Podlaha 1 (O žene, ktorá stála) - koberček, pokračovanie

Tá žena tam stála. Ja som sedel na lavičke a čakal na vlak, na ktorý som bohvieprečo prišiel o hodinu skôr. Tak som sedel a pozeral na ňu. Nebolo pochýb, že je na správnom nástupišti – ešte dve hodiny nemal žiaden vlak prísť na iné. Ona stála. Pod chvíľou si skontrolovala mobil a potom, čo bezúspešne prebehla šikovným palcom po obrazovke, ho sklamaná odložila naspäť puntičkársky do puzdra a to do vrecka.

Ako už miliónkrát, tak aj dnes som mal neskutočnú chuť písať. Akoby skvelé myšlienky celého sveta mali pôvod len v mojej hlave. Samozrejme som nikdy nič po takejto chvíľke nenapísal. Lenže! Lenže kombinácia nekonečného čakania a hudby spôsobila to, že som hľadel na tú ženu, ktorá stála. Zdalo sa, že vlak, ktorý očakáva už mešká. Opäť pozrela na telefón a hodiny ju zosmutnili. Bol to hrozný moment. Niekde v meste behali po parku psy a tešili sa zo svojho štvornohého života, páni stáli, v skupinkách alebo osamote, a hádzali pomyselné loptičky, za ktorými ich miláčikovia nabehali kilometre. Niekde na námestí sa bezostyšne bozkával mladý pár, veď nech všetci, šťastní či nešťastní, vidia čo to je láska. Niekde v nemocnici sa tešil nový otecko z novej mamičky, ktorá porodila nové dieťa. Niekde na svete bol niekto šťastný... a tá žena tam len stála. Čakala a stála.

Spomenul som si na lúčenia pred vlakom. Keď ľudia stoja a kývajú rukami a nemo sa rozprávajú s oknami, za ktorými sedí niekto, kto je im blízky. Každá sekunda musí trvať večnosť, len nech táto chvíľa nekončí. Ale to nie je spôsob akým by svet fungoval. Každá sekunda sa mení na desatinu najmenšej desatiny desatiny. Naopak pre túto ženu trvala každá sekunda dlhšie ako každý deň a týždeň a mesiac jej života. Prečo nepríde?

Vlak prišiel a tej žene sa tak očividne zrýchlil pulz, že aj moje srdce začalo biť o čosi rýchlejšie. Oči ako svetlomety nastavené na ktorékoľvek dvere. Je to vlak, na ktorý čakala. Je to vlak, na ktorý som čakal s ňou. Len na ten miniatúrny moment sme si navzájom boli súčasťami svojich životov. Dvaja ľudia čakajúci na nástupišti. Jeden hlupák a jedna nádej.
V jej túžobnom očakávaní som myslel na všetky bozky, aké som kedy zažil. Myslel som na ňou vysnené objatie a na letmý dotyk hornej a potom aj spodnej pery. Pery sú perím našich existencií, cez ne sme živí a ona tento život chcela dať a prijať. Nič na svete nebolo jednoduchšie.
Dvere sa pootvárali a ľudia začali vyskakovať na tvrdý povrch druhého nástupišťa. Také množstvo životov a jeden pre ňu. Len jeden. Skúste si predstaviť to (ne)množstvo. Tak málo a tak veľa. Tak veľa v tak malom. Život je zvláštny. Ľudia telefonovali a vítali sa. Tešili sa a ja som sedel a trpezlivo čakal na svoj spoj. A tá žena? Ona tam len stála. Ako desivý monument zatracovanej a pomaly najdôležitejšej časti žitia – čakania a očakávania. Oči hľadajú, srdce pumpuje. Svaly napäté, srdce pumpuje. Nervy skáču, srdce pumpuje. Žalúdok tvorí nadmerné množstvo kyseliny chlórovodíkovej, srdce pumpuje. Srdce pumpuje, srdce stojí. Vrava utíchla. Všetci ľudia sú preč, vlak takisto. Nikto neprišiel. Ostávame, ale len tí dvaja skalní. Ja a tá žena.

Bolo tesne popoludní. Väčšinou o tomto čase začínam premýšľať nad obedom. Čo dnes jesť? Jedenie je tak zvláštny fenomén. Jeme, aby sme prežili a túto jednoduchú rod zachovávajúcu činnosť sme dokázali tak vyšperkovať. Koľko času trávime výberom, surovín alebo samotného jedla, s koľkými ľuďmi jeme. Toľko energie, koľko dávame do jedenia, snáď nemá celý vesmír. Skutočne je v človeku niečo metafyzické, lebo je. Chcel by som však spať. V poslednom čase som mal tak málo spánku, že keď som v noci bdel, tak som myslel na dôvody a na zajtrajšie dni, a keď som bdel cez deň, tak som sníval o spánku. Ach, kiežby som spal tak, ako som spával, kým som bol mladší. Do pol jednej. Teraz je to maximálne do pol jedenástej a aj to ma už bolí hlava. Každopádne prečo by niekto chcel spať? Prečo by niekto tak mrhal životom, ktorý je vo svojej mohutnej dĺžke taký krátky? Prečo by... ona sa ani nepohla a nezmenil to ani môj brainstorming. Stála asi sedem metrov odo mňa a čakala.

