Svätý Liguori – Rozjímanie VIII. Smrťou sa všetko končí
liguori„Koniec prichádza, prichádza koniec” (Ez 7, 2).
1. Smrť berie všetko
Svetáci považujú za šťastných len tých, čo sa tešia z dobrôt tohto sveta, z rozkoší, z bohatstva a nádhery. Ale smrť urobí koniec všetkému slepému pozemskému šťastiu. „Vy predsa neviete, čo bude zajtra s vaším životom! Veď ste ako para, ktorá sa na chvíľku ukáže a potom zmizne” (Jak 4, 14). Pary, ktoré stúpajú zo zeme, niekedy sa vznášajú vo vzduchu a v slnečnom svetle vytvárajú krásne úkazy. No ako dlho tie úkazy trvajú? Stačí slabý závan vetra a všetko zmizne. Pozri na toho veľkého, takmer zbožňovaného človeka v krásnom sprievode. Zajtra, len čo zomrie, budú ním pohŕdať, zlorečiť mu a šliapať po ňom. Smrťou všetko opustíme. Brat veľkého Božieho služobníka Tomáša Kempenského sa chválil krásnym domom. Istý priateľ mu však povedal, že ten dom má jednu veľkú chybu. „Akú?” opýtal sa majiteľ. „Chyba je v tom, že ste v dome urobili dvere.” – „Ako to,” odpovedal,
„dvere sú chybou?” – „Áno,” odvetil priateľ, „lebo jedného dňa z neho budete musieť týmito dverami vyjsť mŕtvy a zanechať dom i všetko v ňom.”
Slovom, smrť pozbaví človeka všetkých dobrôt tohto sveta. Akým divadlom je pozerať sa, keď vyháňajú knieža z jeho paláca, aby sa tam už nikdy nevrátilo, a ako si delia jeho nábytok, jeho peniaze a všetok ostatný majetok. Služobníci mu ponechajú pri pohrebe len šat, ktorý ledva postačí na prikrytie. Už si ho nikto neváži, ani mu nik nelichotí. Už si nevšímajú jeho zanechané rozkazy. Keď umieral Saladin, ktorý si podmanil mnohé kráľovstvá v Ázii, prikázal, aby pred jeho mŕtvolou, ktorú ponesú do hrobu, šiel niekto s jeho košeľou zavesenou na žrdi a volal: „To je všetko, čo si Saladin odnáša do hrobu.”
Keď mŕtvolu kniežaťa uložia do hrobu, rozpadne sa jeho telo a jeho kostra sa nebude líšiť od iných. „Pozri sa na hroby,” hovorí svätý Bazil, „a všimni si, či môžeš rozoznať, kto bol služobník a kto pán.” Diogenes raz pribehol pred Alexandra Veľkého a celý zadychčaný hľadal niečo medzi lebkami mŕtvych. „Čo hľadáš?” pýtal sa zvedavo Alexander. „Hľadám,” odpovedal Diogenes „lebku kráľa Filipa, tvojho otca, a nemôžem ju rozoznať od ostatných. Ak to dokážeš, ukáž mi ju.” Na tejto zemi sa ľudia rodia nerovní, ale smrťou sa všetci stávajú rovnými: „Rodíme sa nerovní, umierame rovní,” hovorí Seneca. Horácius napísal, že smrť zrovnáva žezlá s motykami. Slovom, keď prichádza smrť, „prichádza koniec”. Všetko sa končí, človek opúšťa všetko a zo všetkých vecí tohto sveta si do hrobu neodnáša nič.
