Prečo to nevolať progresivizmus, neomarxizmus, liberalizmus...? Polemika o názve súčasného západného totalitarizmu

Dynamicky sa vyvíjajúca politická korektnosť, presadzovanie LGBTQ+ agendy, otvorenosť imigrácii, neprimerané ustupovanie požiadavkám etnických a rasových menšín či stále častejšie umlčiavanie aj veľmi umiernených kritikov.

To je stav, do ktorého sa za posledné roky dostal Západ a tieto trendy sú dokonca stále ešte len na vzostupe a nevedno, kde a kedy sa zastavia či obrátia svoje smerovanie.

Tieto trendy majú svoju ideológiu, ktorá má aktívnych obhajcov a aktérov. Na Slovensku najmä z prostredia Progresívneho Slovenska, ale presahy možno vidieť aj v klube SaS, Za ľudí, OĽaNO či Hlasu SD.

Táto ideológia je, samozrejme, aj mnohými kritizovaná.

Existuje pomerne veľa výrazov, ktorými je stúpencami či kritikmi pomenovaná.

Stúpenci tejto ideológie ju majú tendenciu označovať ako progresivizmus či liberalizmus vzhľadom na pozitívne konotácie výrazov pokrok či sloboda.

V rámci kritiky sa upriamuje pozornosť primárne na totalitaristické prejavy tejto ideológie a je tendencia zdôrazňovať nejaké spojenia s ľavicou, marxizmom či dokonca fašizmom.

Predmetnej ideológii sa dostalo aj ucelenejšieho kritickejšieho spracovania a to nielen na „starom Západe“, ale aj v našom geografickom prostredí.

V tomto článku si tieto prístupy, ale najmä pojmy používané na označenie danej ideológie, priblížime. S väčšinou názvov budeme kriticky polemizovať a na záver spomenieme náš prístup, ktorý sme už predtým predstavili.

Slniečkárstvo
Pomerne rozšírené označenie protagonistov tejto ideológie s cieľom prezentovať určitú mentálnu nadradenosť je výraz „slniečkári“, z čoho môžeme odvodiť „slniečkárstvo“ ako ideológiu.

Rozšírené používanie tohto pojmu nastalo počas imigračnej krízy v EÚ v roku 2015. Výraz „slniečkár“ evokuje usmiateho človeka (ako slniečko), ktorý u iných, v kontexte imigrácie u cudzincov, naivne predpokladá výlučne dobré úmysly, na základe čoho im prejavuje nenáležite vysokú dôveru, čím nevedome vystavuje seba a celú spoločnosť riziku.

Samotní „slniečkári“ by mali byť dobráci, ktorí nechcú iným zle.

Ak takýto naivný prístup „slniečkári“ neaplikujú plošne, ale iba voči odlišným, ide skôr o xenofíliu. A samotní protagonisti predmetnej ideológie neraz hnaní traumatizmom sa v mnohých prípadoch presadzujú skôr hnevom ako vľúdnosťou.

Preto je pre väčšinu protagonistov danej ideológie takýto výraz nenáležitý.

Neopuritánstvo a neojakobínizmus
V auguste 2020 Roman Joch v rozhovore pre Denník Slovensko prirovnal stúpencov týchto trendov k jakobínom a poukázal tiež na prítomnosť neopuritánskeho moralizmu. Trendy okolo Black Lives Matter, extrémnej politickej korektnosti či rúcania sôch nazýva neojakobínizmom.

V tejto súvislosti je zaujímavý aj 6 rokov starý článok Lukáša Krivošíka Puritáni v čase fejsbúku, v ktorých vcelku prezieravo popísal, čo bolo pre mnohých viditeľnejšie až v poslednom čase:

„Nijaké gulagy, koncentračné tábory alebo pojazdné plynové komory. Čaká nás skôr mäkká moralistická tyrania, pripomínajúca puritánsky režim Anglicka a Ameriky 17. storočia. Pôvodný kresťanský obsah nahradil sociálny liberalizmus, ale represívne metódy, pokrytectvo a dvojité metre zostali. Nových puritánov nepohoršuje odhalené ženské lýtko ako tých starých, pobožných. Pohoršuje ich však nepodarený vtip o ženských vedkyniach.“

Minimálne u Krivošíka, s ktorým Joch v zhode narába s odvodeninami pojmu puritánstvo, sa môže zdať, akoby túto ideológiu podceňoval a nepredpokladal prenikanie týchto trendov do legislatívy na úrovni štátov.

Navyše zdržanie sa uštipačného humoru, ktoré dejiny poznajú u puritánov, je zrejme skôr zriedkavá u tej skupiny, ktorú chceme nejako opísať. Výsmech voči svojim nepriateľom mnohí využívajú ako pracovnú metódu.

Liberálna demokracia
Institut Václava Klause v júni 2018 publikoval manifest s názvom Obrana demokracie před liberální demokracií, v ktorom trefne popísal mnohé javy spojené s novou realitou Západu.

Manifest hovorí o zabezpečovaní rovnosti v podobe výsledku, o odmietaní minulosti a jej diskreditácii, o vnucovaní pocitu viny, hanby a potreby vykúpenia sa ap.

