Hoď ma hore
prihlásenie:
Registrácia  |  Zabudnuté heslo
tu sa nachádzate: hlavná stránka  rôzne  téma
kategórie:  

Poviedka

45
reakcií
5226
prečítaní
Tému 18. septembra 2009, 22:36 založil Mortiis.

podobné témy:

názov témy
posledná
reakcií
24. 07. 2011
26
25. 10. 2009
102
27. 11. 2011
16
26. 08. 2011
36
25. 08. 2011
1
25. 08. 2011
13
 
 


1.
označiť príspevok

Mortiis
   18. 9. 2009, 22:36 avatar
Ťaživý pocit viny

Tma. Nepreniknuteľná temnota ma zaplavila ako príliv obrovskej vlny. Moje telo... cítim sa ako nadnášaný vo večnosti bez kvapky svetla. Pomaly som otvoril oči... tá prenikavá bolesť. Slabý odlesk mesačného svetla sa mi vkrádal do tváre...
Kde to vôbec som? Ozvala sa mi v hlave myšlienka, ktorá bola rovnako bolestivá, ako neznesiteľný tlak v mojej hlave.
Nenachádzal som sa v stave rozpoznávať určité detaily, moja myseľ rezignovala pri akejkoľvek námahe vytvorenia celistvej myšlienky. Žmurkal som do mesačného svitu a snažil sa zaostriť obraz.
Bolesť očí pomaly ustupovala a ja som po kúskoch začal zaostrovať svoje zmysly. Nachádzal som sa v tmavej miestnosti, nevidel som poriadne ani pol metra pred seba, taká tu panovala tma. Inštinkty mi našepkávali, že som niekde v opustených pivničných priestoroch. Odporne to tu páchlo akoby skazeným mäsom a steny boli zatuchnuté. Cez malú mriežku sa vkrádal úzky pásik mesačného svetla, jediná chabá útecha v tejto pekelnej temnote.
Prečo mi tak treští v hlave? Sťaby neutíchajúce inferno ohnivých jazykov bičovalo môj zúbožený mozog.
Hlavne treba zachovať kľud. Bolesť je pominuteľná, nič netrvá večne. Táto myšlienka nevedno z kadiaľ si ku mne našla cestu predstavujúcu falošnú útechu a nádej. Podobnými myšlienkami sa častujeme vždy, keď sa ocitneme v nezávideniahodných situáciach.
V tom momente som si uvedomil, že ma mierne striasa a nebolo to strachom. Miestnosť bola studená a vlhká, chladný pás mesačného svetla len umocňoval dojem už tak pochmúrneho monumentu podzemných priestorov. Stál som v nejakom dômyselnom zariadení, ktorého strop dosahoval približne mojej telesnej výšky. Takmer som sa temenom hlavy dotýkal vrcholu. Bolo tu tak tesno, že jediná činnosť, ktorá sa tu dala vykonávať, bolo státie. Ani len sadnúť som si nedokázal, strnulé údy sa mi podlamovali, no stiesnený priestor mi nedovolil sa len tak zosypať a pomaly umierať od vyčerpania. Áno, niekto chcel, aby som umieral dlho, osamotený, hladný a v krutých mukách spôsobovaných pravidelnými kŕčmi.
Toto uvedomenie si mojej fatálnej osudovosti ma doviedlo na pokraj zármutku ktorý ustanul v letargiu. Z náhlej ochabnutosti ma vytrhlo jemné zapraskanie zámku na mrežovaní, o ktoré som sa opieral celou váhou môjho tela. Zámok bol zhrdzavený zubom času a ja som cítil, ako sa napínal pod mojou váhou.
Celkom dobrý začiatok, pomyslel som si. Hlava mi išla od myslenia vybuchnúť a roztrieštiť sa na tisíc kúskov. Ako granát, ktorého črepiny hľadajú potencionálnu obeť. Donútil som sa udržať sa pri vedomí a zhlboka dýchať. Cítil som, že sa niečo stane, niečo, čo spôsobí nečakaný zvrat v nezávideniahodnej situácii. Moje odhodľanie oslobodiť sa vzrastalo každou sekundou strávenou v tejto klaustrofóbnej klietke smrti. Sekundy sa tu dali rátať na hodiny a hodiny na dni. Pripadalo mi, akoby ubehli mesiace do chvíle, keď už uzáver neudržal tiahu mojej postavy a s protestom povolil. Mrežové dvierka sa rozleteli a moje ochablé telo tvrdo dopadlo na studenú, kamennú podlahu.
Od vyčerpania som si ani neuvedomoval, že ležím na vlhkej a studenej zemi. Chcelo sa mi ležať a spať, ale čosi ma hnalo dopredu a vlievalo do ochabených údov stratenú životnú energiu. Okrem chladu som cítil v hlave ešte stále tupú, pulzujúcu bolesť. Ľadová dlažba mi chladila celé telo. Bolo tu tak chladno...
Pomaly som otočil hlavu na druhú stranu a snažil sa zaostriť zrak. V nekonečnej, všetko pohlcujúcej temnote si oči ešte stále nezvykli. Možno si ani nikdy nezvyknú.
