Protireformácia na Slovensku

V našom článku sa pokúsime priniesť stručný pohľad na protireformáciu, resp. rekatolizáciu na Slovensku aj s dopadom na historický vývoj na Slovensku.

Dejiny reformácie a následnej protireformácie na Slovensku sú v historických prameňoch a literatúre, ktoré sú dostupné na Slovensku, pomerne bohato spracované.
Pojem protireformácie

Protireformácia (alebo rekatolizácia v širšom zmysle) bola cieľavedomá snaha katolíckej cirkvi o zastavenie šírenia reformácie v 16.-18. storočí. Jej hlavnou úlohou bolo pripútať protestantské krajiny ku katolíckej cirkvi. V tom jej pomáhali najmä rozpory medzi jednotlivými prúdmi reformácie. Protireformáciu organizovala pápežská kúria a cirkevná hierarchia v spolupráci s katolíckymi panovníkmi. Najmä po Tridentskom koncile (pozri ďalej) sa podarilo zlikvidovať protestantizmus na Apeninskom a Pyrenejskom polostrove, z veľkej časti v Poľsku a v prevažnej miere v Česku a v Uhorsku. Čiastočné úspechy sa dosiahli aj v Nemecku, Švajčiarsku a v Holandsku, tu však protestanti zostali pomerne silní.

Významnými faktormi, či činiteľmi protireformácie boli: jezuiti, Tridentský koncil, inkvizícia a hon na čarodejnice.

Jezuiti

Hlavným šíriteľom katolíckej reformy bol rád jezuitov, založený v roku 1540 španielskym šľachticom a bývalým cisárskym dôstojníkom Ignácom z Loyoly. Reformy uskutočňoval najmä zakladaním škôl a prostredníctvom misií. Jezuiti (Spoločnosť Ježišova) sú známi svojimi misiami v zámorí. Príslušníci jezuitského rádu nesmeli prijímať žiadne cirkevné hodnosti. Významným jezuitom bol napríklad František Xaverský.

Tridentský koncil

Vyvrcholením úsilia o protireformáciu bol Tridentský koncil, ktorý sa konal v rokoch 1545 až 1563 v talianskom mestečku Trident. Zúčastnilo sa ho 255 biskupov. Zvolal ho Karol V. Habsburgský, ktorý chcel dosiahnuť kompromis medzi katolíkmi a protestantmi. Jezuiti ale o kompromise nechceli ani počuť. Dôraz kládli na prísnu rekatolizáciu a úplnú autoritu pápeža. Koncil bol napokon víťazstvom jezuitov.

Výsledky koncilu:

systematizácia cirkevných dogiem a vierouky
začiatok prudkého šírenia inkvizície
zrušenie predávania odpustkov a cirkevných úradov

Protireformácia na Slovensku

Slovensko bolo vo včasnom novoveku prevažne protestantská krajina, ale postupne sa podarilo premeniť ju opäť na prevažne katolícke územie (dnes 70% rímskych katolíkov), na čo sa používali od začiatku 17. storočia veľmi často aj násilné prostriedky (tzv. rekatolizácia). V Uhorsku je začiatok protireformácie spojený s menom ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha, ktorý v polovici 16. storočia zavolal do Uhorska jezuitov. Významným protireformátorom bol aj arcibiskup Peter Pazmán. Prorireformácii sa venovali aj štátne a kráľovské orgány. Protireformátormi boli samotní Habsburgovci. Odpor proti protireformácií bol jedným z hlavných motívov protihabsburských stavovských povstaní na Slovensku. V historických prameňoch sa roky 1681 až 1781 označujú za „storočie rekatolizácie“.


Tridentský koncil
Slovensko patrilo medzi územia, kde sa veľmi dobre rozšírila reformácia a postupne si získala veľa prívržencov, takže na konci 16. stor. sa k nej hlásila väčšina obyvateľstva. V tomto smere nepochybne vedúcu úlohu zohrávali slobodné kráľovské mestá. Keď sa od čias Petra Pazmána u nás rozvinula protireformácia a rekatolizácia, náboženský obraz Slovenska sa zmenil a katolícki obyvatelia nadobudli postupne početnú prevahu. Rozhodujúce bolo v tomto smere obdobie od Šopronského snemu do vydania Tolerančného patentu, keď sa vytvorila situácia, že protestanti boli vystavení veľmi surovému útlaku nielen v mestách, ale i všade inde. Program všeobecnej rekatolizácie uskutočňovala katolícka cirkev, v rámci ktorého si za hlavný cieľ vytýčila získať postupne na svoju stranu všetko kresťanské obyvateľstvo krajiny. Zvlášť veľkú pozornosť venovala slobodným kráľovským mestám. Okrem samotnej rekatolizácie miest, si katolícka cirkev kládla ešte jeden cieľ, a to zveriť vedenie v mestách do rúk katolíkov, rezervovať im v mestských radách i iných orgánoch samosprávy čo najviac miest a protestantov postupne zo všetkých týchto pozícií vytlačiť. Pritom sa vôbec nebral ohľad na početné zastúpenie jedného alebo druhého vierovyznania.


Levoča
V roku 1681 sa v Šoproni konal snem, ktorým sa skončili akékoľvek snahy panovníka Leopolda I. o absolutistickú vládu v Uhorsku a o úplné potlačenie protestantov. Snem obnovil zásadu, na ktorej stavy oddávna trvali, že v Uhorskom kráľovstve vládne náboženská sloboda. To však bolo veľmi vzdialené tomu, čo pod týmto pojmom chápeme dnes. Podmienky, za ktorých mohli po roku 1681 u nás existovať a vyvíjať svoju činnosť evanjelická a v maďarských etnických oblastiach aj reformovaná (kalvínska) cirkev, boli ťaživé a ponižujúce. Katolícka cirkev sa šance, ktorú jej poskytli uznesenia Šopronského snemu, pevne chytila. Sústredila sa pritom predovšetkým na mestá, kde výrazne prevládalo protestantské obyvateľstvo, no svoju iniciatívu v tomto smere nesmierne prehnala. Protestantské kostoly v období rekatolizácie existovali len v Bratislave, Modre, Trenčíne, Banskej Štiavnici, Kremnici a vo všetkých piatich východoslovenských kráľovských mestách. V Košiciach bol evanjelický aj kalvínsky kostol. V slobodných kráľovských mestách mohol pôsobiť iba jeden, najviac dvaja protestantskí kňazi. Na rozdiel od toho mohli katolíci mať okrem farára aj niekoľko kaplánov a v každom meste vznikol prinajmenšom jeden kláštor. Vo významných mestách pôsobili jezuiti. Pod vplyvom výraznej prevahy katolíckych duchovných sa pomerne rýchlo menila aj duchovná atmosféra našich miest. Kým v čase Šopronského snemu vo všetkých mestách prevažovali protestanti, v čase vydania Tolerančného patentu (1781) bol už pomer takmer všade obrátený. Protestanti predstavovali väčšinu už len v Banskej Bystrici, Brezne, Krupine, Kežmarku, Ľubietovej, Modre a vo Zvolene. V čase vydania Tolerančného patentu, keď sa počet obyvateľov Slovenska pohyboval zhruba okolo jeden a pol milióna, sa podarilo katolíckej cirkvi náboženský obraz Slovenska zmeniť na približne 3:1 v prospech katolíkov a v neprospech protestantov. Tí si zachovali početnú prevahu iba v turčianskej a gemerskej stolici. Katolícku cirkev výrazne posilnili aj ortodoxní kresťania východného Slovenska, ktorí prijali užhorodskú synodu (v r. 1646), v zmysle ktorej uznali pápeža za svoju hlavu, a tak sa počítali za katolíckych kresťanov východného obradu. Pozície katolíckej cirkvi sa posilnili aj zriadením nových biskupstiev: Spišského, Banskobystrického a Rožňavského v roku 1773 a Košického v roku 1804. Pre náboženský obraz Slovenska je dôležité poznať aj počet a rozloženie židovského obyvateľstva, ktoré bolo veľmi nerovnomerné. V slobodných kráľovských mestách Židia vôbec nežili, lebo tu im kráľ na začiatku 16. storočia zakázal bývať a do banských miest nesmeli chodiť. Štatistika uvádza, že v roku 1778 žilo na Slovensku asi 15 tisíc Židov, čo nebolo ani celé percento obyvateľstva. Pribudlo ich až vďaka infiltrácii z Haliče, ktorú pripojili k rakúskej monarchii na konci vlády Márie Terézie.



