Švajčiarska vs Americká demokracia

Vo Švajčiarsku rozhoduje väčsina.

V USA menšiny skáču po hlave väčšine

Toto opakovanie bludov o priamej demokracii v švajčiarsku je zrkadlom nenormalixov a bezmozgov .

Švajčiarsko je parlamentná spolková republika na čele s prezidentom.

Dvojkomorový Švajčiarsky parlament, Federálne zhromaždenie, je na rozdiel od Spolkovej rady hlavným nositeľom moci. Obe komory, Rada štátov a Národná rada, majú vo všetkých ohľadoch rovnakú silu, vrátane legislatívnych právomocí. Dvesto-členná Národná rada je volená sčasti pomerným systémom a sčasti väčšinovým na štyri roky. Od roku 1971 majú volebné právo aj ženy, na kantonálnej až od roku 1990. Na schválenie zákona je potrebný súhlas oboch komôr parlamentu. Parlament však nehlasuje o dôvere k vláde.

Členovia 46 člennej Rady štátov (po dvoch z každého kantónu a po jednom z bývalých polovičných kantónov) sú volení priamo v každom kantóne väčšinovým systémom, kým poslanci dvesto-člennej Národnej Rady sú volení priamo podľa systému pomerného zastúpenia. Členovia oboch komôr sú volení na 4 roky.


Výkonná moc leží v rukách sedemčlennej Spolkovej rady. Na jej čele stojí de iure prezident, volený každoročne Federálnym zhromaždením spomedzi členov Spolkovej rady.

Najvyššou súdnou inštanciou je Spolkový súd v Lausanne, ktorý je oprávnený k jednotnému uplatňovaniu spolkového práva. Každý kantón má totiž vlastnú ústavu, právne predpisy a štruktúru súdnictva, ktoré sa medzi sebou čiastočne líšia.

Už od roku 1990 majú volebné právo aj ženy na kantonálnej urovni

Super demokratikuš svetuš

ŠVAJČIARSKO nieje členom ani jedného a nepríde mi, žeby tam vládol autoritatívny režim.

Nuž zase píšeš nenormalixoviny .

Švajčiarsko čo sa týka obrany je bezbranné . Myslieť si že tie kveri čo majú doma v skrini ubrania švajčiarsko je dosť nezmysel . Majú však dobrých susedov .

členstvo v nato je jedinou možnou zarukou mieru ktorá funguje so 100 % učinoťou už 70 rokov okrem toho je to najefektívnejšia a najlacnejšia forma obrany na svete .

Neutralita a židovské zlato

Priaznivci slovenskej neutrality občas snívajú o vytvorení pásu neutrálnych krajín Švajčiarsko, Rakúsko, Slovensko, Ukrajina. Zabúdajú pritom, že získanie efektívneho statusu neutrality nie je možné len parlamentným vyhlásením. Často nestačia ani medzinárodné dohody, čo dokazujú napríklad dejiny Belgicka a Luxemburska. Obe krajiny mali mocnosťami garantovanú neutralitu od 19. storočia. Napriek tomu zažili nemeckú okupáciu v prvej i druhej svetovej vojne. Dôvodom bola geopolitika. Práve cez belgické a luxemburské územia totiž nemecké vojská mohli najjednoduchšie zaútočiť na Francúzsko. Po druhej svetovej vojne to už s neutralitou radšej neskúšali a stali sa zakladajúcimi členmi NATO. Rakúsku bola vojenská neutralita „nanútená“ ako podmienka Sovietskeho zväzu po druhej svetovej vojne, ktorú zvyšné víťazné mocnosti zmluvne akceptovali. Najzaujímavejší koncept má Švajčiarsko. Korene jeho neutrality siahajú až do roku 1648 k Vestfálskemu mieru a mocnosti mu tento status uznali aj zmluvne na Viedenskom kongrese v roku 1815. Aj tak sa však fašistické Nemecko pripravovalo na ovládnutie alpskej krajiny. Existujú rôzne vysvetlenia toho, čo Hitlera napokon odradilo. Neutralita Švajčiarska to však rozhodne nebola. V prvom rade sa spomína opäť geografia – alpský terén je mimoriadne náročný na vedenie ofenzívy a domácim jednotkám stačí vyhodiť do vzduchu pár mostov a tunelov, aby postup nepriateľa zastavili. Švajčiari tiež mali vynikajúco vybudovanú obranu. Dôležitú úlohu však zohralo aj židovské zlato. Nemci životne potrebovali nakupovať v zahraničí zbrane a suroviny, ale s nemeckou markou to nešlo. Preto potrebovali obchodovať so zlatom, ktoré ulúpili židovským obetiam, ako aj z trezorov centrálnych bánk okupovaných krajín. Švajčiarska banka im umožnila zriadiť v Berne pobočku Reichsbanky, odkiaľ Nemci posielali zlato najmä do Portugalska, Rumunska a Švédska. Švajčiarsky historik Werner Rings neskôr dokázal, že Reichsbank takto cez neutrálne Švajčiarsko „preprala“ zlato v hodnote takmer dvoch miliárd frankov. Do nemorálneho biznisu bola aktívne zapojená aj švajčiarska Banka pre medzinárodné dohody (BIS).

