Margaret Thatcherová spočiatku vystupovala ako proeurópska politička, čoraz viac však bola voči Európe podozrievavá. To napokon viedlo k jej pádu, k neblahému dedičstvu Konzervatívnej strany i k oslabeniu pozície Veľkej Británie.
Každý, kto Margaret Thatcherovú poznal, pocítil aspoň raz silu jej kabelky. Na mňa prišiel rad počas jej sporu s vtedajším ministrom financií Nigelom Lawsonom, ktorý chcel naviazať britskú libru na hodnotu nemeckej marky. Podpichol som ju vtedy otázkou, či sa nakoniec predsa len tlaku ministerstva financií podvolí a prijme vstup libry do Európskeho mechanizmu výmenných kurzov.
Bolo to v roku 1988 na koktejlovej párty, ktorú organizoval vo Westminsteri istý politický komentátor. V reakcii na moju urážku jej majestátu ma Thatcherová schytila za golier: „Pán Stephens! Vy mi nerozumiete! Nenechám o hodnote libry rozhodovať Belgičanov!“ A dodala, že pokiaľ chcem písať o vládnej hospodárskej politike, nemal by som sa natoľko riadiť tým, čo tvrdí ministerstvo.
Bola to samozrejme neoficiálna konverzácia, ale aj tak z toho bol dobrý príbeh. Okrem Thatcherovej kuriózneho presvedčenia, že v ekonomických otázkach nemožno jej ministrovi veriť, ukázala aj na hlboké korene jej rastúcej antipatie voči Európe. Tento nevraživý postoj neskôr spôsobil jej pád a stal sa škodlivým dedičstvom Konzervatívnej strany.
Európski lídri osemdesiatych rokov boli deťmi druhej svetovej vojny. Kohl videl svoje poslanie v tom, ako vytvoriť Nemecko, ktoré nebude pre Európu hrozbou. A Mitterand sa nazdával, že sa to dá uskutočniť iba podporou francúzskeho kontinentálneho líderstva. Thatcherovej spomienky boli skôr churchillovské, ukotvené vo veľkolepom rozprávaní o veľkom národe, ktorý sám a neochvejne vzdoruje tyranským silám na druhej strane kanálu.
Základnými emóciami britského euroskepticizmu je pocit nadradenosti a pocit ohrozenia. Prvý tvrdí, že národ, ktorý si vždy dokázal nájsť svoju vlastnú cestu vo svete sám, nepotrebuje svoju suverenitu oslabovať kompromismi so svojimi susedmi. Druhý pocit nie je vyjadrením sebadôvery, ale strachu – vidí v Bruseli sprisahanie, ktoré chce zničiť britské slobody a potlačiť jej ambície.
Thatcherová patrila do prvej kategórie. Jej dôvera ku globálnemu významu Británie bola lákavá. Sedemdesiate roky ducha britského národa zlomili. Novinárom, ktorí s Thatcherovou cestovali po svete, sa zdalo, že za žiadnym iným predsedom vlády sa toľko zahraničných hláv neotáčalo.
Jej reč v Bruggách – neslávne slávny výpad proti Delorsovi, ktorého obvinila, že chce vytvoriť socialistický superštát – mal taký rozmach, ktorému by dnešní politici nerozumeli. Svojou víziu demokracie siahajúcej od Atlantiku až po Ural predbehla dobu.
Keď v sedemdesiatych rokoch vo svojej kampani vystupovala ako proeurópska politička, Európsku úniu považovala pre presadzovanie britských záujmov za nevyhnutnú. Únia „otvára dvere do sveta, ktorý by sa nám inak zatváral.“ Desať rokov v úrade jej však zahmlilo zrak.
Podporou jednotného trhu Thatcherová ukázala, ako môže Británia formovať Európsku úniu. No kým ona v Bruggách vzdorovala, jej dedičia v dnešnej konzervatívnej strane sa prikláňajú k porazeneckému postoju. Ako by hovorili, že Británia je obeťou a preto by radšej mala odísť.
Národ si samozrejme nenechal vziať svoju drahocennú libru. Dnes si britskí politici najrôznejších vyznaní gratulujú, že si Belgičanov udržali od tela a euru sa vyhli.
Zdroj:
odkaz
.. ak vynadá štrajkujúcim baníkom že sú leniví, ..mala by som 100 chutí ju poslať do bane nech si to skúsi..)..tak ako šla ruke v ruke s Reaganom podporujúc zbrojenie..atp,)
