Sebapoznávanie

Často sa stretávam s ľuďmi, ktorých podľa môjho subjektívneho názoru príliš zaujíma sebapoznávanie, skúmajú svoje pocity, reakcie a žijú akoby z pohľadu tretej osoby... aj ja som také situácie zažil, ale zdalo sa mi veľmi depresívne, pretože som na sebe nachádzal iba čoraz viacej chýb a podivností 🙂 Takýmto ľuďom tvrdím, že potrebujú duševne dozrieť🙂 Nie v zlom, ale ako radu z vlastnej skúsenosti.(proste niekedy pomôže, že daný človek si nájde lásku:D) Čo myslíte Vy?

najlepšie je čo najmenej myslieť a čo najmenej hodnotiť svoj život a minulosť...ľudia čo príliš nemyslia sú šťastnejší lebo ich trápi menej vecí

Ked sa človek zaoberá príliš sám sebou, asi nemá kto vyplniť jeho voľný čas. kto má ale niekoho, s kým trávi veľa času (lásku 🙂), tak sa sám nad sebou tak nezamýšľa, to je pravda. v mojom prípade mi moja láska o mne dosť prezradí, takže nemusím sa zaoberať tým, aká som 🙂) A ked mi povie niekto iný niečo o mne, nie je to ani také depresívne. zažila som obdobie, ked som sa sama sebou dosť často zaoberala a bolo to dosť podivné obdobie, hlavne som bola často sama, doma, nemla som na nič náladu...
Neviem či som to vystihla....

ber to z tej lepšej stránky - čim viac sa zaoberáš svojimi vlastnosťami, tým skôr môžeš tie zlé odstrániť... :-)

Ja osobne som to vyriešil prácou a aktivitou. Keď pracujem, sústredím sa na výkon. Tým pádom nemôžem myslieť, pretože keď myslím, tak musím aj spomínať. A moje spomienky nie sú príliš pozitívne.

tak sa snaž spraviť si lepšie...

spomienky? samozrejme! Len často ma dobiehajú len tie negatívne a tie pekné, ktoré by som tam chcel mať uložené naveky, sa túlajú niekde ďaleko..

Minulosť je bližšie ako si myslíme. A keď si myslíme, že je najďalej, raní nás najhlbšie...
To bol citát k jednému filmu🙂

Myslíš tým ako spoločnosť ľudí, ktorými sa obklopím s nádejou, že sa prestanem venovať sebe? Toto absolútne nepomáha. Ja sa "sebapoznávam" hlavne keď som sám, napríklad včera na biku v lese. Hlavu som si dokonale prevetral a aj som sa rozhodol v pár veciach. Milujem svoj bicykel:D

každému pomáha niečo iné - ja keď som s priateľmi, tak zabúdam na všetko ostatné...vyvetrám si hlavu...a potom ešte spomínaný šport...
na svoj vek sa až moc zaoberáš tým zlým, čo ťa v živote stretlo...máš na to ešte času dosť...skôr si lám hlavu nad tým, ako sa vyvarovať situácií, na ktoré máš zlé spomienky...

no ja momentálne prechádzam takým podobne depresívnym obdobím. Začala som si uvedomovať, že veľa vecí som doteraz robila zle alebo lepšie, že už teraz sa mi nezdá moje konanie v minulosti správne. Trochu viac som začala nad sebou uvažpovať, niekedy je to dosť otravné lebo mi robí veľké ťažkosti to stopnúť, najmä keď sa mi večer chce spať a nedá sa lebo sa mi hlavou víri tisíc myšlienok o mne a mojej existencii- zhruba. Rozprávala som sa o tom so staršími ľuďmi odo mňa, vraj je takýto proces úplne normálny a dospela som do štádia kedy potrebujem nájsť samu seba..Niekedy, teda väčšinou z toho ale nemám dobrý pocit. Začínam byť utiahnutá, pasívna, nejak strácam sebavedomie lebo viem na sebe vidieť iba tie chyby a ešte naviac, ak sa snažím samu seba pochváliť, je to pre mňa veľmi ťažké. Je to zlý prístup, ja viem. Dúfam, že čoskoro príde nejaký ďaklší krok v tomto zvláštnom procese formovania osobnosti a začnem sa viac usmievať a brať niektoré veci menej vážne, tak v pohode.. Apropo, neviete mi niekto poradiť, kto má podobné skúsenosti ako a čo ste robili?kto vám pomohol atď? ďakujeeeeem