RKC učí bludy

RKC si asi neuvedomuje, že Biblia je už po ruke každému a každý si môže porovnať učenie RKC s Písmom. No a Písmo svedčí proti RKC.

Ak RKC učí, že jedine z milosti sme spasení, tak následné učí, že ak katolík zhreší, tak stráca milosť ospravedlnenia - spasenie. Otázka potom stojí v tom, že ak podľa učenia RKC, katolík stráca milosť ospravedlnenia hriešným skutkom, tak ako milosť ospravedlnenia znova získa? No predsa ak stráca skutkom, tak aj získava skutkom. Predsa RKC ho učí, že túto milosť ospravedlnenia spätne získa skutkami, no a skutkami ju aj udržiava a tak dookola. Tak ako môže RKC tvrdiť, že učí spásu z milosti, ak to nie je pravda, lebo ju podmieňuje skutkami?

Buď je spása z milosti, alebo zo skutkov. Buď jedno, alebo druhé a nie milosť + skutky, lebo jedno druhé ruší. Potom by to bolo niečo, ako zaslúžená milosť, čo je zrejmý nezmysel, nakoľko milosť je preto milosťou, lebo je to nezaslúžená priazeň. Milosť už nie je milosťou, ak je to za odmenu, že. Ak katolík získava milosť ospravedlnenia zo skutkov, teda ako odmenu, tak už to nie z milosti!

Rim 4:4 Tomu však, kto robí skutky, nepočíta sa mzda podľa milosti, ale podľa podlžnosti.

Presne to robí katolík a teda skutkami chce znova získať milosť ospravedlnenia, ktoré stratil hriešnym skutkom. Tu vidíme, ako to RKC prevrátila.

No Písmo učí: Rim 11:6 Ale ak milosťou, vtedy už nie zo skutkov, pretože milosť by už nebola milosťou. A jestli zo skutkov, nie je to už milosť...

Nie je to už z milosti, ak sa chce niekto spasiť skutkami. Ak by bolo potrebné konať niečo za tým účelom, aby sme si zaslúžili spasenie, tak také skutky, by mali povahu osobného zisku, ako odmena a teda na vlastnú sebachválu. Také skutky by neboli motívovane láskou. Motív zisku nevychádza z lásky.

Sebachvála je vylúčená a to zákonom viery, teda z viery, aby bolo podľa milosti. Rim 3:27 Kde je potom chvála človeka? Je vylúčená. Jakým zákonom? Zákonom skutkov? Nie! Ale zákonom viery.

Ef2 8Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, 9nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil.

tomas12345,
Máš neustálu potrebu na niekoho útočiť, nedokážeš žiť v pokoji svoju vieru.
Ty si Kristov učeník?
Blahoslavení tí čo šíria pokoj, lebo ich budú volať božími synmi...

Keby si žil dajme tomu v 12. storočí keď celá Európa bola katolícka, keď všetci verili rovnako, keď celý kresťanský svet spájala viera v eucharistiu, úcta ku kňazom, úcta k Božej Matke atď a odrazu by prišiel niekto, kto začne proti tomu protestovať a spochybňovať vieru miliónov ľudí a ich predkov a takto rúcať pokoj a mier v krajinách, tak by si sa istotne proti tomu postavil....Bola by to tá istá situácia ako keby dnes niekto zrušil násilím ústavu, vyvolal puč v krajine a anarchiu...

Tak teda, bratia, pevne stojte a držte sa podania, ktoré ste prijali či už naším slovom, či listom...

Vieru, ktorú prijal bezpodmienečne celý kresťanský svet, to čo všetkých kresťanov spájalo po dlhé storočia nemožno zrušiť...
Kristus povedal toto je moje telo, všetci tomu uverili... Boh toto učenie dokázal ako pravdivé cez mnohé zázraky a uzdravenia...

A potom príde Luther, ktorý tvrdí, že nie nie, Ježiš je v eucharistií len vo chvíli prijímania, potom zvyšok chcela môžte vyhodiť už tam nie je...
Potom príde Kalvín a povie, nie Ježiš tam nie je prítomný vôbec....