Na tom námestí, kde sa bozkávali zaľúbenci, ukazovalo príjemnú teplotu dvadsaťosem stupňov. Lenže vzduch stál a vďaka vdychom, výdychom a vzdychom sa z neho stávala lepkavá tekutina, ktorá plnila všetky alveoly a jeden pľúcny lalok sa lepil na druhý. Nemohol som už počúvať hudbu. Musel som ticho prežívať jednu z tragédií večného svetového obehu. Nikto neprišiel. Rukou si prehrabla záclonu gaštanových vlasov a opäť pedantne vybrala mobil. Pozrela naň, skúsila telefonovať a smutne ho zas odložila. Prečo ten Boží zmysel pre humor?

Vlak, ktorý nás minul bol už štyridsať minút od nás a ona stále čakala. Môj vlak práve zahlásili a teta v amplióne dodala znudeným hlasom meškanie dvadsať minút, ktoré sa môže zmeniť a za ktoré sa ospravedlňuje. Zmocnil sa ma nepokoj. Veľmi som chcel zmeniť danú situáciu, ale nemohol som. Prečo ten človek neprišiel? Príde? Prečo na neho tak čaká? Prečo tu stojí? Prečo sa s tým nič nedá robiť a prečo nás vôbec Stvoriteľ zmiesil? Prečo nám dal slovo „prečo“?
Robotníci v asfaltovej spare zjemňovanej chladom vykopanej zeminy vyberali cigarety. A úplne celý svet sa neprestal točiť. Len ja jediný som zadržiaval dych a čakal čo sa stane. Malá spustnutá hyena čakajúca na výsledok. Slečny v duchu hromžili na spotený spodný len podprsenky a muži ho velebili. Čašníčky zakopávali o prahy a balansovali s táckami na vystretých dlaniach. Manažéri si utierali pot z krku do goliera košele. Šťastná rodinka si vyšla na záhradu ťažko zarobeného domu a otec písal milenke, ktorá bola sesternica milenca jeho manželky, našťastie sa nestretávali. Deti behali a žalovali, učiteľky šaleli a lekári sa v priamom prenos pozerali na to, ako ľudia umierajú. Ja som sedel na lavičke vedľa tridsaťpäťročnej osoby ženského pohlavia, ktorá využívala nohy naplno a rovnako dušu, moju, tvoju, vašu, jej... jej dušu.

Musel som zapiť vzduch a otvoril som fľašu s vodou. Od príchodu vlaku to bola najdesivejšia a najvzrušujúcejšia chvíľa. Fľaša zasyčala ako had, ktorému sa práve vyšmykla korisť. Myš utekala a had sa nikdy necítil sklamanejšie a nepotrebnejšie ako teraz a ako ja v tej chvíli. Vzduch zhustol. Bolo nám strašne. Presne to bola tá chvíľa, v ktorej sa krv v žilách snaží zmeniť skupenstvo a vrie. Tá chvíľa, ktorej som sa celý život obával a presne obava bola to, čo sme obaja cítili.

Prišiel môj vlak, na nástupište sa opäť vyvalili ľudia, jedny tam a jedny sem a všelijako naopak. Zase sa nástupište vyprázdnilo a situácia sa upokojila. Dvere sa s treskotom zavreli a vlak sa svojou ťažkopádnou rozbehovou rýchlosťou pohol zo stanice. Konečne vyslobodenie. Katarzia. Na nástupišti. Pri žene, ktorá tam stojí a čaká. Čaká ešte vôbec? Nenastúpil som. Paralyzovaný tragédiou jedného človeka som ostal sedieť a opäť zasyčal fľašou. Zrejme si uvedomila, že aj ja na niečo alebo niekoho čakám, veď predsa nenastupujem. Nástupište sa zmenilo, z jedného hlupáka a jednej nádeje na dvoch spolutrpiteľov, dvoch ľudí, ktorí sa musia držať za ruky, aby nespadli z toho vratkého mostíka bytia.

Nastúpil som hneď na ďalší vlak. Kým sme sa pohli, tak som hľadel von oknom na ženu, ktorá tam stála. Občas pedantne vybrala mobil a vrtkým prstom po ňom pobehala. Potom ho odložila a opäť vybrala, len aby skontrolovala čas. Predstavte si to „nepomýlila som sa?“ alebo „je dnes sedemnásteho, nie až zajtra?“.