Vystrel som pomaly ruku a môj pohľad sa zastavil na hodinkách. Našťastie mali podsvietenie, inak by som v tme nespoznal takmer ani vlastnú ruku. Ukazovali za dvanásť minút polnoc. V tej tme som to ani nepostrehol. Ako by som mohol. Mesačný svit predierajúci sa úzkou mriežkou na strope prezrádzal večerný čas, ale moje vnímanie bolo ešte stále otupené od vyčerpanosti.
S pocitom závratu som sa pokúsil zdvihnúť sa na rukách a podoprieť váhu tela na kolenách. Po niekoľkých pokusoch sa mi konečne podarilo postaviť na nohy, pričom som musel zaplatiť ťažkú daň. V hlave mi treštilo a nohy ma neposlúchali, ale moje odhodlanie prežiť predčilo samotnú smrť.
V zadnom vrecku nohavíc som našmátral môj starý zippo zapalovač a snažil sa posvietiť si už aj v tak príšernej tme. Nikdy som sa nezaoberal skutočnosťou, že prečo ho stále pri sebe ešte nosím, aj keď som s fajčením prestal zhruba pred dvoma rokmi. Skrátka bola to moja srdcovka. Mal medený povrch a vyzeral ako starožitnosť. Kúpil som ho na inzerát od jedného pána a hneď mesiac na to som sa rozhodol skoncovať so zlozvykom. Zippo som si obľúbil a nechcel som sa ho len tak zbaviť. Nechal som si ho ako talizman pre šťastie. Teraz ho zrovna budem potrebovať viac ako inokedy.
Chabé svetlo z hodiniek pohlcovala nenásytná tma, ale na plamene zapalovača akosi prestávala mať chuť. Akoby mal prírodný živeľ posvätnú moc. Plamienky sa roztancovali a odhalili dva metre nepreniknuteľného, čierneho závoja. V pozadí priamo predo mnou sa zjavili obrysi podlhovastého tvaru. Z tejto vzdialenosti som mohol iba hádať, čo v skutočnosti znázorňovali. Snažil som sa upriamiť svoje zmysly na tajomný objekt predo mnou. Pomalým, šúravým krokom som sa vydal smerom k nemu. Ako som sa blížil stále bližšie a bližšie, začal sa postupne odkrývať zo zlovoľnej tmy pohlcujúcej všetko v dosahu. Udivene som zastal asi dva kroky od zjavenia a dych sa mi na chvíľu zastavil úžasom. Bola to železná panna, dômyslený mučiaci nástroj používaný s obľubou stredovekými cirkevnými inkvizítormi. Zhotovený bol z masívneho železa. Aspoň jeho chladný dotyk ma o tom presvedčil.
Čo to ... sakra ... má znamenať!? V miestnosti sa nachádzali rôzne mučiace nástroje ako judášova stolica, španielska čižma, zo stropu viseli obrovské hrdzavé háky... pri tom pohľade ma premkla triaška. Niekto pravdepodobne mučí svoje obete a následne ich zabíja. A ja som pravdepodobne jedna z obetí, napadlo ma.
Vzápätí som odohnal zlovoľnú myšlienku a upriamil sa na priestor okolo mňa. Zvláštne na tom všetkom bolo, že som stále nedovidel na múry. Ešte sa mi nepodarilo prísť ani na jeden koniec miestnosti. Cítil som ten zatuchnutý smrad linúci sa zo škár studenej žuly, ale nevidel som ani náznak surovej skaly. Pripadal som si ako v ničote ohraničenej dlažbou a stropom. Zatiaľ som sa rozhodol nechať abstraktný pocit prázdnoty a venovať sa racionálnejšiemu problému.
Rozhliadol som sa po nejakej vhodnej zbrani pre mňa, keby náhodou niekto prišiel. Okrem dvoch obrovských sekier, niekoľkých cepov a obrovských hrdzavých kliešťov som nenachádzal nič užitočné. Pri premýšlaní, ktorú zbraň si vybrať, sa zrazu za mnou ozval niečí priškrtený hlas.
Pomóóóc, pusť ma konečne von! Prosím rýchlo, už sa blíži, nechcem zomrieť... prosíííím!
Mierne som sa strhol a spozornel. Na chvíľu sa mi úplne zatajil dych, ale premohol som prvotný šok. Bol to ľudský hlas a to znamenalo iba jedno. Neuniesli iba mňa. Nebol som jediný, kto mal zomrieť na následok umučenia. Možno sa dozviem viac od majiteľa priškrteného hlasu.
„Je tam niekto? Ste zranený?“ zavolal som do hlbokej tmy predo mnou. Žiadna odpoveď, iba vlastné echo odrážajúce sa od stien tmavej miestnosti. Vlastne som mal na chvíľu pocit, že ku mne prehovára vlastné svedomie. Vnútorný hlas, ktorý prináša na povrch nechcené spomienky z minulosti. Vnútorný hlas, ktorý Vám pripomína všetky vaše minulé hriechy.
