Poézia nielen na dnes ;)

Poprosme radšej anjelov, nech nás už nespájajú

Chcel som sa ťa len spýtať,
ako sa máš.
Chcel som sa s tebou rozprávať ako človek,
nie ako muž.
Nechcel som sa dotýkať tvojich dlaní, vlasov, tela,
chcel som sa smiať cez oči s bytosťou,
ktorú som raz miloval a už budem
milovať po všetky svoje životy.
Stála si na mojej ceste včera,
si na nej aj dnes a budeš i zajtra.
Už pochop, na Boha sme krátki...

Ak ťa bolím, či chceš, aby ma bolelo,
odkáž radšej svojim anjelom,
nech ťa už nevedú na schody
po ktorých budem kráčať.
Prosím, popros svojich anjelov,
nech pre teba nevyberajú vlak,
z ktorého vystúpim
celý zničený po krutej párty.
A ja obratom šepnem mojim anjelom,
nech ma už nikdy neusadia do baru,
kde ma od básní odláka tvoj hlas, smiech,
ale hlavne narýchlo ukuté prázdne slová...

Bolí to byť cudzím,
keď vo vnútri sme živí.
Bolí to byť chladným,
keď v srdciach sme si blízki.
Ťažko si teda nepredstavovať,
že sa raz bez žeravých bariér
porozprávame o ...
Hirax

Ktora basen je vam niecim blizka?, nemusite pisat k nej absolutne nic, uz davno som tu ziadnu poeziu nezazila, tak ak sa chcete podelit, nech sa paci, vdaka

Ešte keby si tam priprášila kúsok erotična, tak by to bolo kúúlové.  

daj nejaku peknu basen cumel, prosiiim
ale skus naozajstnu, nie iba akoze, ak vies naco myslim  

Erotickú, politickú, alebo o živote?  

Tvoju najmilsiu, ak sa nebojis sem vlozit svoje srdce..

Rozpustila svoje vlásky,
tvári sa tak roztúžene,
užijem si trocha lásky,
keď zaplatím peknej žene.
Slzy mi tečú ako hrachy,
žena bola uspávačka,
ukradla mi všetky prachy,
okradnúť ma, bola hračka.

tak ked myslis
...aj tak ti neverim, ale to je moj problem )

To už bolo dávno, cca v roku pána 1992. 

RANENÁ BREZA
Mária Rázusová - Martáková

Mesiačik veľký, zlatistý
bozkával brezu na listy:
„Brezička, breza, riekni mi,
prečo tak plačeš noci, dni?“

Pozrela breza do neba,
otriasla slzy zo seba,
pritisla lístky ku perám:
„Mesiačik, druh môj ... umieram!“

„Čo?“ skríkol mesiac na skaly.
„Čo??“ skaly trikrát zvolali.
„Či sa ti dobre nedarí?
Veď si najkrajšia v chotári!“

Zastenal pníček spanilý:
„Deti mi srdce zranili,
sekerou ťali do dreva,
krv sa mi zo žíl vylieva!“

Mesiačik zašiel – nastal deň,
plakali listy – plakal peň.
Keď svitla teplá nedeľa,
ranená breza umrela.

Som ten, ktorému v duši znela pieseň matky-otrokyne.
Tá pieseň z mojej duše nikdy, nikdy nevyhynie.
Tak smutno znela, divným bojazlivým bôlom.
Sa tíško niesla naším úhorovým polom,
až chytila sa v detskej trasúcej sa duši.
Som ten, čo dozrieval pod bičom otrokára,
pod bičom, ktorý nestrábené rany denne znovu pootvára,
že ziadna z nich sa nikdy, nikdy nezahojí.
Môj chrbát skrivený už narovnať sa bojí,
no v sklopenom zraku posial skrytá iskra horí...
Som ten, čo čaká na ston poplašného zvona,
bo tažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná.
Až potom vystriem chrbát, rumen sfarbí líce.
Dovtedy budem sadiť stromy, z ktorých rastú šibenice...
Ó, smutno znela pieseň matky-otrokyne.
(Ivan Krasko: Nox et solitudo. Verše)

"tažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná"

Presne môj pocit. Na kom teda vykonať pomstu, kto je otrokárom?

Je to symbolicka basen, nemat strach sa postavit nepravostam, aspon pre mna..

Podľa mňa tá veta je veľmi reálna.

Nebo je zelené, tráva je modrá,
plávajú jelene, lieta tu kobra.
Piesok sa leje, voda zas sype,
niečo sa deje, keď olej škrípe.
Korenie sladí, cukor zas nie,
oheň nás chladí, ľadovec vrie.
Staré sú novinky, slony sú krpci,
kráčajú hodinky po rovnom kopci.
Fajčí sa šalvia, mäso sa pije,
čierna je ľalia, mŕtvy zas žije.
Toto sú haluze, neviem čo ďalej,
skončím v cvokhause, v miestnosti malej!!!!!

