (teda socialisti, komunisti, fašisti, nacisti a aj ľavicoví liberáli) si myslí, že štát môže ľudí učiniť šťastnými. Pravica nie; klasickí liberáli chcú, aby dal štát ľuďom slobodu a oni sami sa snažili o svoje šťastie; a konzervatívci dodajú, že skutočne šťastným učiní človeka cnosť – uspokojenie z dobrej splnenej povinnosti.
Ľavicový liberál Martin Šimečka vo svojom „ost-blogu“ na webových stránkach českého týždenníka Respekt hovorí o „fašizujúcom krídle českej pravice“, „extrémnej pravici ako fašistickej odrode konzervativizmu v Maďarsku a v Poľsku“, atď.
Podľa ľavicových liberálov fašizmus ohrozuje strednú Európu – už určite číha hneď za rohom – keď pritom masové fašistické hnutia existujú v Európe západnej; ktorá má ale podľa tých istých ľavicových liberálov byť naším vytúženým vzorom.
Aké fašistické hnutia? Izraelsko-americký historik Walter Laquer opisuje fašizmus 20. až 40. rokov 20. storočia, neofašizmus po roku 1945 a postfašizmus dneška, z ktorého najsilnejší a najhrozivejší je islamofašizmus.
My v strednej Európe – na rozdiel od tej západnej – nevraždíme scenáristov filmových dokumentov, neodrezávame hlavy vojakom, ktorí bojovali za kráľovnú a za vlasť, nevypaľujeme celé štvrte miest. To skutoční fašisti dneška, islamofašisti, robia v Európe západnej. Ale ľavicoví liberáli vidia fašistickú hrozbu nie tam, kde je, ale tu, kde je nepodstatná.
Šimečka vo svojom „ost-blogu“ o pochode za život v Košiciach napísal: „V národnom podvedomí stále väzí spomienka na dobu, keď bol arbitrom (v otázkach života a smrti) štát a v jeho čele stál katolícky kňaz Jozef Tiso – a ten vtedy vydal na smrť desiatky tisícov ľudí, pretože neboli kresťania, ba čo horšie, boli to židia... Katolícka cirkev sa vyhýba priamemu nátlaku a testuje svoju silu spôsobom, ktorý je až úzkostlivo nekonfrontačný. Pochod za život bol, samozrejme, protestom proti homosexuálom, liberálom a ďalšej hávedi, ale z transparentov a prejavov sa to dalo vyčítať len medzi riadkami. Bol to navonok veľkolepo organizovaný pochod lásky k životu.“
No, arbitrom v otázkach života a smrti je každý štát; niektoré sú viac na strane života, iné na strane smrti (nacistický, komunistický). Lenže je perverzné, keď Šimečka používa holokaust ako argument práve proti hnutiu za život. Ľudia v hnutí za život sú za život všetkých nenarodených detí, i tých, u ktorých by sa zistila vrodená chyba alebo homosexuálna orientácia. Ako však dopadli nenarodené deti s vrodenými chybami v západných liberálnych krajinách? Podľa niektorých pozorovateľov sa napríklad deti s Downovým syndrómom v niektorých krajinách už takmer nerodia. Ich život totiž – celkom vedome – ukončí niekto predtým.
To je ďalší spoločný rys ľavicového liberalizmu s fašizmom (a komunizmom) – nielen ich snaha o silnejší štát, ktorý má ľudí činiť „šťastnými“, ale aj ich hodnotový relativizmus a morálny voluntarizmus: to, čo je správne, nie je objektívne dané, ale človek si to určí vôľou. Vo fašizme to určí Duce, v nacizme Führer, v komunizme Politbyro a v ľavicovom liberalizme človek sám. Ani jeden z nich neuznáva prirodzené právo na život; u každého z nich o tom, kto bude zabitý, rozhodne niečia vôľa. Rozdiel medzi fašistami a ľavicovými liberálmi je v tom, kto a koho svojvoľne pošle na smrť.