Malý chlapec sedel vedľa svojho otca a pozeral sa, ako odletujú drevené hobliny. Dláto sa v otcových rukách len tak mihalo. Z kusu polena začínal vystupovať zobák obrovského vtáka. A potom aj prekrásne krídla, tak ostro a čisto boli orezané, že išlo rozoznať každučké pierko.
“Čo vidíš, otec?” spýtal sa synček. Otca akoby jeho hlas vyľakal. Otočil sa na chlapca a usmial sa.
“Pozri sa sem, synku, a uvidíš ducha dreva. Ak chcem vedieť vyrábať tieto mocné totemy, najprv musím s drevom splynúť. Svojimi nástrojmi obrazy nevytvorím. Pozri sa na žilkovanie, vidíš ako drevom prebieha? Siahni si na ne, nechaj k sebe drevo prehovoriť. Musíš ich nechať, aby ti samo napovedalo čo robiť ďalej. Keď začínam viesť nový rez, musím byť opatrný, takmer sa nedotýkajú povrchu, inak by zobák praskol. Cítiš to? “
Chlapec dlho držal drobnú rúčku na polene. Otec ho ticho pozoroval. Nakoniec chlapec pokýval hlavou. “Cítim ako mi rukou preteká tenučká stužka energie. Šteklí to. Keď pritlačíme, tak to prestane. “
Otec sa usmial a pokýval hlavou. Potom vzal nôž a znova sa dal do vyrezávania.
“Nástroje sú dôležité. Musím sa o svoje dláta starať, udržiavať ich ostré a chrániť ich pred hrdzou. Stále sa učím, čo moje nástroje dokážu, ako s nimi zaobchádzať a ako sa o ne starať. Ale vôbec najdôležitejším nástrojom je moje srdce, kde sídli duša. Srdce mi vždy povie, ktorý nástroj použiť a ako. Srdce mi napovie, kedy pritlačiť a kedy byť opatrný.
Myseľ ma viesť nemôže; tá vidí obrazy a zabúda načúvať. Potom drevo praskne a ja musím
začínať znova. Nauč sa načúvať svojmu srdcu. Načúvaj, keď ti srdce rozpráva o živote. Načúvaj, keď ti hovorí, či máš ísť ďalej alebo zvoľniť. Načúvaj, keď ti hovorí, že je čas držať sa pri krajine a kedy je čas prekonať obavy svojej mysle a niečo zmeniť. Tvoja myseľ bude pred zmenou utekať, bude utekať zo strachu a svojím útekom ťa uvrhne do ešte väčšieho strachu. Nauč sa načúvať svojmu srdcu, môj synu, to je ten najlepší nástroj, aký máš. “
“Ako sa mám naučiť načúvať srdcu, otče? Tak často ma tento nástroj klame. myslím si, že načúvam duši a potom zistím, že ma myseľ klame. “
“Najprv sa musíš naučiť načúvať, synku. Počúvaj vietor, nechaj sa pokropiť dažďom, prechádzaj sa po lesoch a požiadaj prírodu, aby ťa učila. Uč sa pokore, uč sa hovoriť, neviem!
Tvoja myseľ pozná vždy odpoveď, vždy vie, čo je správne a čo zlé a vždy má nejaký názor. Srdce je tiché, len šepká. Pripomenie ti tvoju dokonalosť a bude k tebe hovoriť hlasom lásky. Tvoja myseľ sa skôr podobá vrane, je hlučná, drzá a krákavá. Bude ti pripomínať tvoje medze a predkladať tisíc dôvodov, prečo niečo nemôžeš. Hovorí jazykom strachu. Nauč sa vnímať inak. Myseľ ti bude väčšinou klamať:, Samozrejme, že načúvaj svojmu srdcu. Aj ja som sa dlho učil používať toto dláto, ale ak budeš sa učiť načúvať hlasu srdca, čaká ťa prekrásna cesta. Disciplína a odhodlanie spolu s úprimnou túžbou načúvať duši ťa oslobodí. Nejaký čas to potrvá a budeš sa musieť ešte veľa učiť. “
Potom chlapec ďalej pozeral, ako z dreva vystupujú tvary.
odkaz