Prosby a afekty
Môj Pane, keďže mi dávaš svetlo, aby som poznal, že všetko, čo si váži svet, je dym a bláznovstvo, daj mi silu odtrhnúť sa od toho skôr, než ma od toho odtrhne smrť. Aký som bol nešťastný. Koľko ráz som kvôli mizerným rozkošiam a dobrotám tejto zeme urazil a stratil teba, nekonečné Dobro! Ó, môj Ježiš, môj nebeský Lekár, skloň svoje oči a pohliadni na moju úbohú dušu. Pozri sa na všetky rany, ktoré som si spôsobil svojimi hriechmi, a maj so mnou zľutovanie. „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť” (Mt 8, 2). Viem, že môžeš. Ty ma chceš uzdraviť, ale potrebuješ k tomu moju ľútosť. Ľútosť nad urážkami. Ó, Pane, ako veľmi všetko ľutujem. Uzdrav ma teda, lebo už ma môžeš uzdraviť. „Uzdrav moju dušu, zhrešil som proti tebe” (Ž 41, 5). Zabudol som na teba, ale ty si na mňa nezabudol. Dovoľ mi pocítiť, že zabúdaš na všetky urážky, ktoré som ti spôsobil a ktoré zavrhujem: „Ak sa hriešnik odvráti od všetkých hriechov, ktoré popáchal, a zachová všetky moje príkazy a bude konať podľa práva a spravodlivosti, určite bude žiť, nezomrie. Nepripomenie sa mu ani jeden z hriechov, ktoré popáchal. Bude žiť pre spravodlivosť, ktorú konal” (Ez 18, 21 – 22). Hľa, zavrhujem všetky svoje hriechy a nenávidím ich ako najhoršie zlo. Zabudni teda, môj Vykupiteľ, na všetky trpkosti, ktoré som ti spôsobil. V budúcnosti chcem radšej stratiť všetko, aj svoj život, než prísť o tvoju milosť. A načo by mi boli všetky pozemské dobrá bez tvojej milosti?
Otče, zostaň so mnou, veď poznáš moje slabosti. Peklo ma bude neustále pokúšať. Už na mňa
chystá tisícoraké útoky, len aby ma opäť zotročilo. Nie, môj Ježišu, neopúšťaj ma. Od tejto chvíle chcem byť otrokom tvojej lásky. Ty jediný si môj Pán. Ty si ma stvoril, ty si ma vykúpil. Ty si ma miloval väčšmi ako všetci ostatní, ty jediný si zaslúžiš byť milovaný, len teba jediného chcem milovať.
2. Veľkosť človeka nič neznamená
Keď zomieral Filip II., španielsky kráľ, zavolal si syna, odhodil kráľovské rúcho, ukázal mu hruď rozožratú červami a povedal: „Knieža, pozri sa, ako sa končia všetky pocty tohto sveta!” Múdro konštatoval Teodoret: „Smrť sa nebojí ani bohatstiev, ani palácov, ani purpuru. U kniežat rovnako ako u poddaných, nasleduje hniloba a vyteká hnis.” A tak nikto z tých, čo umierajú, hoci by to bol aj vládca, do hrobu si so sebou nič nevezme. Všetka svetská sláva ostáva na lôžku, kde naposledy vydýchne. „Keď zomrie, nič si nevezme so sebou, jeho poklad s ním nepôjde” (Ž 49, 18).
Svätý Alfonz rozpráva, že keď zomrel Alexander Veľký, istý filozof zvolal: „Hľa, ten, ktorý včera šliapal po zemi, je ňou dnes prigniavený. Včera mu nestačila celá, dnes mu stačí sedem piadí. Včera po nej viedol vojská, dnes ho do nej vkladá zopár nosičov.” Radšej však čujme, čo hovorí Boh: „Prečo si pyšne počína prach a popol?” (Sir 10, 9). Človeče, nevidíš, že si prach a popol, a ešte si pyšný? Prečo vynakladáš svoje myšlienky a roky svojho života na to, aby si sa stal veľkým na tomto svete? Príde smrť a s ňou bude koniec tvojej veľkosti i plánov. „V ten deň padnú všetky ich plány” (Z 146, 4).
Akou šťastnou bola smrť svätého Pavla, pustovníka, ktorý žil šesťdesiat rokov v jaskyni, v porovnaní so smrťou Neróna – rímskeho cisára! O čo blaženejšia bola smrť svätého Félixa, brata laika kapucína, ako smrť Henricha VIII., Božieho nepriateľa v kráľovskom prepychu! Treba však pripomenúť, že svätí opustili všetko: vlasť, rozkoše, nádeje, ktoré im poskytoval svet, a zvolili si život chudobný a opovrhovaný. Zaživa sa pochovali na tejto zemi, aby po smrti neboli pochovaní v pekle. Nuž ako môžu svetáci dúfať v šťastnú smrť, keď žijú uprostred hriechov a pozemských rozkoší, uprostred nebezpečných príležitostí k hriechu? Boh sa hriešnikom vyhráža, že v hodine smrti ho budú hľadať, ale ho nenájdu: „Budete ma hľadať, a nenájdete ma…” (Jn 7, 34). Hovorí, že v tej chvíli nebude čas na milosrdenstvo, ale na pomstu. „Moja bude pomsta a odveta” (Dt 32, 35).
