Pred Kobercom part 6 a pol

Sedím v čakárni, hlavou mi beží milión myšlienok, žiadna sa nenechá chytiť teda okrem jednej „Prečo?“. Dúfam, že skončil v Pekle. Vidím začiatok liečby. Chemoterapia sa síce zdá byť sľubnou, teda aspoň na zmiernenie, lekár mi povedal, že rakovina už začína metastázovať, pravdepodobnosť úspešnej liečby sa takmer plecom dotýka nuly. Ale je možné zmierniť priebeh. Čakám kedy sa v dverách objaví tá roztrasená už aj zvyškom života zlomená žena. Viem, že časť celoživotnej skúšky si pripravila sama a potrebovala si tým prejsť, ale momentálne tomu zvrátenému kolesu osudu odmietam rozumieť. Všetko sa to vracia ako tisíckrát rozdráždené sršne, bodajú do mňa znovu tie isté spomienky ako v tú noc, keď som odišiel. Mama číta rozprávku a po niekoľký raz mení jej dej, aj tak je to moja obľúbená, hlavne, že ju číta ona, dej nie je podstatný. Ako sa teší z jednotky, ktorú bolo tak ľahké doniesť, ale predsa ukazuje hrdosť na svoje dieťa. Ako na mňa hľadí, kým si myslí, že spím.

Lekár povedal, že ide zrejme o následok častých bitiek, vraj podobný typ rakoviny sa objavuje vo vojne a práve pri väzňoch. Časté údery len podporujú potenciál krvavého draka ochotného spáliť každý jeden kúsoček nevinného. Samozrejme, teraz je to už jedno, môžeme hovoriť o tom, že to bol práve on. Žalujte mŕtveho, veď o mŕtvych len v dobrom (naozaj mám aj teraz?). A tak tá istá žena vychádza a zdravotná sestra ju podopiera, vystriedam ju a chvíľočku oddychujeme na sedačkách. Pomaly pochod od výťahu k sestrinmu autu.

-Už zaspala.-
-Ach, som rád, nech odpočíva.-
-Iľja, vieš, že to lepšie už nebude.-
-Viem, ale nechcem to vedieť. Najradšej by som šiel niekam na zmrzlinu, s ňou, nech mi kúpi balónik.-
-Balónik...-, smútok v očiach mojej sestry, tej silnej mladej ženy, mi napovedá, že sa tomu brániť naozaj nedá, mama umiera.
-Pamätáš ako nám vždy na trhoch kúpila balóny? Tie...-
-Zvieratkovské...-, ten povzdych trhá ušné bubienky, -Ty si vždy chcel len fialového sloníka, nikdy si nechcel odísť, kým si ho nemal.-
-Áno, ale mama aj tak vždy kúpila všetky druhy.-
-Vždy chcela aby rodina ostala pokope...-
-Aspoň tá zvieracia.-, naozaj mi niekde na polceste stvrdlo srdce?
-Ale Iľja, teraz nie je vhodná doba.-
-Nie? A kedy?!-
-Nechaj to tak...-
-Nemám prečo! Keby ma nebola vyhodila, tak by bol šiel on a mama by bola v poriadku.-
-Vieš, že je to hlúposť. Už bolo neskoro.-
-Tak prečo ho nenechala? Prečo si radšej nenechala nás?!-
-Prestaň už myslieť na seba!-
-Ja?! Veď to ja som tu nimi ostal! Utiekla si a nechala si nás tak!-
-Iľja. Mám dieťa. Už má sedem mesiacov.-
-Čože? Prečo si mi nedala vedieť?-
-Ja neviem, nejak som sa chcela odtiaľ držať ďalej.-
-Áno?! Tak sa drž!-

Nie je nič lepšie na svete ako nahnevaný vybehnúť do nočnej krajiny. Vzduch ma ovalil a dostal som dve-tri po hube. Vlastne niekde tam ďaleko je môj synovec. Nič o ňom neviem a pred pár minútami ani to, že vôbec existuje. Ako je to možné, že jeden človek tak strašne ovplyvnil, zničil, naše životy? Teraz sa ukážte! Všetci Kristovi, Krišnovi, Budhovi nasledovníci a ešte neviem kto ďalší, tak ukážte, odhaľte mi tú nekonečnú múdrosť nad zemou, prečo a ako je to možné? Je ozaj chyba vo mne, že kypím jednoduchou nenávisťou? A že nenávisť otrávi srdce? Je mi to fuk a úprimne si všetky tieto drísty nechajte, to mám ozaj láskyplne ďakovať za také svinstvo voči toľkým ľuďom. Trpíme tým, že jeden z nás sa svojim prehrám nevedel postaviť tvárou v tvár a preto tá nenávisť, staviam sa tomu presne tak, ako on nevedel.

-Aňuška? Prepáč. Nemyslel som to tak.-
-Ja viem, ja viem...-
-Len je toho priveľa.-
-Aj ty mi prepáč, nechcela som ťa opustiť.-

Ako je jednoduché objatie tou najkomplikovanejšou a najhodnotnejšou vecou v tomto svete. Plakali sme si v náruči, súrodenci, znovu nájdené duše, ktoré by k sebe mali mať tak blízko a konečne aj majú.

-Volá sa Iľja.-

...koniec dobrý, všetko dobré. Cestu von z utrpenia nenájdeme, keď ju nehľadáme.

stale smutnejsie. aj spisovatel ma take obdobie?

obdivujem ťa marsok..že máš chuť a čas tvoriť ...pekné ))

... marska... pekné, ale moc smutné... niečo podobné som prežila...

koniec bude šťastný...