Rozprávka o láske (2/2)

- Ďalej už nemôžem, - riekol muž. - Ľahšie je tlačiť balvan samoty do svahu bez konca, ako milovať toho, kto zradil.

Na ceste preč, keď minul hlinené múry, minul práchnivé ploty vyšívané brečtanom a dvor milovanej ženy, keď mizol medzi slamenými čepcami striech, zastavil muža ten, ktorý bol hore.

- Kam ideš?
- Urobil som všetko, už ma nepotrebuje. Láska presahuje moje sily. Idem, aby som zabudol.
- Teraz, keď si sa po prvýkrát dotkol pravdy, odchádzaš? Počkaj ešte chvíľu a rozsúď môj spor. Počúvaj:

Bol človek. Najprv bol len v mojej mysli, zrodil sa z mojej predstavy, umiesil som ho z prachu a neplodnej hliny. Z kosteného mlieka som vyfúkol krehkú bublinu. Do bubliny som ukryl celý svet. Napísal som do nej knihu a vdýchol tam vietor, ktorý mu v hlave obracal jej listy. Chcel som, aby sa mi podobal, ako sa syn podobá otcovi. Myslel som, že keď dozrie čas a roky sa naplnia, spozná ma a spozná moju lásku. On však hľadal lásku, ktorú by mohol vlastniť, netušil, že lásku možno iba darovať.

A tak som mu podal ruku, aby som ho viedol. Trpezlivo som ho učil a čakal, že raz pochopí. Zachránil som ho pred hladom, keď si vyvolil chudobné dievča. Roky som ho niesol nad zúfalstvom, kým beznádej ako povodeň zaplavovala celý jeho svet. Chcel ju mať, preto sa mu strácala, rozostupovala sa ako fatamorgána pred dotykom jeho ruky. Videl si vietor, keď z novembrovej oblohy zametá šelestiace lístie? Videl si dážď, jeho bronzové šípy, ako to lístie pribíjajú do hliny na studenú zem, do kamenných čeľustí, ktoré ho rozomelú, kým vôňa hniloby v mrazivom vzduchu mu je pohrebnou piesňou?

Taký bol jeho život a taká bola jeho láska. Po celý ten čas som bol s ním a trpel som jeho utrpením. Po celý čas si na mňa spomenul, len keď potreboval pomoc. Povedz, čo mám urobiť s tým človekom?

- Odíď a nechaj ho.
- Posielaš ma preč a nevieš, že tým človekom si ty... No ja neodídem a neopustím ťa. Zostanem s tebou do poslednej chvíle, lebo nevernosť sa premáha láskou.

Keď slová stíchli, bolo počuť krištáľové flauty v paláci lesa. Vietor hnal dolu svahom neviditeľné kolesá. A boli to vozy leta, ktoré zvážali zvädnuté kvety do údolia ľadu, kým klauni jesene zapaľovali naokolo bengálske ohne, ohlasujúce nové dejstvo nepretržitého predstavenia. Slnko odíde a slnko sa vráti. Listy padnú, splynú so zemou a znova sa z nej zrodia. Zem dýcha pravidelnými výdychmi, pretože vo všetkých jej premenách ju nikdy neopustí ten, ktorý stojí za ňou.

Tak sa muž vrátil, pretože pred láskou nemožno odísť. A láska sa ho práve dotkla. A kto bol dotknutý, bol zmenený. Preto muž kráčal pokojne, hoci šiel k tej, pre ktorú už neznamenal nič. Už nie neviditeľný, ale ten istý ako pred rokmi, došiel teraz k bohatej vile zaplavenej tôňami jesennej záhrady.

- Neodišiel si! - bol to údiv, radosť či zdesenie, čo naň zasvietilo z očí krásnych ako acháty.
- Nesiem ti dar, - odvetil, - mám poklad, ktorý som ti po všetky roky ostal dlžný.

A muž rozprával. Do šera nad plamene strieborného svietnika kreslil príbeh svojej lásky. Žena videla dlhé úmorné dni klusať ako uštvané kone sivou pustatinou. Videla srdce muža a videla svoje srdce, svetlo a tmu, lásku a mlčanie, neveru a lásku.

A muž rozprával príbeh toho, ktorý bol hore. Lebo láska má len jeden prameň. Jeden prameň v jednom srdci nad všetkými srdciami.

Zasmiala sa, ako sa smeje ten, kto nechce počuť vlastné myšlienky.

- Urob čo chceš, - riekla stroho, - ale v tomto dome nezostaneš. Špinavé ruky nepatria na biely porcelán a zaprášené nohy do voňavých perín.

Vedela, že je zlá, ťažko sa však vrátiť z cesty, po ktorej sme kráčali príliš dlho.

Keď nemôže láska do domu, ustelie si pred dverami.
Ani muž neodišiel. Na okraji lesa si postavil zrub. Chladný jesenný vietor ho najprv pokryl plášťom dubového lístia a potom striebrom inovate. Zima bola biela a mlčanlivá. Ráno dedinu zahaľovala závojom hmly, cez deň dymom komínov a večer jej na plecia vložila kabát šera. Všade bolo plno zvonenia. Sklo ľadu, krištáľ snehu a pod prvými hviezdami dutý, dávny naliehavý hlas zvona z veže kamenného kostola.

