Sebectvo a altruizmus v prostredí sociálneho štátu

odkaz

Záver 5 — Sociálny štát, ako významná súčasť prostredia, v ktorom je jeho obyvateľ nútený žiť, vytvára negatívny selekčný tlak na gény kódujúce altrusitické správanie a pozitívny selekčný tlak na gény, ktoré kódujú staršie, čisto sebecké správanie. V konečnom dôsledku teda znižuje inkluzívnu fitness génov, kódujúcich recipročný altruizmus.

Moduly správania sú u každého jedinca v rôznej miere intenzity zastúpené, čo vytvára v populácii typickú diverzitu. Selekčný tlak prostredia, teda darwinovský prírodný výber, posúva inkluzívnu fitness konkurujúcich génov jedným či druhým smerom podľa toho, čo je pre prežitie v danom prostredí výhodné. Sociálny štát napríklad tým, že poberateľom dávok umožňuje prežiť a umožňuje prežiť ich potomkom, pričom súčasne zvyšuje náklady darcom a tým ich ochotu plodiť potomkov, iste viac neprospieva šíreniu altruistických génov, skôr génom kódujúcim primitívnejšie stratégie.

Pokiaľ bude sociálny štát pretrvávať po viac ako 50 genrácií, je pomerne vysoko pravdepodobné, že altrusitické správanie bude vyslovene menšinovým javom, a to aj v bežných sociálnych interakciách v malých tlupách na pracovisklu, či v obytnej komunite.

1., 2. Ono to či je lepší sociálny štát alebo skôr nejaký "nesociálny" systém, sa dá preberať aj na inom základe, napr. ekonomickom, politologickom, sociologickom a pod. Človek nemusí byť darvinista, aby odmietal priznávanie neadekvátnych dávok, teda tam kde to nie je dokázateľne nutné. Samozrejme, je to aj o tom, aby neboli ľuďom vytvárané také podmienky, v ktorých je im sťažené sa o seba postarať, napr. diskriminácia. Neuznávam ani socializmus, ani nejaký tvrdý kapitalizmus. Pravda sa pohybuje kdesi uprostred, ako sa hovorí.

V tom článku prezentuje nejaký naturalista darvinista dané biologizujúce koncepcie a politické názory, ktoré z nich vyvodzuje. Ide zrejme aj o tzv. biologizmus: prístup, ktorý redukuje dianie (vo svete, poznávanie, spoločenské dianie, život človeka) na biologické procesy alebo funkcie biologických procesov. Je to dosť primitívny prístup. Napr. určité ľudské pojmy, hodnoty a spôsoby "degraduje", "biologizuje", redukuje (redukcionizmus), dáva do neadekvátnej analógie, napr. altruizmus. Altruizmus "je mravný princíp spočívajúci na nezištnej službe iným ľuďom, v ochote obetovať pre ich dobro osobné záujmy. Ide napríklad o osoby, ktoré sa angažujú v nemocniciach alebo v detských domovoch, pričom neočakávajú žiadnu protislužbu. Forma protislužby je tá, že ich práca je dobrovoľná a že sú v kontakte s ľuďmi. Altruistické správanie znamená obojstranné obohacovanie." Takže keď do toho pletie napr. paviánov, je to neadekvátne. Ľudský altruizmus je založený aj na niečom celkom inom ako len "biológia" či pudy, teda na svedomí, empatii, filozofických presvedčeniach a pod. Dané pojmy ako sebectvo a altruizmus sa dajú dobre vysvetliť aj v rámci iných systémov, viac spoločenských, filozofických a pod. A iný význam môžu mať pri použití u zvierat a iný pri ľuďoch. Nie všetci evolucionisti resp. tí, ktorí uznávajú existenciu evolúcie, sú naturalisti, ktorí by z toho vyvodzovali biologizujúce závery pre spoločnosť. Nezdá sa vôbec, že by ľudia išli vyhynúť preto, že sa neuplatňujú takéto darvinistické "sebecké" modely. Nejaké problémy budú zrejme tak či tak, aj keby sa uplatňovali také modely. Podobné veci robili nacisti, keď sa snažili podporovať "biologicky zdatných" a obmedzovať "biologicky menejcenných" atď. Je jasné, že to nebolo ok.