Danú ideológiu v manifeste označili za liberálnu demokraciu, čím ju odlíšili od parlamentnej demokracie, resp. demokracie. Doslova uvádzajú:

„[D]emokracie je vládou většiny, liberální demokracie je vládou menšin. Její prosazování a obhajobu považujeme za ‚začátek konce‘ moderního liberálního světa.“

Nimi popísaná „liberálna demokracia“ však nie je v súlade so zaužívanými charakteristikami, ktoré sa liberálnej demokracii pripisujú.

Liberálna demokracia predstavuje systém, ktorý sa rozvinul v západnej Európe po druhej svetovej vojne a po páde socializmu aj vo väčšine zvyšku Európy. Označuje sa tiež ako západná demokracia.

Liberálna demokracia sa od demokracie líši najmä v neodňateľnosti práv menšín – taká požiadavka nemôže byť v liberálnej demokracii predmetom volebnej súťaže. Neodňateľnosť práv menšín však neznamená priamo vládu menšín, ako danú ideológiu popisuje IVK.

Aj keď sa to mnohým môže zdať ťažko stráviteľné, nielen Slovensko a Česko, ale aj Maďarsko či Poľsko predstavujú liberálno-demokratické režimy, keďže ide nielen o demokracie, ale zároveň celé svoje právne fungovanie podriaďujú pod dikciu občianskych práv a slobôd.

V liberálnych demokraciách môžu v podstate súťažiť iba politické strany, ktorých program nie je v rozpore s liberálno-demokratickým systémom.

Čiže napr. oficiálny program ĽSNS nebol minimálne doteraz fašistický, akoby si niekto mohol myslieť, ale liberálno-demokratický na úrovni systému a iným byť ani nemôže. Vidieť to okrem iného aj v tom, že návrh na rozpustenie tejto strany sa ťažiskovo vôbec neodvolával na jej programové dokumenty.

Kresťanské, sociálne, liberálne, nacionálne či iné politické zafarbenia systému liberálnej demokracie sa v súčasnosti musia predovšetkým zmestiť do systémových liberálno-demokratických mantinelov.

Ako sme v predošlej vete načrtli, možno vnímať ešte liberálnu liberálnu demokraciu, resp. liberálnu demokraciu v užšom slova zmysle či liberálnu demokraciu ako politiku na rozdiel od liberálnej demokracie ako systému.

Politika liberálnej demokracie kladie svojský interpretačný dôraz na niektoré občianske práva a slobody. Zdôrazňuje väčší individualizmus – napr. manželstvo ako exkluzívny zväzok muža a ženy by urobila otvorený každej dvojici, poťažne skupine, ktorá by o tento inštitút prejavila záujem.

Taktiež sa nepovažuje za primerané výraznejšia rozdielnosť v právach a povinnostiach medzi občanmi a cudzincami či výraznejšie sťažené podmienky pri nadobúdaní občianstva, čím vznikajú predpoklady pre masovejšiu imigráciu a nahradzovanie pôvodnej populácie.

Toto sú hlavné kontroverzné agendy politiky liberálnej demokracie, s ktorými môže ísť zatiaľ kresťanská, sociálna či nacionálna demokracia do konfliktu v rámci mantinelov liberálno-demokratického systému.

Institut Václava Klause popisuje ideológiu, ktorá je neliberálna a nedemokratická, pričom ju označuje za liberálnu demokraciu. Liberálna demokracia aj liberálna demokracia v užšom zmysle sa od nimi popísanej „liberálnej demokracie“ v niektorých prvkoch zásadne odlišuje. Viac o tých rozdieloch tu.

Súčasné trendy Západu sú vyslovene neliberálne, vyslovene nedemokratické, a preto nie je vôbec vhodné, aby ich kritici týchto trendov označovali pojmami s pozitívnymi konotáciami, s ktorými sú ich stúpenci vo viditeľnom konflikte.

Zmätku tiež prispieva, že aj mnohí samotní protagonisti tejto ideológie sa zvyknú označovať ako liberálni demokrati.

Ak popisujú obsah politiky liberálnej demokracie, upriamujú pozornosť na niektoré všeobecné a populárne ciele ako napr. umožniť každému žiť podľa vlastných predstáv.

Do určitej miery protichodný ľavicový paternalizmus v podobe tzv. pozitívnej diskriminácie vnímajú ako dočasné kompenzačné opatrenia s cieľom vyrovnať rozdiely medzi niektorými skupinami.

Totalitaristické prejavy tejto ideológie zvyknú „liberálni demokrati“ odbaviť konceptom brániacej sa demokracie či paradoxom netolerantnej tolerancie, prípadne dané prejavy radšej ignorujú, keďže pri mnohých prejavoch kultúry rušenia (cancel culture) je aplikovanie týchto princípov absurdné či cynické.

Ako sme už naznačili, takéto prejavy danej ideológie sú aj s liberálnou demokraciou v zásadných rozporoch, preto je takéto označenie zavádzajúce.

Liberalizmus
Jedným z najrozšírenejších pomenovaní danej ideológie predstavuje veľmi vágny pojem liberalizmus.

Takéto pomenovanie zvyknú často používať aj konzervatívci či nacionalisti, čo je vcelku bizarné, keďže v rôznych stretoch s touto ideológiu sú to práve neraz konzervatívci či nacionalisti, ktorí zastávajú liberálnu pozíciu.