Výsledkom silného náporu rekatolizácie bol značný vzostup religiozity slovenského obyvateľstva. Už v tomto období sa výrazne rozvinul mariánsky kult so svojimi pútnickými strediskami - Šaštín, Marianka, Staré Hory, Gaboltov a Levoča. Paralelne s tým stále rástol počet kňazov, ktorí sa podieľali na rekatolizačnom úsilí, budovali sa nové katolícke kostoly, kláštory a iné objekty náboženského kultu. Svoju činnosť v tomto období naplno rozvinuli jezuiti. Naopak protestanti boli obmedzení na niekoľko málo kostolov a kňazov, ktorých počet sa nesmel zvyšovať, hoci počet obyvateľov rástol. Archívne pramene uvádzajú aj také ponižujúce skutočnosti, keď katolícke inštitúcie sledovali, či evanjeličky a kalvínky, ktoré sa vydali za katolíkov, vychovávajú svoje deti v katolíckom duchu, či sa evanjelické deti vzdelávané v katolíckych školách aj doma modlia ruženec, či sa evanjelickí remeselní majstri zúčastňujú so svojimi zamestnancami a rodinnými príslušníkmi na procesiách Božieho tela, dodržiavajú katolícke sviatky a pôsty. V prípade, že niekto nedodržal nariadenie, žiadali katolícke inštitúcie svetské orgány o zákroky proti opovážlivcom. Ak zotrvávali pri týchto priestupkoch, usilovali sa o ich vypovedanie z krajiny.
Banská Bystrica v období protireformácie

Proti reformačnému hnutiu bola cirkev rímska bezmocná. Svoje pozície si bránila svojským spôsobom, ale nevedela si ich obrániť, lebo reformácia bola dejinnou nutnosťou, Božím dielom. Rímska cirkev vystupovala rovnobežne s reformáciou na vyničenie „kacírstva“. Keď sa prevalila vlna reformácie do Uhorska, sedel na kráľovskom tróne slabý a neskúsený panovník Ludvik II., ktorý sa dal točiť rôznymi smermi. Aby si získal priazeň pápežovu, ktorý naplnil aj prázdnu štátnu pokladnicu darom 60 tisíc zlatých (údajne na boj proti Turkom), dovolil vyniesť 53. základný článok z roku 1523, ktorý vyzýva kráľa ako katolíckeho panovníka, aby všetkých luteránov a ich ochrancov i prívržencov, ako verejných kacírov a nepriateľov Panny Márie, smrťou a konfiškovaním majetkov potrestal. O dva roky neskôr (24.4.1525), vyniesli krajinské stavy všeobecne známy zákon: „Lutherani comburantur - Lutheránov treba spáliť“. Hovorieva sa vo všeobecnosti, že tieto zákony zostali len na papieri, lebo luteránom sa ani vlas na hlave neskrivil, ale prví zvestovatelia a šíritelia evanjelia kráčali jednako len cestou krutého prenasledovania.


Keď sa štiavnický farár Konrád Cordatus a kremnický farár Ján Krezling opovážili vo Zvolene hlásať náuky Lutherove, banskobystrický plebán Mikuláš obžaloval ich u arcibiskupa, ktorý ich r. 1525 aj skutočne vsadil do žalára v Budíne, darmo sa Kremnica horlivo prihovárala za nich. Začiatkom roku 1526 sa vzbúrili banskí robotníci v Banskej Bystrici. Vyšetrením vzbury bol poverený palatín Štefan Verböczy, zarytý nepriateľ reformácie, ktorý dal údajne na svojom panstve upáliť osem Lutherových nasledovníkov a župana Gašpara z Rašky. Vyšetrovanie ukázalo, že baníci sa vzbúrili nielen pre zadržanú mzdu, ale sa verejnou prísahou museli zriecť luteránskeho kacírstva.

Katastrofa pri Moháči (1526) zastavila na čas prenasledovanie evanjelikov. Horšie sa viedlo evanjelikom na území, ktoré nebolo obsadené Turkami. V r. 1529 sa stal ostrihomským arcibiskupom Pavel Varda, ktorý až do smrti stál na čele protireformácie. Už v roku 1530 napomínal banské mestá a vystríhal ich pred „luteránskym morom“. Banskej Bystrici naložil, aby mu v okovách poslala všetkých kňazov nakazených luteránskym morom. Antona - banskobystrického kňaza, aj pred súd postavil a uvrhol do žalára, z ktorého ho v r. 1532 vyslobodil sám Ferdinand I. Varda však nevládal zastaviť šírenie reformácie v banských mestách ani svojimi synodami, ani svojimi obžalobami, ba ani svojimi vizitáciami a inkvizíciami. Naopak banské mestá vľúdne prijímali inkvizítorov, pohostili ich, rôznymi darmi ich obsypali, ale od reformácie nechceli odstúpiť.


V r. 1537 sa arcibiskup vybral osobne do banských miest so skvelým sprievodom, v spoločnosti viacerých biskupov a za poldruha mesiaca sa usiloval napraviť tvrdé lebky obyvateľov banských miest, no všetko darmo! Banské mestá zostali Lutherovi verné aj naďalej. Nielen arcibiskup, ale aj ostatní biskupi usilovali sa všemožne zahatiť reformáciu a obrániť si pozície. Ďalšou známou postavou protireformácie bol Mikuláš Oláh, ktorý zasadol na arcibiskupský stolec v roku 1553. Ten neprestajne vysielal vizitátorov do evanjelickej cirkvi, hrozbami a pokutami nútil najmä banské mestá, aby vyháňali evanjelických kňazov.

20. 2. 1560 naložil Banskej Bystrici, aby pozbavila fary kňazov Kincela a Aquida. Aby sa Oláhovi úspešnejšie darilo rekatolizovať krajinu, priviedol jezuitov a osadil ich v Kláštore pod Znievom, dvoch z nich vyslal do banských miest, aby zdarne vykonali svoju úlohu. No banské mestá, menovite Štiavnica a Kremnica, vôbec ani neprijali jezuitov a nepripustili ich na kazateľňu. Banské mestá vo vlastnom záujme vytvorili „banskú jednotu“ a všetky kroky, ktoré vyvíjali v hmotných otázkach, ale aj vo veciach čisto náboženských, konali svorne a jednotne, navzájom sa oboznamovali o všetkých úmysloch a zámeroch katolíckeho kléra. Že evanjelici v týchto časoch mnoho trpeli, najlepšie dokazuje list, ktorý poslala Kremnica Štiavnici (12.5.1575). Stálo v ňom: „Nemôžeme Vám zamlčať, že pápežníci v celom našom okolí úsilne kladú nástrahy kňažstvu, niektorých kňazov dávajú do kliatby verejne z kazateľníc, iných úkladne polapali a preč odviedli“ (cid: Drobný, J. P. 1929, s. 10).


