Takmer znásilnená

Je to príbeh smutný. Sú dni, keď si ľudia myslia, že sa už nič iné nemôže stať, že všetko najhoršie je za nimi. Toto si myslela aj ona. Deň bol už z časti za ňou, pokazilo sa jej všetko, čo sa len dalo.

Stratila prácu, ktorú robila rada a netušila ako zaplatí ten obrovský výdavok, čo mala pred sebou. Stratila motiváciu bojovať ďalej, všetky jej ciele a méty už boli nedosiahnuteľné. Bola z toho nešťastná, nevedela čo si má počnúť ďalej.Takto si svoj život nepredstavovala, váhala aký krok opäť podniknúť, lebo tušila, že každý môže byť nesprávny a môže ju ešte viac potopiť.

Vedela, že potrebuje zmeniť ovzdušie, potrebuje vedieť, že existuje aj pekný svet, potrebovala vidieť aj dačo, čo by ju povzbudilo.

Vybrala sa za človekom,ktorého poznala i nepoznala.Poznala po duchovnej stráke na 75% a jeho výzor taktiež videla. Bol to človek, ktorý ju chápal, teda snažil sa o to a teraz ju chcel vytiahnuť zo sterotypu jej života, ukázať jej, že deň môže byť aj pekný.

Šla na výlet, cesta jej uplynula rýchlo, čítala si,počúvala hudbu, vybavovala telefonáty so svojimi blízkymi.

Idylka sa troška začala kaziť, keď namiesto prechádzky ukončenej v pizzerii zakotvila pri jazere. Na druhej strane chcela zrelaxovať, na okolo v podstate nikoho,len na druhej strane malého jazera dve autá rybárov. Vybrala sa na prechádzku, s mladým mužom si trocha poklábosili, posedeli na deke a poopaľovali sa v plavkách.Netušila, že je to človek narušený, teda narušenie sa prejavovalo len približne 1x do mesiaca.

Nálada sa jej vylepšovala, zabúdala na to strašné, čo cez deň prežila. Nevšimla si meniace sa správanie spoločníka, jeho nesmiernu a neprirodzenú milotu, prítulnosť. Sadla do auta , unavená dlhou prechádzkou a plačom,ktorý ju sprevádzal v jej rodnom meste.Sadol do auta aj on, že sa idú najesť, zatvoril dvere, ale kľúčikom neotočil. Netušila, čo sa deje, opýtala sa, či mu nie je zle. Zavrtel hlavou, neodpovedal,len na ňu pozeral. Až teraz začala cítiť, že sa deje niečo zlé. Siahla na kľučku dverí, že ich otvorí, vyjde z auta a tým pretrhne napätosť situácie, nepodarilo sa, bolo zamnkuté.

Náhle sa k nej pritúlil, začal ju bozkávať, ona odmietala. Jej odpor bol spočiatku akceptovaný, sprevádzaný slovami nehy a pokoja,ale neskôr jeho pokoj ustúpil, keď nástojila na tom,aby jej otvoril dvere.

Objal ju svojimi veľkými šľachovitými rukami, cítila sa ako v zovretí chobotnice, nevedela ako sa má brániť. Nevedela ako z nej vyzliekol plavky,čo nebolo v podstate nič komplikované. Kričala, bila, bránila sa, on bol chladný, ani raz ju neudrel,zvládal situáciu s nemým úsmevom,túžbou a vedomím, že dosiahne čo chce.

Cítila jeho chlípne bozky na svojich preách, krku, prsiach, takmer po celom tele. Cítila jeho teplo, jeho dych na svojej pokožke, triasla sa hnevom,hnusom, bránila sa, nedarilo sa. Jej ruky v jeho zovretí jednej, darilo sa jej len kričať pomedzi jeho nenásytné bozky, ktoré sa lepili na jej plné pery. Už sa videla stratená, ale našťastie bolo na aute pootvorené okno a začul ju rybár na druhom brehu. Šiel k autu v pravej chvíli.

Keď násilník zbadal blížiacu sa postavu, pustil ju, otvoril auto, podal jej veci. Teraz sa prebral z tranzu, videl jej slzy v očiach, bol v šoku čo to takmer urobil. Ona sa rýchlo obliekla do plaviek, čo z nej strhol, on otvoril dvere,vystúpila a šla za rybárom. Videla, že už je v bezpečí, rybára ubezpečila, že ju jej priateľ len veľmi šteklil,preto tak kričala, rybár sa otočil späť so slovami, že keby dačo potrebovala, je nablízku.

Vrátila sa k autu, našla násilníka skľúčeného. S meravým výrazom v tvári mu povedala, že nech ju odveze na autobus.Poslúchol, vzal ju na autobus do mesta. Bol už takmer večer, ostala sama na stanici, poslala ho preč, nenávidela ho. Keby neprišiel rybár, tak by sa tento človek v živote neprebral z jeho tranzu, skutočne by docielil, čo chcel. Stála na stanici autobusu, cítila sa hrozne.Bolo jej zima.Chcela zabudnúť na to čo sa stalo, na tú hrôzu.Cítila sa potupená, špinavá. Po ceste sa triasla zimou, doma v sprche zo seba zmývala špinu jeho tela, dychu,dotykov a bozkov. Úbohé dievča.

Zverejnil falosnica

neexistuje väčšej potupy ako znásilnenie, tá špina, ktorú sa snažíš zo seba zmyť, stále cítiš ten jeho smrad, stále počuješ tie jeho odporné vzdychy, každý z nich si zaslúži len strašne pomalý a strašne bolestivý odchod z tohoto sveta