Nástupište sa zatriaslo a môj vlak sa pohol. Sylvia bola v nedohľadne a to aj objekt čakania. Objekt čakania tej ženy.

O dve hodiny som bol doma. A tá žena? Tá žena tam stála. Stála a čakala na človeka, ktorý nikdy neprišiel. Nikdy.

👍: Linda

pekné..len ten záver by som zmenila 🙂

prečo?

Prostemala Ti padnut do narucia.

tak zrovna až tak sladko by to byť nemuselo, možno lístok s t.č.

(lebo?)

..a čo ja ti viem, fantázia mi inam zablúdila .)

Inak, nebolo by zlé, ak by sme tu mohli napríklad dokončievať začaté príbehy, to by mohlo byť zaujímavé :-) Ako by si to ukončila ty, Sinaji? / snád nám ether naše experimentovanie odpustí .-)

no neviem- neviem...etherova otázka "prečo?" mi prišla, že nemám mu kecať do jeho príbehov

Je to krásny príbeh, ether má zjavný talent, ale ked dáva svoje dielka na diskusné fórum, riskuje diskusiu .-)

v pohode, mne to nevadí, len som bol zvedavý prečo by to malo byť inak

Mala Zoe,mozna sa Ta zenska nakoniec hodila pod vlak a preto to nema pokracovanie.

Nehodila, určite nie, ved vlaky chodia stále, nikdy nevieš, z ktorého vystúpi ten, na ktorého čakáš ... .-)

na peróne je každý človek sám, aj keď medzi ľudmi..čas čakania je večnosťou...
je jedno..či na peróne čakáš, alebo sa lúčiš..vždy je ťažké ostať na peróne a dívať sa za odchádzajúcim vlakom...

Horšie je, ak ten vlak nechodí, stále nechodí a ty čakáš na peróne a na oblohe vidíš padať vetrone.

...a možno tú ženu čakal dotyčný muž doma, chcel ju prekvapiť, a tak neprišiel sľúbeným vlakom, ale iným spojom, a ked sa skrúšená vrátila večer domov, čakala ju posteľ plná ruží .... .-)

vôbec nečakala za partnerom, len za svojim spojom. A kedže od hladu jej hudci vyhrávali tak preto tie odrátavané minúty...až kým si obdaleč nevšimla muža s prenikavým pohladom, ktorý uprene na nu hladel.. Cítila, ako je ňou očarený a dúfala, že sa snád osmelí a pozve na drink..Preto si nechala ujsť aj spoj. Chcela dať šancu osudu..no neúspešne. Muž nakoniec nasadol na svoj spoj a stratil sa v diaľke..hlupák 🙂))

...ktorý dodnes ľutuje, že sa vtedy neosmelil a nechal si v podstate "ujsť svoj vlak" tým, že do neho nastúpil .-)

a odvtedy zaspáva výlučne s nou, vidí ju vo svojich snoch, mátoží ho v predstavách a pravidelne každý týzdeň v tú danú hodinu prichádza na nástupište, sadne si na lavičke, kde ju videl a vyčkáva..raz sa tam možno opat objaví 🙂))

*na lavičku

...a ešte titulky, "the end" a záverečná zvučka :-))
odkaz

..tá je krásna..

Alebo táto ...
odkaz

..práve som ju chcela dať 🙂)..
tak inú..tú som niekedy zbožnovala
odkaz

Habera je majstrom slaďákov .-)

Podla mna Habera nema hudobny sluch.

Habera je nula..je slabý.

Haberu nemusím,..vrcholne namyslený a ako spevák o ničom..)

To, že je majstrom slaďákov som nemyslela, že je super spevák, ale že ich vie tvoriť :-) Spevák je skutočne priemerný, čo ani on sám nepopiera.

alebo to moze skoncit aj takto, odkaz

heheh vy dve tomu "ether dielku ale dávate ....čo ak sa tá žena nevedela rozhodnúť ?.. " skočiť ? ..neskočiť ? ..pod vlak..))

ether nám snád odpustí

ale je to zlaté..dalo by sa improvizovať do aleluja..)
len tiež sa mi vidí , že ether to trošku v závere pritvrdil../že viac romantiky to pre nás baby asi chcelo

lebo to nemalo byť romantické, ja nerád píšem romantiku

aby ste tu nešpekulovali nad hudbou, tak toto som počúval pri písaní
odkaz

To je fajn .-)

dlho ocakavany prichod sa nekonal a ti boha,ona sa normalne stala na tom nastupisti rukojemnikom a to doparoma pred vsetkymi ? ta hanbaaaa
musi si zaplatit vykupne a uz nebude rukojemnik,bo ziska rozum