Putin je zákernejší než celý Sovietsky zväz, vraví historik, ktorý pomáhal Litvinenkovi

Napriek tomu sa nebojí, že by ho niekto mohol otráviť – tak ako pred trinástimi rokmi jeho priateľa Alexandra Litvinenka alebo množstvo ďalších známych, ktorí zomreli často za veľmi podozrivých okolností za hranicami Ruska, vo chvíli, keď už si mysleli, že sú v bezpečí.

Doktor filozofie Felštinskij je však presvedčený, že nepatrí ani do jednej z troch kategórií ľudí, na ktorých ruská tajná služba skúša najrozmanitejšie spôsoby zabíjania.

[ NOVINKA: Aktivujte si newsletter Svetový Newsfilter. V piatok vám vždy stručne vysvetlí najdôležitejšiu udalosť týždňa v každom regióne sveta. ]
Keď si niekto prečíta vašu knižku FSB vyhadzuje Rusko do vzduchu, možno z toho do konca života nebude pokojne spať. Vy spíte dobre?

S ohľadom na vek – áno. Iná vec je, že väčšinou vo chvíli, keď knihu vydám, urobím bodku doslova aj v prenesenom zmysle slova. Lenže s knihou FSB vyhadzuje Rusko do vzduchu to bolo úplne iné. Urobili sme bodku, vydali celé dielo – v Rusku v auguste 2001 ako špeciálnu prílohu denníka Novaja gazeta – a v tej chvíli sa všetko ešte len začalo.

Prečo by mal čitateľ veriť všetkému, čo v knihe tvrdíte? Niektoré pasáže pripomínajú skôr konšpiračné teórie než dokázané fakty…


Uplynulo presne dvadsať rokov od chvíle, keď v Moskve v septembri 1999 explodovali obytné domy. Tejto udalosti bola kniha venovaná. Za celú túto dobu sa neobjavili žiadne dôkazy, ktoré by vyvracali našu teóriu a tvrdenia. Dokonca aj samotná Federálna služba bezpečnosti (FSB) pripúšťa, že do septembrových teroristických útokov v roku 1999 nebol zapojený ani jeden Čečenec. Pritom druhú vojnu v Čečensku začala Moskva práve ako odpoveď na tieto útoky.

Na moskovské útoky nadväzuje riazanská kauza, ktorú podrobne opisujeme v našej knihe. Išlo o pokus FSB vyhodiť do povetria ďalší dom, tentoraz v Riazani. Pokus, ktorý sa podarilo prekaziť.

Prečítajte si tiež
Michail Zygar: Putin nie je najmocnejší na svete, to je fake news
To je ale dodnes prípad zahalený veľkým tajomstvom…

Stalo sa to skoro ráno 23. septembra 1999. V ten istý deň začalo ruské letectvo bombardovanie čečenskej metropoly Groznyj, ??čo mala byť reakcia na tento útok. Lenže informácia o tom, že „teroristický útok“ bol včas odhalený a „teroristi“ zatknutí miestnou políciou, sa zrejme nedostala tam, kam mala. Keď „teroristi“ pri zatýkaní vytiahli preukážky príslušníkov ústrednej (moskovskej) správy FSB, vláda zrazu v panike vyhlásila celú akciu za „cvičenie“.

To však znamenalo, že ruské letectvo bombarduje Čečensko preto, že FSB v Riazani usporiadala akési cvičenie. Kedy a kde bola vo svetovej histórii vyhlásená vojna pre cvičenie vlastných tajných služieb?

Je to však skutočne nezvratný dôkaz účasti FSB na tomto a ďalších teroristických činoch?

Hlavný dôkaz toho, že naša verzia je správna, nám dodala ruská vláda v roku 2006, keď 1. novembra v Londýne otrávila môjho spoluautora knihy Blowing up Russia (v češtine by mala vyjsť na budúci rok pod názvom Rusko v plameňoch – pozn. red.) Alexandra Litvinenka rádioaktívnym jedom polónium-210.