Neposielajte ma tam, prosím. Ja som ho nezabil. Naozaj. Nezabil som nikoho. Nezabil...
Hlas sa zlomil a bolo počuť prenikavé poťahovanie. Tie slová som počul nespočetne krát a chodili ma strašiť aj cez deň ako plíživé mátohy. Nevedel som sa ich zbaviť. Pred minulosťou sa nedá ujsť.
Odložil som zapalovač na drevený popravčí kolík, do ktorého bola hlboko zaťatá masívna sekera. Trasúcimi rukami som začal opatrne otvárať veko, ale bolo pevne uzatvorené. Skúsil som ešte raz silno potiahnuť, ako som len vládal. Napriek mojej usilovnosti veko držalo na mieste ako privarené železo. Na prstoch som pocítil niečo studené a lepkavé.
Do pekla, čo to len môže byť!? Premkla ma hrôza a rýchlo som priskočil k zapalovaču – môjmu jedinému zdroju svetla a bezpečia - rozhodnutý ho už len tak neopustiť. Pri náhlom chabom záblesku svetla v hustej tme som takmer strnul hrôzou.
Moje ruky boli celé od krvi. Z hrdla sa mi dral potlačený výkrik. Všetok kyslík z pľúc sa valil von a s ním aj ostrý piskot zarezávajúci sa do mŕtvolného ticha. Prenikavá žiara zo zapalovača dopadla aj na dlažbu pod mučiacim nástrojom. Z okrajov železnej panny pomaly vyvierali potôčiky hustej krvi a stretávali sa v purpurovej kaluži chladnej kamennej dlažby. Paralyzovaný týmto pekelným divadlom som sa zmohol iba na jedno slovo; udivene som zašepkal do mŕtvolného ticha:
„Preboha!“.
Zrazu sa veko so škripotom železných pántov otvorilo a do krvavej brečky s patričným čvachtavým zvukom, sprevádzaným zadunením, dopadla akási postava. Hodinky začali blikať a ukazovať jasnú polnoc. Tentokrát som zvrieskol od makabróznej hrôzy, ktorá lomcovala každučkou časťou mojho zbedačeného tela. V krvavej purpurovej kaluži sa nachádzalo mŕtve telo poprepichované ostrými železnými kôlmi, rany boli úzke a hlboké. Z toho pohľadu sa mi spravilo nevoľno a odvrátil som tvár od hrôzostrašného výjavu. Hodinky mi poblikovali ako šialené a stále ukazovali povestnú hodinu duchov, ani o sekundu viac. Žeby som prestával mať pojem o čase? Ručičky na hodinách sa zastavili a odmietali pokračovať v smere ich pravidelného okruhu. Pri týchto všetkých hrôzach človek nadobudne predstavu, že čas prestáva existovať. Asi som sa zbláznil a od hrôzy nie som schopný vnímať realitu.
Premohol som odpor a načiahol som sa za nehybnou postavou. Ruka mi zastala na polceste k cieli. Tam kde mali byť ústa sa nachádzala skrvavená kašovitá hmota, pripomínajúca beztvárny otvor. Zo zdeformovaného otvoru na tvári sa začala valiť krv a zvratky. Ten pohľad ma takmer pripravil o zdravý úsudok. „Kriste pane, kto to mohol urobiť!?“ zdesene som cúvol dva kroky od hrôzostrašného výjavu. Na mieste, kde mal byť pár očí, sa šklebili iba prázdne bielka v strhujúcej agónii. Beztvárna masa tvoriaca kedysi ústny otvor sa vykrivila v úpenlivej snahe vydať zo seba zmučujúce slová.
Sme stratení. Navždy. Nikto neunikne vykonávateľovi spravodlivosti. Tentoraz som si bol istý, že slová znejú v mojej hlave. Zožieral ma vnútorný pocit previnenia. Túžil som to nejako napraviť, túžil som trpieť spolu s obeťami.
„Vykonávatel spravodlivosti?“ vyhŕklo zo mňa napriek strachu, ktorý vo mne vyvieral už len prítomnosťou zmasakrovaného tela nebožtíka. Potreboval som sa rozprávať, a bolo mi jedno s kým. Človek sám a potme, utápajúci sa vlastným strachom si dokáže vytvoriť mnoho nepriateľov. A najsilnejší z týchto nepriateľov bola samota. Samota a nekonečné ticho obkolesené temnotou.
„Ak je toto spravodlivosť, tak som sa ocitol v pekle!“ zajačal som na strašidelný obraz predo mnou. Nebol som pravdepodobne ďaleko od pravdy, pretože v tom momente sa purpurová krvavá rieka začala rozpínať a doslova pohlcovať okolie. Podlaha aj strop sa menili a všetko zaliala krv. Zo stropu odkvapkávala krv a ja som okamžite zareagoval a zdvihol hlavu pomysleným smerom. Myslel som si, že som sa zbláznil a myseľ predomňa premietala v tme moje najhoršie predstavy. Na železných hákoch na strope zrazu boli nabodnuté zdeformované hlavy oddelené od tela veľmi hrubým spôsobom. Pravdepodobne katom-vykonávateľom, ale určite nie spravodlivým. Ten človek... nie, taká beštia si nezaslúži byť nazývaná človekom. To monštrum svoje obete popravoval s bezočivým potešením a radosťou z utrpenia.