Veverička vrtká, vyhúlila krtka,
dobrá duša ona je, nech si krtko užije.
Krtko chudák maličký, zavŕtal sa do pučky,
čo ho čaká netušil, on sa v pučke zadusil.

Sestrička z Kramárov,
ľahne za pár dolárov.
Ak jej pridáš ďalšiu splátku,
privedie aj kamarátku.

Chmeľový mok farby medi,
domáha ma odpovedi.
A tak sa chcem opýtať,
dve-tri pivá môžem dať?
Ak ma pamäť neklame,
veru že sa strieskame......

To je vsetko tvoja tvorba, ci?

Jes ser madam, mám to uložené na polopevnom disku. 

Anička moja, prečo má nemáš rada?
Prečo sa bojíš môjho krásneho hada?
Tá tvoja mater, budúca moja svokra,
v takejto chvíli bola by už dávno mokrá.
Anička moja, ľahni si na mach v lese,
vyzleč si gaťky a už ma toľko neser!!!

V živote už nevidím nádej,
nádej na slobodu,
dúfam, že si ma skoro smrť nájde,
dá mi rany istotu.

Mňa kedys’ zvádzal svet

Mňa kedys’ zvádzal svet, mi hovoriac:
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha…
Tak pohoď totú handru, odev vetchú,
do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, — no máš ich var’ k letku?
jak však, keď strapy tebou ovisly!? —

Ja nevetil im, zvodcom mladosti,
ni slova na to — snáď bo protirečiť
som neznal ešte v sebe súcosti;
no hana tá, viem, začala sa priečiť
mi k hnusobe až… a vtom dobrá matka
ma privolala, čul som, vážil som:
Jak? reč tá matky nebola by sladká?
nie šatou vhodnou veľkým pomyslom?

A rozhodlo. Zrak drahej matere
sa vtedy sklenul ponad mojím žitím
blankytom jasným v plnej nádhere,
reč úst však tokom slávnym, roztočitým
rozplynula sa duše mojej krajom,
jej vlahou vskvitla túžba mládenská,
a od tých čias, mať chcem-li život rajom,
len rieknem: Na mňa, hunka slovenská!…

Až ťažko chápať, zvodci mladosti,
čo chceli ste s tým reči potupením?
Však zhádol som… Aj, pečať podlosti
vám udieram v tvár — tak váš bľabot cením;
vy chceli ste, by stromček uschnul nahý,
zhrýzť stržeň jeho, podryť korene;
no prerástol lesť, plný sily, váhy,
košatý šumí z tých čias nadšene!

Ó, mojej matky reč je krásota,
je milota, je rozkoš, láska svätá;
je, vidím, cítim, celok života,
môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá
a moja odev, ktorej neviem ceny…
Buď požehnaný, kto sa pohodil
v tom so mnou, trvá pritom nepremenný;
buď kliaty, kto sa zaprel, odrodil…

Ó, bár bych stačil vysať všetku slasť,
čo ona skytá, nastoliť v slove —
znal súhrn skvostov ukrytých v nej nájsť,
v ne obliecť svoje zjavy myšlienkové!
Lež, priznávam sa, labužník som slabý,
a haviar s tupým, krehkým toporom —
medzitým ona — v ľude steká žľaby,
na Tatre vlaje krásy práporom…
P.O.Hviezdoslav

"Bohatstvo oddávna ľuďom rozum múti,
naslepo sa ženú za tým vábnym svitom,
za cenu života stanú na prah smrti,
netušiac o šťastí v hĺbke srdca skrytom."

Sa nezdáš ruža, si dobrá.  

Vo vajciach mi zavýja,
nedočkavá spermia,
ak máš na ňu chuť či hlad,
môžem ti ju hneď darovať,
nemusíš mať pocit viny,
sú to samé bielkoviny.

