Svätý život Ježišov.
Aby sme dostali úplný celok z doterajších úvah o jednotlivých ťahoch Ježišovej osobnosti, ktoré už osebe ukazujú absolútnu dokonalosť Spasiteľovu, a aby sme získali úplný obraz svätosti Ježiša Krista, všimnime si ešte týchto momentov.
Najzázračnejším ťahom Ježišovej osobnosti je tajomstvo jeho nepoškvrnenej, absolútnej čistoty srdca. Čo nám naj viacej bije do očí, je jeho voľnosť od každého hriechu a viny, akej voľnosti nikdy a nikde ľudské dejiny nezaznamenali, akej si ani jeden smrteľník pripisovať, ba ani len snívať o nej nemohol. „Či je možno byť slobodným od hriechu”, pýta sa Epictet. A odpovedá: „To je nemožné, – možné je len túžiť po tom, aby človek nezhrešil.” (Epictet: Dissertationes IV, 12, 19.)
Podobne Seneca: „Všetci sme zhrešili, niektorí viacej, iní menej, a nielen že sme poblúdili, ale budeme blúdiť ďalej.” (Seneca: De clementia 1. I., 6, 3.) Tak i v Starom zákone prevláda mienka, že niet človeka, ktorý by nezhrešil. Ľudstvo vždy cítilo tú smutnú nevyhnutnosť, ani nenachádzame nikde mimo Krista dokonalé poňatie svätosti, založené na absolútnej slobode od hriechu. Nijaký človek, ani ten najnamyslenejší a pyšný, ba ani z tých najmocnejších, ktorých oslovovali „božskými”, neodvážil by sa tvrdiť o sebe, že je slobodný od hriechu, že je svätý, a keby to učinil, i pri všetkých dobrých vlastnostiach, ktoré by mal, namiesto obdivu stal by sa predmetom posmechu a pohoršenia všetkých počestných ľudí.
A predsa dejiny poznajú takého človeka, jediného takého Giganta, vznášajúceho sa ako ideál dokonalej svätosti a slobody od každého hriechu nad všetkých najdokonalejších mužov, akých dalo ľudstvo svetu, nekonečne vyššieho od všetkých, akí boli a budú svätými, a tým je sám Ježiš. Len on jediný je tým človekom, ktorý pri všetkej svojej najhlbšej poníženosti a láske ku pravde pripisoval si absolútnu svätosť a voľnosť od hriechu, a mal tú smelosť s tým istým sebavedomím, s akým hlásal nebeské tajomstvá, s priamo vyzývajúcou istotou sa spýtať všetkých: „Kto z vás ma obviní z hriechu?”
U všetkých svätých, ktorí sa zjavili na svete, s postupom svätosti vzrastal i pocit hriešnosti. Čím je kto svätejší, tým viacej sa korí pre svoje najmenšie chyby, tým hlbšie pociťuje protivu hriechu a milosti a potrebu tej poslednej ku vytrvaniu v čnosti.
Tak za podstatnú známku svätosti pokladá akúsi nedôveru vo vlastné sily, povedomie vlastnej krehkosti, ustavičný strach pred pokušením, pred nebezpečnou silou toho, ktorý aj tie najsvätejšie duše ľudské usiluje sa „preosievať ako pšenicu” – a preto ustavičná bedlivosť a modlitba v obave pred pokušením vždy charakterizuje najväčších svätých. U Ježiša nebadáme podobnej bázne, nebadáme pocitu podobných nebezpečenstiev. Stále žil v duševnej rovnováhe, bez starosti o svoje spasenie, o možný pád. Súc si vedomý svojej neporušiteľnej svätosti, privoláva všetkým: „Bedlite a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia” – a o sebe hovorí: „Prichádza knieža tohoto sveta, hoci nemá do mňa ničoho.” (Ján 14, 30.)
A jednako, jeho život nebol rovnobežnou čiarou, ale bol loďkou, plávajúcou po najrozbúrenejšom mori protivenstiev. Jeho najvyššia úloha bola spojená s najťažšími obetami. No, cez všetky tieto nebezpečenstvá prešiel s nadľudskou spokojnosťou, s neochvejnou rovnováhou rozumu a srdca, s úplne neochvejnou čnosťou, bez boja so zlom a použitia akejkoľvek ochrany, bez všetkého trápenia nejakými náruživosťami, bez námahy – absolútna sloboda od hriechu a najužšie spojenie s Bohom je jeho podstatou.
Jasnosť a pokoj jeho vyrovnaného vnútra nezakalí nijaký žiaľ, nijaký strach, nijaké výčitky svedomia, hoci celý život Ježišov bol posvätený oslobodeniu ľudí od hriechu. Nikto tak nepreciťoval ohavu hriechu ako on. Vyháňa hriech zo všetkých jeho úkrytov a podôb a karhá najtajnejšie hriešne myšlienky, a zasa vyznávanie hriechov s ľútosťou a povstanie z nich cení si až natoľko, že sa aj anjelom v nebi káže tešiť nad jedným pokánie činiacim hriešnikom. (Luk. 15, 10.) A hoci sa mu hriech hnusí, hoci tak vychvaľuje pokánie a vyžaduje ho od všetkých (Mat. 3, 2.), hroziac trestami a zatratením tým, ktorý nechcú činiť pokánie (Luk. 13, 3.), – sám sebe nikdy nepriznáva potreby pokánia.