Už som toho videl až dosť na to, aby som vedel, že je čas sa nejak odtiaľto dostať. Okamžite som sa chcel rozbehnúť k nedohľadným múrom pohlcovaným temnotou a utekať zdanlivo prázdnou ničotou. Ale niečo mi v tom bránilo. Stál som na mieste a nedokázal sa pohnúť ani na krok. Ako by ma držala neviditeľná ruka. Celým telom mi prebehla triaška. Zhlboka som sa nadýchol a zabodol pohľad pred seba. Bol som odhodlaný sledovať divadlo až do konca.
Z tmy sa vynoril obrovský chlap, cez hlavu natiahnutá červená kukla v tvare pyramídy. Hľadeli z nej oči šialeného maniaka, úzke štrbinky, plné beštiálnej zvrátenosti.
Myslel som si, že z doposial prežitej hrôzy ma už nič nemôže prekvapiť. Mýlil som sa. Držal nejakého chlapíka nad dreveným klinom. Ten chlapík mi bol nesmierne povedomý. Otočil ku mne hlavu a v tvári sa mu zračil pocit zmierenia. Spoznal som ho. Bol to Dwight Kane. Keď ho odvádzali pred troma rokmi na elektrické kreslo, neprotestoval. Na svoju smrť bol pripravený. Vtedy sa mi javil ako chladnokrvný vrah a nemal som problém s vynesením rozsudku. Ale o rok na to sa predniesli nové dôkazy a podarilo sa dolapiť skutočného vraha. Kaneov prípad mi odvtedy nedal spávať.
Všetko sa zbehlo tak rýchlo a bez príprav. Jedna spomienka za druhou, ako v rýchlom slede filmových zostrihov bez časovej postupnosti.
Poslal som toho človeka na smrť, vynorila sa mi ťaživá výčitka svedomia a zožierala ma zvnútra. Poslal som na smrť nevinného človeka. Zaslúžim si trest.
Kat sa natiahol za obrovskou nabrúsenou sekerou a poťažkal si ju v ruke. Ostrie sa zalesklo a hladovo sa vrylo do teplého mäsa.
Nedokázal som zo seba vydať ani len hlásku, iba sa nemo prizerať tomu barbarstvu. Kane ešte stihol na mňa pozrieť kútikom oka. V tom momente sa čas opäť spomalil. V modrej zreničke som sa videl ako zrnko piesku v oceáne. Nevydržal som jeho pohľad. Privrel som oči, ale obraz zostal. Počul som dopadnúť ťažkú sekeru. Predstavoval som si, ako sa hlava - stále neoddelená od tela - pohupovala v zvrátenom obraze nehumánnosti na kúsku kože. Popravca sa znova rozpriahol, aby dokončil svoje odporné dielo. Hlava sa konečne oddelila od torza a padla na zem ako odhodená hračka. Kat odložil svoj vražedný nástroj a zdvihol odkotúlanú časť tela zo zeme. Pripojil ju k svojej morbídnej zbierke bezcitným napichnutím na železný hák.
Zdihol sa mi žalúdok a nedokázal som sa už dlhšie udržať. Vyzvracial som celý obsah žalúdka na zem. Pozrel som inštinktívne na svoje zvratky a takmer zamdlel hrôzou. V zbytkoch výlučkov sa nachádzali aj žiletky. Všetky sú pokryté krvou a hnisom. Trasľavou rukou som si utrel ústa, neboli od krvi. Spomenul som si na okultné príbehy, kde očarovaný zvracal črepy, ihly a podobne ostré predmety. Zvláštne bolo, že postihnutí nikdy nemali vnútorné krvácanie. Obeť mala prežiť, ale zadosťučinením malo byť obrovské utrpenie.
„Oh môj bože, toto nemôže byť pravda, prosím povedz, že to nie je pravda.“ Čo sa to so mnou deje? A kde to do pekla som? Odpoveďou bol iba hrdelný smiech šialeného popravcu. Ihneď som pozrel smerom k nemu, ako sa vyžíva na svojej ďalšej obeti. Mám toho dosť. Neunesiem tie výčitky svedomia. Neunesiem. Sú príliš ťažké a ťahajú ma zo sebou do pekla. Chcem sa už konečne zobudiť. Je to iba nočná mora, nič viac. „Tak sa už konečne zobuď!“, kričím napolo šialený a cukám sebou. Už to nevydržím a klesám k zakrvavenej podlahe. Omdliem. Posledné čo zazriem je postava kata ako kráča smerom ku mne s obrovskými kliešťami na štiepenie mäsa. Jeho dunivé kroky zneli ako ozveny minulosti. Pred minulosťou sa nedá ujsť.