Koľko by stála slovenská neutralita?

Odchod Slovenska z NATO a vyhlásenie neutrality presadzuje Kotlebova ĽSNS. Analytici inštitútu INESS sa minulý rok detailne pozreli na to, aký by to malo dosah na slovenské verejné financie. Po konzultácii so Slovenským inštitútom pre bezpečnostnú politiku došli k záveru, že náklady na vojakov, ich mzdy a prevádzkové náklady by museli stúpnuť minimálne dvojnásobne, aby sa Slovensko priblížilo k počtu vojakov z obdobia tesne po roku 1993. To predstavuje celkové výdavky 688,30 mil. € ročne. Krajina by nevyhnutne musela vyčleniť peniaze aj na rozsiahle investičné náklady. Len na splnenie dnešných požiadaviek NATO je potrebné vynaložiť 3,5 mld. €, čo INESS označuje za investičný dlh. „Ak by sme chceli neutralitu a vlastnú armádu, bolo by potrebných minimálne ďalších 3,5 mld. € na nákup dodatočnej techniky,“ uzatvára analýza inštitútu.

Európsky hospodársky priestor (EHP), Švajčiarsko a sever

Európsky hospodársky priestor (EHP) bol vytvorený v roku 1994 s cieľom rozšíriť ustanovenia EÚ týkajúce sa jej vnútorného trhu na krajiny patriace do Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO). Nórsko, Island a Lichtenštajnsko tiež patria do EHP. Švajčiarsko je členom EZVO, ale nie EHP. EÚ a jej partnerov z EHP – Nórsko a Island – spájajú aj rôzne „severné politiky“ a fóra zamerané na rýchlo sa rozvíjajúce severné oblasti Európy a arktickú oblasť ako celok.
Právny základ

Pre EHP: článok 217 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (dohody o pridružení).

Pre Švajčiarsko: poistná zmluva z roku 1989, bilaterálne dohody I z roku 1999, bilaterálne dohody II z roku 2004.
EHP

A. Ciele

Účelom Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) je rozšíriť vnútorný trh EÚ o štáty Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO). Súčasné krajiny EZVO si neželajú vstúpiť do EÚ. Právne predpisy EÚ týkajúce sa jej vnútorného trhu sa stávajú súčasťou právnych predpisov štátov EHP, keď odsúhlasia ich zahrnutie do svojho práva. Na ich vykonávanie a presadzovanie dohliadajú osobitné orgány EZVO a spoločný parlamentný výbor.

B. Kontext

V roku 1992 dosiahlo vtedajších sedem členov EZVO dohodu, ktorá im umožnila zúčastniť sa na ambicióznom projekte vnútorného trhu Európskeho spoločenstva, ktorý sa začal v roku 1985 a dokončil koncom roka 1992. Dohoda o Európskom hospodárskom priestore (EHP) bola podpísaná 2. mája 1992 a do platnosti vstúpila 1. januára 1994.

Počet členov EZVO/EHP sa však čoskoro znížil: Švajčiarsko sa po zamietavom referende o tejto otázke rozhodlo dohodu neratifikovať a Rakúsko, Fínsko a Švédsko vstúpili v roku 1995 do Európskej únie. V EHP zostali len Island, Nórsko a Lichtenštajnsko. Desať nových členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ 1. mája 2004, sa k dátumu vstupu automaticky stalo súčasťou EHP, rovnako ako Bulharsko a Rumunsko v roku 2007 a Chorvátsko v roku 2013[1].

V júni 2009 sa o členstvo v EÚ uchádzal aj Island, ktorý tým chcel prekonať globálnu finančnú krízu z roku 2008. Rada prijala žiadosť Islandu 17. júna 2010 a rokovania sa začali v júni 2011. Po parlamentných voľbách v apríli 2013 však nová stredopravá koalícia Strany nezávislosti a Strany pokroku zastavila rokovania. V marci 2015, koaličná vláda listom oznámila Rade Európskej únie, že Island by sa nemal považovať za kandidátsku krajinu na členstvo v EÚ. Hoci vláda oficiálne žiadosť nestiahla, predsedníctvo Rady EÚ zobralo list na vedomie a v rámci Rady aj Komisie sa uskutočnili niektoré praktické opatrenia. EÚ teda v súčasnosti nepovažuje Island za kandidátsku krajinu.

Keď Spojené kráľovstvo vystúpi z EÚ, prestane byť aj členskou krajinou EHP. Ak bude chcieť zostať na vnútornom trhu, môže sa rozhodnúť opätovne vstúpiť do EZVO a stať sa členom EHP prostredníctvom EZVO. Táto možnosť sa považuje za nepravdepodobnú, pretože Spojené kráľovstvo by potom muselo prijať európske právne predpisy a akceptovať platby EÚ a právomoc Súdneho dvora EÚ.

