Sv. Augustín Vyznania 1.7. - Aj detstvo je hriešne

Vyslyš ma, Bože. Beda ľudským hriechom! Tak hovorí človek a ty sa nad ním zmilúvaš, lebo ty si ho stvoril, ale hriech si v ňom nestvoril. Kto mi pripomenie hriechy môjho detstva?6 Veď pred tebou nikto nie je bez hriechu, ani jednodňové dieťa. Kto mi ich pripomenie? Či azda ktorékoľvek maličké dieťa, v ktorom vidím to, na čo sa sám zo svojho detstva nepamätám? Čím som vtedy zhrešil? Či azda tým, že som plačom hľadal prsia? Veď keby som to dnes urobil, keby som dnes nie prsia, ale primeranú potravu hľadal s toľkou pažravosťou, zaiste by ma spravodlivo pokarhali a vysmiali. Robil som teda niečo, za čo by ma boli mali pokarhať: keďže som však karhajúcemu nemohol rozumieť, nedovoľoval ma karhať ani zvyk, ani rozum. Lebo rokmi ničíme a pozbavujeme sa tých chýb. Nevidel som veru takého múdreho, ktorý by pri oprave zahodil, čo je ešte dobré. A či by v tom veku bolo dobré žiadať plačom aj niečo také, čo by bolo na škodu; hnevať sa veľmi na slobodných, na starších, na rodičov, na múdrejších, ktorí nevyplnili hneď akékoľvek prianie, zúriť proti nim, lebo nesplnili rozkazy, aj vtedy, keby splnenie rozkazov bolo dieťaťu nebezpečné? Tak teda nevinná je slabosť detských údov, a nie detská myseľ. Videl som a pozoroval som sám závistlivé dieťa; nevedelo ešte hovoriť, a už celé bledé pozeralo trpko na svoje súdojča.

Kto by o tom nevedel? Matky a dojky hovoria, že sa to zlo dá odstrániť, neviem, akými prostriedkami. A či je azda aj to nevinnosť, pri tak bohatom a hojnom žriedle mlieka, nestrpieť spoločníka, ktorý veľmi potrebuje pomoc a len tým jedným pokrmom môže si zachovať život? Ale tie chyby sa trpia, nie preto, že by boli malé, ale preto, že časom zaniknú. To možno ešte strpieť, ale nemožno to už strpieť nijako, keď sa to spozoruje na niekom staršom. Ty teda, Pán Boh môj, ktorý si dal dieťaťu život a telo, ktoré - ako vidíme - vyzbrojil si zmyslami, spojil údmi, okrášlil postavou, obdaril úsilím po celistvosti a neporušiteľnosti, ty mi rozkazuješ, aby som ťa za to chválil, vyznával a ospevoval tvoje meno, Najvyšší (porov. Ž 92,2). Lebo ty, Bože, si všemohúci a dobrý aj vtedy, keby si urobil len to, čo nemôže urobiť nik iný okrem teba, od ktorého pochádza každý spôsob bytia, ty si Najkrajší, ktorý všetko krásne tvoríš a riadiš podľa svojho zákona.

Tento vek, Pane, na ktorý sa nepamätám, o ktorom viem len z rečí iných ľudí, alebo sám súdim podľa života iných detí - myslím, že v mojom súde je veľa pravdy -, nerád pripočítavam teda k svojmu životu na tomto svete. Lebo v temnote zabudnutia vyrovná sa tomu životu, ktorý som prežil v lone matkinom. A ak som „sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať“ (Ž 51,7), prosím ťa, Bože môj, kde, Pane, ja, sluha tvoj, kde a kedy som bol nevinný? Zabudnem však na ten čas. Čo ma po ňom, keď v mojej pamäti nezanechal ani stopy.

chudak Sv. Augustín ze ho omiela take individum ako ty .

nepovedz

3. moja vsak sa predved, niéé . tak po krestansky ako je u teba zvykom

aj to príde

a vidím, že na mňa žiarliš, keď si myslíš, že som žena 🙂 chorobná žiarlivosť na ženy

6. co je moja, dnes nemas záchvat ? škoda

choď sa liečiť, zabávačka chlapov bez práce 🙂 potom sa ma nebudeš báť

8. moja dnes je to slabota :( ved tebe dokaze aj viac prepínat

choď sa liečiť, zabávačka chlapov bez práce 🙂 potom sa ma nebudeš báť

Jasné, si transgender.