Mladí ľudia by mali mať právo ovládať a smerovať svoje vlastné vzdelávanie; tým sa myslí rozhodovať o tom, čo, kedy, kde, ako, koľko, ako rýchlo a s kým sa budú učiť. Aby sme to upresnili, chcem, aby mali právo rozhodnúť, či, kedy, koľko a kým chcú byť školení a právo rozhodnúť, či sa chcú vzdelávať v škole a pokiaľ áno, v ktorej a ako dlho.
Žiadne ľudské právo nie je dôležitejšie než toto, s výnimkou práva na život. Právo človeka na slobodné učenie je súčasťou jeho práva na slobodné myslenie a je významnejšie než právo na slobodu prejavu. Pokiaľ niekomu odnímeme právo rozhodnúť o tom, čo ho má zaujímať, porušíme jeho právo na slobodu myslenia. V konečnom dôsledku to znamená, že taký človek musí myslieť nie na to, čo ho zaujíma a čo sa týka jeho, ale na to, čo zaujíma a týka sa nás.
Môžme to nazvať právo byť zvedavý na čo chcem, právo spýtať sa na to, čo najviac zaujíma mňa. Z toho, že sme dospelí, vyvodzujeme, že máme právo rozhodnúť , čo nás zaujíma alebo nezaujíma, čo preskúmame a čo necháme ležať ladom. Považujeme toto právo za dané a nevieme si ani predstaviť, že by nám ho mohol niekto vziať. Pokiaľ viem, nebolo toto právo nikdy uzákonené. Ani tí, ktorí písali našu ústavu, ho nespomínajú. Mysleli si, že bude stačiť zaručiť ľuďom slobodu vyjadrovania a slobodu rozširovať svoje myšlienky podľa svojho uváženia a možností. Neprišlo im na um, že aj tá najdespotickejšia [asi by tu malo byť najliberálnejšia, pozn. prekl.] vláda sa pokúsi ovládať mysle ľudí, teda to, čo si ľudia myslia a vedia. Urobila to tak, že prišla v dobrotivom preoblečení povinného všeobecného vzdelania.
Právo každého z nás rozhodovať o svojom vlastnom vzdelaní je dnes v ohrození. Keď sme uzákonili vysoko autoritársku predstavu, že niekto by mal a môže rozhodovať o tom, čo sa všetci mladí ľudia musia naučiť, a, nadto, ten niekto smie urobiť čokoľvek potrebné na donútenie ľudí sa učiť (dnes to zahŕňa aj nútenú medikáciu), rázne sme vykročili na veľmi strmú a nebezpečnú cestu. Povinnosť detí byť v škole šesť hodín denne, 180 dní v roku, počas asi desiatich rokov, bez ohľadu na to, či sa tam niečo naučia, bez ohľadu na to, či už látku poznajú alebo by sa dokázali učiť rýchlejšie alebo lepšie niekde inde, je hrubé porušenie občianskych slobôd, ktoré by dokázalo tolerovať len málo dospelých. Lenže s dieťaťom, ktoré sa vzoprie, sa zaobchádza ako so zločincom.
Právo, ktoré požadujem pre mladých, je právo, ktoré chcem zachovať aj pre nás ostatných – právo rozhodnúť sa, čo nám vojde do hláv. Toto je oveľa viac než len rozhodnúť sa, či, kedy a koľko chodiť do školy alebo do akej školy. Toto právo je dôležité, ale je len súčasťou oveľa širšieho a podstatnejšieho práva, ktoré by som nazval právom na učenie, a ktorého opak je byť vyučovaný, čiže prinútený sa učiť niečo, čo niekto iný považuje za správne. Nie je to len povinná školská dochádzka ale povinné vzdelávanie, proti ktorému stojím a ktoré chcem zavrhnúť.
