Hoď ma hore
prihlásenie:
Registrácia  |  Zabudnuté heslo
tu sa nachádzate: hlavná stránka  náboženstvo  téma
kategórie:  

Systematická teológia: Verifikovanie

2
reakcií
2420
prečítaní
Tému 22. mája 2012, 18:03 založil rastos.

podobné témy:

názov témy
posledná
reakcií
21. 07. 2009
141
11. 08. 2011
33
05. 05. 2010
83
 
 


1.
označiť príspevok

rastos muž
   22. 5. 2012, 18:03 avatar
Každý akt poznávania sa usiluje o pravdu. Keďže teológia o sebe tvrdí, že je pravdivá, musí preskúmať význam pojmu pravda, podstatu zjavenej pravdy a jej vzťahu k iným formám pravdy. Keby sa také preskúmanie vynechalo, mohol by byť teologický nárok zamietnutý jednoduchým sémantickým trikom, aký často používajú naturalisti a pozitivisti. Tvrdia, že použitie pojmu „pravda“ je obmedzené na empiricky dokázateľné výroky. Predikát „pravdivý“ má platiť buď len o analytických vetách, alebo o experimentálne potvrdených vetách. Takéto terminologické zúženie pojmov „pravdivý“ a „pravda“ je možné a je otázkou konvencie. Ale len čo by došlo k takej dohode, bol by to rozchod s celou západnou tradíciou a stalo by sa nutným vytvorenie nového pojmu pre to, čo klasická, antická, stredoveká a moderná literatúra nazývala aléthes alebo verum. Je taký rozchod nutný? Odpoveď koniec-koncov závisí nie od účelných dôvodov, ale od podstaty poznávajúceho rozumu.

Moderná filozofia hovorí o pravdivom a nepravdivom obyčajne v zmysle kvalít hodnotenia. Súdy môžu skutočnosť uchopiť alebo nie, a podľa toho sú pravdivé alebo nepravdivé. Ale skutočnosť sama osebe je to, čo je; nemôže byť ani pravdivá, ani nepravdivá. Toto chápanie je zaiste možné, ale dá sa ísť aj ďalej. Keď je postavená otázka: Čo robí súd pravdivým súdom?, tak v odpovedi musí byť povedané niečo o samej skutočnosti. Musí existovať vysvetlenie toho, že skutočnosť sa dokonca aj poznávajúcemu aktu môže podávať tak, že môže vzniknúť nesprávny súd, takže je potrebných mnoho pozorovacích a myšlienkových procesov, aby sme dospeli k pravdivým súdom. Príčinou toho je, že veci skrývajú svoje pravdivé bytie; ono musí byť odhalené pod povrchom zmyslových dojmov, meniacich sa javov a neodôvodnených mienok. Toto odhaľovanie sa deje v procese predbežných tvrdení, nasledujúcich popretí a konečných tvrdení. Odhaľovanie sa deje cez „Áno“ a „Nie“, t.j. dialekticky. Treba preniknúť cez povrch, uchopiť hĺbku toho, čo sa nám ukazuje, totiž ousia, podstatu vecí, to, čo im dáva moc bytia. Toto je ich pravda, skutočne skutočné na rozdiel od zdanlivo skutočného. Nemohlo by to však byť označené ako pravdivé, keby nebolo pravdivé pre niekoho, totiž pre ducha, ktorý mocou racionálneho slova, logosa, dosahuje rovinu skutočnosti, v ktorej „prebýva“ skutočne skutočné. Tento pojem pravdy nie je viazaný na svoje sokratovsko-platónske rodisko. Nech by sa terminológia akokoľvek menila, nech by vzťah medzi pravdivou a zdanlivou skutočnosťou bol akokoľvek opísaný a vzťah ducha k skutočnosti akokoľvek chápaný, problém skutočne skutočného nemožno obísť. Zdanlivo skutočné nie je neskutočné, ale je klamné, ak sa považuje za skutočne skutočné.