Jar stiekla zo stráne a na lúky vybehlo malé chlapča leta. Po slnečných dolinách rozhadzovalo žlté loptičky púpavy, zem spievala a lístie bolo plné tôní.

- Poď s nami, - vytŕčali fúzatí zemani z okien koča hlavy.
Išla, veď sa jej to vyplatilo.
- Poď s nami, - kričali ďalšie leto a muž čakal. Jeho láska bola teraz v tom, ktorý je hore, preto zostal pokojný.

- Vezmite ma so sebou, - volala, keď prešli roky. Ale koč presvišťal okolo, akoby ju nikdy neboli poznali.

To, čo roky žijeme, nájdu jedného dňa vyobrazené v našej tvári. Aj tvár ženy sa zmenila. Namiesto tváre prostého dievčaťa mala teraz tvár pyšnej kráľovnej. Preto zeman švihol do koní. - Každý pohár má svoje dno, - kričal a veľmoži spievali piesne, rozpaľovaní zlatou medovinou.

Keď jej muž na jeseň priviezol drevo, bola úplne iná. Pery sa jej chveli a oči sa jej leskli slzami.

- Odpusť mi, - slabikovala vetu prerušovanú vzlykmi. Položil jej drsnú dlaň na horiace čelo. - Som strašná. Po všetkých tých rokoch mi zo srdca zostal len mŕtvy kameň. Chcem žiť, chcem znova žiť... Rozohrej vo mne starý plameň lásky...

- Láska je v tom, ktorý je hore, - povedal muž. A žena porozumela.

Preto ju vídal osamelú stáť v záhrade, v ktorej už jeseň tkala svoje pestré gobelíny. Preto ju počul v noci plakávať v kúte nad čmudiacou lampou.

Nič z toho, čo sme prežili, sa nestratilo. Jedného dňa to vystúpi zo zabudnutia a my sme obžalovaní ako na poslednom súde. Svedkovia sami proti sebe. More bije tisícročia do skál, omýva ich hebkým prúdom a tisícročia premenia skalu na piesok. Každá slza vyvierajúca z úprimnej ľútosti je mocnejšia ako more a mocnejšia ako tisícročia. A tak plač rozboril kamenné srdce a v jeho piesku založil oheň novej lásky.

Bohatstvo domu rozdala. Zlato vymenila za radosť detských očí, šperky za úsmev vo vráskach stareny. Ústa, ktorými bozkala muža, boli znova dievčenské a svieže.

Viete si predstaviť púšť, ktorú pramene vôd premenili na oázu?
Viete si predstaviť záhradu plnú zrkadiel, v ktorých sa zjavujú milované tváre?
Ak áno, máte pred sebou dušu muža, akou bola na konci našej rozprávky. Lebo tu sa naša rozprávka končí.

(prevzaté z knihy "Damianova rieka")

"To, čo roky žijeme, nájdu jedného dňa vyobrazené v našej tvári."

Ale inverzne. To, čo roky robíme druhým, nájdu jedného dňa vyobrazené v našej tvári.

👍: Sóley

...múdra rozprávka o duši človeka túžiaceho po láske..."lásku nemožno vlastniť, lásku možno iba darovať". Nie je to láska alebo milenec, či milenka, čo nás v živote sklamú, ale naše nenaplnené alebo zmarené ilúzie - túžby a predstavy, ktoré o nej máme.

👍: Sóley

ked som bola dieťa, veľmi sa mi páčili prskavky .. oheň v tme..

Ja som mal rád pahreby žeravých uhlíkov. Nenávidel som, keď niekto hasil oheň. Skoro som vtedy vždy plakal.

Aj moj brat mal rad pahreby, ale asi len do chvile, kym do nej neskocil
Noo..mal len sandale, to uz veru do smiechu nikomu nebolo..a plakala som aj ja, ked som to videla..druhy stupen popalenin, nastastie dnes su to uz len spomienky nad jeho vymyslami, ktorych ma azda tolko ako bezny chalan ani nemoze mat..lebo moj bracek je v zbierani vlastnych zazitkoch neprekonatelny 🙂

Ako lahka je teoria, ake jednoduche je povedat lubim ta...v praxi to vsak vyzera neraz inak. Z lasky sa maturuje dlho 🙂

👍: rastos

A dakujem Ti rastos z celeho srdca...po dlhej dobe v mojich ociach boli aj slzy dojatia.. ( tu na dfku myslim )

👍: rastos

Winry vďačne...
A čítala si aj minulú rozprávku? (je až v 4 častiach):

odkaz

rastos este nie, ale precitam si ju.

ahoj

a kde býva ten vyháňač?

dokedy tu chceš ešte vycicavať z energie slušných diskutérov, ty o****a retadrovaná, chuderka nevzdelaná nezamestnaná ..

Nie je to vyháňač, len žena, ktorá niečím podobným prešla a oslobodila sa z toho. Môže iba povedať svoju skúsenosť. To sa dá aj mailom, takže je jedno, kde býva.

dobre.