Príbeh vhodný zamyslenia

V šere ustupujúceho dňa si žena smutne prezerá fotografie svojho syna. Ako keby chcela zo seba vydolovať čosi, čo postupne zomiera. Pomaly obracia tisíckrát ohmatané listy albumu, bruškami prstov hladí milované črty. Matej v perinke, Matej v kočíku, Matej na hojdačkách, Matej v prvej triede. Slávnostná fotografia zo školského dvora. Matej s udicou a vedierkom... Žena zakaždým skončí na stránke, kde má jej syn asi tak šestnásť rokov. Ďalej už nikdy nelistuje...

Z tých čias na ňu hľadí otvorená chlapčenská tvár s tmavými mäkkými očami a hanblivým úsmevom. Jednu fotografiu z toho obdobia má mimoriadne rada. Syn je na nej odfotený pri lesnej studienke s ruksakom na chrbte. Usmieva sa do objektívu a v hustých svetlých vlasoch sa mu trbliece slnko. Od malička chodieval rád do hôr. V každom ročnom období, za každého počasia. V jednu zimu jej s mužom pripravil chvíle najväčšieho strachu, keď jej oznámili, že sa nevrátil s kamarátmi na chatu a pátra po nich Horská služba. Za tých niekoľko hodín prežila hotové muky. Nevedela si predstaviť, že by o neho prišla. Celé hodiny sa modlila k Bohu, aby ho zachoval pri živote. Boh ju vyslyšal. Chlapcov nakoniec našli premrznutých, ale živých.
Po maturite odišiel študovať do mesta. Ach, akí len boli s mužom na neho hrdí.
- Budeme mať v rodine inžiniera,- tešieval sa muž. Syn chodieval domov zriedka, občas im zatelefonoval. Na jedny sviatky priniesol so sebou drahé darčeky.
- Zarábam si na brigádach,- vysvetľoval im, keď s úžasom rozbaľovali balíčky.
A potom prišla omračujúca správa. Mateja zadržali a obžalovali z vykrádania bytov. Muž sa synovho prepustenia z väzenia nedožil, vždy bol slabý na srdce. A možno je tak lepšie, kto vie, či by mal silu prežiť to, čo sa deje u nich dnes, pomyslí si žena.
Matej sa z väzenia vrátil spustnutý, zmenený. Múry väznice navždy pochovali posledný kúsok z toho chlapca, ktorého poznala a tak veľmi milovala. Od svojho prepustenia sa vláči po krčmách, domov si vodí ****y. Ako ináč nazvať tie zmaľované, zadymené dievky? A ona sa mu bojí čokoľvek povedať. Nedávno ju surovo udrel, keď sa ho spýtala, odkiaľ berie peniaze na alkohol a cigarety.

Žena si opakom ruky utrie horúce slzy, ktoré jej stekajú dolu tvárou. Čo ju ešte čaká? Zo dňa na deň sa bojí viac jeho mrmlavého kriku a bledej opuchnutej tváre. Unavene pohladí zamilovanú fotku - chlapčenskú tvár, ktorá bola voľakedy polovičkou jej vesmíru a odrazu sa prichytí pri strašnej myšlienke. Rozmýšľa, či by jej synova smrť vtedy v horách spôsobila väčšie utrpenie, ako jej dnes spôsobuje jeho život...

mária lazárová

Arabeska veď si mala byť odcestovaná keď si sa včera lúčila ..?

ja som sa nelúčila - iba ak so životom

nie nemýlim sa Arabeska, lúčila si sa asi na 10 dní, nevadí, je to jedno..teraz k téme:
Sú manželia ktorí nemôžu mať deti a celý život po nich túžia a druhým pri každej príležitosti nešťastne naznačia:" vy ste ale mali šťastie - máte deti, a ešte zdravé " my ich bohužiaľ nemáme, sme sami ".. tu nastáva otázka, kto je šťastnejší po tejto stránke. Tí čo majú deti a vydarené, ako sa ľudovo hovorí, že z nich majú rodičia len a len radosť už aj ako z dopelých, tak je to radosť, ale ak sa deti "nevydaria" napriek dobrej výchove a všetkému čo rodič môže decku dať, je to utrpenie a veľká celoživotná bolesť pre rodiča. Nič horšie rodiča nemôže stretnúť ako strata vlastného decka..nikdy sa s tým rodič nevyrovná. Ale tiež je zlé, ak z vlastného decka vyrastie lump: "inak dobrý chlapec, ale dostal sa medzi takých kamarátov "..hovorievajú matky. Takže tí čo nemajú deti o čo prišli ?? O nič, dospelé deti vyletia z domu, aj tak ostávavajú rodičia sami, tí čo deti nemajú, smútia , lebo nevedia si predstaviť od narodenia tie starosti a ten strach o vlastné decko. Vidia len "zlaté bábo", zlaté malé aké je to chutné", ano ale čo to všetko obnáša to nezažili. Preto jedu vec by rodičia nemali podceňovať a to je sebavedomie dieťaťa, nikdy nesmie byť potlačené, decko nesmie byť ponižované, stráca ilúzie a skutočne potom stačí jeden dominantnejší kamarát a "naše" decko ho poslúcha ako hodinky aj ke´d ho zvádza na zlé veci... a ako sa hovorí:" najťažšie sa vychováva vlastné dieťa".