C. Rozsah pôsobnosti EHP

Európsky hospodársky priestor prekračuje rámec tradičných dohôd o voľnom obchode v tom, že na krajiny EZVO (s výnimkou Švajčiarska) rozširuje všetky práva a povinnosti vyplývajúce z vnútorného trhu EÚ. EHP zahŕňa štyri slobody vnútorného trhu (voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu) a súvisiace politiky (hospodárska súťaž, doprava, energetika a spolupráca v hospodárskej a menovej oblasti). Dohoda obsahuje horizontálne politiky úzko spojené s týmito štyrmi slobodami: sociálne politiky (vrátane ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci, pracovného práva a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami); politiky v oblasti ochrany spotrebiteľov, životného prostredia, štatistiky a práva obchodných spoločností; ako aj viacero sprievodných politík, ktoré sa týkajú napríklad výskumu a technologického rozvoja a ktoré nie sú založené na acquis EÚ alebo právne záväzných aktoch, ale vykonávajú sa prostredníctvom činností spolupráce.

D. Obmedzenia EHP

Dohoda o EHP neobsahuje záväzné ustanovenia pre všetky odvetvia vnútorného trhu alebo iné politiky podľa zmlúv EÚ. Jej záväzné ustanovenia sa konkrétne netýkajú:

spoločnej poľnohospodárskej politiky a spoločnej rybárskej politiky (hoci dohoda obsahuje ustanovenia o obchode s produktmi poľnohospodárstva a rybárstva),
colnej únie,
spoločnej obchodnej politiky,
spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky,
oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí (hoci všetky štáty EZVO sú súčasťou schengenskej oblasti) ani
hospodárskej a menovej únie (HMÚ).

E. Inštitúcie a mechanizmy EHP

1. Začlenenie právnych predpisov EÚ

Nové texty týkajúce sa vnútorného trhu EÚ skúma Spoločný výbor EHP zložený zo zástupcov EÚ a troch štátov EZVO-EHP. Tento orgán sa stretáva raz za mesiac a rozhoduje o tom, ktoré právne predpisy – a všeobecnejšie – ktoré akty EÚ (akcie, programy atď.) by sa mali začleniť do EHP. Právne predpisy sa formálne začlenia zahrnutím príslušných aktov do zoznamov v protokoloch a prílohách k dohode o EHP. Týmto spôsobom bolo do Dohody o EHP začlenených už niekoľko tisíc aktov. Rada EHP, ktorej členmi sú zástupcovia Rady EÚ a ministri zahraničných vecí štátov EZVO-EHP, sa schádza najmenej dvakrát za rok, aby poskytla spoločnému výboru politické usmernenia.

2. Transpozícia

Po začlenení aktu EÚ do Dohody o EHP sa tento akt musí transponovať do vnútroštátnych právnych predpisov krajín EZVO-EHP (ak sa podľa ich vnútroštátnych právnych predpisov transpozícia vyžaduje). To si môže vyžadovať buď jednoduché rozhodnutie vlády, alebo súhlas parlamentu. Transpozícia je formálna úloha a akty možno z technického hľadiska upravovať len v tomto štádiu. Existujú tiež ustanovenia, podľa ktorých by sa krajiny EZVO mali zúčastňovať na príprave aktov EÚ.

3. Monitorovanie

Keď sa právne predpisy týkajúce sa vnútorného trhu rozšíria na krajiny EZVO-EHP, ich transpozíciu a uplatňovanie sleduje Dozorný úrad EZVO a Súd EZVO. Dozorný úrad EZVO vedie prehľad výsledkov v oblasti vnútorného trhu, ktorým sa sleduje vykonávanie právnych predpisov v krajinách EHP.

4. Úloha parlamentov

Európsky parlament a národné parlamenty štátov EZVO-EHP sú úzko zapojené do monitorovania Dohody o EHP. V článku 95 dohody sa ustanovuje spoločný parlamentný výbor (SPV) EHP, ktorý sa stretáva dvakrát do roka. Európsky parlament a národné parlamenty štátov EHP sa striedajú v organizovaní stretnutí tohto výboru, ktorého predsedníctvo sa každoročne strieda medzi poslancom Európskeho parlamentu a poslancom jedného z národných parlamentov EHP. Každá delegácia je zložená z 12 členov. Poslanci švajčiarskeho Federálneho zhromaždenia sa na zasadnutiach zúčastňujú ako pozorovatelia. Všetky právne predpisy EÚ, ktoré sa vzťahujú na EHP, kontroluje SPV EHP, ktorého členovia majú právo klásť otázky na ústne a písomné zodpovedanie zástupcom Rady EHP a Spoločného výboru EHP a vyjadriť svoj názor prostredníctvom správ alebo uznesení. Rovnaký postup platí aj pre kontrolu vykonávania právnych predpisov.
Švajčiarsko