V Rusku sa nikdy nevraždí za ohováranie. V Rusku sa vraždí za pravdu.

Spomínate si na deň, keď ste sa s Alexandrom Litvinenkom videli naposledy?

Bolo to presne pred 13 rokmi – 13. októbra 2006 v Londýne v chráme vo Westminsteri, kde sa konalo smútočné zhromaždenie na uctenie pamiatky zavraždenej ruskej opozičnej novinárky Anny Politkovskej. Tú zabili 7. októbra, v deň narodenín prezidenta Putina.

Saša ku mne pribehol s výkrikom: „Juro, môžeš mi zablahoželať! Práve som dostal britské občianstvo! Už si nedovolia skriviť mi vlas na hlave.“ O dva týždne, 1. novembra, ho otrávili.

Na deň presne šesť rokov po tom, čo svoj útek z Ruska zavŕšil príchodom do Londýna – pristál tam 1. novembra 2000. Neviem, či sú všetky tie dátumy náhoda.


Alexander Litvinenko a Jurij Felštinskij. Foto – archív J.F.
Ako ste sa dozvedeli o jeho smrti?

Bol som vtedy doma, v Bostone. Až 8. novembra – dovtedy boli správy o tom, že Litvinenko bol otrávený, držané v tajnosti – o piatej ráno mi zavolal z Moskvy novinár z Novej gazety. Prosil ma, aby som okomentoval fakt, že Saša bol v Londýne otrávený. Zvlášť takto v noci mi to znelo ako nočná mora. Zapísal som si jeho telefónne číslo, povedal som mu, že si musím všetko overiť, a zavolal som Litvinenkovi.

Zdvihol to. Bol v jednej z londýnskych nemocníc. Jeho stav bol vážny, ale hlas mal pokojný, silný. Zdalo sa, že ho rozhovor so mnou neunavoval, a tak sme hovorili 15 až 20 minút, možno ešte dlhšie. Alexander mi povedal, že schudol pätnásť kíl, že nemôže jesť ani piť. Že s jeho organizmom sa deje niečo strašné. „Keby si mi dal vybrať, či toto absolvovať ešte raz alebo si odsedieť rok vo väzení, išiel by som radšej do väzenia, prisahám ti,“ povedal mi.

Ako by si myslel, že sa jeho zdravotný stav začína zlepšovať?

Myslel si, že to najhoršie má už za sebou. Že sa ho síce pokúšali otráviť, ale on to prežil. O niekoľko dní ho mali pustiť z nemocnice, tak som si hovoril, že potom sa porozprávame. Lenže z nemocnice už nevyšiel.

Skúšali ste mu ešte volať?

Už mi to nikdy nezodvihol. 23. novembra zomrel.

Metódy ruských tajných služieb sa podobajú tým, ktoré používa podsvetie… Nefungujú tak ale vlastne aj iné tajné služby, vrátane tých amerických či izraelských?

Myslím, že to tak nie je. Môžem súhlasiť s tým, že tajné služby mnohých krajín sa uchyľujú k vraždám svojich nepriateľov. Ale nepoznáme žiadny príklad – prinajmenšom si na žiadny taký nespomínam –, keď by svojho protivníka otrávili rádioaktívnym jedom a pritom znečistili celú londýnsku štvrť. Alebo použili nervovoparalytický plyn zakázaný medzinárodnou konvenciou, ktorý otrávil aj nevinných okoloidúcich a policajta.

To je taká zvláštnosť ruských tajných služieb, ktoré zvysoka kašlú na svetovú verejnú mienku, pretože vedia, že môžu konať úplne beztrestne.

Hlavný podozrivý z vraždy Litvinenka, Andrej Lugovoj, sa dokonca stal politikom.