Každý deň sa dívam oknom dolu a vidím stále ten istý obraz. Malá krčmička a pred ňou pár stolov so slnečníkmi. Len čo krčmárka otvorí mreže a vyluftuje večne smrdutý pajzlový vzduch z interiéru priestranej inak vkusne upravenej krčmy, začínajú sa schádzať tie isté ksichty a veruže nechýbajú ani ženy z miestneho sídliska. Človek by ani neveril, ako sa dá pekne opáliť za 2 - 3 hodiny nič robenia pri pohári na slnku hneď zrána.
Večer, keď už neóny svietia miesto slnka, tie isté ksichty sa schádzajú, alebo - lepšie povedané rozchádzajú, jeden po druhom ako mravci z mraveniska postávajú pred krčmou a vedú svoj každodenný dialóg o houne a o ničom. Jeden z nich, hoci je najmenší "vyčnieva" svojou absurdnou silou hlasu . "A... aaaááááááááááááá..." reve bezmyšlienkovo , do pol pása nahý, s vypúlenými inak peknými modrými očami . Neustále dokola a nadávky len tak chrlí medzi tým . Je kdesi mimo a všetci naokolo už ani nevyliezajú z okien, lebo vedia, že je to "Drco". "To je Drco, už je zase na mol..." , "Bože, Drco dnes zase páli na plno..."
" To hovado ešte nemá dosť, prečo naňho nezavolajú policajtov?" Táto scéna sa opakuje každý deň - Drco vyvádza, Drcovi Drrbe, Drco je ..kot..." A krčmárka len nalieva! Bojí sa! Ak sedia vovnútri chlapi, pred ktorými ma rešpekt aj Drco, tak Drco stojí vonku ako pes vyhnaný do dažďa, bojí sa vstúpiť a reve svoje vysoké "ááá". Deň za dňom, stále viac a viac, posledne som išla z práce a on ma stretol. *Nevšímala som si ho, len to by mi chýbalo. "Skap, ty stará ježibaba", pozdaravil ma zhurta s rukami v špinavých rifliach a s holým hrudníkom, kde dal tričko, to nevie nikto. Možno je v krčme hodené na zemi, možno ho zahodil do trávy medzi kríky, možno ho roztrhal , možno... Po tom, ako ma tak krásne pozdravil, kupovala som v Tabaku noviny a nejaký ten film za euro a ešte nejaký cent. Bol tam Drco - pripitý, ale predsa ešte človek.
"Do videnia pani, prajem vám krásny večer...", pozdravil ma, keď som bla na odchode. Chcela som mu nahlas povedať, čo si v hlave myslím:"Strať sa, ty strašidlo blbé, prepité hovädo, chudera tvoja mater..." Jasné, že som mu to nepovedala, on má dobrý strojček tam hore v hlave, že si zapamätá všetko, aj keď ho nájdu spadnutého pri potoku v mdlobách. Práve naopak, pekne som sa poďakovala s tým, že aj ja mu prajem pekný večer / a chcela som ešte dodať, že keď bude zase vyrevovať do noci, nech skúsi inú smaohlásku, lebo vysoké "á" je už na našom sídlisku otrepané/.
Ale máme radosť , Drco vraj musí nastúpiť do výkonu trestu!!!!!!!!!!!! Len či niekto nekecá, lebo už sa tešíme od mája na ten deň! A možno aj jeho mama, pretože taká basa, to je dobrá vec. Tam je akosi viac času na premýšľanie o sebe, dokonca tak zmäknete, že dokážete písať nádherné listy mame, tatovi, žene, deťom namaľujete aj obrázok, a netrpezlivo čakáte odpoveď v podobe balíčka s ohraničenými váhami a obsahom, dokonca krásne a úhľadne napíšete aj svojmu obhajcovi, že by vybavil ajnejaké peniaze, lebo vo väzenskom bufete sa zadarmo nepredáva.
A list začína a končí srdcervúcimi slovami - až tu som si uvedomil, čo som za človeka - šak já sem any neny človek .... lúbim ca mama, veľmi, bozkávam ťa a teším sa, keď prídem domov, nájdem si prácu a všetko ti splatím .... ozaj, nezabudni zhneď jak dostaneš tento list ísť mi vybaviť balíček a hlavne šampón, mydlo a kartón cigaret. A vabav mi aj tí penáze. Šak já ci všecko raz vrácim, mama...."
A mama vybavi, pošle, napíše, pribalí najnovšie fotografie celej rodiny a keˇˇd si líha spokojne do posteli, je šťastná, lebo jej syn konečne dostal há ha ROZUM!

minule idúc od autobusu som stretla staručkú známu,ktorá má byt na neďalekom sídlisku,momentálne býva u dcéry v rodinnom dome.Reku,kam ste sa vybrala a kde máte paličku ???...bolo horúco,ona strácala sily,rozklepala sa ako ratlík :((....paličku nemám,ani nechcem ....idem ku kaderníčke,VNUK sa mi žení !!!!Môžem sa vás chytiť.....odprevadila som ju až do salónu,ešte mi ix krát stihla povedať,ako ju vnuk miluje,lipne na nej.....v tej hektickej predsvadobnej dobe ostala ako prst,hoci família vie ,že starká si vždy na frizúru potrpela .....