Dalo by sa povedať, že pojem pravého bytia je výsledok sklamaných očakávaní v našom stretaní so skutočnosťou. Stretneme sa napríklad s určitým človekom, a dojmy, ktoré od neho dostaneme, vzbudia v nás očakávania o jeho budúcom správaní. Niektoré z týchto očakávaní sa ukážu ako klamné a vzbudia želanie po „hlbšom“ pochopení jeho osobnosti, v porovnaní s ktorým bolo prvé pochopenie „povrchné“. Vzniknú nové očakávania, ukážu sa opäť ako čiastočne klamné a ženú nás k otázke o ešte hlbšej vrstve jeho osobnosti. Konečne sa nám môže podariť odhaliť jeho skutočnú, pravú štruktúru osobnosti, jeho podstatu a jeho moc bytia, a už nebudeme sklamaní. Môžeme byť ešte prekvapení; ale také prekvapenia očakávame, keď je objektom poznania osoba. Pravda určitej veci je tá vrstva jej bytia, ktorej poznanie znemožňuje nesprávne očakávania a nasledujúce sklamania. Preto je pravda aj podstata vecí, aj akt poznania, ktorým je ich podstata uchopená. Pojem pravda je, ako pojem rozum, subjektívno-objektívny. Určitý súd je pravdivý, pretože uchopuje pravdivé bytie a vyjadruje ho, a skutočne skutočné sa stáva pravdou, keď je uchopené a vyjadrené v pravdivom súde.

Odpor súčasnej filozofie proti ontologickému používaniu pojmu pravda sa zakladá na domnienke, že pravda sa ako pravdivá dá dokázať len v oblasti empirickej vedy. Výroky, ktoré sa nedajú dokázať experimentom ako pravdivé, sú považované za tautológie, výbuchy citov alebo nezmyselné tvrdenia. Tento postoj obsahuje jednu významnú pravdu. Výroky, ktoré nemajú ani bezprostrednú evidentnosť, ani možnosť byť verifikované, nemajú kognitívnu hodnotu. Verifikovanie znamená metódu, ktorá umožňuje rozhodnúť o pravde alebo nepravde určitého súdu. Bez takej metódy sú súdy výrazom subjektívneho stavu osoby, ale nie aktmi poznávajúceho rozumu. Trvalá preskúmateľnosť pravdy patrí k jej podstate, v tom má pozitivizmus pravdu. Každá kognitívna domnienka (hypotéza) musí byť preskúmaná. Najistejším skúšobným kameňom je opakovateľný experiment. Oblasť poznania, v ktorej môže byť uplatnený, má výhodu metodickej presnosti a možnosť, že určité tvrdenie sa dá v každej chvíli nanovo preskúmať. Ale nie je správne považovať experimentálnu metódu verifikácie za výlučný nástroj všetkej verifikácie. Verifikovanie sa môže odohrať v samotnom procese života. Verifikovanie tohto typu, ktoré je skúsenostné a nie experimentálne, má tú výhodu, že nemusí zadržať proces života a nemusí roztrhať jeho jednotu, ako to musí robiť experimentálna metóda verifikácie. Verifikovanie neexperimentálneho charakteru je životne pravdivejšie, hoci menej exaktné a menej určité. Ďaleko najväčšia časť všetkého verifikovania je vecou skúsenosti. V niektorých prípadoch spolupracuje experimentálne a skúsenostné verifikovanie. V iných prípadoch chýba experimentálny prvok úplne.

Je zrejmé, že tieto dve metódy verifikovania zodpovedajú dvom poznávacím postojom, ovládajúcemu poznávaniu a spájajúcemu poznávaniu. Ovládajúce poznávanie sa verifikuje technickým ovládaním prírody. Technické používanie vedeckého poznania je jeho najsilnejším a najpôsobivejším dôkazom pravdy. V práci každého stroja sa uskutočňuje stále sa opakujúce dokazovanie pravdy vedeckých predpokladov, na základe ktorých bol skonštruovaný. Spájajúce poznanie sa dokazuje ako pravdivé prostredníctvom tvorivého spojenia dvoch bytostí, bytosti poznávajúceho a bytosti poznávaného. Tento test zrejme nie je ani v jednom momente opakovateľný a nie je exaktný. Test dodáva sám životný proces. Preto je neurčitý a predbežný; je s ním spojený moment rizika. Budúce štádiá toho istého životného procesu môžu ukázať, že riziko bolo príliš veľké. A predsa ho musíme vziať na seba. Verifikácia skúsenosťou musí prebiehať neprestajne, či už podopretá experimentálnymi testami alebo nie.