Zvieratá sú regulované predovšetkým pudovo a inštinktívne. To im umožňuje prežitie. Ľudia sú v tomto "slabší", čo je však kompenzované ich egom (a mierou narcizmu), ktorého funkciou je hlavne prežitie jedinca a pod. Ľudský jedinec je sám sebe najbližší, telom i dušou. Priemerný jedinec berie ohľad v prvom rade na seba a svoju rodinu, až potom aj na ostatných ľudí, podľa miery blízkosti. Človek zrejme nie je len nejaký biologický stroj (čo nemusí byť celkom ani zviera). Egoista si však môže svoj psychický - nie genetický - egoizmus a narcizmus racionalizovať darvinistickými teóriami.
Podľa mňa tieto témy patria viac do rúk psychológom, filozofom, spoločenským vedám ako "biológom" resp. naturalistom s biologizujúcimi koncepciami. Prof. Damián Kováč (2003): "Podľa mňa osobnosť je individuálne osobitá jednota endogénnych determinantov (dedičnosť - vrodenosť), exogénnych vplyvov (kultúra - výchova) utváraná sebou samou, psychickou realitou, svojím JA. Pravda, do tej miery, pokiaľ to jednotlivec chce, snaží sa o to, vynakladá úsilie v tomto smere a má pri tom isté ciele, štandardy, ideály."

Paul Davies: "Jednou z podivuhodných stránok ľudskej inteligencie je dosiahnutá úroveň jej rozvoja, ktorá budí dojem nadbytočnej kapacity. Zatiaľ čo mierna dávka inteligencie je vskutku dobrá pre prežitie, zďaleka nie je jasné, ako sa niektoré ľudské kvality - napríklad schopnosť zaoberať sa vysokou matematikou, skladať vážnu hudbu alebo rozvíjať bohaté jazykové štruktúry - mohli vyvinúť prírodným výberom. Takéto vyššie intelektuálne funkcie sú predsa o celý svet vzdialené od prežitia "v džugli"." A mnohé z nich sa vraj pritom prejavili len pomerne nedávno, hoci biológovia sú presvedeční, že skladba ľudského mozgu sa za ostatné desaťtisíce rokov veľmi nezmenila. Pýta sa: "Pokiaľ sa tieto funkcie neprejavovali už v dobe, keď boli vyselektované, prečo boli vyselektované? Môže vôbec prírodný výber pôsobiť na skrytú schopnosť?" Ďalej dodáva, že história nenaznačuje, že by práve matematický alebo umelecký génius vytvoril uspešnejšie sa množiacu populáciu.

K téme Dawkinsovho Sebeckého génu a memetiky nejaké kritické info
odkaz
odkaz
odkaz
odkaz

Ohľadom Dawkinsovej teórie sebeckého génu a mému je pozoruhodné, že samotný Dawkins sa stavia proti tomu (je "vášnivým antidarvinistom"), pokiaľ ide o politiku a otázky, ako by sme mali riadiť naše ľudské záležitosti a čisto ľudský altruizmus, nie nejaký genetický ani memetický. V knihe A Devil's Chaplain píše:
"Ako akademický vedec som vášnivým darvinistom a verím, že prírodný výber - ak nie je jedinou hybnou silou evolúcie - je určite jedinou známou silou schopnou vytvárať ilúzie cieľa, ktorý tak ohromuje všetky premýšľajúce povahy. Hoci podporujem darvinizmus ako vedec, som vášnivým antidarvinistom, keď príde reč na politiku a otázky, ako by sme mali riadiť naše ľudské záležitosti."

Tá istá téma je v knihe Sebecký gén. Dawkins paradoxne zakončuje svoje dielo obhajobou ľudskej dôstojnosti a slobody zoči-voči údajnému genetickéme a memetickému determinizmu. My - teda jeho ľudskí činitelia - sme schopní povstať:
"Máme silu vzoprieť sa sebeckým génom, ktoré sú nám vrodené a, ak je to nutné, aj sebeckým mémom, ktoré nám vštepili. Dokonca môžeme diskutovať o spôsoboch, ako zámerne kultivovať a živiť čistý, nezištný altruizmus - niečo, čo v prírode nemá miesto, niečo, čo nikdy predtým v celej histórii sveta neexistovalo. Sme vytvorení ako nástroje génov a vychovávaní ako nástroje mémov, ale máme dosť sily, aby sme sa našim tvorcom vzopreli. My, jediní na Zemi, sa môžeme vzbúriť proti tyranii sebeckých replikátorov."

Mimochom, z pohľadu tej teórie sú sebecké gény biologickou záležitosťou rozhodujúce vo zvieracej ríši. V spoločnosti ľudí, v kultúre, politike majú pôsobiť skôr mémy. Akési "kultúrne replikátory", obdoby génov alebo ich replikátorov. Takže tu by sa mala uplatňovať skôr memetika než "genetika"

O etatizme, sociálnom štáte, liberalizme atď. sa dá lepšie hovoriť na inom základe, ako je táto svojská interpretácia ľudskej prirodzenosti, biosféry a pod. Teória sebeckého génu a memetika sú svojské koncepcie, vôbec nie nutne realistické. Niektoré teórie a výskumy ukazujú, že mnohé druhy zvierat sú dosť sociálne, kooperujú, hrajú sa atď. Sú teda takpovediac len mierne sebecké. Ľudia ani nehovorím, to je už iný svet. Namiesto egoizmu je lepšie presadzovať asertivitu. Dá sa hovoriť o tom, čo je spravodlivé, napr. zásluhy a odmeny, vlastníctvo, dane, dávky pre naozaj odkázaných.