Ako člen EZVO sa Švajčiarsko zúčastnilo na rokovaniach o Dohode o EHP a 2. mája 1992 ju aj podpísalo. Bezprostredne na to, 22. mája 1992, švajčiarska vláda predložila žiadosť o vstup do EÚ. Po tom, čo sa v referende zo 6. decembra 1992 hlasovalo proti účasti Švajčiarska v EHP, však Federálne zhromaždenie zastavilo úsilie krajiny o členstvo v EÚ a EHP. Švajčiarsko odvtedy rozvíjalo vzťahy s EÚ prostredníctvom bilaterálnych dohôd s cieľom zabezpečiť hospodársku integráciu s EÚ. Bilaterálne vzťahy sa narušili po iniciatíve proti prisťahovalectvu z februára 2014, ktorej výsledok spochybnil zásady voľného pohybu a jednotného trhu, ktoré sú základom týchto vzťahov. V decembri 2016 prijal švajčiarsky parlament zákon, ktorým sa referendum z roku 2014 vykonáva spôsobom, ktorý obmedzil účinok referenda z roku 2014 a pripravil cestu pre začiatok normalizácie vzťahov medzi EÚ a Švajčiarskom. Na základe tohto zákona prednosť pri prijímaní do zamestnania v odvetviach s nadpriemernou mierou nezamestnanosti budú mať švajčiarski obyvatelia. EÚ usúdila, že tento zákon neobmedzí práva občanov EÚ na voľný pohyb osôb.

EÚ a Švajčiarsko podpísali viac ako 120 bilaterálnych dohôd vrátane dohody o voľnom obchode v roku 1972 a dve hlavné série sektorových dvojstranných dohôd, ktoré v čase podpisu zosúladili veľkú časť švajčiarskeho práva s právnymi predpismi EÚ. Prvý súbor odvetvových dohôd (známy ako dvojstranné dohody I) bol podpísaný v roku 1999 a nadobudol platnosť v roku 2002. Týchto sedem dohôd sa týka voľného pohybu a vzájomného otvorenia trhu[2]. V roku 2004 bol podpísaný ďalší súbor odvetvových dohôd (dvojstranné dohody II) a v období rokov 2005 – 2009 postupne vstúpil do platnosti. Tieto dohody sú v podstate spojené s posilnením hospodárskej spolupráce a rozšírením spolupráce v oblasti azylu a slobodného cestovania na schengenských hraniciach[3].

Dohodami sa síce zintenzívnili hospodárske vzťahy, ale vytvoril sa aj komplexný a niekedy nesúrodý súbor záväzkov. Dvojstranné dohody sa musia pravidelne aktualizovať a nemajú dynamický charakter Dohody o EHP. Takisto im chýbajú mechanizmy dohľadu alebo efektívne mechanizmy urovnávania sporov. V záujme vyriešenia týchto problémov sa 22. mája 2014 začali medzi EÚ a Švajčiarskom rokovania v súvislosti s dohodou o inštitucionálnom rámci (IFA). Cieľom rokovaní bolo vyriešiť niekoľko zložitých otázok od podmienok pre poskytovateľov služieb z EÚ vo Švajčiarsku až po úlohu Súdneho dvora pri riešení sporov. Rada EÚ rozhodla, že Švajčiarsku nepovolí ďalší prístup na jednotný trh (napríklad pokiaľ ide o elektrinu) bez tejto rámcovej dohody, a zároveň spojila rokovania s uznaním obchodných miest vo Švajčiarsku za oprávnené na dosiahnutie súladu so smernicou o trhoch s finančnými nástrojmi (MiFID II) a nariadením o trhoch s finančnými nástrojmi (MiFIR), ktoré nadobudli účinnosť 3. januára 2018. Finančná rovnocennosť bola priznaná len na jeden rok.

Od roku 2017 bola zaznamenaná pozitívna dynamika a aktualizovali sa niektoré dvojstranné dohody vrátane dohody o vzájomnom uznávaní. V novembri 2017 podpísali EÚ a Švajčiarsko novú dohodu – dohodu o prepojení svojich systémov obchodovania s emisiami (ETS) – a Švajčiarsko začalo interný postup na poskytnutie nového finančného príspevku na zníženie hospodárskych a sociálnych rozdielov v niektorých členských štátoch EÚ. Na jeseň 2018 sa EÚ a Švajčiarsko konečne dohodli na IFA, ale švajčiarska vláda musí ešte rozhodnúť, ako pokračovať vo vnútroštátnych procesoch ratifikácie, pričom sa obáva opozície.
Severné politiky

EÚ sa aktívne zapája do viacerých politík a fór zameraných na rýchlo sa rozvíjajúce severné oblasti Európy a arktickú oblasť ako celok, a to najmä tým, že prispieva k týmto činnostiam:

Tzv. severná dimenzia, ktorá od roku 2007 slúži ako spoločná politika pre EÚ, Rusko, Nórsko a Island. Táto politika dopĺňa dialóg medzi EÚ a Ruskom a už viedla k účinným odvetvovým partnerstvám pre spoluprácu v oblasti Baltského a Barentsovho mora. Severná dimenzia zahŕňa aj parlamentný orgán – Parlamentné fórum Severnej dimenzie, ktorého zakladajúcim členom je Európsky parlament.
Rada krajín Baltského mora (CBSS) založená v roku 1992 EÚ a pobrežnými štátmi po rozpade ZSSR. Všetky členské štáty CBSS sa zúčastňujú na Parlamentnej konferencii pre Baltské more (BSPC), ktorej členom je aj Európsky parlament.
Spolupráca v oblasti Barentsovho mora združuje severné oblasti Fínska, Nórska a Švédska a severozápadné časti Ruska. Táto spolupráca sa vykonáva prostredníctvom subštátnej Regionálnej rady Barentsovho mora, medzištátnej Euro-arktickej rady regiónu Barentsovho mora (ktorej členom je aj EÚ) a parlamentnej konferencie (ktorej členom je aj Európsky parlament).
Arktické záležitosti: EÚ začala rozvíjať svoju politiku pre arktickú oblasť na základe dvoch oznámení Komisie/ESVČ (2008, 2012 a 2016), záverov Rady (2009, 2014 a 2016) a správy a uznesení Európskeho parlamentu (2011 a 2014). Dňa 16. marca 2017 Európsky parlament schválil nové uznesenie o jednotnej politike EÚ pre arktickú oblasť. V roku 2013 Arktická rada udelila EÚ právo zúčastňovať sa na jej zasadnutiach. Stále však nerozhodla o jej žiadosti z roku 2008 o udelenie predbežného štatútu pozorovateľa. Európsky parlament je členom Konferencie zástupcov parlamentov arktických krajín.
Európsky parlament je tiež pravidelne pozývaný na každoročné zasadnutia Severskej rady. Okrem toho sa raz ročne stretávajú delegácie Parlamentu a Západoseverskej rady (ktorú tvoria parlamenty z Faerských ostrovov, Grónska a Islandu).


[1]Dohoda o účasti Chorvátska v EHP sa predbežne vykonáva od apríla 2014 a formálne nadobudne účinnosť po jej ratifikácii všetkými členskými štátmi.
[2]Týchto sedem dohôd sa týka: voľného pohybu osôb, leteckej dopravy, pozemnej dopravy, obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami, technických prekážok obchodu, verejného obstarávania a výskumnej spolupráce.
[3]Tieto dohody sa týkajú účasti Švajčiarska v schengenskom priestore a dublinskom systéme, dohôd o zdaňovaní úspor, spracovaných poľnohospodárskych výrobkov, štatistiky a boja proti podvodom, účasti na programe EÚ MEDIA a v Európskej environmentálnej agentúre, ako aj finančných príspevkov Švajčiarska na hospodársku a sociálnu súdržnosť v nových členských štátoch EÚ.

Ano ak by Slovensko vystupilo z nato museli by sme na bezbranosť dávať 5 krat toľko ako členska krajina nato .

Alternatívy k NATO sú len zdanlivé

Stať sa štátom s medzinárodne uznanou, či dokonca garantovanou neutralitou, je v súčasnosti prakticky nemožné.

Za pár rokov sa nám výhody, ktoré ponúka naše členstvo v NATO, začali zdať samozrejmé. Nie je na škodu si ich pripomenúť. Sú minimálne tri – výrazne vyššia vojenská bezpečnosť za pomerne nízke náklady, možnosť spolurozhodovania o svetových bezpečnostných otázkach a príslušnosť do spoločenstva hodnotovo a kultúrne blízkych demokratických krajín, ktoré je pre nás stimulom ďalšieho napredovania.

V bezpečnostnom skleníku
Členstvo v NATO nás dostalo do spojenectva s 28 ďalšími štátmi a je popri EÚ jedinou existujúcou obrannou alianciou. Naším spojencom je aj najsilnejšia vojenská veľmoc súčasnosti – Spojené štáty. V rámci Severoatlantickej aliancie sme tak v bezpečnostnom skleníku, kde vonkajšie vojenské ohrozenia sú od nás zväčša vzdialené stovky kilometrov – až sa nám zdajú neskutočnými. Avšak existujú a my sa musíme podieľať na obrane vonkajších hraníc našej aliancie.

Vzhľadom na výhody spoločnej obrany si individuálne štáty NATO mohli v posledných rokoch dovoliť historicky nebývalo nízke výdavky na obranu vo výške približne jedno percento HDP, pretože prestali počítať s vojenským ohrozením. Áno, v roku 2014 bolo prijaté spoločné rozhodnutie tento podiel zvýšiť na dve percentá. No je to práve reakcia na reálne zhoršenie vonkajšieho bezpečnostného prostredia, nie „diktát NATO“.