Životné procesy sú predmetom biologického, psychologického a sociologického skúmania. V týchto disciplínach je možná a stále sa uskutočňuje veľká miera ovládajúceho poznávania a experimentálnej verifikácie. Keď sa vedci zaoberajú životnými procesmi, majú právo usilovať sa o čo najväčšie rozšírenie experimentálnej metódy. No týmto pokusom sú postavené hranice, ktoré nie sú dané neschopnosťou, ale povahou veci. Životné procesy majú charakter celistvosti, spontánnosti a individuality. Experimenty predpokladajú izolovanie, pravidelnosť a všeobecnosť. Preto sú pre experimentujúce verifikovanie otvorené len jednotlivé prvky životného procesu, lebo životné procesy ako celky sú prístupné len spájajúcemu poznávaniu. Lekári, psychoterapeuti, vychovávatelia, sociálni reformátori a politickí vodcovia majú do činenia s tou stránkou životného procesu, ktorá je totálna, spontánna a individuálna. Môžu pracovať len na základe poznania, ktoré vyplýva zo spolupráce ovládajúceho a spájajúceho poznávania. Pravda takého poznania je verifikovaná jednak experimentálnym testom, jednak participáciou na individuálnom živote, o ktorý sa človek usiluje. Ak sa „poznávanie participáciou“ nazýva intuíciou, tak je poznávací prístup ku každému individuálnemu životnému procesu intuitívny. Intuícia v tomto zmysle nie je iracionálna a neignoruje to, čo sa dá experimentálne verifikovať.

V oblasti historického poznania spolupôsobia experimentálne a skúsenostné metódy verifikovania. Materiálna stránka historického skúmania sa zakladá na prameňoch, tradíciách a dokumentoch, ktoré sa navzájom, spôsobom porovnateľným s experimentálnymi metódami, potvrdzujú alebo ukazujú ako nesprávne. Ale výber a interpretácia, bez ktorej dejepisectvo nikdy neexistovalo, spočíva na participácii prostredníctvom porozumenia a vysvetľovania. Bez toho, aby sa bytie historika spojilo s bytím jeho objektu, nie je možné žiadne významnejšie dejepisectvo. Ale týmto spojením dostali tie isté obdobia a tie isté historické postavy mnoho rozličných dejinne významných interpretácií na základe toho istého materiálu, ktorý bol dokázaný ako pravdivý. V tomto ohľade znamená verifikácia: osvetliť, urobiť pochopiteľným, načrtnúť zmysluplný a dôsledný obraz. Úlohou historika je „oživiť“, čo je minulé. Skúšobným kameňom úspechu jeho poznávania, pravdy jeho obrazu je, či sa mu to podarilo alebo nie. Tento test nie je definitívny a každá historická práca je riziko. Ale to je test, verifikácia pochádzajúca zo skúsenosti, i keď nie z experimentu.

Kognitívnym objektom filozofie sú princípy a normy, ktoré konštituujú štruktúru subjektívneho a objektívneho rozumu. Racionalizmus a pragmatizmus rozoberajú otázku ich verifikácie tak, že sa oba snažia obísť prvok spájajúceho poznávania. Racionalizmus sa usiluje predstaviť princípy a normy ako samoevidentné, univerzálne a nutné. Kategórie bytia a myslenia, princípy estetického výrazu, normy pre právo a spoločenstvo môžu byť získané aprioristicky, t.j. s vylúčením skúsenosti. Poznávacia metóda, ktorú na to treba použiť, je analogická matematickej, ktorej poznatky sú alebo bezprostredne evidentné, alebo analytické. Podľa tohto chápania môže analytické myslenie robiť rozhodnutia o racionálnej štruktúre ducha a skutočnosti.

Pragmatizmus tvrdí pravý opak. Takzvané princípy rozumu, kategórie a normy označuje za rezultáty nahromadenej a overovanej skúsenosti, ktoré sú prístupné radikálnym zmenám v dôsledku budúcej skúsenosti a sú podrobované vždy novým preskúšaniam. Kategórie a normy musia dokázať svoju schopnosť vysvetľovať a posudzovať empirické poznatky, estetické formy, zákonné štruktúry a formy spoločenstva. Ak sú schopné robiť to, pragmaticky sa dokázali ako správne.