Ruskí teroristi vedia, že keď ich náhodou v zahraničí zatknú, nakoniec ich oslobodia alebo vymenia. A keď ich nezatknú, doma po návrate ich odmenia. Tak bol vyznamenaný aj Litvinenkov vrah Lugovoj, ktorý sa zrazu stal poslancom ruského parlamentu a je veľmi úspešným biznismenom.

Je to tak preto, že za tajnými službami pevne stojí štát a predovšetkým prezident Vladimir Putin, ktorý bol sám dôstojníkom KGB a jeden čas bol aj šéfom FSB.


Andrej Lugovoj, hlavný podozrivý z Litvinenkovej vraždy, je dnes poslancom ruskej Štátnej dumy. Foto – Wikimedia Commons
Zahraniční vyšetrovatelia predpokladajú, že Alexander Litvinenko nemusel byť jedinou obeťou ruských tajných služieb. Rusi v zahraničí umierali násilnou smrťou pred ním i po ňom. Vidíte za týmito vraždami jednu osobu, ktorá všetko objednáva, všetko riadi?

Vo vašej otázke je jedno zbytočné slovo: predpokladajú. O vražde Litvinenka vieme absolútne všetko. Britská polícia dokázala, že Litvinenka otrávili ruské tajné služby.

Samozrejme, to, že príkaz odstrániť Litvinenka dal sám Putin, nemožno dokázať. Všetko ostatné dokázané je. O čom inom vypovedá vyznamenanie Lugového Radom za zásluhy o vlasť, pridelenie kresla v parlamente a nečakaný príliv peňazí, vďaka ktorým mohol rozbehnúť svoj biznis? Ak Lugovoj nezabil Litvinenka, za čo dostal vyznamenanie?

Vraždu Litvinenka si celkom iste objednala FSB, ktorá ho považovala za zradcu.

A útok na ďalšieho bývalého príslušníka ruskej rozviedky Sergeja Skripaľa, ktorého sa takisto vo Veľkej Británii niekto pokúsil otráviť bojovou látkou novičok?

V tomto prípade ukazuje na ruské tajné služby voľba zbrane – nervovoparalytická látka, ktorá sa vyrába v Rusku. Nie v Českej republike, ako vyhlásil prezident Miloš Zeman, aby zmiatol svetovú verejnosť. Ale v Rusku.

Za útokom na Skripaľa stojí GRU (dnes Hlavná správa generálneho štábu ozbrojených síl Ruskej federácie – pozn. red.), vojenská rozviedka. Pretože práve v nej Skripaľ slúžil a práve túto službu zradil. Tí ľudia, čo za ním prišli do Británie, aby ho zlikvidovali, boli z GRU, nie z FSB.

Vo februári 2004 bol v Katare zavraždený bývalý prezident Čečenskej republiky Zelimchan Jandarbijev. Vrahov chytili a zistilo sa, že to sú skutočne dôstojníci GRU. Formálne ich uväznili, ale onedlho poslali do Ruska. V tlači sa písalo, že ich Putin vykúpil.

Množstvo ďalších vrážd za hranicami Ruska bolo vykonaných na príkaz súčasného čečenského prezidenta Ramzana Kadyrova. No tak či onak, nitky vždy vedú k tajným službám Ruskej federácie.

Prečítajte si tiež
Misha Glenny: McMafia je horšia ako terorizmus, ľudia si nedokážu predstaviť, koľko má peňazí
Patrí medzi obete ruských tajných služieb aj muž, ku ktorému ste sa dostali veľmi blízko – Boris Berezovskij? Bol jednou z najzáhadnejších, ale aj najvplyvnejších osobností ruského biznisu aj politiky v druhej polovici 90. rokov minulého storočia. Okrem iného mal navrhnúť ako „následníka trónu“ po Borisovi Jeľcinovi Vladimira Putina. Aj on zomrel za zvláštnych okolností, takisto v Británii. Nie je tých mŕtvych okolo vás trochu priveľa?

