Študentka uzdravená z rakoviny. Svedectvo, že Pán Ježiš je živý, pomáha. V tom príbehu je čosi zvláštne - jedna sms.

Uzdravená z rakoviny: Sestra Emanuela sa rozhodla obetovať svoj život za mňa Publikované: 03.07.2016 o 08:14Autor: Martin Ližičiar Prečítate približne za 7.5 minúty Ivona bola v roku 2006 piatačka na vysokej škole, keď do jej života vstúpila rakovina. Prežila si svoj Veľký týždeň a prišlo aj vzkriesenie. Jej kríž si na svoje plecia dobrovoľne vzala rehoľná sestra Emanuela. O svojom príbehu, no predovšetkým o Božej láske a milosrdenstve rozpráva Ivona Škvorcová (32).


V roku 2006 si nosila ešte priezvisko Klimentová. Akým dievčaťom si vtedy bola? Bola som radostná mladá vysokoškoláčka plná života. Mala som veľa kamarátov, svoje sny a plány. A tešila som sa na život, ktorý mám pred sebou. Uvedomovalo si toto radostné dievča, že každý z nás je smrteľný? Áno, v období puberty som sa bála, či sa zobudím, keď idem večer spať, či počas spánku nezomriem. V tomto období dozrievania som zažila aj pochybnosti vo viere. Veľmi mi vtedy pomohol otec Pavol Hudák, ktorému som sa ako jedinému dokázala zdôveriť so svojimi pochybnosťami. Povedal, že je to normálne, lebo viera pochybnosťami rastie. Veľmi ma to oslobodilo a moja viera sa naozaj posunula a prehĺbila. Rok 2006 bol silným medzníkom v tvojom živote. Čo sa vtedy stalo? V tom roku som končila vysokú školu. Mala som písať diplomovku a zložiť štátnice. Po zimnom semestri som prišla domov šťastná, že mám za sebou skúšky. Chcela som sa sústrediť na dokončenie školy a potom som mala plán vycestovať s kamoškou do zahraničia.

Čo zmenilo tvoje plány? Pamätám si na to presne. Bola som v izbe so sestrou, rozprávali sme sa, keď som si zrazu nahmatala na krku akúsi guľôčku. Nebrali sme to nejako vážne a hovorili sme si, že také tukové útvary sú bežné. No rozhodla som sa ísť pre istotu k lekárke, ktorá ma poslala na sonografiu a tam mi povedali, že guľôčku treba vyoperovať. Poslali ma priamo do Národného onkologického ústavu do Bratislavy. Nikto ani len nenaznačil, že by to mohla byť nejaká vážnejšia diagnóza. Čo sa dialo ďalej? V pokoji som odišla na tri dni do Bratislavy. Videla som tam ľudí, ktorí brali chemoterapiu, bolo mi ich ľúto, a ani mi nenapadlo, že sa to môže týkať aj mňa. Všetci z personálu boli veľmi milí, uskutočnila sa operácia a povedali mi, že mám zavolať o dva týždne a oznámia mi výsledky.

NIČ SME VTEDY NETUŠILI Keď sa na to pozeráš spätne, myslíš, že už niečo tušili? Lekári to určite tušili. Vnímam to tak, že sme mali s rodičmi obrovské šťastie, pretože nás Boh ušetril troch týždňov stresu. Keď som neskôr zistila, čo všetko prežívali pacienti, ktorým hneď zo začiatku povedali, že môže ísť o rakovinu – tak som vďačná, že my sme toho boli ušetrení. Aj v tomto bol Boh ku mne milosrdný. Kedy si sa dozvedela, že ide o rakovinu? Po dvoch týždňoch výsledky ešte neboli, ale ani som nepremýšľala nad tým, že by sa mohlo niečo diať. O tri týždne som zavolala znovu a povedali mi, že musím prísť osobne. Urobila som si z toho výlet ku kamarátke, ktorá študovala v Bratislave. Otec ma odviezol po výsledky do nemocnice a potom som chcela ísť za kamarátkou. Prišla som do nemocnice, otvorila mi sestrička a vyšiel von chirurg. Sadli sme si do kresla na chodbe a s vážnou tvárou mi podal do ruky veľkú bielu obálku a povedal: „Je to pozitívne!“