Ani racionalizmus, ani pragmatizmus si nevšímajú pri poznávaní prvok participácie. Ani jeden, ani druhý neodlišuje spájajúce poznávanie od ovládajúceho poznávania. Oba smery sú vo veľkej miere určované postojom ovládajúceho poznávania a majú podiel na jeho obmedzenosti. Proti obom treba povedať, že verifikovanie princípov ontologického rozumu nemá ani charakter racionálnej samoevidentnosti, ani pragmatickej preskúmateľnosti. Racionálna samoevidentnosť môže byť pripísaná len takému princípu, ktorý neobsahuje viac ako čistú racionalitu, napr. Kantovmu kategorickému imperatívu. Každý konkrétny princíp, každá kategória a norma, ktorá vyjadruje viac ako čistú racionalitu, podlieha overeniu experimentom alebo skúsenosťou. Nie sú sami v sebe evidentné, ani keď obsahujú prvok samoevidentnosti. Pragmatizmus sa nenachádza v lepšej situácii. Chýba mu kritérium. Ak sa „kritériom“ pomenuje úspešné fungovanie princípov, vzniká otázka: „Čo je kritériom úspechu?“ Na túto otázku sa nedá odpovedať zas odkazom na úspech, t.j. pragmaticky, a ak, tak len úplne formalistickým spôsobom.

Forma, ktorou boli filozofické systémy akceptované, zakusované a verifikované, upozorňuje na metódu verifikácie, ktorá sa nachádza za hranicou racionalizmu a pragmatizmu. Tieto systémy získali moc nad myslením mnohých ľudí v dôsledku spôsobu, ktorým spojili ovládajúce a spájajúce poznávanie. Zo stanoviska ovládajúceho poznávania a zo stanoviska racionálnej kritiky a pragmatických testov boli nespočetnekrát podvrátené. A predsa ostali živé. Ich verifikovanie spočíva v ich účinnosti v životnom procese ľudstva, v ktorom sa dokázali ako nevyčerpateľné, pokiaľ ide o význam a tvorivú silu. Takéto verifikovanie zaiste nie je exaktné a určité, ale je trvalé a účinné. Z historického procesu vyhadzuje to, čo sa vyčerpalo a stalo sa bezmocným a čo nemôže obstáť vo svetle čistej racionality. Spája pragmatický a racionálny prvok a neupadá pritom ani do omylov pragmatizmu, ani do omylov racionalizmu. Napriek tomu je aj tento spôsob verifikovania ohrozený konečným stroskotaním. Toto verifikovanie je životne pravdivejšie ako metódy, ktoré mu konkurujú. Ale obsahuje v sebe radikálne riziko života. Jeho význam je v tom, čo sa pokúša verifikovať, ale nie v spoľahlivej metóde verifikovania.

V tejto situácii sa odzrkadľuje základný konflikt vnútri kognitívnej funkcie rozumu. Poznávanie sa nachádza v dileme: ovládajúce poznávanie je isté, ale nie je bezpodmienečne významné, zatiaľ čo spájajúce poznávanie môže mať bezpodmienečný význam, ale nedáva istotu. Hrozivý charakter tejto dilemy bol len veľmi zriedka poznaný a pochopený. Ale keď je poznaný a nie je prikrytý predbežnými a neúplnými verifikáciami, musí viesť buď k zúfalej rezignácii vo veci pravdy, alebo k hľadaniu zjavenia. Lebo zjavenie vystupuje s nárokom, že dáva pravdu, ktorá je istá a ktorá sa nás bezpodmienečne týka – pravdu, ktorá berie na seba neistotu takého rizika, ale zároveň ju prevyšuje.

(Paul Tillich, Systematická teológia, vydal Tranoscius 2009)


2.
označiť príspevok

ruwolf muž
   22. 5. 2012, 21:23 avatar
Samé nepodložené tvrdenia.

Človek sa nelíši spoznávateľnosťou od iných objektov skúmateľných empiricky - len je skrátka zložitý.