Ani sa nikdy pre vlastný hriech neponižuje pred Bohom, neľutuje, nevyznáva hriechy. Ježišovi hnusí sa hriech nesmierne, prenasleduje ho, trestá bezohľadne u druhých, nešetrí nikoho pre urážku Boha a hriešny vzdor – a nikdy ho nevidí u seba. – No, bol by nie najkrajšou osobnosťou medzi ľuďmi, ale akýmsi odporným zjavom, farizejskejším nad tých, ktorých pokrytectvo tak prísne bičoval pred všetkými, keby, nepriznávajúc sa ku žiadnemu hriechu, nebol skutočne a absolútne svätým.
Ani nevidíme u Ježiša prosby o odpustenie hriechov. Nás učí modliť sa za to, ale sám nikdy sa tak nemodlí. Z prosby v „Modlitbe Pána” o odpustení hriechov seba vylučuje, lebo ona vzťahuje sa na všetkých ľudí okrem neho: „Keď totiž odpustíte ľuďom ich hriechy, i váš Otec nebeský odpustí vám vaše previnenia. (Mat. 6, 14.) V strašnej chvíli potenia sa krvou v záhrade Getsemanskej Ježiš prosí Otca o posilnenie, ale ani slovom neprosí o odpustenie hriechov. Práve tak na kríži pred tvárou smrti, hoci prikázal všetkým triasť sa pred zúčtovaním s Bohom z každej myšlienky, z každého daromného slova (Mat. 10, 26: 12, 36.) – ale sám v takej vážnej chvíli, ako je hodina smrti, nebojí sa súdu Božieho, neprejavuje ani najmenšej ľútosti pre nejaké skutky alebo slová svojho života, nemodlí sa vôbec za seba, vždy za iných a za všetkých, ba i za svojich nepriateľov, a tak je sebavedomý, že si môže povedať, že všetko ,,je dokonané” v ňom a skrze neho, čo žiadala od neho vôľa Otca nebeského – a istý súc svojej svätosti, istý je i o svojej nebeskej blaženosti, natoľko, že aj kajúceho lotra povoláva do nej, akoby do svojho vlastného domu. (Luk. 23, 43.)
To, že u Ježiša niet ani stopy po ľútosti pre nejaké čo i najmenšie previnenie v živote, je dôkazom celkom bezpečného povedomia jeho bezhriešneho stavu duše. Aké jemné bolo jeho svedomie, keď išlo vždy o vyplnenie vôle Božej. „Mojím pokrmom je plniť vôľu Toho, ktorý ma poslal” – hovoril Ježiš o sebe a keďže mal len tú jedinú túžbu a žil jej ustavične, nebojí sa nikdy, že učiní niečo proti tej Vôli; je istý seba, že ju splnil vždy a čo najdokonalejšie, a až natoľko je si istým, že vo svojej veľkňažskej modlitbe k Otcovi môže žiadať odmenu najvyššieho oslávenia za najdokonalejšie vyplnenie úlohy, zverenej mu Otcom: „Ja som ťa oslávil na zemi; dokonal som dielo, ktoré si mi dal, aby som konal. Teraz zas ty, Otče, osláv mňa u seba slávou. (Ján 17, 4. 5.)
O tom Ježišovom vedomí o sebe sú presvedčení všetci jeho vrstovníci, či priatelia alebo nepriatelia.
Ako telo, tak i duša ľudská má svoje pravé chvíle; inštinktívne a neuvedomele sa prejavuje mravná veľkosť alebo nízkosť vnútorného života pred tými, ktorí môžu cez mreže každodenného života nazerať do hlbín duše tých, s ktorými sa stýkajú. Veľkí ľudia často sa zdali malými pred tými, ktorí ich bližšie poznali. (Esser L. c. 198 n.) Ježiš dovoľoval svojím učeníkom nazerať do svojho vlastného srdca. Chodili s ním všade spoločne, boli pri ňom vtedy, keď hovoril zástupom, keď činil zázraky, videli ho pri práci, videli ho hladujúceho a smädného, keď pri Jakubovej studni prosil trošku vody, videli ho pri stole svadobných hosťov v Káne, alebo u farizeja Šimona, videli ho plakať nad mestom Jeruzalemom, pri hrobe Lazarovom, láskať sa s deťmi, radovať sa v duchu, modliť sa, videli ho žiť i umierať.