Veď aj náš rozum nás o tom presviedča. Svetácky človek bude mať v tom okamihu oslabenú myseľ, zatemnené a zatvrdnuté srdce pre zlé návyky. Aj pokušenia budú silnejšie. Kto bol v živote zvyknutý ustupovať v pokušeniach a podliehať im, ako im bude odporovať v hodine smrti? Bude potrebovať väčšiu Božiu milosť, ktorá by zmenila jeho srdce. A je azda Boh povinný dať mu ju? Zaslúžil si ju azda ten človek svojím neusporiadaným životom? A predsa pôjde o jeho večné šťastie alebo večnú záhubu. Ako môže o tom uvažovať ten, kto verí v pravdy svätej viery, a pritom nezanechať všetko, aby sa úplne daroval Bohu, ktorý nás bude súdiť podľa našich skutkov?
Afekty a Prosby
Ach, Pane, koľko nocí som ja úbožiak prespal v tvojej nemilosti! Ó, Bože, v akom biednom stave sa vtedy nachádzala moja duša! Ty si ju nenávidel a ona netúžila po tvojej láske. Bol som odsúdený do pekla: ostávalo iba vykonať rozsudok… Ale ty, môj Bože, nezabudol si vyjsť mi v ústrety a pozvať ma k pokániu. Kto ma však uistí, že si mi aj odpustil? Budem musieť žiť, môj Ježišu, v tomto strachu až do svojho súdu? No bolesť, ktorú cítim nad tebe spôsobenými urážkami, túžba milovať ťa, ale najmä tvoje umučenie, môj milovaný Vykupiteľ, sú znakom, že som v tvojej milosti. Ľutujem, že som ťa urazil, zvrchované Dobro, a nadovšetko ťa milujem. Umieňujem si radšej stratiť všetko, než by som stratil tvoju milosť a lásku. Chceš, aby srdce, ktoré ťa hľadá, bolo veselé. „Nech sa radujú srdcia tých, čo hľadajú Pána!” (1 Km 16, 10). Pane, zavrhujem všetky krivdy, ktorých som sa voči tebe dopustil. Daj mi odvahu a dôveru. Nevyčítaj mi už môj nevďak, pretože si ho sám dennodenne pripomínam. Povedal si, že nechceš smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (Ez 33, 11). Áno, môj Bože, obraciam svoje srdce k tebe: teba hľadám, teba chcem, teba nadovšetko milujem. Daruj mi svoju lásku, o nič viac nežiadam.
Ó, Mária, moja nádej, vymôž mi dar svätej vytrvalosti.
3. Zachráň sa čím skôr
Dávid nazýval šťastie pozemského života snom toho, kto sa prebúdza: „Ako sen prebúdzajúceho sa človeka, tak sa rozplynú” (Ž 73, 20). Istý autor komentuje: „Sen, lebo omámeným zmyslom sa veci javia veľké, hoci nie sú, a rýchlo odlietajú.” Dobrá tohto sveta sa zdajú veľkými, ale nie sú ničím a ich dĺžka je ako sen. Keď sa prebudíme, všetko mizne. Myšlienka, že smrťou sa všetko končí, priviedla svätého Františka Borgiáša k tomu, že sa celý odovzdal Bohu. Svätec mal sprevádzať z Granady mŕtvolu kráľovnej Izabely. Keď rakvu otvorili, pred zápachom z nej všetci zdesene utiekli. No svätý František, vedený Božím svetlom, sa zastavil a nad mŕtvolou kráľovnej uvažoval o márnosti sveta. Opätovne na ňu hľadel a povedal: „Ty si teda mojou kráľovnou? Ty, pred ktorou toľkí velikáni z úcty pokľakli na kolená? Ó, pani Izabela, kam sa podela tvoja velebnosť, tvoja krása? Tak teda,” hovoril si, „končia veľkosť a koruny tejto zeme! Odteraz chcem slúžiť iba Pánovi, ktorý mi nemôže umrieť.” A naozaj, celkom sa zasvätil láske k Ukrižovanému. Urobil sľub stať sa rehoľníkom, ak by jeho manželka zomrela. A neskôr sa ním naozaj stal. Vstúpil do Spoločnosti Ježišovej.