Ak sa hovorí o vágnom liberalizme, je to preto, lebo sa tu liberalizmom nemyslí ani klasický liberalizmus, ani ekonomický liberalizmus, ale najmä kultúrny liberalizmus a popretie kolektívnej morálky naviazanej na väčšinový národ či náboženstvo.

Protagonisti tejto ideológie, ktorí sa považujú za prívržencov liberalizmu, tak rovnako ako pri liberálnej demokracii budú zdôrazňovať, že iba napĺňajú heslo: „Ži a nechaj žiť.“ Zvykne sa tiež hovoriť o ekonomickej, politickej a sociálnej slobode a zodpovednosti.

V skutočnosti však protagonisti tejto ideológie princípy ani takto zúžene formulovaného liberalizmu nedodržiavajú.

Napr. prejavy bieleho rasizmu ostro odsudzujú a veľmi prudkú reakciu voči nemu či už zo strany spoločnosti alebo aj štátu vítajú. Naopak, pri prejavoch čierneho rasizmu možno badať oveľa viac tolerancie, prípadne alibistické ignorovanie.

Celkovo pri politických slobodách vrátane slobody prejavu sa uplatňuje veľmi selektívny prístup, ktorý je s liberalizmom nekonzistentný.

Taktiež pri politikách pozitívnej diskriminácie, ktoré diskriminujú tých schopnejších na úkor podreprezentovaných skupín možno vnímať ako cynizmus, ak by sme to chceli považovať za ekonomickú slobodu a zodpovednosť.

Inkluzívny kapitalizmus
Pojem inkluzívny kapitalizmus na označenie tejto ideológie vniesol do slovenského prostredia Martin Poliačik – politik za Progresívne Slovensko (predtým SaS).

Pri danom pojme sa odvoláva na prejav Baracka Obamu.

Výraz inkluzívny kapitalizmus akoby reagoval na obvinenia zo snahy zavádzať socializmus – preto to postavenie sa za kapitalizmus už v názve.

Poliačikov text o inkluzívnom kapitalizme je ukážkou toho, ako vyzerá agitácia za jednu naivnú utópiu. Hovorí o vízii krásnych zajtrajškov bez akejkoľvek zmienky o extrémnom potláčaní slobody prejavu, autenticity ľudí a demokracie, ktoré táto ideológia v praxi sprevádza.

Zároveň sa Poliačik snaží zbaviť nálepky ľavice: „V Progresívnom Slovensku sme od začiatku hovorili, že tradičné rozdelenie strán sa končí a cesta dopredu vedie pragmatickým ekonomickým stredom.“

Daný „pragmatický stred“ medzi pravicou a ľavicou však v podstate končí pri tom, že napr. Progresívne Slovensko nepožadovalo zvýšiť či znížiť celkové daňovo-odvodové zaťaženie. Chceli však zmeniť mix týchto politík, no už podľa ľavicovej optiky.

Okrem toho politici tejto ideológie nemusia nutne navyšovať zdroje do posilňovania rovnosti príležitostí, oni rovno majú tendenciu zavádzať kvóty na dosiahnutie výsledku, čo predstavuje ľavicu na steroidoch.

Na výraze inkluzívny kapitalizmus je pozitívne, že nedochádza k zamieňaniu s pojmami liberálna demokracia či liberalizmus.

V slovníku politikov Progresívneho Slovenska sa výraz inkluzívny kapitalizmus neuchytil. Preferujú atraktívnejšie pomenovanie progresivizmus, ktorý je aj v súlade s názvom ich strany.

„Progresivizmus a Západ“ od Boa Winegarda
Novú vládnucu ideológiu Západu veľmi výstižne popísal v marci 2019 Bo Winegard v článku s názvom Progresivizmus a Západ (preklad priniesol Postoj).

V článku uvádza:

„Dlho som voľný súbor myšlienok a predpokladov, ktoré budem volať ‚progresivizmom‘, pokladal za poľutovaniahodný, no tolerovateľný vedľajší dôsledok blahobytu. Táto kvázi-ideológia (...) predpokladá okrem iného, že:

všetky demografické skupiny sa vyznačujú približne rovnakými spoločensky hodnotnými rysmi;
rasizmus, sexizmus a iné formy neznášanlivosti sú všadeprítomné;
takmer všetky demografické rozdiely sú spôsobené nespravodlivou diskrimináciou;
diverzita je rýdze dobro a
existuje síce množstvo fanatikov, ktorí stoja v ceste spoločenskému pokroku, no história napokon dá za pravdu šľachetným a budeme žiť v spravodlivej spoločnosti.“
Podľa Winegarda je rozhodujúce pochopiť motívy, ktoré progresivizmus poháňajú, a podmienky, ktoré ho umožňujú, a tiež, aby sme čelili jeho nesprávnym predpokladom a presvedčili ostatných o jeho rozkladnom účinku, pokiaľ možno bez odcudzenia tých, ktorým sa zdá progresivizmus sympatický, no sú pripravení načúvať rozumným námietkam.