Keď raz slnko pieklo,
zbláznil som sa zrazu,
pred očami vidím peklo,
lenže plné mrazu.
Keď ma videl starší brat,
zatváril sa veselo,
staval som si z piesku hrad,
poklepal si on na čelo.
Dorazili psychiatri,
podstúpil som vyšetrenie,
niečo moju dušu jatrí,
mal by som ísť na liečenie?
A vraj vzhľadom k môjmu stavu,
že ma skúsia zachrániť,
odvezú ma do ústavu,
tam si môžem kľudne žiť.
Terazky som už spokojný,
od pravého poludnia,
pijem nápoj opojný,
z práškov, čo ma ukľudnia.
Môžem robiť čo len chcem,
nikto mi v tom nebráni,
kričať, behať, hltať zem,
či zahryznúť sa do brány.
Blázinec že vraj je klietkou,
vhodnou len na zbláznenie,
no ja môžem robiť čo len chcem,
a vy vonku zase nie.
Po liekoch, keď sa kníšem,
pekne riadok po riadku,
tieto vážne verše píšem,
no inak som v poriadku.

tato sa mi paci zatial najviac, vdaka

Nemáš za čo zlato, aj nabudúce.  

spadla hruska zelena
obila si kolena
teraz place na zemi
dobre lieky dajte mi.
ty si hruska nezbednik
nepomoze ti uz nik
ved si dobre vedela
ze si este nezrela.

aky som?

zlaty, ak to nebola ironia, lebo ja tuto detsku riekanku mam neustale vo svojom repertoari a casto ju prednasam s odusevnenim..

neboj sa ma. ja som dobry a citlivy.
ku dobrym a citlivym.

31.

si len sucast hovna, nesmrd furt

ako vies, ze sa bojim..?
no myslim si, ze kazdy clovek je aj dobry aj zly, zalezi len ako sa prave rozhodol, ze..

ja som anjel.
ozbrojeny.

39.

anjel nesmrdi a nepise o sebe, ze je sucast hovna

mna dnes tato basen rozplakala..hiraxa mam velmi rada a aj jeho tvorbu..

35.

ako ta mohla basen rozplakat? ved tu pisali, ze basen a hudba je nieco strasne a odporne

ale to este neznamena, ze je to aj pravda.., mozno nie kazdy je vnimavy tymto smerom,
ja tiez nerozumiem mnohym veciam, ci skor mozem napisat, ze nevyvolavaju vo mne ziadne prijemne pocity...ako je napriklad taky chov pavukov...

mne sa pacia aj tvoje..
A ubližujeme za to,
že ublížiť sme si nechali,
že bolo nám ublížené, amputovanie
je menej...

Viac na: Vytriezvenie#ixzz28dNb1mji

ja nie som dobra skladatelka, nemam to v krvi, este..
ale taka pateticka aj na dfku sa ocitla 
Odober z hluposti, nas Pane,
vrat ludom pokoj a pozehnanie.
My deti tvoje o tvoju lasku bojujeme,
nevieme, ze ak by sme ju chceli len pre seba,
tak sa nou sami zabijeme...
Kazdemu si nou kvapkou prispel,
rovnakym dielom v nas vybudoval si pevnost svoju,
navrat k Tebe nebol specateny bojom vonku...s bohom zvratenym.
Neplacem Pane moj, nesmutim uz viac pre ne.

Kto drgne ma laktom / ten hlada povzbudenie
Kto na mna hlas svoj zvysi / tomu jeho srdce prazdnom pisti
Kto povysi; seba nado mna / ten svojou aroganciou zakryva strach sam zo seba.

Ja lubim Ta Pane, obdivujem Tvoje dielov kazdom z nas, Tvoju mudrost bezodnu, Tvoje pevne kridla, co objimaju tuto Zem.
Ja, Pane,....vo vsetkom Ta nekonecne zboznujem.

Viac na: Venovane pozostalym #ixzz28dOxc7j3

trochu chaoticka forma.
ale obsah fajn.

vdaka, ved vravim, ze to neviem, radsej si citam basne od tych, ktori to vedia, moje vlastne mam len cisto pre seba, vacsinou su mojim vyjadrenim seba v takej cudnej forme

zena ma tu prichytila.
rychlooff.

Nebež, bo sa zj*beš...............  

49.

ano, rychlo prehod login

ano, velmi. 

mne sa pacil aj nas spolocny pokracujuci rozhovor v tom basnickom duchu 
v sebe nachadzat a stracat sa,
prezivat tento vonavy den,
a tuzobne trhat kazdy skaredy sen..
a byt len sam a vo vsetkom.
kto..kto z vas je tym davnym prorokom?

viluette strhava zavoj toho tela,
s poznatkom a tuzbou neskutocneho diela...
s euforiou na perach, vykricat chce svetu,
ze to comu verite, mate na odvetu...

Viac na: Sám v sebe#ixzz28dSpEFFa
a stacilo ))

mam tu tolko nickov, ze si ich uz ani velmi nepamatam )
...ale v nich sa dokazem uplne uvolnit, do chvile, kym nemam podozrenie, ze sa o mne vie.., potom si to uz velmi nedovolim, lebo..asi takou byt v skutocnosti nesmiem, neviem..

Ja sa vyjadrujem odkrytý, ale mi ťahá na kríže ci bože!!!!!!!

Tak ho zbal uz konecne.