Nezmohla som sa na jediné slovo. Vyšla som von, kde ma čakal otec, rozplakala som sa a zopakovala som: „Je to pozitívne!“ Výlet za kamarátkou sa, samozrejme, nekonal, išli sme domov. Vedeli sme, že je to vážne, ale nik nedokázal vysloviť slovo rakovina. Dúfala som, že zajtra mi povedia, že je to celé omyl. No na druhý deň ráno na onkológii už zaznelo slovo rakovina. Dnes je desať rokov odvtedy, ako ti oznámili, že je to rakovina – táto choroba sa už dnes nevníma ako priama smrť. Nie je to také veľké tabu. Ako to vnímaš ty? Pred desiatimi rokmi sa rakovina vnímala ako istá smrť častejšie. Dnes je aj okolo mňa veľa chorých na rakovinu - a poznám viacero ľudí, ktorí sa z nej vyliečili. Už to nie je také tabu, ale, samozrejme, stále je to vážne ochorenie a silný zásah do života. Človek, ktorý prežíva ťažkú chorobu, prehodnotí svoje priority. Menili sa aj u teba? Utvrdila som sa v tom, že najdôležitejšia je rodina, ktorá stála pri mne počas celej choroby. Pocítila som jej obrovskú silu a takisto silu priateľov, ktorí pri mne stáli. Hodnoty sa u mňa upevnili a, samozrejme, na prvom mieste ostal a ostáva Boh.

Ako ďalej prebiehala tvoja liečba? Začala som brať chemoterapiu, pri ktorej vypadávajú vlasy. Keď som bola prvýkrát na NOU v Bratislave a videla som mladé dievčatá bez vlasov, vtedy som Bohu povedala: „Ak chceš vyskúšať moju vieru, zober mi vlasy!“ A teraz som si nevedela predstaviť, že mám o ne prísť. Chcela som, aby si ma všetci pamätali takú, aká som bola. Onkologička sa ma pri každej chemoterapii pýtala, či chcem poukaz na parochňu, a ja som to vždy odmietla. Rozhodla som sa povedať Bohu: „Áno, dávam ti svoje vlasy.“ A on sa o ne postaral. Patrila som medzi tie dve percentá ľudí, ktorým vlasy nevypadajú. Lebo Boh nám nikdy nič nechce vziať, chce len naše áno a dá nám oveľa, oveľa viac, ako si dokážeme predstaviť. Za tvoje uzdravenie sa modlilo veľmi veľa ľudí. Celá rodina sa spojila a začali sa každodenné modlitby svätého ruženca o ôsmej večer. Všetko sa odložilo bokom a nič nebolo už také dôležité ako predtým. Pridali sa k nám priatelia, spolužiaci, veriaci, dokonca aj neveriaci a spájali sa za mňa v modlitbe. VZKRIESENIE V akom štádiu bola rakovina v tvojom tele? Bolo to druhé štádium, začiatok tretieho. Pôstom sa začala moja liečba - chemoterapia. Aby ste mohli brať chemoterapiu, musíte mať dobré krvné výsledky; a ja som mala výsledky zlé a celú liečbu som ťažko znášala. Prišla Veľká noc a na začiatku Veľkého týždňa som dostala neskutočné bolesti. Zobudila som sa, všetko ma bolelo a nevedela som, čo sa so mnou deje. Lekári urobili viaceré vyšetrenia a dali mi silné lieky proti bolesti, no tie vôbec nezaberali. V stredu pred Zeleným štvrtkom ma rodičia viezli do nemocnice v Bratislave.

Nasadili mi ďalšie lieky proti bolesti, no stav sa mi zhoršil a začala som vracať. Úpenlivo som prosila moju onkologičku, aby ma uspala, lebo bolesti už boli nad moje sily. Z nemocnice ma na veľkonočné sviatky lekárka pustila so slovami: „Ivona, si pre mňa záhada.“ Prestali tie bolesti? Nie, neprestali, boli neskutočné, ale na Zelený štvrtok mi prišla najkrajšia esemeska, akú som kedy dostala: „Ivona, dnes večer Ťa pozývam na večeru. Chcem, aby si sedela vedľa mňa. Tvoj Ježiš.“ A vtom ma naplnil neskutočný pokoj. Môj kňaz mi neskôr vysvetlil, že som dostala anjela pokoja. Bolesti síce stále pretrvávali, no prestala som kričať, plakať, iba som v tichosti ležala v posteli preniknutá silným pokojom. Potom prišiel Veľký piatok a Biela sobota. Zmenilo sa niečo? Na Bielu sobotu večer vystriedala mojich rodičov pri mne moja priateľka Evička. Zatiaľ čo oni sa modlili v kostole, ona kľačala s ružencom v rukách pri mojej posteli. Ja som len nevládne ležala a cítila Božiu prítomnosť. Vtedy sa stalo niečo neuveriteľné. Plná sily a obrovskej radosti som zrazu vyskočila z postele. Bolesť akoby nikdy nebola, zmizla bez stopy! Ani jedna z nás nechápala a v ešte väčšom šoku boli rodičia so sestrou, keď nás po návrate z kostola našli spievať a tancovať!


