Obranný pakt ako nástroj vojenských intervencií
Viliam Bujnovský
Slovensko je členom organizácie, ktorej pôsobenie vykazuje zásadný rozpor s vlastnou definíciou.
NATO, čiže Organizácia Severoatlantickej zmluvy, sa už svojím názvom odkazuje k zmluve, v ktorej sa uvádza: „NATO je defenzívne bezpečnostné a obranné spojenie." Podľa prvého článku „sa členovia zaväzujú v súlade s článkom č. 51 charty OSN prispievať k rozvoju mierových a priateľských medzinárodných vzťahov vrátane posilňovania vlastných slobodných inštitúcií a zlepšovania podmienok stability a blahobytu". Udalosti z posledných desaťročí však dokazujú, že vojenské aktivity NATO sú skôr protikladom k deklarovaným záväzkom.
Agresívna globalizácia
Situácia v Európe po 2. svetovej vojne bola poznačená napätím medzi Spojencami a Sovietskym zväzom. V týchto podmienkach vznikol Bruselský pakt ako obranná organizácia štátov Beneluxu, Francúzska a Veľkej Británie, považovaný za predchodcu NATO. Severoatlantická zmluva bola podpísaná 4. apríla 1949 vo Washingtone.
Zakladajúcimi členmi boli Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Island, Taliansko, Kanada, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Portugalsko, Spojené štáty, Veľká Británia a Írsko. Podľa článku 5 je ozbrojený útok na jednu alebo viac členských krajín NATO považovaný za útok proti celej aliancii. Tým zaväzuje zmluva členov k vzájomnej pomoci, ktorá však nemusí byť vojenská.
Pakt bol v podstate výsledkom bipolárneho rozdelenia sveta a po skončení studenej vojny NATO stratilo nepriateľa aj opodstatnenie. Na začiatku 90. rokov si organizácia pod vplyvom záujmov USA našla nový cieľ vo svojom rozširovaní na východ z regionálneho do globálneho priestoru.
Prinieslo to snahu legitimizovať pôsobenie NATO mimo hraníc členských štátov a obranný pakt sa tak v podstate zmenil na útočný. Aliancia sa stala nástrojom mocenských záujmov Západu, najmä finančných a vojensko-priemyselných kruhov v USA.
Intenzívna a klamlivá propaganda vytvárala nepriateľa s cieľom obhájiť vojnové dobrodružstvá USA a NATO ako bombardovanie Juhoslávie bez mandátu OSN, vojny v Iraku a Afganistane či bombardovanie Líbye po vyhlásení „bezletovej zóny". Všetko v priamom rozpore s prvým článkom Severoatlantickej zmluvy.
Deklarovaná „demokratizácia" širšieho Stredného východu vojnami priniesla presne opačný efekt. Tento vývoj však aj po skončení studenej vojny dočasne udržal astronomické zisky vojensko-priemyselného komplexu v USA a krátkodobé zisky bánk na úkor zadlženia krajín NATO ako hlavných klientov.
Megalomanské a nákladné projekty aliancie pritom vždy radikálne presiahli rozpočty a pravidelne neboli kompletne dokončené včas, čo ilustruje aj stavba centrály NATO v Bruseli. Účtom aj za takúto politiku je súčasná kríza.
Chicagský samit
V máji sa v Chicagu konal najväčší samit v histórii NATO. Stretli sa ňom hlavy štátov a vlád 28 členských krajín a 13 partnerských krajín. Hlavnými témami bolo zavŕšenie prvej etapy vytvorenia systému protiraketovej obrany a stiahnutie z prehratej vojny v Afganistane.
Ruský prezident Vladimir Putin stretnutie ako najvyšší predstaviteľ partnerskej krajiny ignoroval, čím dal zreteľne najavo svoj odmietavý postoj k budovaniu nových prvkov PRO v blízkosti ruských hraníc.
Napriek úsiliu židovskej loby neboli na samit pozvaní predstavitelia Izraela. S ich účasťou zrejme nesúhlasil člen a v horúcom regióne dôležitý spojenec - Turecko, keďže v roku 2010 Izraelčania pri útoku na Flotilu slobody v medzinárodných vodách zabili deväť jeho občanov. Pozvanie v poslednej chvíli dostal pakistanský prezident Zardárí. USA chcú obnoviť zásobovacie trasy pre jednotky ISAF v Afganistane, ale k oznámeným dvojstranným rokovaniam neprišlo.
Pakistan bezplatný tranzit uzavrel v novembri 2011, keď bezpilotné lietadlá USA zabili 24 pakistanských vojakov. Odvtedy Pakistan požaduje platby za každé vozidlo, ale dohoda o cene sa nedosiahla. Samit v Chicagu sprevádzali najväčšie protesty v histórii NATO.
Tisícky demonštrantov poukazovali na nebezpečnosť paktu, vojnoví veteráni z Iraku a Afganistanu verejne odhadzovali svoje vyznamenania. žiaľ, nielen v médiách, ale aj v politike na Slovensku je kritika deštruktívnych aktivít NATO prekrytá frázami o „zodpovednej spoluúčasti".
odkaz