Do protireformačného hnutia bol významným spôsobom zapojený aj panujúci dvor Habsburgovcov a to nielen zákonnými článkami, ale aj svojím žoldnierskym vojskom, ktoré bolo stále naklonené katolíckej cirkvi. Rudolf II. vydal 11.11.1603 mestu Košice rozkaz, aby svoj veľký chrám odovzdali katolíkom a celá mestská rada, aby navštevovala katolícke bohoslužby. Rozkaz bol vykonaný, evanjelikom bol odňatý nielen veľký chrám, ale všetky košické chrámy, kňazi boli pozatváraní a všetky dôchodky mesta boli dané jezuitom. Aj v okolí Košíc boli kňazi vyháňaní z fár. V roku 1616 sa stal uhorským arcibiskupom Peter Pazmán, ktorý sa snažil všemožne nakloniť si uhorskú šľachtu proti evanjelikom. Evanjelickej cirkvi konfiškovali chrámy aj majetky. Začiatkom 17. storočia mala evanjelická cirkev vyše 2000 zborov. Mnohé evanjelické zbory sa stali korisťou jezuitov, všetky cirkevno-školské majetky prešli do rúk násilníkov. Jedným z najdôležitejších prostriedkov rekatolizácie bolo násilné zaberanie kostolov. Časť protestantských šľachticov prišla o svoje majetky, ktoré panovník venoval verným katolíckym veľmožom, a ďalší z politických dôvodov konvertovali. Tak sa v prvých desaťročiach 18. storočia veľa, dovtedy evanjelických, dedín ocitlo v rukách katolíckych zemepánov. Evanjelici však prichádzali o svoje kostoly aj tam, kde nemali katolícku vrchnosť. Evanjelickí zemepáni nesmeli zastávať ani významnejšie funkcie v stoličnej správe, a tak sa aj stolice stali jedným z nástrojov rekatolizácie. Násilné obsadzovanie evanjelických chrámov sa konalo neraz za priamej účasti podžupanov, či slúžnych. Zaberanie protestantských kostolov prebiehalo počas celej prvej polovice 18. storočia a k roku 1736 klesol ich počet z pôvodných viac ako 2000 na 205. Najrýchlejšie napredovala rekatolizácia obyvateľstva v obciach podliehajúcich katolíckemu kléru a svetskej vrchnosti. Ak zostali v katolizovaných obciach evanjelici, podliehali miestnym katolíckym farárom, ktorí im rôznymi spôsobmi prekážali vo vyznávaní ich náboženstva. S podporou zemepánov im odmietali krstiť deti i pochovávať mŕtvych a bránili evanjelickým kňazom pri výkone cirkevných úkonov na ich území. Evanjelickí farári museli znášať vizitácie katolíckych dekanov, stále boli prísne sledovaní, v prípade sobášenia zmiešaných párov ich čakala vysoká pokuta, a ak sa pričinili o prestup katolíka, hrozilo im doživotné väzenie. Známym sa stal najmä tragický osud superintendenta Daniela Krmana, odsúdeného za tento čin na doživotný žalár, v ktorom aj zomrel (r.1740). Obmedzenia sa týkali aj mešťanov hlásiacich sa k evanjelickému vierovyznaniu. Nesmeli byť volení do senátu ani rady a boli rôzne obmedzovaní aj v hospodárskom živote, najmä cechoch. Znížiť podiel evanjelikov medzi mešťanmi kráľovských miest mala tzv. dekretálna prísaha na Pannu Máriu a svätých, ktorá bola vo väčšine kráľovských miest povinná pri prijímaní nových mešťanov.

Jedným z najdôležitejších prostriedkov rekatolizácie bolo násilné zaberanie kostolov

Rekatolizačné úsilie prebiehalo po mestách celé storočie, ktoré ubehlo od Šopronského snemu. Celých sto rokov pokračovalo tempom, ktorým sa rozbehlo, nenastalo v ňom žiadne zmiernenie ani poľavenie. Iba odpor protestantov postupne slabol, lebo pochopili, že všetok tlak, ktorý sa proti nim rozvinul, priniesol ich neustále zmenšovanie sa a vzrast počtu členov katolíckej cirkvi. Napr. v Banskej Bystrici bolo v r. 1778 evidovaných 2497 katolíkov a 2522 nekatolíkov. Štatistické údaje dokazujú, že rekatolizácia zasiahla práve najväčšie mestá na Slovensku a to Bratislavu, Košice, Prešov, Trnavu, Skalicu, Kremnicu a Banskú Štiavnicu. Najväčšie úspechy dosiahla v Bratislave, Košiciach, Trenčíne, Svätom Jure, Banskej Belej a v Novej Bani. Evanjelici mali naproti tomu výraznú prevahu zväčša len v malých a hospodársky menej významných mestách (Zvolen, Ľubietová).


Protireformácia a rekatolizácia sa v Uhorsku skončila až vydaním Tolerančného patentu v roku 1781. Tolerančný patent bol jedným z najvýznamnejších štátnických činov Jozefa II. Jeho veľký vplyv sa prejavil už v nasledujúcich rokoch. Len do r.1784 vzniklo v Uhorsku 165 nových evanjelických farností a 586 filiálok.

Problematika cirkevných dejín Slovenska, nevynímajúc dejiny reformácie je tak obsiahla, že nateraz sme vyčerpali rámec priestoru, ktorý poskytuje náš časopis.

Použitá literatúra a pramene:

Doruľa, J.: Obdobie protireformácie v dejinách slovenskej kultúry z hľadiska stredoeurópskeho kontextu. Martin 1998.
Göllnerová, A.: Počátky reformace v Banské Bystrici. In: Bratislava. Časopis učené společnosti Šafaříkovy. Roč. 4, Bratislava 1930, s. 580 - 612.
Slávik, J.: Dejiny zvolenského evanjelického a. v. bratstva a seniorátu. Banská Štiavnica 1921.
Križko, P.: Dejiny banskomestského seniorátu. Liptovský Sv. Mikuláš. 1948.
Kvačala, J.: Dejiny reformácie na Slovensku. Liptovský Sv. Mikuláš. 1935.
Drobný, P.J.: Evanjelickí slovenkí martýri (mučeníci). Liptovský Sv. Mikuláš. 1929, s. 1 -18.
Špiesz, A.: Ilustrované dejiny Slovenska. Bratislava 2006, s. 76 - 88.
Špiesz, A.: Rekatolizácia na Slovensku v mestách v rokoch 1681-1781. In: Historický časopis. Roč. 39, č. 6/ 1991, s. 588 - 612.
odkaz

👍: Osvietený

Protireformácia je pre Slovensko nešťastím...Ak by bola Slovensko viac protestanské, dnes by bolo uplne iné...RKC zabuchla dvere pred živým Bohom mnoho ľudom a mnoho ateistov právom poukazuje na neprávosti , ktore činila násilim a takto sa udržala pri moci....Skutočne znovuzrodenecké kresťanstvo je potláčané a ťažko dochádza k prebudeniu.....Ale Božie dielo NEZASTAVI........
Ináč protestanti nechceli novú cirkev, chceli len aby sa RKC navrátila k Slovu Božiemu a ocistila sa.

Posledná reformácia

odkaz

Jedna vec je tá pomerne dávna história, keď proti sebe nekresťanským spôsobom útočili reformovaní protestanti a katolíci. Druhá vec je súčasnosť, keď by sme sa mali poučiť z toho a neútočiť už - napr. slovne - členovia jednej cirkvi proti členom druhej. Nielen preto, že máme v podstate jedného Pána a Boha, jedno Písmo sväté, spoločné základné vierovyznanie - Apoštolské, lež aj preto, čo priamo hovorí Písmo, napr.: "A skutky tela sú zjavné: ...nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly... O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo. Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť." (Galatským 5. kap.)

Iste, okrem zhôd existujú aj rozdiely, ale ovocím Ducha Svätého je aj láska, pokoj, zhovievavosť (tolerancia). Jeden verí tak, druhý onak, v niečom sa zhodujú, v inom odlišujú, ale predsa sa môže medzi nimi prejavovať mier. Diabol neznáša cirkev ani reformovaných, ani katolíckych kresťanov a ich rozpory mu vyhovujú, čím viac by voči sebe prejavovali "skutky tela" a čím menej ovocie Ducha, tým by bol spokojnejší. Písmo však hovorí: "Nedávaj­te mies­to diab­lovi." (Efezským 4:27)

Na druhej strane aj kvázi mierumilovní ľudia, ako sa tu prejavujem napr. ja, musia mať trpezlivosť resp. byť realisti ("niesť si kríž"), keďže na tomto svete asi nebude v tejto oblasti vždy len láska, lež i zvady, nepokoje.

Keďže sú ešte vianočné sviatky
odkaz

Lenže učenie RKC sa nezmenilo. Protestanti stale trvaju na tom aby sa RKC navratila k Boziemu Slovu. Len sa obavam, že to už možne není.

To, že existuje napr. ekumenický dialóg a Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, kde je vyjadrená zhoda v tejto veci medzi Katolíckou cirkvou a luteránskym zväzom, Evanjelickou cirkvou a.v., sú dôkazy, že nejaká zhoda medzi Katolíckou cirkvou a protestantskými cirkvami v skutočnosti je. Hoci samozrejme nie dokonalá
odkaz

7. A zdá sa mi, že snaha o ekumenizáciu má stále väčšiu odozvu u kresťanov a ekumenické hnutie v posledných rokoch narastá.