To bola satanova vzbura proti Kristovi a jeho Cirkvi a nie ohlasovanie evanjelia!

aby mohla vyucovat, potrebuje propagaciu a prachy a hlavne kvalitne politicke divadlo
tie prachy keby sa investovali napr.do zdravotnictva ci do skolstva, bola by tu ina uroven bytia

Katolícka cirkev učí, že ospravedlnenie (ospravodlivenie) je z Božej milosti skrze Krista. Luteráni (od Martina Luthera) a Evanjelická cirkev urobili s Katolíckou cirkvou ohľadom tejto veci spoločné vyhlásenie. Majú v tomto v podstate rovnaké učenie. "Spoločné vyhlásenie Svetového luteránskeho zväzu a Katolíckej cirkvi k učeniu o ospravedlnení": odkaz
Pridali sa k tomu potom i metodisti a reformované cirkvi: odkaz

Vlastná snaha a skutky sú však tiež dôležité. Nestačí iba veriť a pritom robiť zle, nerobiť dobre. Pozri napríklad podobenstvo o (ne)vernom sluhovi:
Mt 24,42-51: "Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. ... Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete. Kto je teda verný a múdry sluha, ktorého pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad celým svojím majetkom. Ale keby si zlý sluha v srdci povedal: »Môj pán voľajako nejde« a začal by biť svojich spolusluhov, jesť a piť s opilcami, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej sa nenazdá, oddelí ho a dá mu podiel medzi pokrytcami; tam bude plač a škrípanie zubami."
Pánom sa v tom podobenstve myslí Kristus pri Druhom príchode a sluhom veriaci kresťan.

Ospravedlnenie (ospravodlivenie) a Božie kráľovstvo prichádza, keď človek prijíma Kristovu obeť na kríži, jeho smrť a vzkriesenie za človekove hriechy. A keď sa dá v Cirkvi pokrstiť. Neprichádza teda konaním "skutkov Zákona" resp. morálne dobrých skutkov, charakterom a pod. Potom však už aj ospravedlnený, znovuzrodený človek sa má snažiť, pokiaľ možno robiť dobré, nerobiť zlé, žiť podľa nového človeka (Ef 4,17-32).

Gal 5,19-23: "A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo. Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť."

1Kor 6,9-10: "Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lu**** nebudú dedičmi Božieho kráľovstva."

Takže aj skutky sú dôležité. A môže byť za ne aj odmena. Mt 6,3-4: "Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti."
Mt 6,6: "Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti."
Mt 6,17: "Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti."
Mt 10,42: "A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu."
Lk 14,13-14: "Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých."

Viď aj nutnosť vyznávať či priznávať pred Bohom hriechy, keď sa človek opäť dopustí zlých vecí; 1Jn 1,9: "Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti."

Inak vyzerá to tak, že aspoň sčasti závisí od slobody Boha, či dá niekomu na tomto svete milosť, ospravedlnenie, vykúpenie, alebo niekomu aj nie. Niekedy to nezávisí od človeka, ktorý by snáď chcel veriť ani od toho, ktorý evanjelizuje, lež od Božej vôle. Je to sloboda Božej vôle.

Rim 9,14-16: "Čo teda povieme? Je vari Boh nespravodlivý? Vonkoncom nie! Veď Mojžišovi hovorí: "Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem, a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem." Nezávisí to teda od toho, kto chce, ani od toho, kto beží, ale od Boha, ktorý sa zmilúva."

Jn 6,36-45: "Ale už som vám povedal: Aj ste ma videli, a neveríte. Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne. A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem... Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U prorokov je napísané: »Všetkých bude učiť sám Boh.« A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne."

Jn 10, 25-27: "Ježiš im odvetil: "Už som vám povedal, a neveríte. Svedčia o mne skutky, ktoré konám v mene svojho Otca, ale vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec. Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život."

1Pt 2,7-9: "Preto je v Písme: "Hľa, kladiem na Sione kameň uholný, vyvolený a vzácny; kto v neho verí, nebude zahanbený." Vám teda, ktorí veríte, je na česť; pre tých však, čo neveria: "Kameň, čo stavitelia zavrhli, sa stal kameňom uholným", "kameňom úrazu a skalou pohoršenia". Oni naň narážajú, lebo neveria slovu. A na to sú aj určení. Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla."

Sk 13,48: "Keď to počuli pohania, radovali sa a oslavovali Pánovo slovo a uverili všetci, čo boli vopred určení pre večný život."

