Postihnuté deti

Poznáte život postihnutých detí v rodinách, či v domovoch, ústavoch? Viete, čo taká starostlivosť obnáša?? Ako vidíte Vy túto problematiku na Slovensku?? Je trochu prepojená s témou na dnešných bilboardoch-- zákaz interrupcií.....Kto sú tí, čo sa o nich starajú?? Prečo to rodič v rodine robí, je to od neho obeta, či nie??Myslíte si, že sú dnes pre rodičov takýchto detí vytvorené dobré podmienky u nás?Je to správne, ak rodič obetuje svoju pracovnú kariéru na dlhý čas??? A potom už žiaľ nechcú ho nikde zamestnať, lebo vraj "pracovať v kvalifikácii zabudol." Myslíte, že by mali také deti študovať, napr.ZŠ, strednú školu, veď pracovné uplatnenie vôbec nenájdu. Problémy so zamestnaním majú aj zdraví ľudia....Opatrujúci rodič je na dlhý čas, aj úplne, degradovaný na "nikoho", často to vytvára psychické ujmy.

kedysi takéto veci riešila namiesto nás príroda sama

Vidím, že sa nejako diskusia nerozvíja, asi sú tu len samí mladí ľudia, preto napíšem článok /autor neznámy/.
Volám sa Ivanka a som iná ako Vy.Som dieťa uväznené v tele 40 ročnej ženy,.Moje telo rastie, vyvíja sa,mozog nie.Môže za to choroba-zápal mozgových blán, na ktorú som ochorela, keď som bola malá.Môj svet sa veľmi líši od toho vášho,.Mám však to, čo máte aj Vy,a preto sa vám vyrovnám.Mám svoju mamu a veľmi ju ľúbim.Na rozdiel od Vás jej to neviem povedať.Nedokážem vyjadriť to, čo cítim, keď je pri mne.Dáva mi lásku, starostlivosť, objatie,istotu.Nepohne sa odo mňa ani na krok.Vie, že ju veľmi potrebujem.Bez nej by som nebola medzi Vami, vo vašom svete,bola by som zatvorená v ústave s cudzími ľudmi.Moja mama ma miluje celým srdcom takú, aká som. Nikdy som nevidela na jej tvári smútok, starosť či hnev. Jej ťažký život nebol prechádzkou ružovou záhradou. Bol plný bolestí, strát, prekážok, prebdených nocí.Vždy však dvihla hlavu a s vytrvalosťou kráčala ďalej.Prežitou skúsenosťou je vyvážená každá vráska v jej dobrej tvári.Nemám vo svojom srdci zamknutých veľa ľudí,moja mama je tam. Ja viem, je to dobrá víla, ktorá ma stráži ako oko v hlave, ktorá mi pomôže pri jedení, umývaní, ktorá tlačí môj invalidný vozík, keď ma berie na prechádzku.Moja mama ma učí nové slová, číta mi rozprávky, ukazuje mi svet.Cítim to krásne ľudské teplo, ktoré z nej vyžaruje,viem, že je tu pre mna, jej náruč je vždy otvorená.
"mami, ak by som nebola chorá, ak by som vedela plynule rozprávať, povedala by som Ti:Ďakujem!!!!Veľmi Ťa ľubim, vážim si Ťa, potrebujem Ta vo svojom malom svete. Chcem, aby si nikdy nepocítila pocit samoty, zbytočnosti.Ďakujem Ti mama, za rodičovskú lásku, obetavosť, starostlivosť,za odhodlanie bojovať so životom.Je mi ľúto, že kvôli mojej chorobe ti nikdy nebudem môcť vrátiť to, čo som od teba dostala.Jedine ak sa pozrieš do mojej úprimnej tváre, uvidíš tam všetkumoju lásku a vďaku.