Keho, kufor?  

No ale mohla by si si švihnúť, lebo si nájdem mladšejšiu!!!!!!!!!!!   

Ešte počkám do tohtoročných Vianoc, ale viac aňi pitchi!!!!!!!!!   

Alebo do plyšáka fešáka ňe ňo aňo.  

...
Zľúbaj ma bozkami svojich úst,
bo láska tvoja lepšia je nad víno.
Dobrá je vôňa tvojich olejkov;
jak olej rozliaty je tvoje meno
Zato ťa dievčence majú tak rady. .
Tiahni ma za sebou!
Pobežme!
Zaveď ma, kráľ, do svojej komnaty!
Tam jasať budeme a z teba tešiť sa
a ľúbosť tvoju vynášať viac ako víno.
Ozaj, právom ťa milujú.
...
Sťa jabloň medzi plánkami
je milý môj medzi mládencami.
V jeho tôni sedím,
ako sa mi žiadalo,
a jeho ovocie je sladké môjmu podnebiu.
Vovádza ma do vínnej pivnice
a jeho zástava nado mnou je láska.
Posilnite ma hrozienkovým koláčom
občerstvite ma jablkami,
lebo som chorá od lásky!
Pod mojou hlavou jeho ľavica
a jeho pravica ma ľúbo privíňa.
...
Ó, keby si bol mojím bratom,
čo prsia matky mojej sal,
vybozkávala by som ťa,
keby som ťa vonku postretla
a nik by za to neopovrhol mnou.
Pojala by som ťa a zaviedla
do domu svojej matky, čo ma vychovávala.
Opájala by som ťa vínom voňavým
a muštom z mojich granátových jabĺčok.
Pod mojou hlavou jeho ľavica
a jeho pravica ma ľúbo privíňa.
...
už som to tu bolo, ale snáď mi bude, najmä ako ateistovi , odpustené ,

krasna, dakujem

a teraz trochu politiky
Slovenská jar
Pruh poľa preoral, a to je jeho múdrosť,
stratený refrén našej rozrušenej drámy;
len on ju dohrá z nás, len on z nás ukloní sa,
skromne a slávnostne jak steblá nad zrnami.
Národy klesli v prach a ríše zrútili sa,
on, ako podmanitel´, nad brázdami chodí,
po hrsti seje hrsť, a to je jeho múdrosť,
že semä zasiate zas vzklíči do úrody.
Laco Novomeský
 

teraz taká, ktorá je tak trochu i o mne
Pošušky
-Bolelo?
-Bože moj, nuž bolelo, a ako!
A dnes už ani neviem, čo bolelo viacej,
či nehorázných klebiet popustené liace,
otupné hore-dole kalužou i mlákom,
pohoria ponížení, urážok a hlad,
či smútok po všetkom, čo som mal kedy rád.
-Tak sklamali ťa sny?!
Bŕŕ, to sú plané slová!
Len zlé, len zlé sa meria iba bolesťami.
A nech aj tak sa stalo, jak sa stalo s nami,
tam, kde sme začínali, začal by som znova
a rád. Jak vedec hľadajúci svoje bacily,
ktoré ho zabili.
 

jeeej, ta je super, fakt

... a niečo odo mňa

Na počiatku bolo ...
možno pociatku nebolo
Na miliónty prvý den
ľudia na svoj obraz bohov vytvorili
človiečikmi zaplnili zem
a bolo im to malo
sami sa stali bohmi, ktorých stvorili
ich mocou vládli nad vecami všetkými a človiečik to nevidel

na druhý deň
určil veciam mieru
uznal, že nič nevie
vyvracal im bludy
našiel iskru v sebe ...
podali mu času blenu
zrušili mu kruhy
kríže postavili ...
a bolo im to malo

Na tretí deň
Svojich bohov v Boha pretvorili
a Spasiteľov a mnohých svätých vytvorili
Mocou svojho Boha sa do večnej vlády vysvätili
Kto sa im neklaňal toho upálili
a človiečik to nevidel

Na štvrtý deň
Hrdo zdvihol hlavu
Našiel mravný zákon v sebe
O všetkom pochyboval a spoznal, že je
Zboril Bastilu
Uzákonil práva človeka
postavili gilotínu
z peňazí Molocha
Utvorili sa narody
a v mene Boha tiahli opäť do vojny
vládcovia staronový svet si podelili
a človiečik to nevidel
... /už by sa mohol začať dívať/
 

a kedy vydas basnicku zbierku?
..alebo uz je vari na svete..?