V článku popisuje šesť fenoménov spojených s touto ideológiou:

Nesprávne chápanie ľudskej prirodzenosti
Vyzdvihovanie obetí a povzbudzovanie, aby sa ľudia cítili ako obete
Povzbudzovanie cenzúry prejavu a bádania
Podrývanie zásad riadneho súdneho konania a prezumpcie neviny
Podporovanie „davokracie“ a neprimeraných trestov
Povzbudzovanie k pohŕdaniu Západom a jeho ikonami
Čo možno Winegardovi vytknúť, je, že ak niečo kritizujeme ako úpadkové, je veľmi nelogické preberať názov protagonistov tejto úpadkovej ideológie a v súlade s ich predstavami akceptovať výraz progresivizmus.

Čert ostáva čertom, aj keď sa oblieka do dresu anjela.

Ľavicový modernizmus Erica Kaufmana
Eric Kaufman v diele Whiteshift hovorí o potláčaní belošského znepokojenia zo zmien, ktoré na Západe prebiehajú. Politický smer, ktorý toto potláčanie zosobňuje, označuje ako ľavicový modernizmus. Ten v sebe spája modernistický antitradicionalizmus s kultúrnym rovnostárstvom.

Kaufman tento ľavicový modernizmus zo svojich liberálnych pozícií odmieta.

Hoci podľa Kaufmana je tento smer v západných spoločnostiach medzi obyvateľstvom menšinový, pre jeho úspech je kľúčové, že je výrazne zastúpený medzi mediálnymi, akademickými, kultúrnymi a politickými elitami.

Pri ľavicovom modernizme možno oceniť vzhľadom na kritický prístup autora neutrálnosť pojmu. Problematická je akademická ťažkopádnosť pre rozšírené používanie a zároveň vysoká variabilita oboch pojmov (ľavica a modernizmus) a z toho vyplývajúca prvotná nejednoznačnosť.

Nová ideológia Douglesa Murraya
Britský neokonzervatívny novinár, ateista a otvorený homosexuál Douglas Murray vo svojom diele Šialenstvo davov: gender, rasa a identita (recenzia a zhrnutie tu) z roku 2019 veľmi výstižne popisuje vzostup určitých politík identity, ich dynamický vývoj i vznikajúce konflikty.

Murray v knihe tvrdí, že po finančnej kríze v roku 2008 si v západných krajinách začali získavať širokú pozornosť myšlienky, ktoré predtým desaťročia dozrievali na okrajoch akademického sveta.

Súbor týchto myšlienok Murray označuje pracovne ako novú ideológiu, ktorej nedáva konkrétne pomenovanie.

Nová ideológia podľa neho interpretuje svet cez optiku špecifického chápania sociálnej spravodlivosti, politiku skupinových identít a intersekcionalizmus (čiže skúmanie toho, ako sa rôzne identity človeka prekrývajú, najmä v spojitosti s diskrimináciou a útlakom).

Korene novej ideológie vidí Murray v postmarxistickej filozofii, ktorá spoločnosť a ľudské vzťahy vníma primárne cez fenomény ako moc, útlak, hegemónia ap.

Liberálny fašizmus
V poslednej dobe sa možno stretnúť aj s označením liberálny fašizmus.

Používatelia tohto pojmu s cieľom ho legitimizovať sa zvyknú odvolávať na knihu vydanú v roku 2008 s rovnakým názvom od Jonaha Goldberga.

Goldbergove provokatívne tézy sa však snažia opísať súčasnú západnú ideológiu ako istého dediča fašistickej ideológie, čo nepasuje dostatočne do kontextu jeho súčasného používania.

Pojem liberálny fašizmus pri označovaní súčasnej západnej ideológie chce zjavne vyjadriť to, že tí, čo sa označujú za liberálov, sa správajú podobne totalitaristicky ako fašisti, pričom práve tento totalitaristický prejav je s liberalizmom nezlučiteľný.

Jakub Drábik a Pavol Hardoš považujú liberálny fašizmus za oxymoron, pričom je možné, že význam jeho používania nepochopili, keďže ho vo svojich vyjadreniach pre Aktuality.sk nereflektovali.

Ak táto ideológia má s fašizmom spoločný iba totalitarizmus, pričom s mnohými inými prvkami fašizmu je v ostrom rozpore, stačilo by takých ľudí označiť za totalitaristických liberálov.

Lenže možno predpokladať, že aktéri debaty, ktorí preferujú pojem liberálny fašizmus, chcú nielen poukázať na spomenutú rozporuplnosť s liberalizmom, ale zároveň označiť svojich oponentov aj hanobiacou nálepkou, ktorou pre mnohých a zvlášť pre protagonistov predmetnej ideológie práve výraz fašizmus je.

Neliberálny liberalizmus
Odľahčená verzia vyššie zmieneného významu liberálneho fašizmu predstavuje miernejší výraz neliberálny liberalizmus, ktorý spomína napr. Dag Daniš. či Alexander Tomský.

Týmto pojmom sa poukazuje iba na rozpor s liberalizmom u jeho údajných protagonistov bez potreby pridávať znevažujúce nálepky.

Lenže aj tu platí, čo už bolo vyššie naznačené. Čerta treba vyzliecť z dresu anjela alebo aspoň daný dres ignorovať. Ak sa niekto označuje za liberála, ale s hlavnými prvkami liberalizmu je v ostrom rozpore, treba to pomenovať a dané sebaoznačenie neakceptovať.

