Rozprávka o ... (1)

Život bol pre neho ostrovom. Nikto k nemu nevstupoval dnu a on nevychádzal von v ústrety nikomu. Na plážach lemovaných penou vĺn po celé roky stretával len odtlačky vlastných šľapají.

Niekdajší život mu z tohto miesta pripadal ako rozprávanie starých žien. Akoby to nikdy nebol on, ten mladý muž, horúčkovito sa šplhajúci po lešení spoločenskej prestíže. Koľko trpkých jabĺk musel nahryznúť, kým pochopil, že svet, na ktorom stojí civilizácia jeho predkov, je gobelín, tisícročia tkaný z márnotratných preludov. Je skutočne za tou pavučinou iba prázdnota?

Dnes si už nie je istý, či sa sem priplavil cez skutočné more. Možno ostrov neobjavil v oceáne, ale na dne vlastného vnútra, do ktorého postupne v dlhoročných meditáciách zostupoval. Čoraz väčšmi sa totiž utvrdzoval v presvedčení, že neexistuje žiadny svet tam vonku. Existuje iba vedomie. Ono, absolútne, bezrozmerné, tvorí predstavu za predstavou, ako chlapča hrajúce sa s bublifukom tvorí svet - veľkú, ligotavú bublinu; necháva ho plávať prázdnym priestorom a napokon prasknúť, aby ho nanovo stvorilo. „Iba moje ja skutočne existuje“ - v tejto myšlienke muž našiel pokoj.

Ak by bol ostrov predsa len skutočný, bol by celkom malý. Koralový prstenec korunovaný vencami pralesa by mohol človek po piesku pobrežia obísť za jediný deň.

Na východnej strane ostrova, na vrchole útesu týčiaceho sa nad morom, muž z ťažkých balvanov postavil jednoduchý chrám. V tomto chráme (zasvätil ho Božstvu Najvyššieho Ja) presedel celé dni a zrak upieral na mihotavý plameň sviečky. Hukot mora pod ním a monotónne melódie, ktoré si sám hral na trstinovej flaute, unášali jeho myseľ do tranzu. Uprostred tranzu bolo preňho vždy všetko jasné. Cítil, že najmenšie bunky jeho tela sú prepojené s najvzdialenejšími hviezdami vesmíru. V neviditeľných kolotancoch vytryskujú a opäť sa navracajú do jeho vlastného vedomia. Keď však precitol, staré pochybnosti sa znova vracali. Stačil divý škrek zvnútra ostrova, aby sa neviditeľné tkanivo sveta rozpadlo a on sa znova ocitol izolovaný a cudzí uprostred nepriateľského sveta. Dokonca aj vo chvíľach najhlbšieho sústredenia cítil, že kdesi v samotných základoch zostáva jeho bytosť rozdelená. Kým jej povznesená časť s vladárskym gestom udeľuje život všetkým veciam vo večnej hre, tá druhá časť sa zvíja na dne ticha, mučená bezrozmernou samotou.

Netušil však, ako rýchlo a nečakane sa môže rozplynúť svet, v ktorom sa po toľké roky cítil bezpečný. Stalo sa to v deň, keď ho po prvýkrát navštívila. Posledný lúč hasnúceho slnka sa práve dotkol plameňa sviečky, keď náhle pocítil jej prítomnosť. Znepokojene sa obzrel za seba - nevidel však nikoho. Opatrne zostúpil k okraju útesu a stiesnene skúmal temnomodrú hĺbku pod sebou. Najprv ju považoval za útržok hmly. Ako biela stužka plazila sa pomedzi skalné výčnelky nahor útesom. Keď zrazu zastala pred ním, ohromila ho nečakaná reálnosť jej očí. Privrel viečka, pokúsil sa ju ovládnuť a začleniť do svojho vesmíru.
- Si len novým výtvorom môjho vedomia, - hovoril ticho znepokojenej mysli.

Tie hlboké čierne oči však videl aj za zatvorenými viečkami. Bola silnejšia. Nemohol v sebe potlačiť mohutnú vlnu, ktorá rýchlo zaplavovala jeho vnútro. Náhle totiž vedel, že tá, ktorá pred ním stojí, je skutočne iná. Prichádza z vonkajšieho sveta, o ktorom uveril, že neexistuje. Cítil, že do neho preniká jej volanie. Prekvapený ešte netušil, že to, čo sa v ňom rodí, je láska.

"Som tu kvôli tebe," - jej hlas ho prinútil otvoriť oči. "Prišla som ťa vyzvať, aby si opustil svoju pyšnú samotu.
Vystrel ruku, aby sa dotkol jej bledej tváre. Prsty ňou však prenikli ako nehmotnou vidinou.
"Neľakaj sa," - zasmiala sa. "To, čo je skutočné, sa tratí pod dotykom povznesenej mysle. Prídem k tebe so zmrákaním a opäť sa stratím v úsvite. Ak chceš, aby som zostala navždy, musíš nájsť odpoveď na moju otázku: Čo láska potrebuje najviac? Dám ti čas jedného roka. Každý večer sa vrátim, aby si mohol pokračovať vo svojom hľadaní."
...
(pokračovanie)

👍: havran

Perfektné. Tešíme sa na pokračovanie. Myslím si, že poznám odpoveď.

👍: havran

> "Ak chceš, aby som zostala navždy, musíš nájsť odpoveď na moju otázku: Čo láska potrebuje najviac?"

Podľa mňa poriadne priviazať, vydrncať, znásilniť, pretiahnuť. 🙂

...moc pekné, také poetické...

Co laska potrebuje najviac? zaujimava otazka...idem citat cislo dva 🙂