Winry; ... nemám takéto ambície ... Nie som "poet". Písanie "básničiek" mi však pomáhalo vyrovnať sa s realitou ... napr. i touto:
Pochmúrna šeď rozliata cez oblohu
beznádejne olovom ťahá k zemi
Špinavé sú fľaky mokrého snehu
Smutný je pohľad na stromy bez lístia
Vták na krídle ranený
Už nevládze odletieť
Do samoty medzi ľuďmi hodený...
márne všetky snaženia...
Spretrhané útržky zbytočných viet
Kruté krkavce ticho krúžia na nebi
Čierne sú holé vetvy stromu
darmo sa nemo prosia nebu
cesty niet

... a keď sa už odkrývam ...:

Naivný blázon
závidí vtákom
vysoký let

Z belasej výšky
špinavé veci
už nevidieť

Naivný blázon
čo veril ľuďom
chcel zmeniť svet

Scenáre sú dávno napísané
začína sa ďalšie predstavenie
herci bez tvárí kostými menia
scéna scénu bez prechodu strieda
V prastarom divadle absurdity
rozkrádači dohadzujú kšefty
marionetky hrajú prím
kto príde skôr bude princ
potlesk je nacvičený
rozdávajú medaily
Len ten blázon v kúte žiali
nad stratou svojej naivity

Zlomili naivným rojkom krídla
povedali leť
Bezcitný režiséri divadla
nechcú zmeniť svet

Z nebeskej výšky
špinavých vecí
niet

Ja starý blázon
závidím vtákom
let
 

pises nadherne basne, dakujem Ti velmi pekne za ne J. Tull 

winry, ... som rád, že sa Ti páčia, aj keď si nemyslím, že sú nadherné. Pravda je tá, že ich písanie mi robilo/bí dobre, ako i to, že sa páčia nielen mne ... Ďakujem 

napríklad tu:
Pár poznámok k téme: N. prevrat 89
Svoje výpotky som už sem dával, ale myslím si že niekedy nezaškodí opakovať
 

viluette; ... možno i tieto /teraz aktuálne, preto som si na ne spomenul/:

Prší, ticho prší
mláka tvorí bubliny
A hrany duše
sa menia v obliny

Prší, ticho prší
V daždi sa všetky diaľky stratia, nie sú žiadne obzory
jasnosť farieb sa skrýva v utlmenej, zadumanej šedosti
vody dažďa všetku špinu zmyjú milosrdne ...
A myseľ mäkko nebolí

Hmlistý vnem je v kúte skrytý v bavlne:
keď tá voda vyschne, blato tam zostane
v diaľke badať i čierne obzory
v škále farieb čiernu lepšie vidieť
A hrana v mysli ostro zabolí

Teraz prší, ticho prší len
v unudenej, zadumanej monotónnosti
V tento ľahostajný, zabúdavý deň
ševelivý rytmus kvapiek, nemý tanec bublín
učičíka v jemnej tuposti

Voda dažďa vyschla
blato zmenilo sa v prach
v diaľke vidieť šíro-šíre obzory
všetky farby svetlom kričia
A myseľ svojím ostrím nebolí

Preto mám rád i taký ten
upršaný, zadumaný deň,
keď mláka tvorí bubliny
Prší ....#ixzz28dqdkavr

Spadnuté lístie šuští mi pod nohami
nepríjemne chlad lezie mi pod kožu
Mrholí ...
je vlhko a chlad
Dolu v meste na rohu
babka zakrútená v čiernom vlniaku
predáva horúce gaštany
Mrholí ...
A predsa mám rád,
keď šuští lístie na zemi
babku v čiernom vlniaku
a horúce gaštany
Mrholí ...?hl=babka#ixzz28dr39HpB

 

viluette; ... keď píšem ani veľmi nie. Neuvažujem vtedy o tom ... Iná vec je, keď som to už napísal ... 

winry; Nemám nejaký vyhranený vzor ... blízky mi je Novomeský, ale je ich viac ... Ide najmä o úprimnosť výpovede a hlavne o to, čo akosi rezonuje s mojimi pocitmi, zmýšľaním. To platí všeobecne; je jedno či ide o báseň, román, filozofiu, text piesne ... napr.

Múj Bože
Lidi co ste to udělali
že jste Ho zamkli do Jeho zlaté klece
že jste Ho přiměli, aby se klaněl vašemu náboženství
Jeho, který byl vzkřísen z hrobu
Je bohem ničeho
Když neumíte vidět nic víc
Zato vy ste bohy všeho
Ale on je částí vás i mne
Mluvte na něj potichoučku
ale nevolejte na něj , aby vás zachránil
od milých společenských povinností
a z hříchú, kterých chcete zanechat
Krvavá Církev Anglikánská
v řeťezech historie
si žádá vaši světskou přítomnost
při čaji na faře
A ta modla, však vy víte kdo
Mu určila pevné místo
na krucifixu z umělé hmoty
a já nevím kdo, a kde a proč
a jak Mu zasadili ty rány
Přiznáváme se ke svým nekonečným hříchúm
Nekonečný proud kňouravých zvukú
Budete se modlit až do příštího čtvrtka
ke všem bohúm, které ani nemúžete spočitat

Jethro Tull Aqualung
 

....ja veľmi básne nečítam,ale zaujali ma básne Edgara Allana Poa , najmä jeho legendárna báseň Havran.
....je dlhá, dávam len časť tej temnej krásy .....

