Pán Boh je paranoik

Pán Boh je paranoik
Texty sú prevzaté z Roháčkovho prekladu Biblie. A hľa ako si odporujú:
Je Boh Pán dobrý, či zlý?
Žalmy 145/8 a nasl.: 8Milostivý a ľútostivý je Hospodin, dlho zhovievajúci a veľkej milosti. 9Hospodin je dobrý všetkým a jeho zľutovania nado všetky jeho skutky. 10Oslavovať ťa budú, Hospodine, všetky tvoje skutky, a tvoji svätí budú ti dobrorečiť. Deuteronómium 32/4: 8Milostivý a ľútostivý je Hospodin, dlho zhovievajúci a veľkej milosti. 9Hospodin je dobrý všetkým a jeho zľutovania nado všetky jeho skutky. 10Oslavovať ťa budú, Hospodine, všetky tvoje skutky, a tvoji svätí budú ti dobrorečiť.
Alebo: Izaiáš 45/7: 7ja, ktorý formujem svetlo a tvorím tmu, pôsobím pokoj a tvorím zlo, ja Hospodin činím to všetko! Jeremiáš 18/11 Takto hovorí Hospodin: Jereniáš 18/11 Hľa, ja strojím proti vám zlé a vymýšľam zhubný výmysel proti vám. (Dobrák, čo?) Ezechiel 20/25, 26 Preto som im aj ja dal ustanovenia nie dobré a súdy, ktorými nebudú žiť, 26a poškvrnil som ich v ich daroch tým, že vodili všetko, čo otvára život, cez oheň, aby som ich spustošil, aby poznali, že ja som Hospodin.
Je Pán vôbec všemohúci? Pozrime sa nato: Jeremiáš 32/26 A stalo sa slovo Hospodinovo k Jeremiášovi povediac: 27Hľa, ja som Hospodin, Bôh každého tela; či je mne azda nemožnou niektorá vec?
Matúš 19/26 Ale Ježiš pozrel na nich a povedal im: U ľudí je to nemožné, ale u Boha je všetko možné. Naozaj? Sudcov 1/19 A Hospodin bol s Júdom, a tak vyhnal obyvateľov pohoria, lebo nemal smelosti vyhnať obyvateľov údolia, pretože mali železné vozy. Aha, všemohúci, až na železné vozy.
Že vraj Pán nechcel ľudské obete? Deuteronómium 12/31 i na púšti, kde si videl, že ťa niesol Hospodin, tvoj Bôh, ako nosieva človek svojho syna, na celej ceste, ktorou ste išli, až ste i prišli na toto miesto. Genesis 22/2 A riekol: Nože vezmi svojho syna, toho svojho jediného, ktorého miluješ, Izáka, a idi do zeme Morija a obetuj ho tam v zápalnú obeť na jednom z tých vrchov, o ktorom ti poviem. Takže Boh nechce ľudské obete je lož.

preklad biblie je nesprávny, pretože biblia bola písaná na svätú kožu a nie papier akýkoľvek preklad na papiery alebo v pc, znesvätenie

Lucifero; všimol si si, že už dosť dlho ti nejak nikto nereaguje na témy veľmô? Už to stratilo zmysel (nie žeby ho to niekedy malo)

Uz sa to asi prilis "okukalo"..

Ja som bol taký istý matematik, ako je on teoretik z biblie. má to dobré prečítané, celkom slušne to kombinuje, ale niekde v tej dlhej rovnici má prehodený jeden plus s mínusom a tým pádom mu všetko vychádza naopak. proste obrátený rebríček hodnôt a tak napríklad mu z toho vyjde, že boh je idiot a pri tom práve on je ten najdôležitejší v jeho živote, na koho by sa mal spoliehať a koho prosiť, aby mu druhá smrť neuškodila.
nedávno som tu čítal perfektný vtip, ale ja si to prikrášlim na môj spôsob.
V košicoch sa zrazu na námestí zjavil Ježiš Krtistus a ako išiel po námestí videl babku, chodila s dvoma barlami. Položil na ňu ruky a babka zahodila barle a vyskakovala od radosti, potom stretol slepého, položil na ňho ruku a slepý kričal vidím a zahodil bielu palicu. Zrazu prišiel Deško , zobral tie dve barle a keď zbadal, že ide k nemu Kristus, tak vystrel proti nemu ruku a hovorí mu: Na mňa nesahaj, ja som invalidný dôchodca.
Toto je tiež príklad obrátenej logiky.