8.
označiť príspevok

VeronikaH žena
   19. 9. 2009, 16:08 avatar
Ahoj Mortiis.Ako vidím tak ťa chytila múza.Nie je to zlé ale asi si to prečítam celé keď budem mať nervi v pohode.Teraz by mi mohlo stoho začať šibať.


16.
označiť príspevok

Mortiis
   19. 9. 2009, 17:14 avatar
Kedykoľvek Veronika. A netráp sa kvôli maturite. Viem, že to musí byť ťaživý pocit mať taký rest, ale venuj sa stále veciam, ktoré ťa bavia. Pravdaže učenie neodlož bokom, ale nestresuj sa z neho. Ľahko sa hovorí, mno...
Súhlasí Nadja


20.
označiť príspevok

VeronikaH žena
   19. 9. 2009, 17:27 avatar
Moeriis veď sa s nažím tvoriť.I keď troška iný žaner píšem než ty ale predca.


44.
označiť príspevok

Vlado muž
   21. 9. 2009, 21:51 avatar
Na debut je to zaujímavé, prosím ťa, ako odborný garant by som ťa len požiadal, aby si doplnila úvod, jadro a záver, a bude to dobrá a zaujímavá poviedka.


45.
označiť príspevok

Vlado muž
   21. 9. 2009, 21:55 avatar
Mortiis, uťahujem si, spomínam: úvod, jadro a záver. 


46.
označiť príspevok

Mortiis
   21. 9. 2009, 22:09 avatar
Vlado, normálne si ma vyľakal. V týchto krátkych poviedkach to je s tými náležitosťami problém. Ale nie neriešiteľný. A Dík za prečítanie.


2.
označiť príspevok

Nadja žena
   18. 9. 2009, 22:45 avatar
To je... ufff... no, dobre, na toto ja nemám nervy


9.
označiť príspevok

VeronikaH žena
   19. 9. 2009, 16:09 avatar
Možno je tu viacerích čo na také nervi nemajú.Občas si rada takéto veci prečítam.


11.
označiť príspevok

Nadja žena
   19. 9. 2009, 16:34 avatar
Dnes som zaťala zuby a prečítala som si to, sakriš, je to dobre napísané...
Mám len pripomienku - čo som si všimla, kým ma dej vtiahol a potom už mi to bolo fuk  

"fatálnej osudovosti" - osudová osudovosť
"obrysi" - obrysy


12.
označiť príspevok

VeronikaH žena
   19. 9. 2009, 16:38 avatar
Nadja len osobne sa obávam že by mi to teraz na psychiku neurobilo dobre.Ale ver tomu že ako náhle budem psychicky fit tak to čítam.


13.
označiť príspevok

Nadja žena
   19. 9. 2009, 16:41 avatar
Veď v pohode, Veronka, ja by som to nikdy normálne nečítala, ja také morbídnosti nemusím...
Skopíruj si to a pričítaj, až budeš v pohode a inak, nestresuj sa, je to zbytočné, radšej sa choď prejsť
Súhlasí Mortiis


14.
označiť príspevok

VeronikaH žena
   19. 9. 2009, 16:45 avatar
Nadja teraz sa už až tak veľmi nestresujem.Len som ešte neni v normálnych kolajách.A ako sa máš?