Stýkajú sa s Ježišom bezprostredne, hľadeli na každý jeho pohyb, na každý, i najmenší jeho posunok, na každý krok, počuli každé jeho slovo – a predsa nezbadali na ňom nijakej chyby, nijakej nedokonalosti, nijakého nedostatku, – pravda, čím dlhšie, čím horlivejšie sa mu prizerali, tým väčší bol ich obdiv a nadšenie, do akého ich privádzala jeho absolútna dokonalosť; ani najbližšia dôvernosť a priateľstvo, ktorým ich vyznačoval ich Majster, v ničom neoslabila to nadšenie a obdiv, ba vzbudila akúsi bázeň a poníženosť pred velebnosťou a veľkosťou jeho svätosti, čo bolo dôsledkom nielen zázrakov, ktoré Ježiš vykonal pred ich očami, ale i toho dojmu, aký vyplýval z jeho absolútnej svätosti, ktorá bola najväčším zázrakom jeho života, potvrdzujúcim v nich vieru v jeho božstvo a v jeho božské poslanie. Presvedčení o úplnej svätosti svojho Majstra, vyznávajú ho pred všetkými ako zasľúbeného Mesiáša a opovažujú sa ešte i najvyšším hodnostárom bezohľadne vyhodiť na oči: ,,Vy ste odopreli svätého a spravodlivého… pôvodcu života ste zabili.” (Sk. Ap. 3, 15.)
Evanjeliá neslýchane jednoducho a úprimne podávajú všetko to, čo Ježišovi učeníci mohli vidieť, počuť a porozumieť u neho. Z toho rozprávania badať bezprostredný dojem nadľudskej svätosti Ježiša, a je ono tým živšie, že niet nijakého výrazu, nijakého miesta v tom rozprávaní na to, aby boli u čitateľa vyvolané akési vopred hľadané dojmy. Nijaká domnienka, ani slovo, ani zvláštny umelecký obrat neprezradzuje úmysel opisovať Ježišovu svätosť ako takú. Ježiš sám vždy, ako z tých rozprávaní vysvitá, keď hovorí, keď účinkuje, hovorí za seba; je spanilým obrazom, ktorý sa skveje nebeskou krásou a vlastným leskom nadzemskej svätosti.
Ale Ježišov život bol zjavný pred všetkými nielen pred učeníkmi a priateľmi, ale aj pred nepriateľmi. Nenávisť má bystrý zrak a chcejúc zbadať aj tú najmenšiu chybičku u protivníka. Nuž, a farizeji a zákonníci, oficiálni predstavitelia židovskej hierarchie cirkevnej, mali v rukách celý aparát zorganizovaného špehúnstva proti nenávidenému Ježišovi, stopovali ho na každom kroku, číhali na jeho čo aj jediný čin, jediné slovo, hľadali čo len najjemnejšiu tôňu v jasnom slnku jeho života, aby ho mohli zničiť vo verejnej mienke ľudu, obžalovať a zničiť – a predsa všetka ich usilovnosť vyšla naprázdno.
Ježiš, hoci dobre vedel o nenávisti svojich nepriateľov a o ich nástrahách, ktoré proti nemu snovali (Ján 8, 40.), neukrýval sa pred nimi, ba púšťal sa s nimi do dišputy. Celkom pokojne a určite vyhlasuje svoje tézy, neľaká sa nijakej námietky, ani obžaloby, majúc najčistejšie svedomie,, odváži sa povedať svojim nepriateľom veľmi smelé slovo: „Kto z vás ma obviní z hriechu?” (Ján 8, 48.), slovo, ktoré malo byť u nich ešte väčším popudom, aby predsa len našli na ňom niečo také, čo by bolo v protive s tými neslýchane riskantnými prívlastkami pre každého iného.
A túto výzvu Ježiš dáva nielen svojim súčasným nepriateľom, ale aj celému ľudstvu, všetkým vekom. Kristus porovnával vykonávanie ľudských predsavzatí so stavbou. Jeden buduje pevne na skale, iný slabo a neisto na piesku. Ježiš, stavajúc budovu nového Kráľovstva Božieho na zemi, kládol pod ňu svojím životom trvalé základy, lebo to Kráľovstvo malo byť podľa jeho uisťovania večným, ktoré nijaké mocnosti ani sveta ani pekla nepremôžu (Mat. 16, 18.) – a absolútna svätosť jeho života, na ktorú si robil najsmelšie nároky, o akých ani najväčší budovateľ akejkoľvek spoločnosti neodvážil sa myslieť, ešte ani v zátiší vlastného srdca, – bola bezpochyby tým žulovým základom ním založeného Kráľovstva. Lebo, povedzme, žeby bol objavený v Ježišovom živote čo len jeden z tých našich každodenných úpadkov, už či za jeho života alebo neskoršie – či taký objav nestal by sa záhubou pre Cirkev? Z tej veľkolepej budovy, v ktorej pri účinkovaní žiariacej Ježišovej čnosti vykvitlo toľko čností, nič by neostal
ps: Napíšte aspoň jednu vlastnosť či konanie, ktoré sa vám u Pána Ježiša páči. Prečítate si to vôbec?
odkaz