Prostriedky nepôjdu do Bruselu, ale do našich vlastných ozbrojených síl, ktoré evidentne potrebujú modernizáciu. Je to veľa alebo málo? Švajčiarsko ako neutrálny štáty na tento účel vynakladá tri percentá HDP. Pritom Švajčiarsko je bohaté a reálna suma je tak niekoľkonásobkom slovenskej.

V 50. rokoch západné demokracie na obranu vynakladali sedem až desať percent HDP. V 80. rokoch to bolo štyri až sedem percent. V 90. rokoch, po skončení studenej vojny, sa dostali s výnimkou USA na úroveň dvoch až troch percent HDP. V tejto súvislosti nám však musí byť zrejmé, že žiadna samostatná slovenská obrana nám nedokáže garantovať takú mieru bezpečnosti ako členstvo v Severoatlantickej aliancii.

Rozhodovanie o nás
V rámci NATO sedíme za stolom s ostatnými spojencami a spolurozhodujeme o smerovaní tejto najväčšej svetovej vojenskej sily. Toto smerovanie vieme v primeranom rozsahu a pri kvalitnej diplomacii ovplyvniť. Severoatlantická aliancia doteraz neprijala kolektívne rozhodnutie, ktoré by bolo pre Slovensko nejako škodlivé. Ak by sme z NATO odišli, práve potom sa môže vyskytnúť situácia, že naši bývalí spojenci začnú v nejakej podobe z pozície vonkajšej moci rozhodovať aj o nás. Aliancia skutočne dokáže pomerne rýchlo prijať rozhodnutia o krokoch, ktoré ovplyvnia dejiny celých národov aj mimo NATO. Preto je dôležité, aby sme boli „vnútri“ a mali možnosť zasiahnuť.

Členstvo v Aliancii nás dostalo do úzkeho kontaktu s vyspelými západnými krajinami, ku ktorým sme sa chceli vždy zaradiť. Je to stimul pre našu vnútornú demokratizáciu a ekonomický rozvoj. Otvorene sa môžeme domnievať, že v prípade odchodu Slovenska z NATO či z Európskej únie a následného izolacionizmu by sa mnohé elementy predmodernej spoločnosti na Slovensku znova upevnili. Nevraviac o tom, že máme s našimi spojencami spoločné hodnoty slobody, demokracie či ľudských práv. Keď u nás niekto začne hovoriť o nejakej nezápadnej politickej a kultúrnej alternatíve pre Slovensko, mal by si najprv položiť otázku, či by on osobne naozaj chcel žiť mimo západného slobodného demokratického sveta.

Je zrejmé, že z členstva v obrannej aliancii vplývajú aj záväzky. Štát Severoatlantickej aliancie musí udržiavať primerané vojenské kapacity. To by sme však museli aj mimo NATO. Musí sa v prípade potreby účinne brániť. Spojenci prídu len na pomoc – nie bojovať za nás namiesto nás – o tom obranné spojenectvo nie je. Hoci v úpadkovej časti politického myslenia na Slovensku sa sem-tam objavujú názory nehodné samostatného národa, aby sme sa podriadili akejkoľvek väčšej sile, ak z nás sníme bremeno bojovať za samých seba. Takýmto postojom však popierame zmysel vlastnej národnej, štátnej aj občianskej existencie.

Máme tiež povinnosť pomáhať ostatným ohrozeným spojencom našimi vojenskými silami. Taktiež sa vyžaduje dodržiavať spoločnú dohodnutú politiku, ktorú sme však spoluformovali. Rovnako tak zúčastňovať sa na operáciách v krajinách, ktoré sa nám na prvý pohľad zdajú vzdialené, ako aj vystupovať jednotne s ostatnými spojencami na medzinárodnej scéne. A to aj vtedy, keď so spoločným stanoviskom nemusíme v daný moment na sto percent súhlasiť. To je však daň za existenciu v rámci každého spoločenstva, rodinou počnúc a nadnárodnou integráciou končiac. Keďže spoločná obrana poskytuje výhody synergického efektu, tieto obmedzenia a náklady sú pre nás nepomerne menšie než prínosy z členstva.

Alternatívna forma
V súčasnosti registrujeme hlasy volajúce po odchode zo Severoatlantickej aliancie alebo zo západného spoločenstva ako takého a po nejakej alternatívnej forme existencie. „NATO je militaristické, ako obranná aliancia predsa musí byť. Západ podniká vojenské dobrodružstvá v zahraničí, ženie nás do konfliktu s Ruskom,“ ozývajú sa takéto a podobné výkriky.