Bola polnoc - čas zlý, krutý - a ja slabý, pochudnutý
študoval som staré spisy v hrubých zväzkoch zviazané.
Sadal na mňa opar driemot, odo dvier však zaznel klepot,
tichý klepot z nočných temnôt, tajuplné ťukanie.
"Nejaký hosť," snažil som sa vysvetliť to ťukanie,
"iba hosť, a nič viac nie."

December bol, viem to presne - noci chmúrne, bezútešné,
z kozubu šli tiene duchov, vznášali sa po stene,
vyčkával som rannú zoru, v knihách utápal som chorú
dušu, ktorá na Lenoru - na jej kroky stratené,
na jej vzácne, drahé kroky v rajských výškach stratené -
myslela, na iné nie.

Tajomný šum šarlátových záclon ma však obral o dych,
srdce bilo ako nikdy, úzkostne a zdesene.
"To nič nie je, iba ktosi zaklopal mi vprostred noci
na dvere," - ta vravel som si, tíšiac svoje vzrušenie.
„Niekto klope vprostred noci, načo tol'ké vzrušenie!
Nejaký hosť - iné nie."

Pozbieral som odhodlanie - čo sa má stať, nech sa stane!
"Pán či dáma, úctivo vás prosím o prepáčenie,"
prevravel som, „ale iste zdriemol som a klepali ste
až tak jemne, že len hmlisto počul som to, vzdialene."
Otvoril som - za dverami boli hviezdy vzdialené,
vôkol tma, a iné nie.

Dlho som sa do tmy díval, v sluchách burácal mi príval
prapodivných pochýb, predstáv - stál som ako v polosne.
Nepríjemné ticho bolo všade, všade naokolo.
"Lenora?" - len moje sólo ponad prázdnu polnoc znie.
"Lenora!" - to od skál echo ponad prázdnu polnoc znie.
Iba to, a iné nie.

Vrátil som sa. Čoraz prudší oheň horel v mojej duši.
Zrazu - čo to? Ako ked' dážď v hustých dávkach dopadne.
"Už viem, sluch ma sotva klame - je to na obločnom ráme.
A tak sa ta podívame - nie je to nič záhadné.
Už sa srdce utíš, iste nie je to nič záhadné.
Je to vietor, iné nie.

Otvoril som prudko oblok, a len čo som cúvol o krok,
starobylý havran vkročil do izby sťa zjavenie,
neobzrel sa vl'avo, vpravo, obišiel ma nevšímavo,
iba múdro kýval hlavou, vzlietol k buste pri stene,
k bielej Palladinej buste nad dverami pri stene,
sadol si, a iné nie.

rose.madder; ... mám jeho zbierku básní ... 

...básne má krásne, také balady ...
...a čo ty na jeho strašidelné poviedky a novely? ..vraj je to zakladateľ hororovej literatúry, ale mne to skôr pripadá krásne romantické ...také temné a zároveň krásne ...láska a smrť .. protipóly vzájomne prepojené ..

Začína sa jesenná melanchólia. Listy padajú, kvety vädnú. Vädne však aj láska…
„Hovorte, prosím. Rozprávajte ešte.
Váš hlas je bezpečný a lahodí mi.
Bo do mňa vniklo s dňami jesennými
čosi, čo srdce zviera mi jak kliešte.“
Kam hľadíte? Ste taká zamyslená.
Len nemo ku mne pritískate ramä.
Že jeseň je, my smutnými byť, máme?
Kráska sa zrazu stáva chladnou a neistou. Básnik nechápe, čo sa deje.
Neznáma básnikovi zasadzuje ťažký úder. Náhle sa s ním rozchádza.
„Dnes som s vami
už posledný raz. Áno…Už sa musí
rozlúčiť zrak môj s oka vášho jasom.
Ach, odpusťte mi náhlu bolesť túto.
Pozrite, také ťažké slová sú to,
že vysloviť ich dlho nemohla som."