8. Nuž tie ekumenické snahy určite sú. Pozri napr. "My, Konferencia európskych cirkví (KEK) a Rada európskych biskupských konferencií (CCEE), sme sa v duchu posolstva ekumenických stretnutí v Bazileji 1989 a v Grazi 1997 pevne rozhodli naďalej chrániť a rozvíjať bratské spoločenstvo, ktoré medzi nami vyrástlo. Ďakujeme trojjedinému Bohu, ktorý prostredníctvom Ducha Svätého vedie naše kroky k čoraz tesnejšiemu spoločenstvu."
odkaz

Alebo: "Ekumenická rada cirkví v Slovenskej republike (ďalej ERCSR) je spoločenstvo cirkví, ktoré vyznávajú Pána Ježiša Krista ako Spasiteľa a Hlavu Cirkvi. Svoj spoločný vieroučný základ vidia v Písme svätom a ekumenických vyznaniach (Apoštolskom, Nicejskom a Athanáziovom). Svojou činnosťou sa snažia spoločne i jednotlivo osláviť vo svete Boha Otca, Syna i Ducha Svätého. ...

Riadny člen - riadnym členom sa môže stať cirkev registrovaná štátom, ktorá súhlasí so Štatútom ERCSR: Evanjelická cirkev augsburského vyznania; Reformovaná kresťanská cirkev; Pravoslávna cirkev; Bratská jednota baptistov; Cirkev bratská; Evanjelická cirkev metodistická; Cirkev československá husitská
Člen pozorovateľ - členom - pozorovateľom sa môže stať cirkev alebo náboženská spoločnosť v zmysle zákona č. 308/91 Zb., ktorá má záujem podieľať sa na práci ERCSR, ale z rôznych dôvodov sa nemôže stať riadnym členom ERCSR: Rímsko-katolícka a Grécko-katolícka cirkev; Apoštolská cirkev ..."
odkaz

Alebo: Text dohody o svätom krste. Bola podpísaná dohoda o vzájomnom uznávaní krstu medzi Evanjelickou cirkvou a.v. na Slovensku a Katolíckou cirkvou.
odkaz

RKC neustúpi zo svojho učenia ani o milimeter.....to je len také oblbovanie. Ekumena je riedenie evanjelia, a skutočný kresťan to nikdy nepríjme.....

Ekumenizáciu ale prijímajú aj protestanti. Azda sa nezúčastňujú ekumenického dialógu aj zástupcovia protestantských cirkví? Azda sa nezúčastňujú aj protestanti ekumenických omší? Títo všetci azda nie sú kresťania?

prijimat ekumenu je obrovské chyba.....je to pasca na skutočne kresťanstvo a aky to ma dopad na spasenie?....ja dufam len, že nie veľký.....

no a čo sa týka teba, tak tebe to múže byť jedno, tvoja viera ta vykopuje z kresťanstva.....

Ja na to reagujem ako nestranný pozorovateľ. Len som popísal videnú skutočnosť, že o ekumenizáciu sa snažia aj protestantské spoločenstvá. Inak mi to jedno je...

Ja takym spolocenstvam nerozumiem, aj ked su protestanské.....RKC neustupi v nicom, tak o co ide o nejake falosne kamaractvo?.....ved dnes už nie su nejake vojny medzi protestantmi a katolikmi.....ved ja sa možem kludne s katolikom zhovarať ale spolocne sa s nim modliť?....ved oni maju ineho Jezisa, eucharistickeho....

Nie "len" eucharistického pozná RKC, lež aj celkovo ako uvádza Písmo. Napr. "JEŽIŠ KRISTUS „VSTÚPIL NA NEBESIA, SEDÍ PO PRAVICI BOHA OTCA VŠEMOHÚCEHO“ odkaz

A je toho ovela viac (napr. Kristus ako hlava Cirkvi)

Ja myslim ten , ktory sa obetuje v RKC na každej omši......

Obeta omše

Katolíci považujú omšu za obeť

Rozoberme si to.

(Hebr 9:24 -28)

Kristus totiž nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou. Ani nie preto, aby seba samého viackrát obetoval ako veľkňaz, ktorý rok čo rok vchádza do Svätyne s cudzou krvou. Inak by bol musel trpieť už mnohokrát od stvorenia sveta. On sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech: A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd, tak aj Kristus: raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví – bez hriechu – na spásu tým, čo ho očakávajú.

Toto je jedna z najpodstatnejších správ pre katolíkov. Musia uveriť, že Kristus sa obetoval raz a navždy za hriechy mnohých. Mnohí sú tí, čo v neho uverili. Čo uverili jedinej dostačujúcej obeti. Čo uverili, že Kristus neprichádza denne na státisíce oltárov sveta, ale príde len raz, na konci sveta pre tých spasených, čo ho očakávajú. Teda omša nemôže byť Kristova obeť. Je to ľudský výmysel a nie Kristove ustanovenie, ako to učenie katolíkov podáva.

Katolíci veria, že je v oplátke Ježiš skutočne prítomný. Že zostupuje do oplátky vždy, keď kňaz vysloví slová premenenia. Tým ale popierajú Ježišove slová, keď povedal, že sa zjaví len raz a to na konci vekov a uvidí ho každé oko. Len raz zostúpi z neba vo svojej telesnej podobe.

(Zjv 1:7 [SSV])

Hľa, prichádza s oblakmi a uvidí ho každé oko, aj tí, čo ho prebodli, a budú nad ním nariekať všetky kmene zeme. Tak je. Amen.

Kristus ako Boh prišiel z neba na zem. Predtým bol v nebi. Bol tam ako duch. Prišiel na zem a vzal si telo z Márie panny a stal sa človekom. To znamená že si vzal jedno jediné telo. To telo chodilo po zemi a potom sa obetovalo za hriech sveta na kríži. To telo vstalo zmŕtvych a zjavovalo sa apoštolom a učeníkom. Potom vystúpilo do neba. Kristus zasadol po pravici Otca (Mk 16,18)Kristus je jediný v nebi, ktorý má telo. Jeho jediné telo, od Márie panny telo človeka sedí po pravici Otca. No Kristus je na zemi prítomný svojim Duchom. To znamená, že jeho jediné telo sedí po pravici a jeho Duch je prítomný tu na zemi (aj v nebi). To znamená, že Ježiš Kristus nemôže denne zostupovať na státisíce oltárov sveta a byť tam svojim telom prítomný. Jeho telo je len jedno a nemôže sa deliť. Duch je ten, ktorý môže byť všade prítomný. Duch je taký, že môže obsiahnuť celú zem, svet, vesmír, nebo. Ak je teda Ježiš Kristus na svete prítomný, tak len svojim Duchom. Ak prijímajú Ježiša Krista ľudia, tak Biblia hovorí, že Ježiš Kristus sa dá prijať duchovne len vierou a len raz v živote. Nedá sa viackrát prijímať. Prijatý Kristus ostáva svojim Duchom v spasenom človeku navždy.

Katolíci potrebujú čo najčastejšie prijímať oplátku – Ježiša Krista na svoju spásu. Katolícke učenie odporúča Ježiša Krista čím viac razí prijímať. Katolíci si uskladňujú telo Ježiša Krista v bohostánku.

Biblia – Božie slovo – čiže Boh to, čo katolíci konajú nazýva modlárstvo. Robia si z materiálnej veci boha a klaňajú sa mu. To je prehrešenie proti prvému prikázaniu desatora a proti druhému bodu Biblického desatora, ktorý si katolíci v katolíckom desatore vynechali:

(Ex 20:4 -6)

Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať! Lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, milosrdenstvo však preukazuje až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy.

(Flp 3:20 [SSV])

Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista.

Ďalší dôkaz o neprítomnosti Ježiša v omši, oplátke. Božie slovo hovorí, že z neba očakávame Ježiša Krista. OČAKÁVAME. Očakávame jeho príchod v oslávenom tele. Jediný príchod v tele, keď ho uvidí každé oko.

(Jn 6:35 [SSV])

Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.

(Jn 6:50-51 [SSV])

Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť.

Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“

V poslednom verši je podaná definícia chleba. Je to jeho telo, jeho obeta za život sveta. Tam na tom kríži som mal skončiť ja, ty a celý svet. Lenže Kristus to urobil za mňa. A ten chlieb je VIERA v jedinú dostatočnú, dokonanú, dokonalú obeť Ježiša Krista. Ten kto uverí v túto obeť raz a navždy, zostúpi doňho Kristov Duch a On je tým životom spaseného kresťana.

O tom, že ten chlieb = viera nám to podáva sa celá šiesta kapitola Jánovho evanjelia.