Aké sú teda alternatívy nášho členstva v NATO alebo spoločenstve západných krajín ako takých? Myslím reálne – dané nie rojčením o ideálnom usporiadaní sveta, ale pravidlami fungovania medzinárodného systému, mocenským potenciálom Slovenska a jeho geografickou polohou. Takisto skutočnosťou, že vo svete sú aj jednotlivci a celé štáty, ktoré nemajú problém použiť na realizáciu vlastných cieľov vojenskú silu bez ohľadu na akékoľvek vznešené deklarácie a ustanovenia medzinárodného práva. Alternatívy po prípadnom odchode z NATO a Európskej únie, teda odchode zo Západu, sú len dve.

Prvou je pokus o neutralitu, izolacionizmus alebo nezúčastnenosť. Zrejme v zmysle tézy, že keď nevieme podľa našej idealistickej vízie pretvoriť súčasnú medzinárodnú politiku a vôbec princípy medzinárodných vzťahov, dajme od všetkého ruky preč, a potom sa nás to nebude týkať.

Tu však treba povedať, že stať sa štátom s medzinárodne uznanou, či dokonca garantovanou neutralitou, je v súčasnosti prakticky nemožné. Jediným štátom s medzinárodne uznanou neutralitou je dnes Švajčiarsko a jediným s garantovanou Vatikán. V nie úplne jasnej pozícii je Turkménsko.

Rakúsko, Švédsko, Fínsko, Írsko sa formálne vyhlasovali za neutrálne krajiny. Aktívne však participujú na spoločnej obrannej a bezpečnostnej politike EÚ vrátane účasti na článku 42 odsek 7 Zmluvy o Európskej únii, ktorý zakladá medzi štátmi EÚ obranné spojenectvo. Sú tiež partnerskými krajinami NATO. Pokus o našu neutralitu by sa skončil asi v podobe neúčasti alebo mimoblokového statusu. Takže by sme sa ocitli nie v pozícii Švajčiarska, ale skôr Srbska a Moldavska – s perspektívou straty atraktivity pre investície a v ekonomickej a politickej izolácii sprevádzanej prinajlepšom stagnáciou hospodárskeho rozvoja. Navyše bez spojencov. A to, čo sa stáva takým krajinám, sme videli na Ukrajine v roku 2014.

Problémy s neutralitou
Neutralita či mimoblokový status ani neprinášajú tie dva efekty, s ktorými argumentuje väčšina ich zástancov v našich pomeroch. Rozhodne nám negarantujú nejakú imunitu pred dôsledkami medzinárodnej mocenskej politiky ani pred prípadnou agresiou niektorej cudzej mocnosti.

Nie sú zázračným kúzlom, ktoré nás samo osebe ochráni, ak sa nás nejaký „veľký stratég“ rozhodne obsadiť. Neutralita neznamená ani zrušenie armády a všetkých povinností spojených s jej vydržiavaním. Naopak, ako
osamotený štát by sme museli vynakladať na obranu omnoho viac prostriedkov, než sme nútení ako členovia aliancie.

Jednak z praktického hľadiska, lebo by sme sa nemohli spoliehať na pomoc spojencov, a potom aj na základe medzinárodného práva. To požaduje od neutrálneho štátu udržiavať dostatočné vojenské sily, aby ho nemohla obsadiť nejaká iná mocnosť a využiť jeho územie a zdroje na vlastné ciele, čím by neutrálnym byť prestal.

Žiaľ, v medzinárodných vzťahoch neplatí, že „ak sa nebudeme do ničoho miešať, nikto proti nám nebude nič mať a nič sa nám nestane“. Aj v dedinskej krčme sa obeťou útoku miestnych bitkárov stane skôr skromný dengľavý utiahnutý chlapec, ktorý sa osamotene krčí v kúte, než širokoplecí parobok sebavedomo sa zabávajúci s kamarátmi za vrchstolom. Teda podvedome vysielajúci kolektívne „signály odstrašenia“.

Druhou alternatívou je príklon k Rusku a prechod do ruskej sféry vplyvu. Pre nás by to však znamenalo pripojenie sa k spoločnosti, ktorá v súčasnosti poskytuje menej stimulov na spoločenskú modernizáciu než spolupráca so západnými krajinami. S vyššou mierou korupcie, nižšou ekonomickou úrovňou a autoritárskym politickým režimom. To všetko by sa prelievalo v takomto spojení aj na Slovensko. Rusko je navyše v globále vojensky a ekonomicky slabšie než Spojené štáty, Európska únia a NATO. Hoci vo východnej a sčasti aj strednej Európe sa môže javiť byť najväčšou vojenskou silou.

„Vymeniť“ NATO, EÚ a USA za spojenectvo s Ruskom je rovnaké, ako vymeniť stoeurovú bankovku za storubľovú. Navonok je číslo rovnaké, no reálna hodnota je nižšia. A načo vlastne by sme mali takto experimentovať? Aby jednotlivci, ktorí sa v demokratických pomeroch necítia dobre, mali zrazu pocit, že ochotou kolaborovať s cudzou mocou si vylepšia svoje sociálne postavenie a bude sa dať akosi voľnejšie obchádzať právo? Alebo aby boli zrazu na koni niektorí „alternatívni“ žurnalisti so svojimi bizarnými „geopolitickými“ teóriami?