Ale to neznamená, že keď Boh niekomu na tomto svete nedá túto milosť, vykúpenie, večný život, že ten dotyčný bude po fyzickej smrti nutne zatratený. Lebo posledný súd bude založený aj na skutkoch, na tom, aký bol ten človek, aké mal hodnoty, dobro a zlo... Spasení po poslednom súde môžu (a nemusia) byť aj pohania, neveriaci resp. nekresťania (hoci teda na tomto svete nebudú patriť ku Kristovej neveste, Cirkvi, nebudú mať jej výhody); pozri posledný súd - Matúš 25,31-46; Rimanom 2,6-16; Zjavenie 20,11-15. Nemusia byť všetci z nich zatratení

Takže v tom tzv. učení o ospravedlnení je v podstate zhoda medzi katolíkmi, luteránmi - evanjelikmi, metodistami a reformovanými cirkvami. Pozri napr. tu: odkaz a tu: odkaz
V 16. storočí došlo k rozkolu, keď od Katolíckej cirkvi odišli "luteráni". Koncom 20. storočia však v súvislosti s jedným z hlavných dôvodov svojho rozkolu - učením o ospravedlnení našli v podstate zhodu. Potom sa k nim pridali metodisti a neskôr i reformované cirkvi. "Toto prohlášení překonává teologické neshody mezi katolíky a protestanty a vyjasňuje, že učení katolické církve i protestantů je v nauce o ospravedlnění shodné; neshody, k nímž docházelo, byly založeny jednak na vzájemném nepochopení, terminologických nejasnostech a odlišných důrazech jednotlivých církví." odkaz

Zopár výňatkov z tohoto dokumentu ("Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení" ), ktoré naznačujú aj aktívnu účasť ospravedlneného človeka, skutky a odmenu za ne (čo však neznamená ospravedlnenie či odpustenie hriechov na tomto svete), prípadne slobodnú vôľu, prikázania, posledný súd aj podľa skutkov:

"4. Vysvetlenie spoločného chápania ospravedlnenia
(20) Ak katolíci hovoria, že človek v príprave na ospravedlnenie a jeho prijatie svojím súhlasom „spolupracuje“ s ospravedlňujúcim Božím konaním, vidia aj v tomto osobnom súhlase účinok milosti, a nie konanie človeka z vlastných síl.
(21) ... Evanjelici nepopierajú, že človek môže odmietnuť účinkovanie milosti. Ak zdôrazňujú, že človek môže ospravedlnenie len prijať (mere passive), vylučujú tým akúkoľvek možnosť prispieť k vlastnému ospravedlneniu. Nepopierajú však, že veriaci sa v plnej miere osobne podieľajú na svojej viere, ktorú spôsobuje Božie slovo (porov. Pramene k 4.1.) ...
4.3. Ospravedlnenie skrze vieru a z milosti
(25) ... Táto viera je činná v láske, a preto kresťan nemôže a nesmie zostať bez skutkov. Ale nič z toho, čo v ospravedlnenom človeku predchádza slobodný dar viery alebo nasleduje za ním, nie je ani dôvodom ospravedlnenia, ani zásluhou, ktorá by k nemu viedla.
4.4. Ospravedlnený ako hriešnik
(30) ... Ale keď sa ospravedlnený úmyselne odlučuje od Boha, nestačí, aby nanovo zachovával prikázania, ale musí vo sviatosti zmierenia prijať odpustenie a pokoj skrze slovo odpustenia, ktoré sa mu poskytuje mocou Božieho diela zmierenia v Kristovi (porov. Pramene k časti 4.4.).
4.5. Zákon a evanjelium
(31) ... Súčasne vyznávame, že Božie prikázania zostávajú pre ospravedlneného v platnosti a že Kristus svojím slovom a životom vyjadril Božiu vôľu, ktorá je smernicou správania pre ospravedlnených ľudí.
(33) ... Ak katolíci zdôrazňujú, že ospravedlnený je povinný zachovávať Božie prikázania, nepopierajú tým, že Boh vo svojom milosrdenstve skrze Ježiša Krista prisľúbil svojim deťom milosť večného života (porov. Pramene k časti 4.5.).
4.6. Istota spásy
(36) ... S Druhým vatikánskym koncilom katolíci hovoria: Veriť znamená preukazovať poslušnosť viery, ktorou sa človek slobodne celý oddáva Bohu, ktorý je medzi nami, aby nás vyslobodil z tmy hriechu a smrti a aby nás vzkriesil pre večný život.
4.7. Dobré skutky ospravedlnených
(37) ... Keďže kresťania bojujú proti hriechu po celý život, tento dôsledok ospravedlnenia je pre nich súčasne záväzkom, ktorý majú plniť. Preto Ježiš i apoštolské spisy kresťanov napomínajú, aby konali skutky lásky.
(38) Podľa katolíckeho ponímania dobré skutky, ktoré sú naplnené milosťou a účinkovaním Ducha Svätého, prispievajú k rastu v milosti, takže sa uchováva spravodlivosť prijatá od Boha a prehlbuje sa spoločenstvo s Kristom. Keď sa katolíci pridŕžajú „záslužnosti“ dobrých skutkov, chcú povedať, že podľa biblického svedectva je za tieto skutky prisľúbená odmena v nebi. Takto chcú zdôrazniť zodpovednosť človeka za svoje konanie. Tým však nechcú spochybniť, že dobré skutky majú charakter daru, a už vôbec nemienia popierať, že ospravedlnenie samo vždy zostáva nezaslúženým darom milosti.
(39) ... Myšlienku zachovania milosti a rastu v milosti a vo viere majú aj evanjelici. Prízvukujú síce, že spravodlivosť ako prijatie Bohom a účasť na Kristovej spravodlivosti je vždy dokonalá, ale súčasne hovoria, že jej pôsobenie v kresťanskom živote môže rásť.
K časti 4.1: Ľudská bezmocnosť a hriech vo vzťahu k ospravedlneniu
- „Striktný dôraz na pasivitu človeka v otázke jeho ospravedlnenia nemal, z evanjelického pohľadu, nikdy znamenať popretie úplnej osobnej účasti vo viere."
- K časti 4.6: Istota spásy ...
- – K pojmu viery ako ho predkladá Druhý vatikánsky koncil, pozri dogmatickú konštitúciu o Božom zjavení, (Dei verbum 5): „Bohu, ktorý zjavuje, patrí poslušnosť viery, ktorou sa človek plne a slobodne odovzdáva Bohu, ponúka plnú oddanosť rozumu a vôle Bohu, ktorý zjavuje, a dáva vlastný slobodný súhlas jeho zjaveniu.“ ...
- Dodatok k Spoločnému oficiálnemu stanovisku ...
- (D) ... Ospravedlnený je však zodpovedný za to, aby milosť nepremárnil, ale v nej žil. Požiadavka robiť dobré skutky je požiadavka žiť vieru (BSLK 197, 45 nasl.) Dobré skutky majú ospravedlnení konať preto, „aby bolo pevné (ich) povolanie, to je aby nestratili povolanie, ak by nanovo zhrešili“
- (E) ... Ospravedlnení budú pri poslednom súde súdení aj podľa svojich skutkov (porov. Matúš 16, 27; 25, 31-46; Rimanom 2, 16; 14, 12; 1. Korinťanom 3, 8; 2. Korinťanom 5, 10 atď.)."

"Tridentský koncil, DEKRÉT O OSPRAVODLIVENÍ, HLAVA 8.
Čo to znamená, že hriešny človek sa ospravodlivuje vierou bez vlastnej zásluhy
Apoštol hovorí, že človek sa ospravodlivuje „vierou“ a ,,zadarmo“ (Rim 3, 22.24); tieto slová treba rozumieť tak, ako sa ich katolícka Cirkev stále jednomyseľne pridržiavala a ako ich vykladala. „Sme ospravodlivení vierou“: tak sa hovorí preto, lebo viera je pre človeka začiatkom spásy, základom a koreňom ospravodlivenia; bez nej sa nikto nemôže páčiť Bohu (Hebr 11, 6) a nemôže dosiahnuť spoločenstvo jeho synov. Hovorí sa, že sme „ospravodlivení zadarmo“, lebo ničím z toho, čo ospravodlivenie predchádza, ani vierou, ani skutkami sa nezasluhuje milosť ospravodlivenia, lebo ak je ono z milosti, už nie je zo skutkov, inak by milosť nebola milosťou (Rim 11, 6)."

"Kánon 1.
Kto hovorí, že človek sa môže pred Bohom ospravodliviť svojimi skutkami, ktoré sa konajú silami ľudskej prirodzenosti alebo podľa učenia Zákona bez Božej milosti, ktorá je daná skrze Ježiša Krista, nech je exkomunikovaný."