5. kapitola – Po desiatich rokoch

Básnik sa znova prechádza po parku a zrazu neverí vlastným očiam, vidí opäť svoju milú.
Oj, dovoľte, nech ruku vašu, pani,
keď zahrabané sny sa v život budia,
jak ružu umrazenú k ústam zdvihnem
a oživujúci bozk do nej vdýchnem…
„Ach, dosť už. Hľaďte, dívajú sa ľudia…“
Pri bráne holej
keď ruky vystrel som, už nebolo jej.
Len miesto, nohami jej vyšliapané
na mäkkom snehu, ešte ostalo mi.

Pri ňom som stál a díval sa naň nežne.
Na viečka sadali mi vločky nežné
a spánok vysielali na mňa domy.
Čo vravíš, srdce? Tiché je jak pena.
Len pery, tie sa ešte pohybujú.
Hovoria čosi, čosi vyslovujú.
To najslastnejšie ľudské slovo: žena.

Ján Smrek, Básnik a žena, úryvok
 

VODNíK

Karel Jaromír Erben

Na topole nad jezerem
seděl Vodnýk podvečerem:
„Sviť, měsýčku, sviť,
ať mi šije niť.

Šiju, šiju si botičky
do sucha i do vodičky:
sviť, měsýčku, sviť,
ať mi šije niť.

Dnes je čtvrtek, zejtra p?tek -
šiju, šiju si kab?tek:
sviť, měsýčku, sviť,
ať mi šije niť.

Zelen? šaty, botky rud?,
zejtra moje svatba bude:
sviť, měsýčku, sviť,
ať mi šije niť.“

II

R?no, ranýčko panna vstala,
pr?dlo si v uzel zav?zala:
„Půjdu, matičko, k jezeru,
Š?tecky sobě vyperu.“

„„Ach nechoď, nechoď na jezero,
zůstaň dnes doma, moje dcero!
J? měla zl§ t? noci sen:
nechoď, dceruško, k vodě ven.

Perly jsem tobě vybýrala,
býle jsem tebe oblýkala,
v sukničku jako z vodných pěn:
nechoď, dceruško, k vodě ven.

Býl? šaticky smutek tajý,
v perl?ch se slzy ukr§vajý,
a p?tek nešťastn§ je den,
nechod’, dceruško, k vodě ven.““ -

Nem? dceruška, nem? st?ný,
k jezeru vždy ji cos poh?ný,
k jezeru vždy ji cos nutý,
nic doma, nic jý po chuti.. -

Prvný š?tecek namočila -
tu se s ný l?vka prolomila,
a po mladičk? dývčině
zavýřilo se v hlubině.

Vyvalily se vlny zdola,
rozt?hnuly se v šýr? kola;
a na topole podle skal
zelen§ mužýk zatleskal.

III

Nevesely, truchlivy
jsou ty vodný kraje,
kde si v tr?vě pod leknýnem
rybka s rybkou hraje.

Tu slun?čko nezahřýv?,
větřýk nezavěje:
chladno, ticho - jako žel
v srdci bez naděje.

Nevesely, truchlivy
jsou ty kraje vodný;
v poloutmě a v polousvětle
mine tu den po dni.

Dvůr Vodnýkův prostrann§,
bohatstvý v něm dosti:
však bezděky jen se v něm
zastavujý hosti.

A kdo jednou v křišť?lovou
br?nu jeho vkročý,
sotva ho kdy uhl?dajý
jeho mil§ch oči. -

Vodnýk sedý mezi vraty,
spravuje sv? sýtě,
a ženuška jeho mlad?
chov? mal? dýtě.

„Hajej, dadej, m? děť?tko,
můj bezděčn§ synu!
Ty se na mne usmýv?š,
j? žalostý hynu.

Ty radostně vypýn?š
ke mně ručky obě:
a j? bych se radš viděla
tam na zemi v hrobě.

Tam na zemi za kostelem
u čern?ho křýže,
aby m? matička zlat?
měla ke mně blýže.

Hajej, dadej, synku můj,
můj mal§ Vodnýčku!
Kterak nem?m vzpomýnati
smutn? na matičku?

Starala se uboh?,
komu vd? mne, komu?
však ani se nenad?la,
vybyla mne z domu!

Vdala jsem se, vdala již,
ale byly chyby:
starosvati - černý raci,
a družičky - ryby!

A můj muž - bůh polituj!
mokře chodý v suše,
a ve vodě pod hrn?čky
stř?d? lidsk? duše.

Hajej, dadej, můj syn?čku
s zelen§mi vl?sky!
Nevdala se tv? matička
ve přýbytek l?sky.

Obluzena, polapena
v ošemetn? sýtě,
nem? ž?dn? zde radosti,
leč tebe, m? dýtě!“ -

„„Co to zpýv?š, ženo m??
Nechci toho zpěvu!
tvoje pýseň proklat?
popouzý mne k hněvu.