3.
označiť príspevok

J.Tull
   25. 5. 2012, 11:13 avatar
... Teda to čo hypotézu oživuje, posúva dopredu, vyvracia, zomylňuje, sú parciálne pravdy. Zvykneme síce hovoriť, že nejaká hypotéza je mylná, no len preto, lebo sa zomylnila čo len jedna pravda, z ktorých sa buduje. Potom však nemusí padnúť celá, ale sa koriguje, čiže zase len buduje podľa nových faktových, konkrétnych právd.
Myslím, že týmto spôsobom vzniká veľké množstvo právd v našom, najmä dennom živote. Pravda je nielen východiskom, ale aj cieľom nášho poznávania, a keď ju dosahujeme aspoň z časti, radi sa o ňu opierame ako o celok. O to je potom nepríjemnejšie sklamanie, že to tak nie je, nemusí byť.
Stupne overovania pravdivého názoru sú rôzne: od overovania často vskutku len samopresvedčivého, ale v dennom živote dosť bežného, až po teoreticky náročné a v histórii stále náročnejšie vedecké overovanie. V. Rollo poznamenáva o našich predkoch, že "pravdou bolo to, proti čomu nebolo námietok, väčšina vecí sa prijímala pre ich sugestívnosť, preto, ako na ľudí pôsobila". Neplatí to však len o našich predkoch, ale aj o mnohých súčasníkoch, aj o viacerých kritickejších ...
Vo vede je to však inak. K náročnému vedeckému overovaniu sa pridáva ešte filozoficko-metodologické uvažovanie o overovaní, až sa napokon od samej kritickosti prestáva o pravde vôbec hovoriť. Hovorí sa len o hypotéze, ba podľa K. R. Poppera len o domnienke, odvážnom hádaní. Môžeme síce vraj hovoriť o realite, no podľa I. Hrušovského "ide o empirickú realitu, a nie azda o nejaký vonkoncom transcendentný svet, ktorý, pravda, nemôže byť predmetom vedeckého skúmania, nakoľko nastoľuje otázku, čo je realita o sebe". Zjednodušene povedané, ide o momentánnu vedeckú skúsenosť, o "empirický fakt", ako hovorí I. Hrušovský inde, a nie o samu predskutočnosť. Ako sa teda táto realita má skúmať, aby to malo vedeckú hodnotu? /predskutočnosť všeobecný pojem pre to, čo bolo pred skutočnosťou, ktorú zažívame, v ktorej sme teraz - Boh, to čo bolo pred veľkým treskom ... moja poznámka/
Nový hypotetický poznatok má novú skúsenosť vysvetľovať lepšie než predošlý, má vysvetliť aj predošlú skúsenosť, má logicky zapadať do sústavy axióm príslušnej vedy a má empiricky vysvetľovať aj momentánne logické dedukcie z nej, čiže majú sa vytvárať aj nové skúsenosti na ich empirickú verifikáciu, má poskytovať možnosť dedukcií, ktoré sa overia len v budúcnosti a tak ďalej. K. R. Popper žiada aj úmyselné hľadanie prípadov, ktoré nový poznatok vyvracajú a ktoré treba vraj tiež vyvrátiť, aby sa jej pravdepodobnosť čo naj viac zväčšila. Popper však zachádza ešte ďalej. Odmieta takzvaný klasický model vedenia, ktorý predpokladá 1/ pravdu o tom, očom tvrdím, že to viem, 2/ istotu o tom a 3/ existenciu dostatočných dôvodov. A konštatuje: "Teraz vieme, že najlepšie vedenie v zmysle prírodných vied nie je vedením v klasickom zmysle, teda nie je vedením v zmysle všeobecného jazykového úzu. To vyvoláva skutočnú revolúciu pojmu vedenia. Vedenie v zmysle prírodných vied je hypotetickým vedením, skôr domnienkou ako vedením, odvážnym hádaním. To je však len názor filozofa, ktorý sa díva na prsty ešte aj vedcovi. Nie je isté, že by sa stým stotožňoval aj sám vedec, prípadne aj veľmi kritický. Filozofický pohľad na vedu sa teda sprísňuje. Medzi domnienkou a odvážnym hádaním je rozdiel.
Prirodzene, v dennom poznávaní takáto kritickosť sotva príde do úvahy. Tu stačí, keď sa pravda, empirická či získaná logickou dedukciou, vyjaví sama, keď je evidentná alebo sa potvrdí raz-dva razy, stačí len určitá istota, hoci aj subjektívna, ba aj dôvera v autoritu, pri ktorej už vôbec nejde o vlastné overenie si názoru, viera v tradíciu,, stačí len vôľa uveriť, lebo daný názor je lákavý a podobne, a pravda je na svete. Sotva tu niekomu napadne hľadať ešte aj prípady, ktoré ju vyvracajú, ak sa nehlásia sami, sotvakto tu pokladá svoj názor za odvážnu mienku. Kam by aj došiel? Denný život si žiada určité tempo a len určitú istotu. Aj veda prešla týmito fázami, no dnes ich už odsudzuje. Spoločný menovateľ všetkých právd však zostáva: všetko ich v danej skúsenosti podporuje, nič nepoukazuje na nesúlad medzi pravdou a skúsenosťou, lepšie povedané nijaký nesúlad sa nevidí a nemusí ho odhaliť ani diskusia, ktorá by mala nasledovať po vyslovení takejto pravdy.
Teodor Munz Hľadanie skutočnosti /Kaligram 2008/
váš príspevok

