Thierry Ebam je Afričan, ktorý na Slovensku pôsobí ako hudobník, maliar, herec a darca šťastia.
Tento vždy vysmiaty umelec prežil časť detstva s pôvodnými Afričanmi v džungli. Odvtedy ignoruje čas i priestor.
Jeho domov je zemeguľa a čas sú len ručičky na hodinkách.
Ako 14-ročný odišiel na letné prázdniny do lesa k pôvodným Afričanom. Spoznal tam skutočné hodnoty: lásku, prírodu, úctu, rovnosť a radosť z každého dňa.
Prestal vnímať čas aj priestor. “Tam som fakt zistil, že čas je zbytočnosť. Je zbytočné držať to v hlave. Veď nikomu nič neutečie.”
Včera, dnes a zajtra
Afričania, u ktorých bol, jednoducho nemajú čas... Pre nich existuje dnes, zajtra a včera...Majú iné hodnoty a hodinky nepotrebujú. “Čas znamená, že si uvedomuješ, že tvoj otec je starší od teba a ty si mladší od neho.
Vieš, že ráno sa zobudíš a je nový deň. Doobeda robíš veci, ktoré sa cez noc robiť nedajú, a naopak.
Napríklad, ak sa dvaja dohodnú, že sa zajtra stretnú pri rieke, tak každý vie, že čas i miesto sú určené a sú presné.
Ten, kto príde prvý, čaká na toho druhého.” Všetci tvrdia, že africký vidiek je strašne zaostalý a musí sa mu pomôcť.
Ebamu to však neuveriteľne hnevá, lebo to hovoria podľa neho ľudia, ktorí na vidieku nikdy neboli. Nevedia, že ľudia sú tam šťastní, aj keď nemajú tenisky alebo televíziu.
Nikto tam nikoho do ničoho nenúti, neexistuje súťaž, všetci sú si rovní a všetko plynie prirodzene.
“Ráno sa zobudíš, kedy ty chceš, vieš, že ostatní sú na plantážach a tie sú neďaleko. Prídeš a zapojíš sa do práce... Ak sa ti nechce, tak nemusíš, ale ak by si neprišiel dva, tri dni, tak už povedia — hop, tak ty len papáš a nerobíš... Pracovať s nimi je veľmi pekné, lebo ľudia sa počas práce spolu rozprávajú. Je to neuveriteľne prirodzené, byť tam s nimi a pracovať.
Väčšinou sa vracajú spolu a rozprávajú sa. Prídu domov a majú siestu, papajú, rozprávajú sa alebo robia umenie, niečo vytvárajú, deti sa hrajú.
Odrazu len počuješ, ako niekto bubnuje. Príde k nemu druhý a začne si niečo pospevovať. Postupne sa pridajú aj ostatní. Je to veľmi spontánne. Po troch hodinách žúrky idú spať.”
Veľká rutina, veľká žúrka
V Afrike je každý deň “žúrka”. Ľudia tam oslavujú každučký deň a nie je to pre nich rutina. Toto slovo ani nemajú v slovníku. Teda, ak by sme im povedali, že rutina je každý deň to isté, teda každý deň musia pracovať, žúrovať a starať sa o deti a je to niečo negatívne, povedia vám, že oni rutinu nemajú.
Úžasné bolo pre Thierryho jedávanie spoločne v kruhu. Nikto nesledoval, aký kus si kto vezme — jedla bolo vždy nadostač.
“Raz sme jedli v kruhu a jeden z nás zbadal lietadlo. Vybehol zo stanu a začal kričať — lietadlo, lietadlo!.. Všetci vybehli za ním,
celá dedina od dieťaťa až po storočnú babku. Spoločne kričali — lietadlo, lietadlo!..-" Docestuj šťastne! Veľa šťastia! "..Fascinovala ich predstava, že ľudia dokázali vzlietnuť na nebo.
Práve pri oslave si Thierry uvedomil, aké rozdielne svety v Afrike žijú. Vracal sa z vidieka domov a na letisku zbadal prilietať lietadlo, začal celý šťastný kričať — lietadlo, lietadlo! ..Všetci sa naňho pozerali a ukazovali mu, aby bol ticho. Ako mohol byť ticho, keď ľudstvo vymyslelo stroj, ktorý vzlietne ako vták…
Inšpirácia a energia sú pre všestranného umelca ženy, hudba a deti. Hudba mu dáva silu a deti radosť zo života, ženy inšpiráciu a duchovnú energiu.
Veľa chlapov si podľa Thierryho myslí, že keďže sú muži fyzicky silnejší, tak sú nadradení nad ženou. Pritom si neuvedomujú, že žene môžu ďakovať za život...“Deväť mesiacov sme s ňou papali a žili. ..Keby si tá žena povedala — kašlem na to decko a spapám, čo chcem, tak by sme zomreli... Deväť mesiacov žijeme s ňou... Potom prídete do školy a všetci vám tam hovoria o chlapoch ako Napoleon či Hitler... Ak náhodou niečo spravíte jemne, tak ťa vysmejú, že nie si chlap, ale baba. ..
Potom zistíš, že ženy sú bežne ponižované. Ako to môže byť, keď vďaka nej si prežil, vďaka žene si na svete? ..Žena je neskutočne silný tvor.”
Pravda o slovenských zadkoch
Slovenky sú vraj veľmi prirodzené rovnako ako Afričanky. Vraj miera prirodzenosti je najvyššia, akú Thierry v Európe videl.
V Afrike panuje niekoľko mýtov o beloškách, Európankách... Prvý, že nie sú prirodzené. Druhý, že nie sú familiárne. Tretí, že nemajú poriadne zadky.
Thierry sa však sám presvedčil, že je to len fáma a v skutočnosti je slovenská žena rovnaká ako africká.
A aj zadky majú! ...V Afrike každý vidí len zadky, zadky, zadky, no ja ich vidím aj tu... Slovenky sú krásne a prirodzené.