S Berezovským som sa stretol v lete 1998 v New Yorku. Dohodli sme sa, že priletím do Moskvy, aby som mohol byť nejakú dobu neustále s ním a zbierať materiál na jeho životopis. Nakoniec sme to neuskutočnili.

V septembri 1998 som dorazil do Moskvy. Bola to doba, keď si všetci skutočne mysleli, že krajinu ovláda jediný muž – Berezovskij. Pre Berezovského bolo výhodné, že v ňom všetci videli vplyvného a bohatého človeka. Bol považovaný za démona. A keď potom v septembri 1999 v Rusku začali vybuchovať obytné domy, jedna z populárnych verzií bola, že za všetkým stojí práve Berezovskij. Nezveličujem. Verila tomu celá krajina…

Či aj on patrí medzi obete tajných služieb, neviem.

V roku 2008 zomrel v Londýne Badri Patarkacišvili – obchodný partner a priateľ Berezovského, na ktorého boli registrované všetky aktíva. V ten deň Berezovskij prišiel o všetky svoje peniaze. Nepreháňam – o všetky svoje peniaze. Stal sa z neho chudák.

Smrť Patarkacišviliho sa nikdy nevyšetrovala (vyšetrovala, podľa britských vyšetrovateľov Patarkacišvili zomrel na zlyhanie srdca – pozn. red.). Videl som sa s ním tri dni pred smrťou, bol to absolútne zdravý človek.

A v roku 2013 našli Berezovského obeseného.

V roku 2018 bolo v Londýne so stopami po škrtení nájdené ďalšie telo – Nikolaja Gluškova, obchodného partnera Berezovského a Patarkacišviliho. Príliš veľa smrtí za príliš krátky čas, aby vo všetkých prípadoch išlo o prirodzené príčiny.


Hrob Borisa Berezovského, ktorý zomrel a bol pochovaný vo Veľkej Británii. Foto – Wikimedia Commons
Pokiaľ išlo v niektorých prípadoch o operácie ruských tajných služieb, myslíte si, že o nich bol informovaný prezident Ruska Putin?

Na túto zložitú otázku nepoznám odpoveď. Môžem len povedať, že sa mi zdá, že Putin nemá rád nezávislé osobnosti a nie je priaznivcom krokov a rozhodnutí, ktoré sa s ním vopred nekonzultovali. Je rád, keď je do vecí zasvätený a všetko má pod kontrolou. Preto mám dojem, že v súčasnom Rusku by si nikto nedovolil vraždiť ľudí za hranicami krajiny, navyše s použitím takých netypických zbraní, ako sú polónium a novičok, bez toho, aby tú operáciu nepredložil na odsúhlasenie Putinovi.

Avšak mnohí moji známi, veľmi vážení špecialisti alebo bývalí pracovníci sovietskych tajných služieb, majú iný názor. Takže jednoznačnú odpoveď nemám.

Je možné nejako zabrániť takýmto nebezpečným útokom a obmedziť pôsobenie ruských tajných služieb v zahraničí?

Západ si nevytýčil za úlohu zabrániť ruskému vplyvu. Západ chce vyladiť vzťahy s Ruskom. Klásť odpor Moskve alebo Putinovi – to nikto nechce. Podľa mňa je to hlavná strategická chyba.

Ešte za ZSSR bolo všetkým jasné, kto je nepriateľ. Dnes skoro nikto nepovažuje Putina za nepriateľa. Pritom Putin je zákernejší než celý Sovietsky zväz. Pretože ZSSR mal pod sebou KGB, službu, ktorú kontrolovala komunistická strana. A v súčasnom Rusku operuje FSB, ktorá nepodlieha žiadnej politickej kontrole.

Tajné služby sa v Rusku chopili moci, nikto ich nekontroluje. EÚ ani USA to nechápu. Rusko v rukách FSB je bezpochyby hrozbou pre západné demokracie.

Aj Alexander Litvinenko bol súčasťou obávanej FSB. Aký to bol človek? Dôstojník tajných služieb, ktorý zrazu prezrel?