Nic nezpývej, ženo m?!
v těle žluč mi kyne:
sic učiným rybou tebe,
jako mnoh? jin?!““ -

„Nehněvej se, nehněvej,.
Vodnýku, můj muži!
neměj za zl? rozdrcen?,
zahozen? růži.

Mladosti m? jar§ štep
přelomil jsi v půli:
a nic jsi mi po tu dobu
neučinil k vůli.

Stokr?t jsem tě prosila,
přimlouvala sladce,
bys mi na čas, na kratičk§,
dovolil k m? matce.

Stokr?t jsem tě prosila
v slzý toku mnoh?m,
bych jý ještě naposledy
mohla d?ti sbohem!

Stokr?t jsem tě prosila,
na kolena klekla:
ale kůra srdce tv?ho
ničým neobměkla!

Nehněvej se, nehněvej,
Vodnýku, můj pane!
anebo se rozhněvej,
co dýš, ať se stane.

A chceš-li mne rybou mýti,
abych byla něm?:
učiň mne radš kamenem,
jenž paměti nem?.

Učiň mne radš kamenem
bez mysli a citu:
by mi věčně žel nebylo
slunečnýho svitu!“ -

„„R?d bych ženo, r?d bych j?
věřil tv?mu slovu:
ale rybka v šýr?m moři -
kdo ji lapý znovu?

Nezbraňoval bych ti j?
k matce tvojý chůze:
ale lich? mysli žensk?
ob?v?m se tuze!

Nuže - dovolým ti j?,
dovolým ti zdůly:
však poroučým, ať mi věrně
splnýš moji vůli.

Neobjýmej matky sv?,
ani duše jin?:
sic pozemsk? tvoje l?ska
s nezemskou se mine.

Neobjýmej nikoho
z r?na do večera:
před klek?ným pak se zase
vratiž do jezera.

Od klek?ný do klek?ný
d?v?m lhůtu tobě:
avšak mi tu na jistotu
zůstavýš to robě.““

IV

Jak?, jak? by to bylo
bez slun?čka podletý?
jak? bylo by shled?ný
bez vroucýho objetý?
A když dcera v dlouh?m čase
matku svou obejme zase,
aj, kdo může za zl? mýti
laskav?mu dýtěti?

Cel§ den se v pl?či těšý
s matkou žena z jezera:
„Sbohem, m? matičko zlat?!
ach, bojým se večera!“ -
„„Neboj se, m? duše drah?!
nic se neboj toho vraha;
nedopustým, by tě v moci
měla vodný přýšera!““ -

Přišel večer. - Muž zelen§
chodý venku po dvoře;
dv?ře klýnem zastrčeny,
matka s dcerou v komoře.
„„Neboj se, m? drah? duše!
nic ti neuškodý v suše,
vrah jezerný nem? k tobě
ž?dn? moci nahoře!““ -

Když klek?ný odzvonili,
buch buch! venku na dv?ře:
„„„Pojď již domů, ženo moje!
nem?m ještě večeře.“““ -
„„Vari od našeho prahu,
vari pryč, ty lstiv§ vrahu!
a co dřýv jsi večeřýval,
večeř zase v jezeře.““ -

O půlnoci buch buch! zase
na ty dv?ře zpukřel?:
„„„Pojď již domů, ženo moje!
pojď mi ustlat postele.“““ -
„„Vari od našeho prahu,
vari, pryč, ty lstiv§ vrahu!
a kdo tobě prv? stl?val,
ať ti zase ustele!““ -

A po třetý buch buch! zase,
když se šeril ranný svit:
„„„Pojď již domů, ženo moje!
dýtě pl?če, dej mu pýt!“““ -
„Ach matičko! muka, muka -
pro děť?tko srdce puk?!
Matko m?, matičko zlat?,
nech mne, nech mne zase jýt!“ -

„„Nikam nechoď, dcero moje!
Zradu kuje vodný vrah;
ač že p?či m?š o dýtě,
mně o tebe většý strach.
Vari, vrahu, do jezera!
nikam nesmý moje dcera;
a pl?če-li tv? děť?tko,
přines je sem na n?š pr?h.““ -

Na jezeře bouře hučý,
v bouři dýtě nařýk?:
n?řek ostře bod? v duši,
potom n?hle zanik?.
„Ach matičko, běda, běda!
tým pl?čem mi krev used?:
matko m?, matičko zlat?,
strachuji se Vodnýka!“ -

Něco padlo. - Pode dveřmi
mok se jevý - krvav§;
a když star? otevřela,
kdo leknutý vypravý!
Dvě věci tu v krvi ležý -
mr?z po těle hrůzou běžý:
dětsk? hlava bez tělýčka
a tělýčko bez hlavy.