Rohožka: Úvod

Slniečko vypeká a škerí svoj bezzubý úsmev, škoda, že priamo na moju hlavu. Už dve hodiny obchádzam obchod a dokladám džúsy, keďže dnes tu nie je ani jeden s chalanov, tak to musím robiť ja. Teraz mám prestávku na cigaretu a hneď už ma týra to slnko. Rozmýšľam, či je otec dnes doma, tak sa mi zdá, že spomínal, že niekam ide, ale neviem, či sa mi to nesnívalo. Nechám sa prekvapiť, až dorazím dnešnú šichtu. Hrozné, človek ešte ani nie je dospelý a už musí zarezávať po brigádach. Teda nie že by sa mi až tak nechcelo, skôr sa mi nechce stále sedieť doma, ale poznáte to, keď už je človek v tej práci, tak musí aj ponadávať. Dobre, bežím ja naspäť do práce lebo počujem vedúcu.

-Ty kde si bola?!-
-Len vyniesť smeti.-
-Horiace cigarety, nie?!-
-No dobre, ale bolo to len päť minút a všetko je tu doložené.-, snažím sa brániť, ale buldočie oči pozerajúce na mňa neveštia nič dobré.
-Padaj na predajňu, lebo máš vyhadzov.-
-Jasné, jasné.-
-A na cigarety zabudni!-, dodáva ešte môjmu chrbtu a zapaľuje si marlborku.

Samozrejme, keď prídem na predajňu, tak je tu dva a trištvrte človeka a môj tovar je všetok doložený. Už aj kolegyňa odišla a ja som tu teraz jediný brigádnik, ešte že predavačky sú milé a aj zástupkyňa. Práve je pri mne a s úsmevom mi položí ruku na plece:

-Nič si z nej nerob, pred dvoma mesiacmi ju opustil manžel a odvtedy je taká. Bež na obed a keby sa zas do teba oprela, tak ju odkáž na mňa.-
-Ďakujem pekne, bežím na ten obed.-

Na konci zmeny prichádza časť mojej party, čakajú až skončím a skočíme na pivo alebo do čajovne, dnes prišli dokonca aj všetky holky. Presne na sekundu o pol siedmej večer zhadzujem plášť s názvom predajne a hurá do mesta. Po ceste ešte uľahčím ukrivdenej dušičke a takzvane sa vy****jem na vedúcu. Ako každý nahnevaný človek kombinujem prívlastky a prísudky v takom tempe a fantázii, že sa vlastne po chvíľke všetci smejeme. Smer čajovňa.

Tesne pred vchodom mi zazvoní mobil, pár momentov si užívam pesníčku z mobilu a potom pozriem na displej, ten hlása „otecko“.

-Okej, bežte napred, volá mi otec.-
-Prosím?-
-Ahoj miláčik, už si skončila v práci?-
-No áno, ale ešte som v meste, ideme do čajovne na nejaký fajný čajík.-
-Neklam,-, smeje sa, - vyberte si aspoň nejakú dobrú fajku. Prídeš asi neskoro, hm?-
-No do takej desiatej.-
-Dobre, ja už budem preč, tak peniaze máš na mojom stolíku a keby si mala nejaký problém, volaj ujovi Maťovi, lebo Katka ide so mnou.-
-Jááj, ty ideš do toho Ruska?-
-Áno, Iľja chcel aby sme za ním prišli a ja chcem aby ho Katka spoznala a som zvedavý na Nasťu.-
-No dobre ocko, nestrať sa tam a príjemnú cestu, pozdrav všetkých.-

No trošku som klamala, prišla som až o jedenástej, ale stavím sa, že môj vševedúci otec to tušil, neutajím pred ním takmer nič, ale na niektoré veci sa ma ani nepýta, myslím, že o všetkých vie, ale rešpektuje, že by som mohla mať aj nejaké súkromie. Mám ho rada, teraz bude týždeň preč a už teraz mi chýba. Môže to znieť smiešne, ale je to vlastne môj najlepší kamarát, samozrejme o pár veciach sa bavím len s kamarátkami alebo Katkou, ale viem, že jemu môžem vždy dôverovať. Hoci nie vždy bol náš vzťah taký ideálny, pred šiestimi rokmi som ho dlhé mesiace ignorovala a vôbec som s ním nehovorila. Vtedy som sa dozvedela, že mama neumrela po chorobe keď som bola malá, ale umrela po pôrode. Bola som strašne nahnevaná až besná, jednak som mala pocit viny, vedela som ako otec dlho trpel tým, že mama tu už nie je, mala som pocit, že to ja som ju zabila a hnevalo ma, že otec, ten najlepší otec na svete ma oklamal. Snažil sa mi to aj vysvetliť, ale nepočúvala som ho. Až raz prišiel, keď som už skoro spala.