To, že by deti mohli mať sami kontrolu nad tým, či, kedy, koľko a kde sa budú učiť, desí a hnevá mnohých ľudí. Pýtajú sa ma: „Hovoríš, že pokiaľ rodičia chcú, aby dieťa išlo do školy, a dieťa to nechce, že by nemuselo ísť? Tvrdíš, že ak rodičia chcú, aby dieťa chodilo do jednej školy, a dieťa chce chodiť do druhej, že by to dieťa malo mať právo si vybrať?“ Áno, to je to, čo tvrdím. Niektorí sa pýtajú: „Keby škola nebola povinná, nezobrali by mnohí rodičia dieťa zo školy, aby ho nútili pracovať?“ Také otázky sú snobské a pokrytecké. Pýtajúci sa predpokladá (hoci málokedy to vysloví), že títo zlí rodičia sú ľudia chudobnejší a menej vzdelaní než on. A hoci vypadá, že sa snaží brániť právo detí na školu, to, čo v skutočnosti háji, je právo štátu prinútiť deti, bez ohľadu na to, či to chcú alebo nechcú. Čo chce on, v krátkosti, je aby deti boli v škole, nie aby mali voľnosť výberu.
Tvrdiť, že deti by mali právo rozhodnúť sa, či budú navštevovať školu, neznamená, že názor a prianie rodičov by nemali váhu. Pokiaľ sa dieťa rodičom neodcudzuje alebo sa proti nim nebúri, zvyčajne veľmi dbá o ich názor a vôľu. Väčšinou ich nechce rozhnevať ani sklamať. Práve teraz, v rodinách, v ktorých rodičia vedia, že majú nejaký vplyv na to, do akej školy dieťa pôjde, sa o tom dosť diskutuje. Takí rodičia sa svojich malých detí pýtajú, či chcú ísť do jasieľ alebo materskej škôlky. Alebo ich pošlú na istý čas do škôlky, aby si to vyskúšali. Alebo ak majú na výber viac škôl, môžu ich poslať do niekoľkých, aby zistili, v ktorej sa im najviac páči. Záleží im na tom, či sa dieťaťu v škole páči. Pokiaľ nie, snažia sa s tým niečo urobiť, dostať ho odtiaľ, nájsť školu, ktorú má rád.
Poznám niekoľkých rodičov, ktorí sa roky dohadovali so svojimi deťmi, „Ak niektorý deň nemôžeš zniesť ani pomyslenie na školu, necítiš sa dobre, bojíš sa, že sa niečo stane, máš nejakú svoju vec, ktorú by si veľmi rád robil – môžeš ostať doma.“ Treba dopovedať, že školy so svojimi znalcami proti tomu bojujú zo všetkých síl – Nepodľahnite svojmu dieťaťu, donúťte ho ísť do školy, musí sa učiť. Niektorí rodičia, ktorým, ak to ich práca dovolí, si niekedy dieťa vezmú na vzrušujúci výlet. Nepýtajú si od školy povolenie, proste dieťa do školy nepošlú. Pokiaľ dieťa nechce ísť na výlet a radšej by ostalo v škole, nájdu cestu ako ho tam nechať. Iní rodičia, keď sa ich dieťa bojí, je nešťastné alebo trpí v škole, ako sa to stáva mnohým deťom, ho proste zo školy ospravedlnia. Hal Bennett vo svojej vynikajúcej knihe Koniec verejného školstva hovorí o spôsoboch ako dieťa ospravedlniť zo školy.
Povedať, že deti by mali mať právo na ovládanie a smerovanie svojho učenia, ísť či neísť do školy ako sa im páči, neznamená, že by zákon zakazoval rodičom vyjadriť svoj názor alebo želanie, či nejaké silné prianie k tejto veci. Znamená to len, že ak prirodzená autorita rodičov nie je dostatočne veľká, nemali by mať možnosť zavolať policajtov, aby prinútili dieťa urobiť to, k čomu ho oni nedokážu presvedčiť. A zákon by mal klásť hranicu na silu tlaku alebo donútenia, ktorú rodič nesmie prekročiť pri zabraňovaní dieťaťu vybrať si možnosť, na ktorú má legálne právo.