15.
označiť príspevok

Mortiis
   19. 9. 2009, 17:05 avatar
Ďakujem Nadja za chyby, niekedy to nejde naraz dávať pozor aj na dej, atmosféru, gramatiku. Preto som Vám všetkým vďačný za hocijaké upozornenie. A ospravedlňujem sa za morbídnosti, len ja si vykreslujem zhmotnenú predstavu viny a trestu nejak takto. Nie každému to sadne.


18.
označiť príspevok

Nadja žena
   19. 9. 2009, 17:21 avatar
Veď to sa mi na tom páči najviac, že sa to nesie v tej polohe vyjadrenia predstavy viny...  


19.
označiť príspevok

Mortiisia žena
   19. 9. 2009, 17:24 avatar
ja som tuto poviedku citala asi 15x takze ju poznam naspamat :D sem-tam som ho pribrzdila pri jeho siahodlhym suvetiach ktore bolo treba skratit. smiem sa nieco spytat? je to lahke na pochopenie? da sa pochopit myslienku autora? ja som to citala velmi vela krat takze sa v tom trocha stracam-chcem vediet nazor cloveka co to cital len 1x. dakujem za tvoju skoru odpoved


21.
označiť príspevok

Nadja žena
   19. 9. 2009, 17:29 avatar
... T-T volá...   (si robím srandu)

Včera som vôbec nepochopila, o čo ide, len som to tak ale prebehla očami a zdesene zdrhla... dnes ano, som to čítala pozornejšie a pochopila na prvý šup asi v polovici poviedky, o čo tam vlastne ide...


3.
označiť príspevok

Ónya žena
   18. 9. 2009, 22:47 avatar
teraz sa mi to fakt čítať nechce...sorry 


4.
označiť príspevok

Anette žena
   18. 9. 2009, 22:53 avatar
Napínavý horror, no ja radšej iné žánre.


5.
označiť príspevok

dorota
   18. 9. 2009, 23:40 avatar
noo, napinave  
vtiahlo ma to.


7.
označiť príspevok

Mortiis
   19. 9. 2009, 13:46 avatar
Ďakujem Dori za koment. Ak ťa to vtiahlo aspoň trošku, tak som splnil účel atmosféry. Príjemná motivácia.


6.
označiť príspevok

Mortiisia žena
   19. 9. 2009, 12:26 avatar
ja som tak trochu tusila,ze reakcie budu/ teraz sa mi to nechce citat :/
precitaj si mail co som ti poslala a posli mi to spat aj s word documentom


10.
označiť príspevok

VeronikaH žena
   19. 9. 2009, 16:11 avatar
Mortiisia osobne by som si to aj hneť prečítala ale momentálne si musím dať nervi do pohody skrs tú maturitu.


17.
označiť príspevok

Mortiisia žena
   19. 9. 2009, 17:20 avatar
ja ta neobvinujem.maturita je velmi velmi velmi velmi dolezity medznik v zivote cloveka. dufam,ze je zvladnes-drzim ta palce. teraz si odychni a nevenuj sa tazkym psychickym cinnostiam ( napriklad citanie hororovej poviedky :D ) .Verim,ze to zvladnes a verim,ze velmi uspesne
ja som len vedela,ze viac ludi napise-teraz sa mi to nechce citat. ja tomu verim,je to dost dlhe a narocne citanie-normalne skladam poklonu Nadje a Dorote ze sa do toho pustili.


22.
označiť príspevok

VeronikaH žena
   19. 9. 2009, 17:31 avatar
Veď ja som si to ani nemyslela.Len som sa možno tak vyjadrila.Ďakujem.


23.
označiť príspevok

Mortiisia žena
   19. 9. 2009, 17:33 avatar
a kedy mas tu maturitu vlastne? teraz v blizkej dobe? necitam toto forum kazdy den,takze neviem :(
a na aku skolu inak chodis? ja som mala strednu umelecku takze na maturity sa mi ucilo dobre lebo ma to velmi bavilo. urcite to zvladnes vynikajuco verim ti


24.
označiť príspevok

VeronikaH žena
   19. 9. 2009, 17:51 avatar
Mala som v pondelok a teraz mám vo februári.


25.
označiť príspevok

Petrana žena
   20. 9. 2009, 06:30 avatar
Zaradila by som túto poviedku medzi hororovú literatúru...Dá sa pochopiť, aj keď som sa musela "prinútiť" dočítať ju. Je značne morbídna, depresívna, zúfalá...Je pravda, že pred minulosťou neutečieš, ale môžeš ju pochopiť, odsúdiť, poučiť sa z nej, napraviť chybu, odhodiť ako nepotrebnú záťaž, ktorá ťa len vháňa do duševného trýznenia, zmeniť svoje myslenie, svoj životný postoj, skrátka, niečo s tým urobiť, a kráčať za svetlom! Tvoja poviedka je iba o strachu, bez nádeje, bez viery, a preto sa mi nepáči, prepáč.