Ťažko to vysvetliť. On chápal, že do roku 1991 slúžila KGB komunistickej strane. A že po roku 1991 mala slúžiť novému Rusku. Lenže vedenie tajných služieb stále videlo vo všetkých podnikateľoch nepriateľa. Litvinenko neprezrel. On len pochopil skôr ako ostatní, že časy sa zmenili, že FSB musí slúžiť záujmom nového režimu, nie že sa sama má stať vládnucou kastou. Napokon si FSB podriadila nielen všetok biznis, ale celé Rusko.

To tvrdíte vo vašej spoločnej knihe. Pre nedostatok dôkazov ju však kritizovali aj významné osobnosti z liberálneho tábora. Okrem vedcov a niekdajšieho sovietskeho disidenta Sergeja Kovaľova napríklad aj publicistka Julia Latyninová. Súhlasíte s ich výhradami?

Obaja, bohužiaľ, patria do skupiny tých intelektuálov, ktorí za všetkým videli ruku Berezovského. Najdôležitejšie zo všetkého bolo pre nich dokázať, že za všetko je vinný on, pretože pre nich predstavoval väčšie zlo ako Putin.

Pritom komisia na vyšetrenie teroristických útokov zo septembra 1999 bola okrem iného financovaná z Berezovského peňazí. Niekoľko jej členov vrátane Sergeja Kovaľova priletelo vtedy do Londýna, aby vypočuli mňa, Litvinenka i samotného Berezovského. Chcel som s Kovaľovom hovoriť medzi štyrmi očami, ale nevyhovel mi. Keď sa vrátil do Moskvy, vyhlásil, že Berezovskij klame. Túto jeho tézu mali všetky noviny v titulkoch.

Keď toto všetko viete, so všetkými tými ľuďmi ste sa poznali, s Litvinenkom ste napísali knihu, ktorá obviňuje ruskú tajnú službu z hrdelných zločinov, nebojíte sa o život? Pijete pokojne čaj v reštaurácii (práve do čaju mali Litvinenkovi nasypať polónium






nepozeráte sa, či vás niekto nesleduje?

Zdá sa mi, že to príliš dramatizujete. Jediné obmedzenie, ktoré som si po smrti Litvinenka nakázal, sú cesty do Ruska. Kým bude Putin prezidentom, radšej tam nepôjdem.

Naposledy som bol v Rusku 23. septembra 2000, keď som pomáhal Litvinenkovi pri úteku. Týždeň nato, 1. októbra 2000, úspešne prekonal hranicu s Gruzínskom a prišiel do Tbilisi, kde som na neho už čakal. 1. novembra pristál v Londýne. 1. novembra 2006, presne na deň po piatich rokoch, ho otrávili…

Hovoríte, že dramatizujem. Ale sám rozprávate veci ako vystrihnuté z divokých detektívok…

Ruské tajné služby vraždia svojich protivníkov v troch prípadoch: po prvé, keď ich podľa ich názoru alebo názoru vedenia krajiny niekto zradí. To je prípad Litvinenka, Skripaľa a nakoniec možno aj Berezovského. Ak teda bol zavraždený. Po druhé, keď sa nepriateľ snaží získať moc – to bol prípad Borisa Nemcova, ktorého najskôr nechal zavraždiť Putin –, a po tretie, keď ide o veľké peniaze.

A pretože nepatrím ani do jednej z týchto kategórií, pijem pokojne v reštauráciách čaj.

Jurij Felštinskij (1956)
Študoval históriu na Moskovskom pedagogickom inštitúte, v roku 1978 emigroval do Spojených štátov a pokračoval v štúdiu histórie, najprv na Brandeis University a potom na Rutgers University, kde získal titul Ph.D. V roku 1993 obhájil dizertačnú prácu na Inštitúte dejín Ruskej akadémie vied a stal sa prvým občanom USA, ktorý získal doktorát v Rusku.

odpúčam kazdému prečítat 🙂