(1Jn 4:13 [SSV])

A že ostávame v ňom a on v nás, poznávame podľa toho, že nám dal zo svojho Ducha.



Omša ako nekrvavá obeť za hriechy

(Hebr 7:26-28)

Veď bolo aj vhodné, aby sme mali takého veľkňaza: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov, povýšeného nad nebesia, ktorý nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obety najprv za svoje hriechy a potom za hriechy ľudu. On to urobil raz navždy, keď obetoval seba samého. Zákon totiž ustanovuje za veľkňazov ľudí podrobených slabosti, ale slovo prísahy, ktoré odznelo po zákone, ustanovuje Syna, dokonalého naveky.

Omša je podľa katolíckeho učenia nekrvavá obeť za naše hriechy, ktorá sa musí slúžiť denne na státisícoch oltárov sveta za hriechy ľudí. Aj za hriechy trpiacich duší v očistci, aby sa im skrátil čas utrpenia v očistci.

Biblia hovorí:

(Hebr 9:22 [SSV])

A podľa zákona sa skoro všetko očisťuje krvou a bez vyliatia krvi niet odpustenia.

To znamená, že ak omša je nekrvavá obeť, bez preliatia krvi niet odpustenia hriechov. Omša teda nemôže nikomu pomôcť k odstráneniu hriechov a nemôže byť „uzmierujúcou“ obeťou za hriechy, lebo sa nevylieva krv obete. Nemôže pomôcť ani dušiam v očistci, lebo sa nevylieva krv a lebo očistec podľa Biblie neexistuje. Teda to, čo robia katolícki kňazi nie je ani obeta Starého Zákona ani obeta Nového Zákona.

Biblia hovorí, že Kristus je jediný kňaz, veľkňaz, ktorý vylial svoju krv za odpustenie hriechov, aj odčinenie hriechov (Hebr 2,17) Nový zákon neustanovuje žiadneho kňaza, aby prinášal obete. Kristovo kňazstvo neprechádza na žiadneho kňaza (Hebr 7,24) Tí, čo uverili v Kristovu jedinú obeť a jediné kňazstvo, tí sú navždy spasení (Hebr 7,25)

(Hebr 10:8-22 [SSV])

Najprv hovorí: „Obety ani dary, ani obety zápalné, ani obety za hriech si nechcel, ani sa ti nepáčili“ – a ony sa prinášajú podľa zákona. Potom povedal: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu.“ Ruší prvé, aby ustanovil druhé. V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy. Každý kňaz koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. No tento priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. A teraz už čaká, kým mu nebudú jeho nepriatelia položení ako podnožka pod nohy. Lebo jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú. Dosvedčuje nám to i Duch Svätý, keď povedal: „Toto je zmluva, ktorú s nimi uzavriem po tých dňoch, hovorí Pán: svoje zákony vložím do ich sŕdc a vpíšem im ich do mysle; a na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem.“ A kde sú ony odpustené, tam už niet obety za hriech. A keď máme, bratia, smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo, a keď máme veľkňaza nad Božím domom, pristupujme s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou.

Myslím si, že Božie slovo v týchto veršoch je jasne napísané. Kto nechápe, rozoberieme si verše na vysvetlenie:

Najprv hovorí: „Obety ani dary, ani obety zápalné, ani obety za hriech si nechcel, ani sa ti nepáčili“ – a ony sa prinášajú podľa zákona.

Obety a dary Starého Zákona Boh nechcel, ani sa mu nepáčili, aj keď ich prinášali denne kňazi podľa zákona. Čo koná Katolícka cirkev? Obete za hriech. Keď sa Bohu starozákonné obete nepáčili, myslíte si, že sa Bohu páčia katolícke obete? Katolícke obete v tom zmysle ako sa konajú Boh nikde v Biblii nenariadil. Keď sa Bohu nepáčili obete, ktoré On nariadil, ako sa mu môžu páčiť katolícke obete, ktoré On nenariadil? A ktoré protirečia tomu, čo On nariadil?

Potom povedal: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu.“ Ruší prvé, aby ustanovil druhé, V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy.

Obete starého zákona boli zrušené a Boh ustanovil „druhé“ – skrze vyplnenie Božej vôle Ježišom Kristom. Skrze Jedinú Kristovu obeť. Jedinou, poslednou obetou raz a navždy obetovanou sme posväcovaní stále od úkonu uverenia.

Každý kňaz koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. No tento priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. A teraz už čaká, kým mu nebudú jeho nepriatelia položení ako podnožka pod nohy.

Starozákonní kňaz prinášal denne obetu za hriechy, ktorá nikdy nemohla odstrániť hriechy. Katolícki kňazi takisto denne konajú obete omše za hriechy, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. Kristus ale priniesol jedinú dokonalú obeť raz a navždy a zasadol po pravici Boha. Katolíci do konca sveta budú vykonávať obete za hriechy a denne akože zvolávajú Ježiša Krista z neba do oplátky. Takto konajú presný opak toho, čo Boh už vykonal. Biblia hovorí, že Ježiš navždy sedí po pravici Boha a príde až na konci vekov, kedy ho uvidí každé oko. Tam po pravici Boha čaká, kým mu nebudú pod nohy podložení všetci nepriatelia. Koncom týchto nepriateľov je záhuba. Ten nepriateľ je zjavný – učenie Katolíckej cirkvi. (Flp 3,17-20)

Lebo jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú.

Kristus vykonal poslednú obeť za hriech obetovaním seba samého. Jedinú, Novozákonnú obeť. Tých čo uveria v Ježiša Krista a jeho jedinú, dokonalú, dokonanú obeť navždy zdokonalil, navždy sa v ňom posväcujú. To zdokonalenie navždy je nie zásluhami a skutkami tých, čo uverili, ale Ježiš dáva svoje zásluhy týmto uverivším.

To znamená: Tým že uverili, títo ľudia nepotrebujú žiadne omše, žiadne kňazove obete, lebo žiadne neexistujú, žiadne Boh nenariadil. Tie skutky, ktoré kňazi teraz konajú, tie omše a obete, to je podľa Biblie modlárstvo. (Ex 20,4; Dt 5,8)

Dosvedčuje nám to i Duch Svätý, keď povedal: „Toto je zmluva, ktorú s nimi uzavriem po tých dňoch, hovorí Pán: svoje zákony vložím do ich sŕdc a vpíšem im ich do mysle; a na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem.“ A kde sú ony odpustené, tam už niet obety za hriech.

Tým čo uverili v jedinú, dokonanú a dokonalú obeť Ježiša Krista, Duch Svätý im túto pravdu v srdci dosvedčuje, že je to tá správna viera a Duch Svätý týchto veriacich utvrdzuje v tejto viere. Títo veriaci majú Božie zákony vpísané do sŕdc a mysle. To znamená, že vystríhajú sa hriechu, poznajú čo je hriech, poznajú Boží zákon. Nie sú síce dokonalí, ešte v nich prebýva telesnosť, to znamená, že telesnosť, starý človek spôsobuje že hrešia. No oni si hriech hneď uvedomia a oľutujú ho. Týmto veriacim boli všetky hriechy odpustené v momente uverenia. Boli im odpustené všetky hriechy minulosti, prítomnosti aj tie, ktoré ešte len spáchajú. (Pozri si náuku listu Rimanom)Títo veriaci nepotrebujú žiadnych kňazov k odpusteniu hriechov, lebo oni už majú hriechy odpustené. Im stačí len vyznať svoj hriech Bohu. Nepotrebujú prinášať žiadne obete za hriech, lebo veria v Ježišovu dokonalú a dokonanú obeť, ktorá im hriechy v momente uverenia odpustila.

A keď máme, bratia, smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo, a keď máme veľkňaza nad Božím domom, pristupujme s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou.

V momente uverenia Duch Svätý ubezpečuje veriaceho, že vojde do neba skrze zásluhy Ježiša Krista, nie cez svoje skutky. To je tá nová a živá cesta. Táto cesta nám bola otvorená skrze smrť Ježiša Krista, cez obetu jeho tela, nie cez obete, sebazapierania nášho tela. Ježiš Kristus je posledný kňaz, veľkňaz, ktorý vykonal poslednú obeť. Veriaci v Ježišovu obeť smelo pristupujú s vierou už tu na zemi k Bohu a patria navždy Bohu. Čistá voda, je krst. Krst podľa Biblie, krst ponorením, kde sa telo úplne ponorí a vynorí sa nový človek. Podľa Biblie sa krstí až vtedy, keď človek uveril v Ježiša Krista.