Kultúra rušenia (cancel culture)
V súvislosti so súčasnou ideológiou Západu sa zviditeľnil aj pojem cancel culture. Ten je vcelku výstižný, ak ide o pomenovanie zásahov do základných práv a slobôd tých, ktorí s danou ideológiou nie sú dostatočne kompatibilní.

Pojem cancel culture, resp. kultúra rušenia, je praktický aj v tom, že totalitarizmus býva často výlučne spájaný s konaním štátu, pričom tu zatiaľ prevažujú akcie zo strany súkromných aktérov.

Nedostatkom pojmu kultúry rušenia je to, že popisuje iba konkrétny fenomén a nič nenaznačuje o ideologických motívoch takéhoto totalitaristického správania sa.

Nová ríša etiky od Konstantina Bogomolova
Zaujímavé rámcovanie tejto ideológie priniesol ruský divadelný režisér Konstantin Bogomolov (február 2021, v češtine o tom tu).

Hovorí o novej ríši etiky, čo má predstavovať konotáciu s Hitlerovou Treťou ríšou, avšak zaujímavo pomenováva práve protichodnosti medzi nacizmom a súčasnou ideológiou Západu. Zdôrazňuje, že Západ sa sám a dobrovoľne vydal na túto cestu kultúrnej skazy. S nacizmom ju spája iba totalitarizmus.

Wokeism či woke
V USA je v súvislosti s touto ideológiou akcentujúcou štrukturálne nerovnosti vybraných skupín (černosi, LGBTQ+, ženy, imigranti ap.) používaný aj výraz „woke“, ktorý znamená, že u dotyčných je prítomné povedomie o týchto javoch a zároveň ich vnímajú ako vážny problém, ktorý treba riešiť.

Frekvencia používania tohto pojmu sa zvýšila v súvislosti s masovými protestmi hnutia Black Lives Matter a niekedy sa hovorí aj o wokeizme ako o ideológii.

Novinári, firmy či rôzne autority, ktoré nie sú dostatočne „woke“, sa dostávajú pod tlak a voči niektorým je uplatňovaná kultúra rušenia (cancel culture).

Vo výraze „woke“ je kladený dôraz na neustály aktivizmus, čoho výsledkom býva obsesia či posadnutosť danou agendou.

Samotný výraz však bez širšieho kontextu nemá dostatočne výpovednú obsahovú náplň.

Komunizmus
Ak ide o prirovnávanie či stotožňovanie s komunizmom, to možno vnímať ako nenáležité, lebo:

Zreteľne sa preferuje kapitalizmus. Hoci je kadečím deformovaný, od verejného vlastníctva výrobných prostriedkov typického pre socializmus či komunizmus má ďaleko.
Zatiaľ nebadať aktívne popieranie existencie Boha (ateizmus).
Komunistický internacionalizmus v podobe spolupráce medzi národmi nemožno tiež porovnávať s oslavami diverzity či migračnými politikami, ktoré prispievajú k bipolarite sveta.
Egalitarizmus
Na rozdiel od rovnostárstva (egalitarizmu) tejto ideológii až tak neprekážajú extrémne príjmové rozdiely medzi jednotlivými ľuďmi. Oveľa väčšiu váhu pre nich majú relatívne malé rozdiely v priemeroch príjmov medzi skupinami (napr. muži/ženy, heterosexuáli/homosexuáli, bieli/čierni atď.), čiže údajné štrukturálne nerovnosti vybraných skupín.

Kaviareň
Iný výraz predstavuje kaviareň, v našich končinách niekedy aj s prívlastkom bratislavská.

Kaviareň je symbolom pre mestské obyvateľstvo strednej a vyššej triedy, ktoré zvykne mať v rámci Západu už dlhodobo liberálne názory vo väčšej miere ako predstavitelia nižších tried.

Označenie kaviareň má tiež evokovať, že ide o ľudí v určitej miere odtrhnutých od reality. Pojem býva používaný aj ako hanobiaca nálepka najmä zo strany starej ľavice, ktorá ním zdôrazňuje vzdialenosť od skupín ťažko pracujúcich ľudí, ktorí na posedávanie v kaviarni nemajú priestor.

Takto poňatý pojem kaviareň sa spája viac s demografickými vlastnosťami ľudí ako s nejakou ideologickou axiómou.

Neomarxizmus
Pri hľadaní paralel s predmetnou ideológiou býva často spomínaný marxizmus či neomarxizmus. Spolu s tým sa zvykne spomínať aj frankfurtská škola či kritická (rasová) teória.

Okrem objektívne nachádzaných myšlienkových a politicko-strategických analógií môže motív pre preferovanie pojmu (neo)marxizmus na označovanie ideológie súčasného Západu spočívať v snahe varovať pred paralelou v tom, že aj teoretické učenie Marxa a Engelsa bolo mnohými brané ako veľmi šľachetné či pokrokové, kým sa neprejavilo v praxi ako tyranské a úpadkové.

Vladimír Palko v nedávnom článku „Čo spája progresivizmus a marxizmus“ v predložených tézach a argumentoch nadväzuje, resp. sumarizuje dlhoročné analyzovanie týchto javov i svoju predošlú publikačnú tvorbu.