26.
označiť príspevok

Anette žena
   20. 9. 2009, 06:59 avatar
Mortiis veľa priestoru venuje opisu prostredia a utrpenia, no o motívoch a postojoch svojho hrdinu píše veľmi stručne. Teda je to ako hororový film, hrôzy sa dejú, len vysvetlenia je málo.
Súhlasí Petrana


27.
označiť príspevok

Mortiis
   20. 9. 2009, 11:23 avatar
To je v pohode, hovorím, nie každému sa môže páčiť beznádej, negatívna emotívnosť atď.
Je to shorťák (veľmi kratučká poviedka), takže nie je priestor sa zaoberať postojmi hrdinu. Ten sa vykresľuje v novele (čiže 15 strán a viac). Ja som poslal do súťaže štrtnásť stranovú poviedku a spindali ma, že nemám rozpisovať hrdinu, ale zameriať sa na akciu.


28.
označiť príspevok

Anette žena
   20. 9. 2009, 11:36 avatar
Podľa mňa by sa mala udržať istá rovnováha, aby bolo aj drama, aj postoje.


29.
označiť príspevok

myrai žena
   20. 9. 2009, 11:41 avatar
zmysly pri citani som mala pri romane Motyl a nie a nie sa uplne sustredit na teba..prepac Mortiis


30.
označiť príspevok

J.Tull
   20. 9. 2009, 11:58 avatar
Mortiis; ...mne sa to celkom páčilo; určite to má niečo do seba 
... v úvode si myslím, že je hustejšie, ako by bolo potrebné spomínané mesačné svetlo, ale je možné, že len mne to "udrelo" do očí a zbytočne  ...domnievam sa, na rozdieľ od Anette, je dobre, keď sa "o motívoch a postojoch svojho hrdinu píše" v takýchto poviedkach, tak aby sme v nich mohli spoznať naše, ... 


32.
označiť príspevok

Anette žena
   20. 9. 2009, 13:32 avatar
Tull, nečítal si ma pozorne. Veď mne tiež chýbajú práve tie postoje hrdinu, jeho motívy, prípadne ponaučenie, aké si zobral.


31.
označiť príspevok

Mortiis
   20. 9. 2009, 12:25 avatar
Inak dobrá poznámka J.Tull, to mesačné svetlo malo evokovať určitú nádej, že nie je úplne stratený, že ho úplne nepohltila čiernota viny. Trochu som to nasilu porozpisoval, a som rád, že si to niekto všimol. Možno by som ešte mohol nejaké náznaky o hrdinovi a jeho postojoch zmieniť, nebolo by to na škodu.
Ďakujem všetkým, ktorí to prečítali, cením si to.


33.
označiť príspevok

Petrana žena
   20. 9. 2009, 13:34 avatar
Teda úprimne, mne mesačné svetlo evokuje skôr záhrobie, rezignáciu, prinajlepšom odovzdanosť.


34.
označiť príspevok

VeronikaH žena
   20. 9. 2009, 13:35 avatar
Keď sa povie mesačný svit mňa napadne nočná prechádzka a upíri či vlkolaci.


36.
označiť príspevok

Petrana žena
   20. 9. 2009, 13:39 avatar
Teda skôr druhá strana nádeje. Nikdy by som nedokázala písať len pre tak do súťaže, bez osobnej motivácie, je to poznať, že to nie je robené pre ľudí, ani pre osobnú výpoveď.


37.
označiť príspevok

Anette žena
   20. 9. 2009, 13:40 avatar
Chýba ti tam Mortiisovo srdce?
Súhlasí Petrana


35.
označiť príspevok

Anette žena
   20. 9. 2009, 13:37 avatar
Mesačný svit- typická hororová kulisa. Viac ponuré, než štebot vtáčikov za slnečného dňa.
Súhlasí Petrana, Mortiis


38.
označiť príspevok

J.Tull
   20. 9. 2009, 13:41 avatar
Mortiis; ... áno svetlo symbolizuje nádej, najmä ak prichádza z vonka; /trochu mimo témy: slnečné viac ako mesačné, ale mesačné nesie v sebe viac romantiky, čara, fantázie, magičnosti .../ a to svetlo zapaľovača je tiež symbolom, nádejou toho, že dokážem aktívne situáciu meniť.
... nemyslel som, že by bolo treba nejako podrobnejšie písať o postojoch hrdinu, skôr, mno neviem ako, ide o to, aby čitateľ mal dojem, že aj jeho vina je obdobná a že je to vlastne i o jeho previneniach 
Súhlasí Mortiis