Fuuha, desiva tema.. ale aj zivot vie niekedy vydesit. Osobne poznam diveca ( vlastne to bola moja spoluziacka na VS), ktore ma sestru s Downovym syndromom. Okrem toho, ze ma znizenu inteligenciu, ma problemy s travenim, stitnou zlazou a inymi neduhni, ktore patria k tejto diagnoze. Dievcina ma 18 a rozumovo je na urovni 7 rocneho dietata. KEd sa narodila rodicom oznamili, ze do troch dni umrie- mala rozsiahle opskaodenie criev. Prezila.. vdaka laske a do istej miery aj obete oboch rodicov. Lekari ju zoperovali niekolko-krat. S pristupom „aj tak neprezije“ vsak vobec nedbali na estetiku toho co robia. A tak , okrem zrdavotnych a psychickych problemov ma to „zive a mile „ dievca brusko v katastrofalnom stave. 6 rokov ju nechavali zit s umelym vyvodom, hoci uz davno to nebolo nutne.. aked rodina konecne vydupala dalsiu operaciu, lekari to bezbranne telicko rozrezali doslova ako masiari, Je mi z toho do placu. Dievca je na svoje moznosti velmi vnimave, pozorne, rozdava lasku, a na svoje schopnosti aj sikovne. Nemala zit, to bol jejortiel pri narodeni.. odsudili ju.. ledva sa stacila sama nadychnut.. napriek tomu zije .. Rodina ju nezavrhla.. naopak vsetci surodenci drzia spolu a snazia sa pomahat. Matka sa vzdala perspektivnej prace a odisla robit do miestnych potravin na polovicny uvazok ( za 4000 K /mesic) aby mohla byt dcere na blizku. Mala chodi do specialnej skoly a je v kolektive oblubena. Citi sa potrebna .
Neviem ako by som zareagovala ja keby ma zivot pocastoval rovnakym osudom. Neviem, teraz s istotou povedat, co by sa odohravalo v mojej hlave. Preto nezavrhujem ludi, ktori sa rozhodnu dat tazko postihnute dieta ( hlucho –slepota, tazka demecia... atd ) do ustavu . Ako cloveku by mi to samozrejme nebolo jedno. Ak by som sa mala rozhodnut pre ustav, urcite by som dieta chodila pravidelne navstvovat a mozno by som ho nakoniec zobrala domov. Dbala by som o to aby bolo o nu/nho dobre postarane. Znie to strasne, pri pomysleni, ze by to malo byt moje dieta.. to by predsa malo byt s matkou...
Ak by mi lekari diagnostikovali pocas tehotenstva tazke postihnutie dietata , na interrupciu by som s najvacou pravdepodobnostou isla. Mozno je to moja slabost , sebeckost .. neviem. Trapilo by ma to cely zivot ale mam pocit, ze by toho utrpenia bolo menej akoby mal na svet prist cloviecik ktory by ani nebol schopny vnimat zivot, alebo by ho prezil v bolestich. Je to dilema a nezavidim nikomu, kto ju musi risit. Rovnako nikoho nesudim , pretoze, clovek nikdy nemoze s istotou povedat akoby sa v danej situacii zachoval on sam. Verim, ze kazdy rozumny a zodpovedny clovek pristupuje ku svojim rozhodnutiam po dokladnom zvazenia a urcite mu nie je vsetko jedno. Trapi sa , tak preco mu to trapenie este zhorsovat tym, ze ho budeme sudit a zavrhovat