Hoci nachádzané paralely s marxizmom sú do veľkej miery schematické, budeme s nimi polemizovať práve v kontexte Palkovho článku, ktorý tie najväčšie paralely spomína.

Vládnucu ideológiu USA označuje Palko za ľavicový liberalizmus, ktorý má podľa neho marxistické korene a je teda neomarxistický.

Ako analógiu uvádza, že marxizmus rozdeľoval spoločnosť na utláčateľov a utláčaných. Historicky malo ísť o kapitalistov a proletariát. Dnes podľa Palka, aj podľa mňa, tým novým proletariátom sú v naratívoch tejto ideológie „takzvané sexuálne menšiny, ženy, historicky menej úspešné ľudské rasy, migranti a tak ďalej.“

S tým v podstate súhlasí aj zakladateľ Progresívneho Slovenska Ivan Štefunko.

Treba však dodať, že tu tá analógia končí. Ide totiž o iné skupiny a zároveň sa na ne viažu aj úplne iné riešenia.

Ďalšiu analógiu uvádza Palko v podobe nepriateľstva voči kresťanstvu. Tento stret má však iné pohnútky i prejavy. Ak bol marxizmus vyslovene ateistický, čiže aktívne popieral existenciu Boha a voči náboženským predstaviteľom v praxi aktívne a neraz brutálne zakročoval, súčasná západná ideológia nie je ateistická a neodmieta náboženstvo z princípu.

Svoju ideológiu však nadraďuje nad náboženské učenie. Ak sa výklad náboženstva podvolí, môže dochádzať k bezproblémovej koexistencii. V praxi to znamená cirkevné sobáše homosexuálnych párov či celková podpora LGBTQ+ zo strany cirkevných predstaviteľov. Toto podvoľovanie sa je na Západe na vzostupe.

A nemalá časť tejto ideológie v podobe Rady pre inkluzívny kapitalizmus presahuje dokonca do Vatikánu.

Ak k podvoleniu nedochádza, uplatňuje sa kultúra rušenia (cancel culture) či dokonca aj hrozba väzením.

Súčasný prístup ku kresťanstvu je tak skôr podobný s nacizmom než s marxizmom, keďže sa snaží o ideologické ochočenie, pričom zatiaľ nesignalizuje cieľ likvidácie organizovaného náboženstva.

Dnes sa nedá vylúčiť, že konflikt s náboženstvami bude zo strany tejto ideológie s posilnením pozícií ešte radikálnejší. Ak by taký vývoj nastal, rozdiel s marxizmom by ostal taký, že marxizmus náboženstvo odmietal z princípu už v čase, keď bol marginálnou záležitosťou bez vplyvu.

Palko spomína aj paralelu s propotratratovou legislatívou. Tu sú tie motívy skutočne do veľkej miery podobné, ale táto téma nie je pre marxizmus (leninského typu) unikátna a zároveň ide iba o jednu z tém, v ktorej je medzi porovnávanými ideológiami priamy prienik.

Ďalšiu analógiu uvádza Palko v prístupe k rodine, resp. k emancipácii žien prostredníctvom ich zamestnávania: „Lenže Európska komisia donekonečna sleduje tabuľky zamestnanosti žien, zostavuje rebríčky členských krajín a posledné priečky sú priečkami hanby. Ľavicový liberalizmus to neprenecháva tomuto slobodnému rozhodovaniu. Presne, ako sa to nechystal prenechať slobodnej voľbe Friedrich Engels.“

V analógii Engelsovho diela a politiky Európskej komisie je však tiež dobré vnímať odlišnosti.

Komisia v minulosti, napr. v zelenej knihe o európskej sociálnej politike z roku 1993 upriamovala pozornosť na vyššiu zamestnanosť žien aj kvôli tomu, aby bola EÚ konkurencieschopná voči Japonsku či USA, ktoré v tom čase mali celkovú zamestnanosť vyššiu, pričom niektoré krajiny západnej Európy mali v tom čase dosť nízku mieru zamestnanosti žien, čo pre možnosti rastu HDP EÚ predstavovalo istý rezervoár.

Išlo skôr o argument pre ekonomický rast ako kultúrny boj, pričom rovnosť v odmeňovaní mužov a žien mala byť odstránená kvôli tomu, aby boli ženy motivovanejšie vstupovať na trh práce.

Zo strany EÚ dnes veľmi nevnímať tlak na zvýšenie zamestnanosti žien, EÚ však tlačí na rovnosť v odmeňovaní, čiže na odstraňovanie už spomínaných štrukturálnych nerovností.

Na druhej strane by sa mohlo povedať, že zamestnanosť žien dnes z pohľadu EK už nie je problém, a preto upriamuje viac svojej pozornosti na ďalší menej vážny problém (rozdiely v mzdách), ktorý pretrval.

Palko vo svojom článku uvádza viacero prípadov popredných predstaviteľov kritizovanej ideológie, ktoré majú mentálne prepojenia na marxizmus, napr. aj zakladateľky BLM. Vzhľadom na celkový počet daných protagonistov ide zrejme o menšinu. Pričom čierne zakladateľky BLM sú ukotvené predovšetkým v politike (čiernej) identity, čiže v akejsi forme partikularizmu.

