Pred Kobercom part 9 (10), koniec druhý

-Máša?-
-Nóó?-
-Nespíš, ta mi len povedz...-
-Čo potrebuješ miláčik?-
-...všetko toto, tento svet, to je naozaj?-
-Čo?-
-Naozaj sa to všetko deje?-
-Iľja, áno, je to naozaj. Sme tu. Sme spolu. Je to reálne.-
-Mášenka? Chcela si niekedy umrieť?-
-Každý deň.-
-Nie! Ty?!!-
-Iľja, len ty si tu, nič viac...-
-Milujem ťa.-
-Aj ja teba.-

To bolo celé, to naše. Každý deň sa zobúdzať vedľa tej istej? Ešte predvčerom by som sa z toho bolo povracal. No dnes, dnes je to úplne iné. Celý svet sa krúti niekde inde, len nie v mojom vesmíre. Je to už ta dlhý čas. Ďalší rok. Deti v Afrike umierajú od hladu a mrzí ma to, ale čo má byť? Tu som, tu! Celý ja v celej tebe a naopak, ako jednoducho poprieť celý život. Ale mimo romantiku, mama sa má fajn, ta sa zdá, že všetko, tá nočná mora, ktorá tu driemala a občas kričala zo sna, je preč, minimálne je vzdialená. Všetko plynie stále k lepšiemu, len niekedy mi tu k tomu chýba Michail. Niežeby tak ďaleko siahala moja viera, ale dúfam, že to celé vidí. Viem si ho predstaviť „Koľko krát denne ju dávaš? To je fuk... si s ňou šťastný, hmm?“. To jediné čo mi po ňom ostalo je pocit, pocit, že mi Smrť dýcha na krk, je tu všade v nás, vo mne, v tebe... nestrácajme čas hlúposťami, milujem ťa.

Postupom času prišla práca. Nemusel som pracovať, minimálne ešte pätnásť rokov som mohol rozhadzovať peniaze ako blázon, ale (hoci sa už stalo) blázon by sa tým zo mňa stal. Máša ma vrátila do života a to spôsobila návrat celej mojej životnej energie, síce život pre mňa už dávno nemal tú hodnotu ako kedysi, ale aspoň aktivita sa vrátila. Neviem obsedieť a ako by vám povedala moja mama „neviem sa zmestiť do kože“. Takže, logicky, našiel som si prácu, mala dosť ďaleko od niekdajšieho barmana, počúvať ľudské osudy, to už nebolo viac pre mňa. Zamestnal som sa v jednej továrni, kde to bolo celé vlastne jedna banda hlúpych starých ožranov, ale mne to nevadilo, občas mi povedali aj niečo o živote, ale aj tak. Hoci by som nikdy nebol veril, že je možné aby vo mne existovalo viac prázdna (paradoxne), pomaly ale isto to možné bolo.

Po nociach som sa budil vedľa Máše s plačom, niekoľkokrát ma zobudila na to, že kričím, naozaj nechápem, čo sa to tu deje. Neverím, ale skúsim to zas a znovu... idem za psychiatričkou. Táto je milá, chce sa mi s ňou rozprávať sa dlhšie ako len jedno sedenie, no tentokrát Božie mlyny melú rýchlejšie. Nikto v dome o tom nevie a prečo by vôbec mali? Alex začína unikať realite, Nasťa pre mňa už dávno nie je dôverčivá bútľavá vŕba a Máša by tomu nerozumela (nepodceňujem, je to len reálne ohodnotenie). A tak deň po dni prichádza sen...

-Au!-
-Čo? Čo sa deje?-
-Bolí ma to lano...ako sa zarezáva.-
-Myslel som si, že si si to mal lepšie premyslieť...-
-Čo som si mal...AU!...lepšie pre...myslieť?!-
-Obesiť sa o výfuk. Chce sa mi z teba smiať.-
-Aké obesiť...-, obzerám sa okolo seba, dochádza mi to, rozprávam sa s výfukom.
-Áno, nehádaj, si v Pekle.-
-Chcem ísť za vedúcim!-, prach sa zdvíha k červenkastej oblohe a trojuholníky sa menia na priamky, priamky sa krivia do kružníc a kružnice sa schovávajú do štvorcov. Snehová pokrývka sa zrazu rozpálila do nekonečného oceánu smoly...
-Kto ma volá?!-, tento hlas môže patriť jedinému.
-Och, Satan, prepáč, že ťa ruším, ale toto viac neznesiem!-
-Veď, ha ha, to je naša úloha.-
-Myslím to vážne, chcem vidieť tvojho nadriadeného.-

Chvíľku mlčí, potom zahmká a kyslo sa usmeje.
-Oukej, Iľja, ty si to chcel...che che...-

Celá scenéria sa zmenila. Žiadne oblaky ani ďalší vriaci kotol. Práve sa nachádzam v garáži, zrejme nejaký autoservis, tam, niekde vzadu vidím automechanika ako sa celý špinavý špára v nejakej motorke.

-Dobrý deň pane, prosím Vás, nevidel ste tu niekde Boha?-
-He he, robíš si prdel?-
-Pardón, asi som mal nejakú halucináciu.-
-Ale čoby, ja som Boh...-, zvyšok vety som prepočul v zvuku nárazu francúzskeho kľúča o moju hlavu. Zviezol som sa na zem.
-Bože prečo?-
-Aby si sa dozvedel...-, opäť rovnaký scenár, cítim ako mi zo spánku začína kvapkať krv.
-Bože môj...-
-Veď tu som! Kretén.-
-Prosím už nie.-, prečo sa ten cvok hlási za boha a neprestáva ma biť.
-Toto je Nebo, tu prejdeš skúškami, aby si bol úžasnou bytosťou, ktorá už nikdy nič nezažije a aj z toho bude mať zážitky!-
-Au!...-
-Ty tu skučíš?! Tvoja mam umrie...len chvíľku vyčkaj...he he...-

Vstal som a systematicky ako v bitke som mu vytrhol ten kľúč a asi štyrikrát som mu ho zabodol do brucha, nejak som ale pochopil, že to bude predsa len naozaj Boh a nezabijem ho (nezabudol som aj tak na „Skap!“) a prebudil som sa.

Sedím u Šťuky. Som tu už sám, ale barman ma už necháva tak, vie že pijem na moju mamu. Nedávno umrela. O tejto nočnej hodine sa aj posledný opilci vydávajú na cestu domov alebo do iného živšieho baru. Všimol som si, že tu zabíjam život, ale nevadí mi to. Pred chvíľkou vošiel nejaký mladík, dal si dve poldeci (odhad, už som dosť opitý) a práve si prisadá. Objednáva dve karafy vodky (tu nemajú fľaše).

-Ahoj, ja som Sáša.-
-Iľja.-
-Vypijeme, nie?-
-Áno, ale na moju mamu. Znieš čudne. Odkiaľ si?-
-Zo Slovenska.-
-To je v pohode, to je jedno. Nalej...-

...

👍: Nadja , piskotka

Uz to bolo kratsie, tak som to dokazala precitat. Ja uz vo svojom veku radsej citam lahsie veci a nenarocne.

ono to ani nebolo nejak kratšie, len viac dialógu...