Katolíci volajú pápeža veľkňazom a tým ho dávajú na roveň Kristovi. Pápež ako katolícky veľkňaz dozerá nad správnosťou liturgie obete, aby sa obete stále vykonávali, aby sa všetko pri obeti vyslovilo tak ako sa má. Do tejto liturgie obete nesmú kňazi svojvoľne pridávať, ani uberať žiadne slová.

Máš teda na výber

– uveriť v jediného veľkňaza, ktorý vykonal jedinú dokonalú, dokonanú, dostačujúcu obeť, veľkňazovi, ktorý už nepotrebuje kňazov a denne prinášať obete za hriech

– alebo veriť naďalej pápežovi s jeho kňazmi a státisícmi obiet denne, obete, ktoré nikdy nebudú dostatočné, ktorých nikdy nebude dosť.

—————-

(Jn 16:9 )

Hriech je, že neveria vo mňa, spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte a súd, že knieža tohto sveta je už odsúdené.



Hriechom je neveriť v Ježiša Krista takého, akého nám zjavuje Božie slovo.

Spravodlivosť je že Ježiš ide k Otcovi a už ho neuvidí nik, iba na konci vekov prichádzať v sláve. Vtedy ho uvidí každé oko (Zjv 1,7) Biblia nám predkladá ďalšie verše, keď Ježiš príde na konci vekov (Mt 24,30; Mt 25, 31; Sk 1,11; 1Sol 1,10; 2 Sol 1,10) To znamená, že Ježiš NEPRICHÁDZA denne na státisícoch oltároch sveta! Keby to tak bolo, Božie slovo by o tom písalo. No Božie slovo hovorí opak, voči katolíckej náuke

Knieža tohto sveta je už odsúdené – a s ním aj všetci budú odsúdení, ktorí neuveria v Ježiša Krista takého, aký sa nám zjavil v Biblii, akého nám apoštoli hlásali. (Jn 3,18) Tí, čo hlásajú iného Krista, akého nám apoštoli nehlásali na tých spočinulo Božie prekliatie (Gal 1,8-10)



Kristus v Bohostánku

(Mt 24:24-27)

Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených.

Hľa, hovorím vám to vopred.

Keby vám teda povedali: »Hľa, je na púšti,« nevychádzajte; »Hľa, skrýva sa v dome,« neverte.

Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka.

Katolícky Kristus v bohostánku je falošný Kristus, falošný mesiáš. Zvedené je ním obrovské množstvo ľudí. Tento Kristus robí falošné znamenia a zázraky, ako je premieňanie sa na kúsky tela a krvi, a množstvo eucharistických zázrakov. (vyhľadajte si na webe, ak ich nepoznáte) Tento falošný Kristus zvedie aj je to možné aj vyvolených – tých čo verili Biblickému Kristovi. Dnešná doba to potvrdzuje – niektorí protestanti čo verili v Biblického Krista, uverili katolíckemu Kristovi.

Ďalej nás Ježiš varuje: Hľa, hovorím vám to vopred. Keby vám teda povedali: »Hľa, je na púšti,« nevychádzajte; »Hľa, skrýva sa v dome,« neverte. Skrýva sa v dome, iný preklad je skrýva sa v izbe, iný preklad je skrýva sa na tajnom mieste, iný preklad je v skrýši. Všetky preklady správne a jasne vystihujú to, čo katolíci uchovávajú v bohostánku. Ježiš nás vopred varoval: ak vám niekto povie, že sa skrýva v bohostánku: NEVERTE. Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka. Príchod Ježišov bude nečakaný, rýchly. Príde od svojho nanebovstúpenia už len raz a uvidí ho každé oko.

(Sk 17:24-30 [SSV])

Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko.

Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako to aj niektorí z vašich básnikov povedali: »Veď aj jeho pokolenie sme.«

Keď sme teda Božím pokolením, nemáme si myslieť, že božstvo sa podobá zlatu, striebru alebo kameňu, výtvoru ľudského umenia a dômyslu.

Ale Boh prehliadol časy nevedomosti a teraz zvestuje ľuďom, aby všetci a všade robili pokánie

Toto pokánie znamená odvrátiť sa od toho, že sme verili v skutočne prítomného Ježiša v kostole, eucharistii. Vyznať to Bohu (nie kňazovi) ako hriech a už viac neveriť tomu, nezúčastňovať sa katolíckych bohoslužieb.

Ja sám som donedávna veril v skutočne prítomného Ježiša v eucharistii. Toto bola moja posledná viera v niečo katolícke, čo som považoval za správne. Ťažko sa mi toho zriekalo. Nechcel som tomu veriť, že som bol aj týmto oklamaný. Že obrovské množstvo katolíkov sveta je týmto oklamané. To predsa nemôže byť pravda. Preto som eucharistiu aj najdlhšie skúmal a napriek množstvu dôkazov Biblie nechcel som stále tomu uveriť, že verím klamstvu.

Ako vznikla skutočná prítomnosť Ježišova v eucharistii?

Roku 831 napísal benediktínsky mních Paschasius Radbert pojednánie „O Tele a Krvi Krista“.

Táto doktrína mnoho ľudí prekvapila a taktiež našla svojich oponentov. Toto nové učení v Rímskej cirkvi aj tak skvasilo a vyrástlo. Nakoniec bola teória „transsubstanciáce“ oficiálne prehlásená za dogmu viery, nevyhnutnú pre spásu. na Lateránskom koncile za pápeža Innocenta III roku 1215. A Tridentský koncil v r.1545-1563 prehlásil, že kto neverí, že v chlebe a víne je skutočne prítomný Kristus, nech je prekliaty. (Bennett)

Keďže ja tomu neverím, som teda prekliaty. Lenže ja som prijal spásu a prijatím spásy Ježiš sňal zo mňa všetky prekliatia a hriechy, takže som slobodný.



Hľa tajomstvo viery

(Zjv 17:4-6 [ROH-AV])
A žena bola odiata purpurom a šarlátom a bola pokrytá zlatom a ozdobená drahým kamením a perlami a vo svojej ruke mala zlatý pohár, plný ohavností a nečistoty svojho smilstva, a na svojom čele mala napísané meno: Tajomstvo, Veľký Babylon, Mater smilníc a ohavností zeme. A videl som ženu, že bola opilá krvi svätých a krvi svedkov Ježišových. A keď som ju videl, náramne som sa divil.

Kňaz po premenení vysloví slová: Hľa, tajomstvo viery. Pritom poukáže na hostiu s kalichom.

Od roku 1215, keď koncil schválil, že v oplátke a víne je skutočne prítomný Ježiš Kristus, od vtedy zahynulo pod rukou pápeža desaťtisíce kresťanov, ktorí nechceli uznať tento ľudský výmysel, toto „tajomstvo viery“ o skutočnej prítomnosti Ježiša Krista v oplátke a víne.

Vlastne katolíci podľahli zvodu ako Adam a Eva v Raji. Dali sa diablom zlákať na rovnaký zvod. Ako Adam a Eva chceli požitím telesného pokrmu získať Božské naplnenie, poznanie, tak aj katolíci prijatím oplátky si myslia, že prijímajú týmto telesným pokrmom Boha a čakajú od toho Božské vedenie, posilu…



Čo robiť, keď som uveril v Ježišovu dokonanú obeť

(Zjv 18:4 [SSV])

A počul som iný hlas volať z neba: „Vyjdite z neho, môj ľud, aby ste nemali účasť na jeho hriechoch a aby sa vám nedostalo z jeho rán

Tým, čo uveria Božiemu slovu, čo uveria Ježišovi Kristovi Biblie sú adresované tieto slová Zjavenia. Máš vyjsť od nich, aby si nemal účasť na katolíckej modloslužbe, aby si nebol potrestaný ranami, ktoré patria tým, čo toto učenie z Ríma – babylonu – neviestky šíria.

V podstate prečítajte si celú 13, 17 a 18 kapitolu Zjavenia apoštola Jána. Kto pozná históriu katolíckej cirkvi, pochopí.

Kto už pozná históriu Cirkvi z katolíckej strany môže si prečítať históriu Cirkvi z pohľadu protestantov v knihe. Žena jazdiaca na šelme. Od Dave Hunta. Potom si utvorte názor.

