Je január 1993. Bežný človek sa nemá dobre. Štát má veľké problémy s financiami, Mečiar vyvoláva pančuchovú paniku. Na hraniciach je chaos, v STV sú úplne nepripravení, v NBS skoro nik nerozumie menovej politike.
Bola to zvláštna doba. Pripomeňte si ju cez výnimočné príbehy a príhody.
Vitaj, Slovensko: ľudia v roku 1993 zarábali 150 eur a báli sa, ako to v Mečiarovom štáte prežijú
Rozdelenie Českej a Slovenskej federatívnej republiky prišlo v čase, keď ľudí trápili oveľa prozaickejšie veci ako slovenská štátnosť. Vyjsť od výplaty do výplaty bolo na sklonku roku 1992 oveľa ťažšie, ako je to dnes.
Technici Slovenských telekomunikácií ráno 12. januára 1993 naposledy skontrolovali nové telefónne automaty v hlavnom meste a Bratislavčania si už v ten deň mohli vyskúšať technologickú novinku – telefónnu kartu, ktorá sa dala použiť namiesto kovových mincí, vtedy ešte stále československých. Automatov bolo sto a rýchlo sa potom uchytili aj inde na Slovensku.
V dvanásty deň samostatného Slovenska sa však ľudia zaoberali dôležitejšími vecami, ako sú telefónne karty. V televízii sledovali, v rozhlase počuli a v novinách čítali, ako premiér Vladimír Mečiar rozpráva, že prežívame historický moment zavŕšenia tisícročného úsilia o vlastnú cestu a naplnenia slovenskej štátnosti.
Ľudia však vtedy na frázy o vznešenej téme štátnosti až tak veľmi nedali. Prieskumy z tohto obdobia zachytili, že skôr pochybovali, čo im nový štát prinesie. Už od 1. januára sa ukazovalo, že Slovensko s Mečiarom na čele je na „vládnime si sami“ nie veľmi pripravené a sľubovaná prosperita bez vplyvu cudzích elít je v nedohľadne.
Hranica
Pozrime sa najprv na štátnu hranicu, ktorá 1. januára vznikla medzi Slovenskom a Českom. Česi sa na túto situáciu pripravovali niekoľko mesiacov. V decembri na budúce hraničné priechody priviezli unimobunky ako provizórne stanoviská pre policajtov a colníkov a zaviedli k nim elektrinu.
Slovenské úrady reagovali, ako keby ich rozdelenie Československa prekvapilo. „Nemali sme ani búdky, chalani, čo slúžili na ceste, mali dve stoličky a pečiatkovali na nich papiere. Bolo to absolútne nepripravené, chaotické a vznikali tam aj najväčšie podvody,“ spomína dlhoročný colník a neskorší námestník šéfa colnej správy Peter Cvik.
V tom čase sa zaviedla daň z pridanej hodnoty (DPH) a s tovarom sa začalo rôzne vekslovať a uplatňovali sa napríklad aj odpočty, z čoho si organizovaný zločin veľmi rýchlo spravil výnosný biznis a štát sa tomu len prizeral. Trvalo mesiace až roky, kým sme na našej strane štátnej hranice začali fungovať aspoň štandardne.
„Nedostali sme žiadne špeciálne pokyny. Vypukol chaos. Česi na to pripravení boli, tu ako keby tomu nikto neveril,“ spomína na posledné týždne pred rozdelením Cvik. Na novú hranicu sme poslali neskúsených zamestnancov, nie však nastálo, bola to skôr taká predĺžená služobná cesta. „Nič nebolo pripravené, ani ubytovanie. Spávalo sa v rôznych hostincoch, kde mali voľné postele, často aj na českej strane hranice.“
Pravda v dobovom texte pod titulkom Byrokraciu na hraniciach oziaba v januári 1993 opisuje, ako slovenských colníkov na priechode Brodské – Lanžhot môže hriať „iba horúce srdce a láska k vlasti“. SME zasa zverejnilo fotku dvoch drevených latrín, ktoré mali colníkom slúžiť ako toalety. Fotku prvého prístreška pre našich colníkov – nevykurovanú unimobunku – zverejnila Pravda 20. januára s textom „Sedím na colnici a je mi zima“.
Hranica bola v prvých mesiacoch prakticky bez kontroly. „Nič cez ňu neprepašoval zrejme len ten, čo sa prihlásil, že pašuje,“ vraví Cvik. Pašeráci väčšinou chodili cez takmer vôbec nestráženú zelenú hranicu a prevážali cez ňu najmä alkohol a cigarety z východu smerom na západ.
Na cestách pred hraničnými miestami stáli kolóny kamiónov a čakali aj šesť a viac hodín na preclenie. V prvých týždňoch po rozdelení sa preto zo slovenských predajní vytratili české jogurty a iné mliečne výrobky. České firmy sa snažili okamžite preorientovať na iné trhy. Niektoré sa už na Slovensko nevrátili a našim mliekarom trvalo mesiace, kým dokázali dostatočne zásobovať obchody domácimi výrobkami.
viac :
odkaz
v čistom.