Teória sebeckého génu a génocentrizmu je dosť čudná, z pôvodného chápania, že gény sú tu pre organizmus, tvrdí, že gény sú cieľom a organizmus je len ich "vehikel", nositeľ, pomocou ktorého sa šíria. Bolo by však treba vysvetliť, na základe čoho by tomu tak malo byť. Čo, aké sily vedú gény k tomu, že sa chcú šíriť a to prostredníctvom neporovnateľne zložitejších bio-systémov, organizmov. Pritom je jasné, že "život" génov sa nedá porovnať so životom organizmov, napr. delfínov. Je nezmysel tvrdiť, že gény - úseky DNA si nejako užívajú život. Sú to len malé balíčky inštrukcií, informácii. Pritom ich musí byť veľa rôznych, aby vytvorili organizmus. Azda sa sebecké gény medzi sebou dohodli, že spolu vytvoria zložitý organizmus, ktorý by ich "prenášal"? Delfíny, ktoré majú byť len nepodstatnými vehiklami génov, si však život "užívajú", vedú bohatý život napr. sociálny. Organizmus a orgány zvieraťa sú oveľa viac ako len úseky DNA. Sú tvorené lipidovými, proteínovými a inými tkanivami, systémami, nervami a pod. Bunky a ich organely sú omnoho viac ako len gény. Ak by šlo iba o niečo na úrovni hmyzu, dalo by sa to možno brať, ale takto je to ozaj iný level. Vraj gény dokážu prežiť organizmus. Treba si však uvedomiť, že v rámci neodarvinizmu ani gény nie sú celkom stabilné - podliehajú zmenám genetických mutácií, rekombináciám a pod. Takže je to s nimi podobne ako s organizmami, ktoré zomierajú (hoci môžu mať svojich potomkov). Pri organizmoch, ktoré sa rozmnožujú pohlavne, sa gény kombinujú, výsledkom je kríženec medzi samcom a samicou, nie klon. Svoje pochybnosti k téme "sebecký gén" vyjadril aj známy biológ Gregor C. Williams. Nesúhlasí celkom s Dawkinsom, že replikátora treba chápať “ako fyzikálnu entitu, ktorá reprodukuje samu seba”. Podľa Williamsa bolo nutné uvedomiť si, že molekula DNA je sprostredkovateľ, nie celá správa, gén je “balík informácií, nie objekt”. Gény zrejme majú tendenciu "žiť" kvôli životu organizmu a nie naopak. Sú zrejme určitým programom na stavbu organizmu, tela. Sami o sebe nemajú význam, len v tom kontexte. Epigenetika ukazuje, že samotný organizmus môže zapínať alebo vypínať mnohé gény podľa potreby. odkaz
odkaz
odkaz

Ešte zopár poznámok. Koncepcia sebeckého génu tvrdí, že kvázi gény nestárnu, môžu prežiť tisíce rokov aj oveľa dlhšie, zatiaľ čo organizmy zomierajú pomerne skoro. Preto evolučne majú význam predovšetkým gény a organizmy sú iba ich nosičmi a "šíriteľmi". Dá sa povedať, že zástanca tejto teórie je len taký prostriedok na šírenie génov...
Iná teória hovorí, že evolučne sú podstatné hlavne organizmy. Gény samotné nemôžu existovať, vždy sú viazané na príslušné organizmy, napr. jednobunkovce. A je jasné, že gény stárnu a zomierajú - spolu s príslušnými organizmami. Génocentrizmus hovorí o tom, že tie gény prežívajú vo svojich kópiách, ktoré sa množia cez reprodukciu na úrovni organizmov. Lenže podobným spôsobom vo svojich "kópiách" alebo potomkoch prežívajú aj tie organizmy.
Ďalej, údajné iba vehikle génov - organizmy - potrebujú pre svoj život mnohé rôzne gény, príslušným spôsobom organizované, DNA, nie len určité jednotlivé sebecké gény. A ďalej, gény sa prejavujú vo fenotype organizmu, ktorý je výsledkom interakcie genotypu a okolia. Teda evidentne na tom získava fenotyp organizmu, nie samotné gény alebo gonotyp, hoci ak prežije fenotyp, prežijú aj gény.

Súhlasím s tým, že prežitie génu a prežitie organizmu vo svojich kópiách je na rovnakej úrovni.

👍: Krištof