39.
označiť príspevok

Petrana žena
   21. 9. 2009, 16:37 avatar
Obdivuhodný náhľad Tulli, až prekvapujúci...Hneď prvé slovo, že tma, ma varovalo, ale neuposlúhla som signály srdca, že touto poviedkou sa neoteplí...tak som postupne prekonala všetku tú hrôzu a strach v nádeji, že predsa len niečo, aspoň čierny humor života, ale márne! Koniec samodeštruktívny. Postava sa sama straší, obžaluje, odsúdi, a vykoná na sebe rozsudok najdesivej smrti - zatratením.


40.
označiť príspevok

Mortiis
   21. 9. 2009, 20:32 avatar
No J. Tull a Petrana, prekvapili ste ma, vidíte v tej poviedke aj odtiene symboliky, ktorú si nie každý, komu som ju dal prečítať, všimol. Vidno, že veľa čítate. Nech sa darí aj naďalej.


41.
označiť príspevok

Petrana žena
   21. 9. 2009, 20:35 avatar
Ja hlavne veľa píšem...(na df-ko )
Súhlasí Mortiis


42.
označiť príspevok

Petrana žena
   21. 9. 2009, 21:27 avatar
Mortík, ale to znamená len dve, že ty si talent, a ja nie som na horory.
Súhlasí J.Tull


43.
označiť príspevok

Mortiis
   21. 9. 2009, 21:48 avatar
Neviem, či mám talent, preto som to dal aj sem, nech posúdia iní. Skúšam napísať aj niečo nehorrorové. Petrana, ale na horrory fakt nie si (to myslím v dobrom).
váš príspevok

Pridávať príspevky môžu iba zaregistrovaní účastníci fóra.

Som zaregistrovaný

nick: heslo:
zostať trvalo prihlásený    
Nie som zaregistrovaný

Vaša prezývka:  

Po zaregistrovaní budete automaticky presmerovaní do tejto témy.

najnovšie príspevky na celom fóre

dnes, 23:35,  ano si pozitívne "zmätený".....tý obdivovateľ svojho prezidenta.....raz darmo ta...
dnes, 23:18,  Vonné sviečky Po rafinácii surovej ropy na výrobu benzínu zostáva na dne barelu...
dnes, 23:08,  Kto sú Palestínčania? „Palestínskosť“ nie je legitímna národná identita, je to len...
dnes, 23:05,  Ale ti sťahuje riť. Ani prstom do nosa by si si netrafil....
dnes, 23:03,  Súdruh Kiska to parádne dojebal. A taká pekná koalícia to mohla byť....
dnes, 22:55,  ty o rusoch a ukrajincoch vieš viac ako o Slovakoch, mufko
dnes, 22:21,  71- nič nie je u Matoviča premlčané - daňový úrad ho ihneď kontroloval a nie raz....
dnes, 22:06,  25- a potom si sa zobudil*13*13*13
dnes, 21:50,  Edo rus a nerus v roku 2019 riešit nebudem . Je to hnus take veci preberat. Nikdy ma...
dnes, 21:45,  huaaaaaaaaaaaaaaaaaaa
dnes, 21:45,  lgbti
dnes, 21:34,  Ondro žid a nežid v roku 2019 riešit nebudem . Je to hnus take veci preberat. Nikdy ma...
dnes, 21:20,  Ak máš pochybnosť stav niečo aspoň za 100 € i viac a ja dám 10 násobok a už zajtra ti...
dnes, 21:20,  Čo myslíš osvietený, bolo vtedy Slovensko moc antisemitisticke?...alebo to bol skôr strach z...
dnes, 21:16,  nemáš v tých vtakoch prehlad
dnes, 21:16,  No neviem, neviem jedovatý šíp, ale tak sa mi vidí, že ty si zmenený z mojich to vieš my...
dnes, 21:14,  vouuuuuuuuuuuu ten je super ale je to slavik červienka *04
dnes, 21:12,  Borat ta očakáva
dnes, 21:12,  Máte radi novinky zvieracej ríše? Aké stránky sú pre vás zaujímavé? Pre mňa je to tento...
dnes, 21:02,  Peter ty si myslíš že nemám maturitu ??? Stručná otazka a čakam stručnu odpoveď ?
neprehliadnite
df.sk na Facebooku
vyhľadávanie
 
Mimoriadne situácie neexistujú.
Prevádzkuje df.sk | TOPlist
(151 823 bytes in 0,386 seconds)