Doplňme, že významná analógia medzi mnohými marxistami a mnohými priaznivcami predmetnej ideológie spočíva v dogmatickej až tupej nárokovateľnosti si práv bez vzťahu na zásluhy, zodpovednosť či dokonca existujúce zdroje. Do určitej miery ide však o všeobecný problém priaznivcov rôznych ľavicových ideológií či politík identity.

Deliaciu čiaru medzi marxizmom, egalitarizmom, socializmom, komunizmom a súčasnou západnou ideológiou môžeme nakresliť pri pohľade na rovnosť a s tým súvisiacim vzťahom ku kapitalizmu.

Zatiaľ čo prvé menované usilovali o všeobecnú rovnosť medzi ľuďmi, predmetná ideológia usiluje predovšetkým o štrukturálnu rovnosť medzi rôznymi identitami – čiže aby na tej istej pozícii zarábali muži a ženy rovnako, aby na rôznych pozíciách boli zastúpené pohlavia či rôzne etnické/náboženské/sexuálne menšiny proporčne ap.

Extrémne rozdiely v príjmoch napr. medzi vedúcimi a podriadenými zamestnancami však problémom spravidla nie sú, resp. sa im nedostáva zďaleka toľko pozornosti.

Za posledné desaťročia rozdiely medzi najlepšie a najhoršie zarábajúcimi prudko vzrástli, rozdiely v mzdách medzi rôznymi identitami na rovnakých pozíciách skôr klesli.

Ak niekoho trápi viac to zväčšenie nožníc v príjme než štrukturálne nerovnosti, má bližšie k marxizmu, ak niekoho trápia viac štrukturálne nerovnosti než celková nerovnosť v príjme, má bližšie k predmetnej ideológii.

Keď sa pozrieme na to, čo trápi viac Európsku komisiu, súčasného prezidenta USA, mnohé vlády, mnohé firmy hlásiace sa k „woke“, diverzite a inklúzii, hlavnoprúdové masmédiá, Progresívne Slovensko atď., tak vidíme, že v popredí je údajný problém štrukturálnych nerovností a zároveň vzťah ku kapitalizmu je pozitívny.

Samozrejme, medzi mnohými aktivistami najmä „naspodu“ môže byť viac syntézy v akcentácii oboch problémov, avšak nevidieť, že by medzi významných reprezentantov predmetnej ideológie takýto pohľad hmatateľne prenikal.

Podobnosti s marxizmom sa teda dajú vnímať a to zvlášť, keď sa zameriame na niektorých konkrétnych predstaviteľov, ale pri bližšom pohľade na ukotvenie významných reprezentantov predmetnej ideológie ich možno považovať za nedostatočné na to, aby sme danú ideológiu mohli výstižne označiť za neomarxistickú.

Je aj malá šanca, že by sa s niečím takým dokázala stotožniť väčšina jej protagonistov.

Nová ľavica
Niekedy sa možno stretnúť aj označením nová ľavica. Predmetnú ideológiu možno považovať jednoznačne za ľavicovú, aj keď niektorí klasickí ľavičiari by najmä vzhľadom na absenciu konfliktu s ekonomickými elitami nemuseli súhlasiť.

Ak stará ľavica kládla dôraz na socioekonomické otázky, nová ľavica dáva do popredia sociokultúrne otázky.

S ľavicou ich spája predstava o tom, že postavenie ľudí je takmer výlučne ovplyvnené faktormi prostredia. Za horšiu životnú úroveň je tak predovšetkým zodpovedná spoločnosť, ktorá nezabezpečila priaznivejšie prostredie pre vývoj.

Z toho vyplývajú buď rôzne rovnostárske požiadavky v podobe nivelizácie miezd (stará ľavica), alebo odstraňovanie štrukturálnych nerovností (nová ľavica).

Samotný pojem ľavica či nová ľavica je však príliš všeobecný a nejednoznačný.

Inkluzivizmus
Nedávno som na tomto webe publikoval text, v ktorom som sa pokúsil tieto trendy novej západnej ideológie spracovať komplexnejšie a s primeranými označeniami. Ide o extrakt môjho dlhšieho textu z mája minulého roka doplnený o rôzne príklady.

Správne označenie tejto ideológie, ktoré ľahko pochopia aj jej protagonisti, a mohli by byť dokonca ochotní sa s ním stotožniť, je základný predpoklad vstupu do hlbšej debaty a vzájomného lepšieho pochopenia sa.

Zároveň je dobré vylúčiť konotácie s historickými ideológiami, ktoré sú vždy nutne odlišné a spravidla o to viac, čím viac sú časovo a priestorovo vzdialené.

Okrem toho je vhodné, ak je v názve ideológie čo najvýstižnejšie naznačená jej axióma.