Ja som istý čas robil v nemecku stavbyvedúceho a keď sa kolauidovalo, tak bolo veľmi zaujímavé pozorovať, kto si čo všíma a na čom bazíruje. Vačšinoiu to bolo tak, že som si dohodol stretnutie vopred aby som zistil, alebo aby si pouzreli a ak niečo našli, tak sme sa snažili opraviť a potom na kmolaudáciu sa donieslo už len šampanské a pokiaľ ženy robili v kuchyni občerstvenie, tak si ma chlapi zobrali a ešte raz sme si to prebehli aj s ich príbuznými. To tam bola taká rodinná oslava a hneď sa nosili aj darčeky, mixery a rôzne veci do kuchyne a podobne.
Ale jeden pán, ktorého som si zavolal dopredu akosi nechcel moc komunikovať a povedal, načo by som tam dvakrát chodil, prídem podľa pozvánky a pozrieme a urobíme zápis, lebo kolaudácia 8 bytovky sa robila v jeden deň a každý mal stanovený presná čas. A ptotm som sa ešte dozvedel, že je magister v lekárni.Na šťastie bol posledný a tak som si myslel, že aspom času bodem mať na neho dosť. Prišiel zase vážny ako sudca v Norimbergu a nemal nič, len pod pazuchou mal tašku. Keď sme vošlo do vnútra konečne otvoril tašku a vytiahol z nej vodováhu. najprv som stuhol , ale keď začal s vodováhou merať, zadal som, že originál stavbár teda nie je. Prikladal ju všade, na steny, na okná na podlahu. V každej miestnosti bol hádam aj 5 minút a všetko takto premeral.Prišiel do kuchyne a na linke bol pripravený zápis o odovzdaní bytu, dvakrát si ho prečítal a bez slova podpísal. Konečne mi padli sánky a nestačil som sa ani zpamätať a už mi podával do ruky kópiu a popvedal jedinú vetu počas celej kolaudácie: tento byt je od teraz môj a prosím, aby ste od tejto chvíle rešpektovali moje súkromie.
Keď som vychádzal von, chcel som ešte vybrať z dverí kľúče a odovzdať mu ich s gratuláciou k novému bytu, ale kľúče tam už neboli, otočil som sa nazad a on mi ich ukazoval v ruke. Zavrel som dvere, vybavené. Na druhý deň mi ktosi hovorí: Vieš čo urobil ten s tou vodováhou pri kolaudácii ? To musíš vidieť.
A skutočne to stálo za to. Vedľa dverí jeho bytu bola namontovaná poštová schránka, ale tak z vodováhy, že jedna strana bola hádam aj 5 cm nižšie ako druhá.
Pre chlapov to bola zábava, ale mne nebolo do smiechu. Celé to všetko s ním mi preletelo hlavou ako film a zrazu som zistil, že on pri tej kolaudácii mal väčší strach ako ja, ten byt musel byť dopredu zaplatený a on bol očividne sám, vysoko inteligentný a vzdelaný vo farmácii, o ktorej som ja ani nemal šajnu a on zase nemal šajnu o stavebníctve a na čom treba bazírovať pri koluadácii. Rehotajúcich chlapov som rozohnal preč a na chvíľu sa nám zrazu stretli oči. Bol tam, v tom byte a pozeral cez okno na mňa. A už som sa nadýchol, že mu niečo poviem, alebo aspoň naznačím, ale on sa otočil viacej som ho nevidel.
Každý sa automaticky snaží obhájiť svoju pravdu, proti komu kolvek, obhájiť svoje potrebya nároky proti komukolvek, ale aké sú medzi námi rozdiely v tom, ako jedendruhého potrebujeme, ako sa jeden na druhého potrebujeme spoľahnúť a veľakrát to jednoducho nedovolí čas, ale veľa krát je času dosť a my si ani nenecháme stretnúť oči.
Toto sa stalo v r. 92, čo je dnes 22 rokov a tiež som nikoho z toho domu viacej nevidel. S mnohými z nich som spolupracoval neustále, dokonca som im dovolil každú nedeľu poobede filmovať a fotografovať si byt, poprerábali sme veľa inak niektorým,ako to bolo v pláne, ale tento jeden nikdy neprišiel a dodnes neviem, čo to bol plachý inteligentný človek, alebo nejaký nácko, ktorých tam bolo vtedy stále ešte dosť.
A takto podobne vidím aj ja vzťah veriaceho a neveriaceho, že si nerozumieme, možno sa nam aj stretnú oči, ale nič nepovieme. Vidíme sa ako dve protichodné záhady a tak vzniká medzi nami strach jedného z druhého až strach prerastie v ničo zlé.