Múdro teda istý rozčarovaný človek napísal na umrlčiu lebku tieto slová: „Cogitanti vilescunt omnia – premýšľajúcemu všetko zovšednie.” Kto myslí na smrť, nemôže milovať zem. Prečo je toľko nešťastných milovníkov tohto sveta? Lebo nemyslia na smrť. „Ľudia, dokedy ešte budete mať srdcia tvrdé? Prečo máte záľubu v márnosti a vyhľadávate klamstvá?” (Ž 4, 3). Úbohí Adamovi synovia, napomína nás Duch Svätý, prečo nevyženiete zo srdca všetky náklonnosti k zemi, ktoré vás zvádzajú milovať márnosť a lož? To, čo sa prihodilo tvojim predkom, postihne aj teba! Aj oni bývali v krásnom dome, spávali na rovnakom lôžku, a teraz ich niet. Tvoj život sa ničím nelíši od života iných ľudí.
Nuž teda, brat môj, odovzdaj sa Bohu prv, než príde smrť. „Všetko, čo môže urobiť tvoja ruka, urob hneď!” (Kaz 9, 10). Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra. Veď dnešok uplynie a už sa nevráti. A zajtra môže prísť smrť, ktorá ti už nič nedovolí urobiť. Rýchlo sa odlúč od všetkého, čo ťa vzďaľuje alebo môže vzdialiť od Boha. Prestaňme lipnúť na pozemských hodnotách prv, než nám ich zo srdca vytrhne smrť. Blahoslavení, ktorí v hodine smrti už budú mŕtvi pre náklonnosti tohto sveta (Zjv 14, 13)! Takí sa smrti neboja. Naopak, túžia po nej a s radosťou ju prijímajú: veď ona ich namiesto odlúčenia od milovaných vecí spojí s nekonečným Dobrom, ktoré nadovšetko milujú a ktoré ich urobí naveky šťastnými.
Afekty a prosby
Drahý môj Vykupiteľ, ďakujem ti, že si na mňa tak dlho čakal. Čo by so mnou bolo, keby si ma nechal zomrieť v čase môjho úteku od teba? Nech je navždy požehnané tvoje milosrdenstvo a trpezlivosť. Ďakujem ti za svetlo a milosť, ktorými ma teraz napĺňaš. Ako som ťa mohol nemilovať a nestarať sa o to, či ma ty miluješ? Teraz ťa milujem celým srdcom, ó, Pane, a nič ma nebolí väčšmi než urážky a zármutok voči takému dobrému Bohu, ako si ty. Tá bolesť ma trápi, ale je sladká. Dodáva mi dôveru, že tvoje srdce mi už odpustilo.
Môj sladký Spasiteľ, kiežby som bol radšej tisíckrát zomrel, ako ta jediný raz urazil! Bojím sa, že v budúcnosti opäť klesnem. Ach, daj mi zomrieť najťažšou smrťou, aká jestvuje, len mi nikdy neodopri svoju milosť. Bol som otrokom pekla, ale teraz som tvojím služobníkom, ó, Bože mojej duše. Ty si povedal, že miluješ tých, čo ťa milujú (Prís 8, 17). Aj ja ťa milujem, teda som tvoj a ty si môj. Udelil si mi už toľké milosti, o ktoré som nežiadal… Preto sa nebojím, že by si nevypočul moju prosbu o milosť, o ktorú ťa teraz prosím. Nedopusť, Pane, aby som ťa ešte niekedy vo svojom živote stratil. Naplň ma celého svojou láskou a moje srdce umrie v pokoji. Po ničom inom väčšmi netúžim.
Mária, moja nádej, neprestávaj sa za mňa prihovárať!
odkaz