Celú túto ideológiu som nazval inkluzivizmom práve preto, lebo výraz inklúzia je kľúčový, okolo ktorého sa nosné agendy tejto ideológie krútia. V súvislosti s tým sú dôležité tri pojmy, resp. rámce, ktoré podstatu tejto ideológie dokážu nahrubo vcelku výstižne vysvetliť:

Inkluzivizmus ako ideológia postavená na zásadnej požiadavke začleňovať rôznym spôsobom odlišných ľudí do zvyšnej spoločnosti bez ohľadu na ľudskú prirodzenosť, verejnú mienku či sociálno-ekonomické dopady. Začlenenie znamená poskytnúť týmto skupinám právne, sociálne a ekonomické postavenie spolu s pocitom prijatia, aké má priemerný člen spoločnosti.
Inkluzivistický naratív viny a dlhu predstavuje taký výklad sociálnych javov, v ktorom štrukturálne nerovnosti (horšie postavenie priemerných členov rôznych skupín) vznikajú nedostatočným začlenením spôsobeným dominujúcimi skupinami. Z tohto dôvodu sa ľudia s identitami dominujúcich stali dlžníkmi voči ľuďom s identitami nezačlenených či vylúčených (veriteľom) a sú povinní realizovať opatrenia vedúce k štrukturálnej rovnosti a strpieť znevýhodnenia s tým spojené.
Exkludujúci inkluzivizmus spočíva v tom, že v záujme cieľa začleňovať odlišných je vylučovaný každý, kto by mohol pri napĺňaní tohto cieľa akokoľvek brániť. Exkludujúci inkluzivizmus je zákonitým vedľajším dôsledkom inkluzivistickej ideológie. Racionalizuje a odkrýva jej totalitaristickú podstatu. Objasňuje, že počiny súvisiace s kultúrou rušenia (cancel culture) a zakrádajúci sa totalitarizmus nie sú nejakou náhodnou alebo dočasnou prehnanou reakciou, ale že ide o nevyhnutnú súčasť základných imperatívov inkluzivistickej ideológie.
Pre lepšie pochopenie týchto troch pomerne abstraktných bodov odporúčam prečítať si celý text.

1 -
Západný totalitarizmus?
Po takomto „všeobjímajúcom“ názve si vlastne o sebe samom napísal všetko:
Obmedzené - limitované, myslenie, frustrácia, ošahané – ochočené svedomie, neznalosť definície mravnosti, ktorá je komplexne a nadčasovo zadefinovaná v Kristovom posolstve ......Jednoducho povedané nízka sociokultúrna úroveň, ktorá sa snaží zhadzovať všetko čo ju prevyšuje a čomu pochopiteľne nemôžeš porozumieť.

Prečo tak zostra?
Ak si si nevšimol, tak krajiny na západ od nás predstavujú najvyššiu ľudstvom dosiahnutú civilizačnú úroveň.
Dosiahli ju hlavne preto, že všetko čo sa deje posudzujú objektívnejšie, spravodlivejšie, ľudskejšie a v konečnom dôsledku Bohu milšie. Že to z ďaleka nie je bezhriešna dokonalosť akou oplýval jedine Ježiš o tom sa netreba sporiť.
Je to však život reálny pestrý, v ktorom sa problémy neriešia tak, že ich zakážeme často pod hrozbou vysokých trestov ako to vidno v totalitných systémoch a následne sa tváriť, že problémy prestali existovať.
Ak je v problémoch západ, tak vedz, že v diametrálne väčších problémoch je východ, do ktorého sa žiaľ po posledných voľbách radíme aj my.
Mimochodom Oľano už nie je oľano, ale Slovensko – ak si pre penu na ústach nestihol všimnúť.
Zoberme si napr. tebou spomínané LGBTQ+
Sú to ľudia to je po prvé!
Sú to ľudia iní ako väčšina o ktorej pestrosti by sa dalo veľmi dlho polemizovať v spektre: dobrý až „svätí“ a vrahovia najhrubšieho zrna, múdri, ktorí náš vedecký pokrok posúvajú vpred a hlupáci naviac namyslení. Zámerne nespomínam tých intelektuálne a rozumovo najslabších – tých proste inakších tak, ako je napr.žena s penisom alebo chlap s vagínou, z ktorých si hneď v prvom odseku urobil ľudí na odstrel !!!
Chápeš, že LGBTQ+ sú takí istí ľudia ako my, ktorých však príroda stvorila inakších a ktorí to vedz, sa v čase keď si to uvedomili ocitli v strese o ktorom sa ti ani nesnívalo a mnohí z nich spáchali samovraždu.
Pritom sú medzi nimi rovnako múdri, rovnako inteligentní, rovnako dobrí, ale aj zlí, presne tak ako je to vo vyššie opísanej podľa teba „normálnej“ väčšine.
Je to nad možnosti tvojho chápania ŽE???
Pochopil by si, ak by takým bol niekto z tvojej rodiny, nebodaj tvoje dieťa, alebo aj ty sám. Skorej si myslím, že ty sám a tak si z toho frustrovaný, že si schopný vypisovať – alebo kopčiť takéto koboliny obrazne zo stredoveku, kde ten problém neexistoval, lebo bol utajený a ak by sa prezradil, tak by skončil upálením na hranici.......
Ďalej túto problematiku je s tebou úplne zbytočné rozoberať, lebo vďaka tvojim „prednostiam“, ktoré som všeobecne uviedol v prvom odseku, by to bolo ako diskusia s Pol Potom, či s Hitlerom a teraz už aj s Putinom o tom, ako je potrebné žiť v mieri a riadiť sa Kristovým Posolstvom.