Čo sa udialo? Neviem to opísať slovami. Neskutočné sa stalo skutočným, zažila som s Pánom utrpenie a úžasné vzkriesenie. Najkrajšia Veľká noc v mojom živote. Po každom utrpení príde vždy radosť. KEĎ SOM PRIŠLA, ZAČALI TLIESKAŤ Tvoj príbeh sa však nekončí, lebo na scénu nastupuje rehoľná sestra z Cerovej. Vďaka náhodnému stretnutiu mojej tety so sestričkami v kláštore v Cerovej som sa po dvoch rokoch dozvedela, že sa za mňa modlili aj ony. A keď sa dozvedeli, že som uzdravená, túžili ma vidieť. Ako ťa privítali? „To je Ivona,“ zneli slová sestry, ktorá ma priviedla do kláštornej jedálne plnej sestričiek. Prekvapenie, radosť a dojatie, dokonca aj potlesk zaplavili celú miestnosť. Prvýkrát videli dievča menom Ivona, za ktorú sa na úpenlivú prosbu dvoch mladíkov pred dvoma rokmi začali modliť.

A vtedy mi rozpovedali príbeh o sestre Emanuele: Do kláštora prišli dvaja mladí muži, ktorí priniesli lístoček s prosbou za mladé dievča Ivonu, ktorá má rakovinu. Sestra Emanuela si prosbu mladíkov zobrala veľmi k srdcu a rozhodla sa obetovať za mňa svoj život. Na Veľkú noc sa jej zrazu i priťažilo a ona začala veľmi trpieť. Práve v tých istých chvíľach som ja zažívala neuveriteľné vzkriesenie. Dvanásteho augusta som dostala výsledok čierne na bielom, že po chorobe niet ani stopy, a že som úplne zdravá. Presne v ten deň ona zomrela. NAŠÍM VÍŤAZSTVOM JE NEBO Sestrou Emanuelou sa to nekončí, pretože v príbehu ešte vystupuje jeden mladý chalan, ktorý lístoček sestričkám zaniesol. Áno, jeden z tých mladých mužov, ktorý prišiel prosiť sestričky o modlitby, vtedy vôbec netušil, že si zachraňuje svoju budúcu manželku. Ako sa to stalo? (úsmev) Kamarátili sme sa a spojili nás aj spoločné duchovné akcie - chodili sme na Púte zrelosti k Pavlovi Hudákovi, na letný festival do Medžugoria. A 10. 10. 2006 sme mali svadbu. Pýtala si sa ho, prečo to urobil? Pýtala. Aj som rozmýšľala, prečo práve ja, lebo chorých je na svete mnoho. Povedal, že to tak cítil, lebo moja choroba ho veľmi zasiahla. Takýto príbeh môže zrežírovať len Boh. Cítiš ochranu sestry Emanuely vo vašom manželstve a rodine? K sestričkám na Cerovú občas chodíme, dokonca nám boli aj na svadbe a v nebi máme našu svätú priateľku Emanuelu.


Čomu ťa toto všetko naučilo a chcela by si to preniesť do odkazu iným? V Biblii je viac ako sedemtisíc prisľúbení, ktoré chce Boh splniť v našich životoch. Dnes viem, že Bohu nič nie je nemožné (Lk 1, 37) a On je vždy s nami v každej situácii. A ako hovorí svätý Pavol v liste (Rim 8, 31): „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ A aj vďaka živému spoločenstvu Koinonii Jána Krstiteľa dnes zažívam ešte väčšiu Božiu lásku a prijatie. Všetkým, ktorí zápasia s akoukoľvek ťažkou situáciou chcem odkázať, aby sa nevzdávali, pretože všetko môžeme v tom, ktorý nás posilňuje (Flp 4, 13) a On sa naozaj stará o každú našu maličkosť (Ž 40, 18). ... Pridajte si nás na Facebooku a nezmeškáte žiadny nový článok😉 ... Snímky: Martin Ližičiar

Viac na: odkaz

Chybna diagnoza.

Nie. Testy boli robené Národnom onkologickom centre v Ba a opakovane.