-Sylvia, miláčik, chvíľku ma počúvaj. Máš právo sa na mňa hnevať, ale chcel som ťa len chrániť, bál som, že od malička budeš mať pocit, že si mamu zabila, čo nie je pravda. Ďalej to bolo ťažké aj pre mňa, pamätám si ten deň, keď mama umrela. Sedel som pri jej posteli už od rána, otvorila oči a dlho na mňa pozerala, držal som sa, hoci som vnútri plakal a krvácal, ale chcel som byť silný pre ňu. O dve hodiny si popýtala, aby ťa jej doniesli. Strašne plakala, myslím, že vedela, že ťa vidí naposledy. Strašne ťa ľúbila. Chcela ti napísať ešte list, ale nestihla to. Odniesli ťa a ona sa zadívala na mňa tými unavenými a vyblednutými očami, povedala, že si najkrajší človek akého kedy videla a že sa o teba musím poriadne starať, lebo sem z Pekla vybehne a nakope ma. Vypadli jej z očí dve-tri slzy a stratila aj posledný lesk. Bol koniec len tak, ako by sa nič nedialo. Ako som ti mal takej malej vysvetliť? Chápem, oklamal som ťa, hnevaj sa, ale až ťa to prejde, tak dúfam, že ma pochopíš.-, odišiel s plačom, no mnou plač triasol už riadnu chvíľu, pochopila som to, aj to aká som hlúpa, ale bola som príliš hrdá na to, aby som za ním šla. V tom sa ale otvorili dvere a nakukol opäť otec:
-Ale ak by si nechcela plakať sama, ale vo dvojici, tak tu môžem ostať.-
-Áno ocko, prepáč a poď sem.-, vydala som zo seba vzlyky.

Celú noc sme spolu smoklili na posteli v objatí a on rozprával (teda asi ste to už všetko od neho počuli), rozprával ako mamu spoznal, ako sa rozišli, ako ju takmer prenasledoval, ako zvykol líhavať na koberci (vlastne sa to stalo akýmsi našim rituálom) a premýšľať, ako šiel do Ruska, ako spoznal inú, ako šiel do Francúzska a naspäť do Ruska a ako sa nakoniec vrátil domov a vrátila sa aj moja mama a dali to opäť dokopy. Vravel, že nikdy sa nemám strachovať, že táto láska bola jediná, povedal, že miloval aj tú rusku aj moju mamu rovnako a ani pri jednej neveril, že príde ďalšia, viem, že Katku až tak nemiluje, ale miluje ju najviac ako môže. Je s ňou už asi deväť rokov a ja ju beriem už ako našu, jediný problém je, že nemôže mať deti, ale o to viac zas ľúbi mňa.

Samozrejme, aby ste si zas nemysleli, že som sa narodila až pod takou šťastnou hviezdou, tak mám aj ja svoje problémy, škola, partia, veľké šťastie na rôzne hlúposti, ktoré sa potom riešia od doma až po políciu. Očividne mladosť je nevyspytateľná a mám strašný pocit, že som toho veľa po otcovi zdedila a to aj tú chuť odísť a zažívať. Len ako to tu môžem všetko nechať tak?

No kým si to premyslím, tak si ľahnem na jedinú vec, ktorá sa v byte ešte nezmenila, ten jeden koberec, celý vyšúchaný od myšlienok, ktoré si na ňom človek premelie. Katka už chcela kúpiť nový, ale otec vyjadril jednoznačné nie, v tých vyšúchaných vláknach je celý jeho a už aj môj život. Sivé vydraté najkrajšie dedičstvo. No ale otec nie je doma, idem si zapáliť na balkón. Čo sa neskôr ukázalo ako osudové rozhodnutie...jedna cigareta a svet sa rozkrútil naopak, kto by to bol mohol tušiť.

👍: dorota , piskotka

ako "čítačkarka" ..prečítala som Rohožku...
hmm v prvej časti myslela som si, že píšeš o mojom Jurovi..Tiež chodieval na brigády..nie do obchodu, ale medzi betonárov..Otec dával mu peniažky na periňák a ja úspešne ..vynenila za výdatnu desiatu...
Nuž vieš marska, ja ťažko chapava..až v druhej časti došlo mi, že Rohožka je vlastne pokračovanie Koberca..Nechcem ťa chváliť, ale akosi sa lepšie číta, dej má rýchlejši spád dniania ( konštatuje amatér) hm..a ako by som to vlastne mala povedať?..Rohožka nezanecháva takú trpkú príchuť, ako Koberec...
Len tak ďalej marska..mám rada čítanie na pokračovanie

asi si dam do oblubenych :-))))))))

sa ja nemôžem toho vzdať

ved ja ti nic nechcem vycitat :-)
len ma pobavilo ze to hadzalo -1 prispevok loool
..ale uz som pochopila, bude to saga rodu "forsajtovcov"

to sa podozrivo často v mojich témach stáva
sľubujem, že toto bude posledný "forsajtovec"

👍: dorota

to si vravel aj Lucsa pri star wars a vidis ako to dopadlo. uz mame "sagu rodu sidov"...
nic proti len sa mi to zacina pliest, ako mexicka telenovela...tam ta udrzuju v pozornosti len tie sexy tela a bitka na plazi vo vode kde so seba strahavaju veci fuuu...

tri nové nápady a jeden z nich bol tento, tak sa kriesim

co boli tie dalsie? o COM...

nepoviem, napíšem

👍: dorota

Jej...idem čítkať

Marska dobré .

a inak vseeetko najlepsie prajemSylvike, mala vcera meniny...🙂)
pekne,mat dobry vztah s rodicom je dnes uz hadam aj vzacnost...