Cotardov syndróm alebo keď si necítite telo
Určite sa vám už veľakrát stalo, že ste si necítili telo po nejakej namáhavej manuálnej práci. Nie je to však nič oproti syndrómu, ktorý bol pomenovaný podľa francúzskeho neurológa žijúceho v 19. storočí. Práve Jules Cotard ako prvý popísal vzácnu duševnú chorobu, pri ktorej si postihnutý myslí, že mu chýbajú nejaké telesné orgány alebo že je dokonca mŕtvy.
Jules Cotard sa s takýmto prípadom stretol u svojej pacientky, ktorá tvrdila, že jej chýbajú všetky telesné orgány a nepotrebuje vôbec jesť. Bola presvedčená, že je prekliata a nemôže zomrieť prirodzenou smrťou.
V roku 1996 sa lekári tiež stretli s pacientom, ktorý mal tento Cotardov syndróm. Išlo o motorkára, ktorý pri nehode utrpel vážne poranenie mozgu. Keď sa vrátil po vyliečení z nemocnice, bol presvedčený, že zomrel na otravu krvi alebo na AIDS. Myslel si, že je mŕtvy a dostal sa do pekla.
Stockholmský syndróm alebo láska k blížnemu
Vo svete sa už stalo veľa únosov a unesení ľudia by si to už určite nechceli nikdy prežiť. Čo však vtedy, keď unesený človek na únoscovi prilipne? V takom prípade sa jedná o psychickú závislosť až citový vzťah unesenej obete k únoscovi, bez ohľadu na to, ako únosca k unesenému pristupuje.
Tento syndróm sa volá podľa švédskeho hlavného mesta Stockholm, kde v roku 1973 bankoví lu**** pri prepadnutí banky držali rukojemníkov šesť dní. Všetci si mysleli, že je to rukojemnícka dráma, opak bol však pravdou. Rukojemníci si na lu****v zvykli tak, že ich dokonca až bránili, keď ich policajti dostali. Termín Stockholmský syndróm začal ako prvý používať kriminológ a psychiater Nils Bejerot.
Jeruzalemský syndróm alebo keď sa chce stať človek svätým
Veľa ľudí chodí do kostola, niektorí z presvedčenia, iní len tak zo svojho lepšieho vnútorného pocitu, niektorí raz za týždeň, iní aj každý deň. Rozdiely sa však stierajú pri návšteve mesta Jeruzalem. Tu môžu mať kresťania, ale i židia aj napriek tomu, že dovtedy boli úplne zdraví, psychické príznaky, ktoré sú vyvolané návštevou tohto svätého mesta.
Preto aj dostal tento syndróm pomenovanie Jeruzalemský. Človek, ktorý začne trpieť týmto syndrómom, má mylné až vtieravé predstavy, kedy si začne namýšľať, že je nejakou náboženskou postavou z kresťanskej alebo židovskej histórie. Veľakrát sa takýto postihnutí doslova prevtelia do Ježiša Krista alebo niektorého apoštola, dostávajú sa do extázy, sú nervózni a majú neobvyklé reakcie.
Obliekajú sa do bieleho rúcha, nahlas spievajú biblické žalmy, často sa umývajú alebo hovoria náboženské prísahy. Syndróm prvýkrát popísal jeruzalemský psychiater Heinz Herman už v roku 1930. Tento syndróm však väčšinou zmizne už po pár týždňoch odkedy človek z Jeruzalemu odíde. Na prelome tretieho tisícročia bol týmto syndrómom postihnutých najvyšší počet ľudí.
Munchausenov syndróm alebo keď sa s človeka stane notorický hypochonder
Keď sa chcú školáci uliať zo školy, tak väčšinou sú rodičia svedkami hereckého výkonu, za ktorý by sa nemusel hanbiť žiadny profesionálny herec. Deti si veľmi často vymýšľajú, že sú choré. Iné to však je pri syndróme, ktorý nesie meno podľa nemeckého baróna Munchausena. Tento barón si rád vymýšľal neuveriteľné historky o svojom cestovaní po svete – u nás je známy aj ako barón Prášil.
Pri tomto syndróme si človek úmyselne vymýšľa alebo ešte horšie úmyselne zhoršuje chorobu alebo rôzne zranenia. U takéhoto postihnutého je cieľom len jedno, získať lekársku pozornosť a starostlivosť. V päťdesiatych rokoch minulého storočia prvýkrát tento syndróm popísal internista Richard Asper. Označil tak ľudí, ktorí si vymýšľajú choroby, ktoré nemajú, ale navštevujú jednu nemocnicu za druhou. Veľakrát to dospeje až do takej fázy, že postihnutí sa dajú operovať úplne zbytočne, a až po operácii, ktorá je bezdôvodná, lekári odhalia psychický problém.
Capgrasov syndróm alebo keď sa človek nespozná v zrkadle
Niektorí ľudia majú ráno problém pozrieť sa na seba do zrkadla. Či už z nedostatku spánku alebo kvôli nejakému zraneniu na tvári. Pri Capgrasovom syndróme, ktorý bol pomenovaný podľa francúzskeho psychiatra Josepha Capgrasa v roku 1923, človek trpiaci týmto syndrómom vidí v zrkadle svoju tvár úplne bez emócií - myslí si, že je mŕtvy. Dokonca človek s Capgrasovým syndrómom keď vidí známeho človeka si myslí, že je dvojník jeho známeho, a je presvedčený, že niekto s ním hrá nekalú hru.
Tieto spomenuté psychické syndrómy sú len špičkou ľadovca tých najčudnejších. Psychiatri ich poznajú oveľa viac a niektoré sú známe len za bránami psychiatrických ústavov. Ľudský mozog je veľmi zložitý a niekedy sa s človekom nepekne zahrá. Postihnutého človeka veľakrát nevieme pochopiť, on si však myslí to isté o tých zdravých. Odsudzovanie človeka s psychickou chorobou by však malo byť tabu pre každého z nás.
odkaz