(Hebr 4:7 [SSV])

„Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia.“

Veď to hovorí aj Katolícka cirkev. Katechizmus KC: "1362 Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, sprítomnenie a sviatostné prinesenie JEHO JEDINEJ OBETY v liturgii Cirkvi, ktorá je jeho telom."
Takže Eucharistia iba sprítomňuje jedinú obetu Krista na kríži.
KKC "1366 Eucharistia je teda obeta, lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie: ... aby sa ňou sprítomňovala krvavá [obeta], ktorá sa mala raz navždy uskutočniť na kríži, aby jej pamiatka zostala až do konca sveta a aby sa jej spásna sila aplikovala na odpustenie hriechov, ktorých sa každodenne dopúšťame.“"
"1367 Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta: „Lebo jediná a tá istá je obeť, ten istý obetuje teraz službou kňazov, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži; rozdielny je iba spôsob obetovania.“ „A keďže v tejto božskej obete, ktorá sa koná vo svätej omši, je prítomný a nekrvavým spôsobom sa obetuje ten istý Kristus, ktorý na oltári kríža ,raz navždy obetoval seba samého krvavým spôsobom…‘, táto obeta [je] skutočne zmierna."

"Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: »Dal im jesť chlieb z neba.«“ Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. ... Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. ... Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom... Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky." - Ján 6. kap.

Zdanlivo to (Eucharistia, Pánova večera) vyzerá iba ako víno a oblátka, ale po premenení duchovne je to pokrm pre dušu. Chlieb života.

Čo sa týka doslovnosti, tak v Jánovi 6. kap. je to dané do súvislosti a podobnosti s mannou, ktorú Židia s Mojžišom jedli na púšti. Tak ako mannu jedli doslova a bola doslova pokrmom pre nich, podobne aj Eucharistia je doslova pokrmom pre život. S tým rozdielom, že manna účinkovala najmä pre telesný život a Eucharistia je pre duchovný život. Manna bola pokrm najmä pre časný život, Eucharistia je pre ten večný.

Samozrejme, Kristus je Pán a nie náš majetok. Kto neprináša ovocie, nemôže rátať s tým, že bude mať jeho milosť navždy.
"Ježiš povedal svojim učeníkom: Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva" (Ján 15, 1-2).

"Vtedy kráľ povedal sluhom: Zviažte mu nohy a ruky a vyhoďte ho von do tmy. Tam bude plač a škrípanie zubami. Lebo je veľa povolaných, ale málo vyvolených." (Matúš 22, 13-14)

Na druhej strane aj taký človek sa potom ešte môže zmieriť s Bohom skrze Krista, jeho obetu, Pánovu večeru, Eucharistiu

Krištof, čital si vôbec 20?.....ved len to potvrdzuješ.....RKC salamunsky tvrdi, že je to spritomnenie, ale.....

Katolíci veria, že je v oplátke Ježiš skutočne prítomný. Že zostupuje do oplátky vždy, keď kňaz vysloví slová premenenia. Tým ale popierajú Ježišove slová, keď povedal, že sa zjaví len raz a to na konci vekov a uvidí ho každé oko. Len raz zostúpi z neba vo svojej telesnej podobe.

"Amen, opäť vám hovorím: Ak dvaja z vás budú na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je v nebesiach. Lebo kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi." - Matúš 18,19-20

"Ježiš pristúpil a povedal im: Daná mi je všetka moc na nebi aj na zemi. Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta." - Matúš 28,18-20

"Nenechám vás ako siroty, prídem k vám. Ešte máličko a svet ma už viac neuvidí. Ale vy ma uvidíte, pretože ja žijem a aj vy budete žiť. ... Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať. A prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok." - Ján 14,18-23

To sú biblické texty, ktoré hovoria o tom, že Ježiš môže prísť na zem k veriacim, ktorí zachovávajú jeho slovo a byť s nimi.

"Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: "Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku." Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: "Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku." A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde. Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije a nerozoznáva [Kristovo] telo, ten si je a pije odsúdenie." - Prvý Korinťanom 11,23-29

Tento biblický text zas možno chápať ako ďalšie potvrdenie prítomnosti Krista (jeho tela a krvi) v Eucharistii. Nehodné prijímanie je prehrešením sa proti Kristovi - jeho telu a krvi - prítomnému v Eucharistii.
Na druhej strane ani odlišné chápanie Pánovej večere (Eucharistie) nie je dôvod na odmietnutie vzájomnej komunikácie, pretože sú veci, dokonca základné, ktoré sú spoločné katolíkom aj mnohým protestantom

Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených.

Hľa, hovorím vám to vopred.

Keby vám teda povedali: »Hľa, je na púšti,« nevychádzajte; »Hľa, skrýva sa v dome,« neverte.

Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka.

Katolícky Kristus v bohostánku je falošný Kristus, falošný mesiáš. Zvedené je ním obrovské množstvo ľudí. Tento Kristus robí falošné znamenia a zázraky, ako je premieňanie sa na kúsky tela a krvi, a množstvo eucharistických zázrakov. (vyhľadajte si na webe, ak ich nepoznáte) Tento falošný Kristus zvedie aj je to možné aj vyvolených – tých čo verili Biblickému Kristovi. Dnešná doba to potvrdzuje – niektorí protestanti čo verili v Biblického Krista, uverili katolíckemu Kristovi.