Pridávať príspevky môžu iba zaregistrovaní účastníci fóra.

Som zaregistrovaný

nick: heslo:
zostať trvalo prihlásený    
Nie som zaregistrovaný

Vaša prezývka:  

Po zaregistrovaní budete automaticky presmerovaní do tejto témy.

najnovšie príspevky na celom fóre

dnes, 21:30,  Edo Siri jednostrannu propagandu
dnes, 21:29,  a ideme hlupy motorkár....*10*10*10*10
dnes, 21:06,  toto nepocuješ ani od jehovistov, akurát od skutocných kresťanov........ZNOVURODENIE JE ALFA...
dnes, 21:02,  aby bolo jasné.....slovo znovuzrodenie by si nikdy mepočul od tradicných...
dnes, 20:59,  nie nadarmo sa všade kričalo....."BEZ NASILIA"......a to bolo spravne
dnes, 20:57,  (28) Veriaci, ľudia obyčajne od "znovuzrodených" kresťanov očakávajú, že budú...
dnes, 20:55,  Bratislava - Kontroverzní slovenský podnikatel Marian Kočner se před čtyřmi lety chlubil...
dnes, 20:46,  Miloš Jakeš znovu potvrdzuje, že Nežná revolúcia je dielom ŠtB. Havel a spol. by také...
dnes, 20:45,  Miloš Jakeš patrí ku kľúčovým politikom z čias pred novembrom 89. V rokoch 1987 – 1989...
dnes, 20:44,  Kua a je to vonku, hneváš sa na ženu ? *39*39*39
dnes, 20:43,  Neviem dokedy, asi do konca roku a potom si dám záväzok, že budem zase Kacír. *13*13
dnes, 20:42,  Andrej Kiska - konečná, vystupovať... InfoVojna https://youtu.be/wTLUfvuQqqE
dnes, 20:36,  ondrej61- radšej pozeraj dopredu, aby si nebol prekvapený a sklamaný. Ty somár, keby v ČSSR...
dnes, 20:34,  To je zase o hmotnej zodpovednosti, ktorá stále zúfalo chýba. Avšak tvorenie zisku...
dnes, 20:31,  komunistickí smradi, sa môžu akurát priživovať.......*11*11*11
dnes, 20:29,  ondrej61- ... a ty sa tu skveješ ?
dnes, 20:28,  Kacír- vysvetlí mu jasne, že nie viesť, ale zviesť*39- do kedy budeš Kacír?
dnes, 20:26,  na toto može len bezmocne súhlasiť, naš glupták na motorke......*13
dnes, 20:25,  Kacír - fantastický záber. To si fotil z môjho okna? *39*39*39 Hovoril som žene , nechťa...
dnes, 20:23,  bingo......*14*14*14
neprehliadnite
df.sk na Facebooku
vyhľadávanie
 
Komu sa nechce, hľadá dôvod. Komu sa chce, hľadá spôsob.
Prevádzkuje df.sk | TOPlist
(72 255 bytes in 0,611 seconds)