Pre Galadriel: vďaka za príspevok.Vidím z neho, že si dosť nerozhodná , lebo píšeš, že by si to dieťa /ak by si také mala/ dala do ústavu a za tým hneď píšeš, že by si ho odtiaľ vzala........ Vraj sa tam musia oň ale dobre starať. Ale....nie vždy to tak je, poznám to.A skús mi napísať, že keby si ty bola taká matka, a mala také dieťa s ťažkým telesným i mentálnam postihom napr., a chcela by si sa oň staraťdoma, ale partner by to nechcel, chcel by ho nechať v ústave-na iných ľudí, trebárs týždenne, lebo vraj Ty musíš zanechať prácu a pracovnú kariéru-na dlho-/ak si u niektorého zamestnávateľa predtým pracovala/, hrozí Ti nízky dôchodok starobný v budúcnosti, vieš prečo, ak sa ho dožiješ, budeš závislá na partnerovi, jeho dôchodku v starobe, lebo Ty budeš mať len možno minimálny. Nebude Ti to ľúto???? Aj šanca pracovať pre Teba po MD trebárs na dopoludnie niekde je veľmi minimálna--a v tvojej kvalifikácii.....Zamestnávatelia nemajú záujem zamestnať také ženy, veď si povedia---tá má nejaký príjem, aj keď to je len sociálna dávka, čo by ešte chcela. Načo chce robiť kariéru?? A Ty pritom chceš len jedno: starať sa o svoje dieťa, hoc je choré, pracovať a mať normálny dôchodok ako iné ženy so zdravými deťmi v rodine, nie???Myslím, že je tu veľká nerovnosť--ženy so zdravými deťmi-starostlivosť, ženy s chorými deťmi, starostlivosť,obe skupiny v starobe a v dôchodku.

panička, máš pravdu som nerozhodná.... možno preto, že sa nenachádzam v takej situácii kedy by som sa musela rozhodnnúť. To , či by som dala dieťa do ústavu by samozrejem záležalo od mnohých faktorov. Od toho, aký by mal názor môj partner, od postihnutia, od danej životnej siuácie, od momentálneho rozpoloženia.. atď.Môžem si teraz síce povedať čo by som asi urobila v tkej či onakej situácii ale človek to nikdy nevie, pokiaľ sa v takej situácii neocitne.Príspevkom som len chcela vyjadriť obdiv rodine, ktorú som spoznala a ktorá to nemá jednoduché. Ona každá situácia je iná ( záleží ako veľmi je dieťa postihnuté, ako to vníma partner , ako si na to psychicky i fyzicky a pod. ) takže na tvoju otázku nedokážem odpovedať.

pre administrátora: prečo nevidím v obrázkovej galérii žiadne obrázky???Napr. Umenie.Môžete mi to vysvetliť??

Galadriel, ďakujem za príspevok v diskusii, za Tvoju odvahu. Čakám na dalšie príspevky.......

som matkou dvoch krasnych zdravych synov ,, ale na temu postihnute dieta by som povedala len tolko , ze ja ako matka by som postihnute dieta do ustavu nedala , snazila by som sa ho mat doma , snazila by som sa mu dat lasku a vsetko co potrebuje ale neodsudzujem ani ustavy , niekedy to inak nejde .. ale zaroven viem ze keby mi zistili postihnutie uz v tehotenstve urcite by som dieta na svet nepriviedla .. radsej menej bolesti ako trpiet cely zivot za seba a za dieta ... viem ze postuhnute deti sa tesia s malickosti ze i to malo co maju je ich cely svet ale je to vobec zivot? ....

postihnute dieta moze byt dokonalym ucitelom celej rodiny...len to treba spravne pochopit..

Pre Loiusu: Tvoje zmýšľanie je ušľachtilé, Posledná veta ma zaujala: je to "život", ale s veľa obmedzeniami, nedá sa porovnať so životom zdravého dieťaťa a celej jeho rodiny. Inak ďakuje za tvoj názor na problematiku.

Pre všetkých: Vidím, že nemáte k tejto téme dosť odvahy písať, lebo ste tu väčšinou mladí ľudia a táto téma je trochu "ťažká" pre Vás. Ale myslela som zým to, že by ste napísali, či si myslíte, že dnešná legislatíva pre takéto deti a ich rodiny robí dosť, dostatočne.A či tí rodičia, ktorí sa akože obetujú toto robiť, majú v živote uspieť všeobecne.

Pre všetkých, čo tu napísali:
Hľadajú sa osobní asistenti k postihnutým jedincom, deťom. A za odmenu majú dostať "stále" 55 korún na hodinu. Čo Vy na to??Robili by ste to za takú odmenu??? Tu valorizácia "mzdy" neplatí. Všade inde sa práca ohodnocuje a zhodnocuje viac, len tu nie. PrečO???