Veriaci,
Ježiš robil zázraky, ktoré sú na oveľa vyššej úrovni, ako premenenie a ja tomi nerozumiem, ale verím, že všetko je založené na mterialno duchovných zákonov, ktoré nepoznáme. Predsa prvý jeho zázrak bolo premenenie vody na víno, ešte keď nebol jeho čas, v káni galilejskej na svatbe,
A ty veriaci si jednoducho neuveril najzákladnejšiu vec evanjelia a to je podstata spasenia, ale neuveril si to preto, že si neuveril ježišovi, keď zobral do rúk chleba a povedal, toto je moje telo, zobral víno a povedal toto je moja krv.
Evanjelium nie je o tom, čo sa ako myslí, alebo čo je obrazne a čo e viac, alebo menej podstatné.
Evanjelium je zákon najvyšší nielen tohoto nášho pozemského sveta, ale všetkých svetov, o ktorých mi ani netušíme.
A preto je evanjelium niečo najvyššie, niečo najsvätejšie pre svätých a niečo najhroznejšie pre veriacích, ktorý si z neho urobili trhací klendár a najhoršie bude pre tých, čo si mysleli, že sú svätí a vymasleli kravinu a keď prišli na to, že to je blud, radšej opravili evanjelium, ako svoj blud.
Ježiš povedal, daná mi je všetka moc na nebi a na zemi a tá moc mu je daná evanjeliom, ktoré my ani celé nepoznáme, ale určite nám stačí na to, aby sme boli spasení.
Evanjelijum je zákov včetkých svetov, ktoré patria bohu, evanjelium svedčí o čistote ježiša krista a jeho moci a teda všetko, čo je v cirkvi mimo evanjelia je od človeka a netreba to ani hlbšie študovať, aby sme prišli na to , čo je kristove a čo satanove a kto potom podľa tohoto patrí kristovi a kto satanovi.
Evanjelium je pravda všetkých svetov aj pre tie svety, o ktorých človek ani netuší,evanjelium zaručuje pravdu a ochranu duše po smrti v ktorom kolvek tomto svete by sa ocitla.
Ale nie každému je to dané pochopiť pravdu evanjelia tak, ako to uznáva za správne otec ježiša krista a podľa toho si vyhľadáva tých, ktorí hoi vznávajú v jeho pravde a v duchu. Lebo sú takí, čo sa narodili z vôle boha a sú taký, o sa narosli z vôle človeka a boh pri vyhnaní z taja ustanovil medzi nimi neprioateľstvo. A preto tí, čo sa narodili z vôle boha sú vyvolení a z týchto ešte bude povolaných len málo. Vyvolení buidú žiť v nepriateľstve a trpieť pod nimi, aby patrili do zástupu tých, čo tam prišli z veľkého súženia a oprali si svoje košele v krvi baránkovej,lebo uverili ježišovi slová z poslednej večere. Uverili čisté evanjeliu zákon zákonov všetkých svetov a nedovolili ho popškvrniť žiadnou špinou, ktorou je špinavá dnešná cirkev.
A preto človeku nie je dovolené posudzovať, čo je z neba a pravdy, ktoré dodnes prichádzajú z neba idú len cez ľudí, ktorí sú nevinní ešte stále od detstva, alebo dospelých, ktorý a prejavili najhlšiu ľútosť nad spáchaným hriechom, ktorú by nemohli dosiahnuť, ak by tento hriech na nich nebol dopustený. Je to základ každého odpustenia vysloviť pred bohom svoj hriech, aby to otriaslo všetkými mocnosťami sveta , dobrými aj zlými aby aj dobrí a aj zlí videli, čoho všetkého je schopný boh, ktorý hriech vypočuje, poučí hriešnika, prijme jeho ľútosť, aby mohol aspom na chvílu byť v duši tohoto človeka.
Prvý, kto sa spovbedal bohu bol kain, spáchal som hriech, ktorý nie je možné odpustiť., lebo každý, kto má teraz stretne ma MôžE ZABIť. Ale vboh mu hovorí, nože nie tak, lebo každý, kto siahne na tvoj život, sedem krát si pomstu odnesie.
Práve toto by si mali uvedomiť všetci tí, čo sa narodili z vôle človeka a nenávdia dobro a dobrých a spôsobujú im veľké súženie.
Ďalší príklad by mohol byť aj mojžiš, ktorý v snahe ochrániť žida od krutého egypťana, tohoto zabije a takisto prepadá do veľkého súženie ľutosťou nad hriechom, ktorý spáchal. A až potom ho boh pveruje vedením židovského n ároda.
Potom aj žena, ktorá pripravila večeru neznámym hosťom, napriek tomu, že vedela, že potom už im nič nezostane a že zomrie aj so synom od hladu.
Aj samotný ježiš sa modlí na hore olivovej pred umučením, možno aj očistnie svojho ducha pred pokúšaním tela, ktoré na seba zobral, aby mohol ceľudí, ktorým povedal, vaše mená su už teraz zapísané v nebi, stanoviť časť evanjelia, ktoré bolo potvrdené po dve tisíc rokoch nájdením zvitkov starých dve tisíc rokov, kde nebola zmenená ani čiarka na evanjelii..
A bolo veľa takých, čo verili fariuzejom a neuverili ježišovi ale boli aj takí, čo uverili ježišovi.
ježiš potom hovorí, pošlem vám ducha pravdy, on z môjho zoberie a povie vám, čo máte robiť. A kolkí mu to uverili, zase len mizerná menšina.
My dnes už vieme, čo mali a nemali farizeji uveriť a prečo neuverili a tak ako sme my sem prišli po dve tisíc rokoch, príde aj po nás generácia, ktorá nás rozdelí na tých, čo uverili pravdu a na tých, čo uverili blud. Lebo mnohých dostane stan velmi ľahko napríklad peniazmi. Je to satanova pasca premnohých našich biskupov, ktorí nemali ani byt a ani autoa odrazu sa stanú vládcami obrovských majetkov a ich podstatu a vzťh k ježišovi zmenil satan svetskou mocou.
A teda, nebolo im dané všetkým ani uveriť fatimu, či iné zjavenia z neba napriek dôkazmi obrovského významu, ktoré môže dať len nebo na základe obrovských ľudských obetí nielen druhej svetovej vojny, obetí komunizmu,studených vojen a vymyslených propagánd na ochranu zločincov priamo vo vládach tohoto sveta.
Koľkí portugalskí biskuppi uverili fatimu a zachránili portugalsko od útrap druhej svetovej vojny, Španielskí biskupi a mnohí iní na svete, ktorí uverili nebu a zasväcovali rusko jeju nepoškvrnenému srdcu. Jednou z najväčších akcií tohoto druhu došlo poočas druhej svetovej vojny, a hneď na to sa rozhodlo o zmene smeru vojny pri najväčšj kurskej tankovej bitke a mnoho iných zasvätení menších, za ktoré nebo vžda tak isto poďakovalo zlepšením stavu a mieru vo svete.
Mnohí bolo dané a mnohým nie, uveriť a biť sa za mier podľa požiadavky z neba.
Toto rozhoduje o vojne a mieri a nie amerika,. afrika, čína, či arabi, či ktokolvek sa nadúva novými zbraňami.
Lebo proste neuverili, :ježiš hovorí,pokrytci, pdoľa toho, ako zapadá slnko , viete povedať, ako bude zajtra a tak aj bude, ale znamenia z neba vás nezujímajú.
Stámiliony obetí a krviprelievania im nič nehovorí, naopak toto im slúži ako satanov pancier na duši, aby sa k nim nedostala ježišova pravda.
Ale ako je veľa povolaných a málo vyvolených, tak je veľa tých, čo neuverili a málo tých, ktorým bolo dané uveriť.
Lenže: ďakujeme ti bože, že si nedal zjaviť pravdu mocným a bohatým, ale maličkým a chudobným.
Čo s týmto ??? .... ukázal silu svojho ramena, chdobných nakrmil a bohatých prepustil naprázdno ..... mne by to viac pasovlo naopak, ale on predsa len zaslepuje mocných a bohatých, alebo takto, čo sa zmení v človeku pred bohom, akj sa zmení z chudobného na bohatého.
Ježiš dokonca: robte si priateľov z nečistej mamony zrejme preto, aby sme si ich obozretnosť v podnikaní brtali ako príklad byť obozretní pri hľadaní ježišovej pravdy.lebo ka sa podnikateľ pomýli,môže stratiť všetko, tak isto ako my pri hľadaní pravdy, ak sa pomýlime stratíme oveľa viac, ako ten podnikateľ.
Skúšajte na sebe a musíte neustále hľadať, kto prestane hľadať a uverí tomu, že všetko je pevne stanovené a nesmie sa to meniť, prestal hľadať a viac nemôže už nič nájsť.
Zahoďme zo seba konečmne prtekliatie tridentského koncilu a poďme za tým, kto nás požehnáva, lebo nech je prekliaty ten, čo ťa preklína a nech je požehnaný ten, čo ťa požehnáva.
A tých , čo nás požehnávajú je málo, ako je málo povolaných, ale sú, jeiš nedopustí, aby neboli a dejiny fatimského zjavenia to niekedy naznačujú snáď až tak okato, že snáď je idiot každý, kto to nechápe, alebo nechce pochopiť.
Ako sa snažil ježiš vysvetlovať, že kto on je a neuverili mu. ktovie prečo, možno sa naozaj báli, že ak by mu uverili, bol by pánom ona nie oni a prišli by o svetské postavenie a bohatstvo.
A možno toto je aj záver, že kto chce, aby mu bolo dané. musí toto všetko obnetovať, teda svetskú moc a jej peniaze.
Kolkí z hnás dodržujú do punktíku všetko, o čom sme presvedčení, že nám pri spasení môže čo len trochu pomôcť a kolkí z nás zabúdame na mladíka, ktorý sa pýtal ježiša, čo všetko mám robiť, aby som bol spasený, v štastí odpovedá ježišovi:Toto všetko dodržujem. Kolkí v cirkvi sme si týmto takmer na beton istí, že aj my všetko dodržujeme a že to máme na beton isté, ale kolkí z nás budú prevapení, ak sa nám potom ježiš ešte povie, Ale ešte jedno ti chýba.
Aj cirkev nám predkladá mnoho vecí, ktoré sú z evanjelia, ale aj mimo evanjelium a človek je z toho zavalený a chcel by naozaj všetko dodržať ,ale čo ak každý z nás má v sebe to jedno jediné, ktoré nám bráni v spasení. A možno to ani nemusí byť ten majetok, ako u toho mladíka, ale skúmajme aj na druhých, keď hovoríme, taký sa robí svätý, ale toto ????
Pozrime sa vtedy aj do seba.
Chodíme na spoveď a možno si ani neuvedomujeme, že nakonies sa všetci takmer spovedáme z toho istého, ale intimita spovede otvára našu dušu len bohu a duchu svätému a mnohí tocítia a chodia tam pre krásny pocit z tohoto stretnutia s nebom, bez toho, že by si boli vedomí závažného hriechu,ale kolko krát som sa už dozvedel od kňaza to, čo povedal ježiš bohatému mladíkovi:... ale ešte toto jedno ti chýba !
Lebo jordán, toto je jordán a ján krstiteľ, boh svojou mocou odpúšťa hriechy a hriešnikov vytrháva z ruky satana.