Keď zdôrazňujem, že deti by mali ovládať svoje učenie, používajú proti mne ľudia argument, ktorý je tak častý, že ho tu musím adresovať. Je to argument, že školy sú miesta, kde deti môžu byť aspoň na chvíľu chránené pred zlým vplyvom sveta vonku, obzvlášť pred chamtivosťou, neúprimnosťou a komerčnosťou. Hovorí, že v školách majú deti možnosť vidieť čistejší život ľudí, ktorí jednajú z iných a lepších pohnútok ako je chamtivosť a strach. Ľudia hovoria „Vieme, že spoločnosť je sama o sebe dosť zlá a deti by jej boli vystavené a boli by čoskoro poškvrnené. Pokiaľ deťom dovolíme ísť do veľkého sveta hneď ako budú chcieť, budú len pokúšané a skorumpované o to skôr.“
Títo ľudia veria, že školy sú lepšie, dôstojnejšie miesta ako svet vonku – môj kamarát na Harvarde ich raz nazval „múzeá cnosti“. Alebo, že ľudia v škole, deti aj dospelí, jednajú z vyšších a lepších pohnútok ako ľudia vonku. V tomto sa mýlia. Pochopiteľne, existujú aj dobré školy. Ale vcelku sú školy sotva opak vonkajšieho sveta. So svojou závisťou, strachom, chamtivosťou a posadnutosťou súťažením sa školy svetu veľmi podobajú. Keby niečo, tak sú horšie, hrozivé, abstraktné a zjednodušené karikatúry sveta. Vo svete mimo školy je aspoň nejaká práca vykonávaná čestne a poriadne pre svoj vlastný zmysel, nie preto, aby niekto predčil ostatných; ľudia nie sú vždy a všade postavení do situácie vzájomného súťaženia; ľudia nie sú (aspoň zatiaľ) každú chvíľu podrobení ľubovoľným, neodvolateľným príkazom a hodnoteniam ostatných. Lenže vo väčšine škôl žiak každú chvíľu robí niečo, čo mu iní povedia, je podrobený ich hodnoteniu a je postavený do situácií, v ktorých môže vyhrať len na úkor ostatných žiakov.
Toto je tvrdé hodnotenie. Zopakujem, že školy sú horšie ako väčšina ľudí v nich a že veľa týchto ľudí robí veľa škodlivých vecí, ktoré by radšej nerobili a ešte k tomu robia veľmi veľa iných škodlivých vecí, ktoré ani nevnímajú ako škodlivé. Celok školy je oveľa horší ako jeho časti. V Spojených Štátoch je teraz veľmi málo ľudí (ako vlastne kedykoľvek) ľubovoľného zamerania, ktorým by sa dalo veriť s tým druhom moci, akú škola dáva väčšine učiteľov nad svojimi žiakmi. Školy mi pripadajú ako tie najnedemokratickejšie, najautoritariánskejšie, najdeštruktívnejšie a najnebezpečnejšie inštitúcie modernej spoločnosti. Žiadna iná inštitúcia nespôsobuje viac škody a dlhotrvajúcejšie škody väčšiemu počtu ľudí resp. nezničí takú časť ich zvedavosti, nezávislosti, dôvery, dôstojnosti a zmyslu pre identitu a sebahodnotu. Školy sú inhibované a korumpované poznaním detí aj učiteľov, že títo vykonávajú prácu pre to, aby si šplhli u ostatných – deti u učiteľov; učitelia u rodičov a nadriadených, u školskej rady či štátu. Nikto nie je zbavený pocitu, že neustále je alebo môže byť hodnotený. Aj po tých najlepších skúsenostiach s triedou sa učiteľ musí pýtať: „Urobil som to správne? Môžem dokázať, že som učil správne? Nedostanem sa do problémov?“
To, čo kazí školu viac než väčšina ľudí v nej, je jej moc – podobne ako študentov kazí ich bezmocnosť. Školu ničia nekončiace úzkostlivé požiadavky rodičov vedieť, ako ich dieťa vyniká – či je pred ostatnými – a ich požiadavky, aby vynikalo aj naďalej. Školy nechránia deti pred zlom okolitého sveta. Sú aspoň také zlé ako svet vonku, a škodu, ktorú spôsobujú deťom svojou mocou, spôsobuje veľa zla vo svete vonku. Choroba moderného sveta je do veľkej miery zapríčinená chorobou školy. Práve v škole sa väčšina ľudí naučí očakávať a akceptovať, že ich nejaký expert vždy môže zaradiť do nejakého typu rebríčka alebo hierarchie. V škole stretávame, zvykáme si a učíme sa veriť v úplne ovládanú spoločnosť. Škola je miesto, v ktorom sme sa najviac priblížili Huxleyovmu Prekrásnemu novému svetu, s jeho alfami, betami, deltami a epsilónmi. Každý, vrátane detí, by mal mať právo povedať tomuto svetu „Nie!“.
odkaz