Bezpečnostné garancie
Keby sme sa rozhodli napríklad len pre vystúpenie zo Severoatlantickej aliancie a zotrvanie v Európskej únii, negatívne následky by boli miernejšie, no v mnohom podobné. Bezpečnostné garancie poskytované EÚ sú zatiaľ slabšie než v NATO. Spolurozhodovanie v rámci Únie by nám síce zostalo, no účasti na druhom významnom fóre by sme sa sami zbavili, a pritom by sme aj tak na politike NATO v mnohom participovať museli. Či už cestou individuálneho partnerstva alebo v rámci rozvíjajúcej sa spolupráce medzi Úniou a NATO.

Ak by sme v snahe o akúsi osobitosť v postojoch k bezpečnostným otázkam začali pôsobiť ako obštrukčný element, teda stavali sa napríklad proti „západným intervenciám“ a rusofóbii, či dokonca boli vnímaní ako ruský alebo čínsky trójsky kôň, NATO i partnerské štáty v EÚ by nám to dali pocítiť.

Úvahy o tom, že odchodom z NATO alebo jeho rozpustením môžeme vytvoriť alternatívny svet, v ktorom by sa nevyskytovali hrozby vojen a metódy mocenskej politiky, sú ilúziami. Náš mocenský potenciál nestačí na to, aby sme si vyformovali pravidlá medzinárodného systému podľa nášho priania. Tie zostanú také isté ako pred naším „morálnym gestom“, len my budeme v horšej pozícii. Skúsenosť s Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe taktiež dokazuje, že bezpečnosť pre menšie štáty nie je možné dosiahnuť len „mäkkými“ prostriedkami kolektívnej diplomacie, ak absentuje skutočná – spoločná – vojenská sila.

Sieť štátov
Spoločná obranná a bezpečnostná politika Únie, čo by tiež bola istá alternatíva, nie je na úlohu garanta európskej bezpečnosti zatiaľ dostatočne rozvinutá. Musíme tiež priznať, že po očakávanom odchode Británie budú celkové vojenské kapacity krajín Európskej únie predstavovať len približne 20 percent vojenských kapacít NATO.

Preto po hypotetickom oddelení sa od Spojených štátov, ako požadujú niektorí antiamerikanisti, by krajiny EÚ museli prakticky okamžite zniekoľkonásobiť svoje výdavky na obranu. Bolo by predsa potrebné urýchlene nielen rozvinúť teritoriálnu obranu, ale získať aj strategické kapacity – jadrové zbrane, oceánske loďstvo, informačné a spravodajské prostriedky.

No aj tak by trvalo roky, kým by EÚ samostatne dokázala poskytnúť svojim členom takú mieru ochrany pred vojenským ohrozením ako dnes NATO so Spojenými štátmi ako hlavnou mocnosťou.

A ak by sme sa rozhodli rozpustiť alianciu bez náhrady, zrazu by sme boli v situácii, že v strednej a západnej Európe by sme mali sieť samostatných stredných a malých štátov – nebodaj rozvadených – a na východe Európy Rusko ako dominantnú vojenskú veľmoc.

Keď niekto navrhuje takéto riešenie, nemôže sa čudovať, že ho označujú za ruského agenta alebo užitočného idiota. Napriek všetkému je vystúpenie z NATO alebo jeho rozpustenie v časti intelektuálskych kruhov pomerne populárne. No riadiť zahraničnú politiku v reálnom medzinárodnom prostredí a s príslušnou zodpovednosťou za osud štátu a jeho občanov nie je to isté, ako viesť nezáväznú moralizujúcu diskusiu v knižnici alebo kaviarni.

Pravda, mnohí naši intelektuáli obľubujú pozíciu, keď podľa okolností a svojho momentálneho rozpoloženia slobodne kritizujú raz Rusko, raz USA, potom Európsku úniu, kedy-tedy Čínu a vyjadrujú sympatie k rôznym alternatívnym protizápadným diktátorom, ktorí sú momentálne „cool“. No posun takéhoto postoja na oficiálnu úroveň zahraničnej politiky by nám nepriniesol morálne oslobodenie, ale len slobodu nešťastného opitého bezdomovca, ktorý nemá k nikomu žiadne záväzky ani žiadnu zodpovednosť. Preto si myslí, že môže do noci vykrikovať všetky nespravodlivosti sveta. Neuvedomuje si pritom, že túto voľnosť má len preto, lebo nikomu nezáleží na tom, čo hovorí. A že aj toto jeho „privilégium“ bude zrejme len krátkodobé – dokiaľ ho nezadrží polícia alebo ho niekto fyzicky neinzultuje.