Odievanie

V historických počiatkoch ľudského vývoja plnil odev ochrannú funkciu pred vonkajšími vplyvmi, no okrem tejto praktickej stránky má aj hlbší význam. Odzrkadľuje mieru nášho estetického cítenia, ktoré je úzko spojené s našou najvnútornejšou podstatou a dotvára človeka v jeho viditeľnom prejave. Svojím vhodným alebo nevhodným odevom dávame ľudom v našom okolí vždy najavo, akí v skutočnosti sme. Svedčíme ním o bohatstve alebo chudobe nášho vnútorného života, o tom, odkiaľ prichádzame, kam kráčame a pod. Týmto vonkajším prejavom pôsobíme na svoje okolie a keďže je toto pôsobenie tiež druhom medziľudskej komunikácie, morálne každého zaväzuje! Kto z ľudí dnes čo len tuší, aká zodpovednosť vyplýva z odievania? Kto si uvedomuje, že rovnako ako sme zodpovední za reč, plynúcu z našich úst, sme zodpovední aj za reč nášho odevu? Veď rozdiel je len v spôsobe prejavu, nie účinku! Pri uvedomení si skutočnosti, že aj odievanie je druhom komunikácie a že už sám Ježiš nás varoval pred každým daromným slovom, nás musí ovládnuť zúfalstvo a strach nad tým množstvom daromných „slov“, ktoré sme už nevhodným odievaním sa stihli vysloviť.

Ľudia žijú dnes, žiaľ, v pohodlnom sebaklame, že ušľachtilé odievanie stojí veľa peňazí, a tým, že oddeľujú ušľachtilosť a cudnosť od jednoduchosti, ktorá je vždy dostupná, oberajú sa o možnosť nápravy. Mnohí si tiež na svoju škodu myslia, že na zovňajšku vôbec nezáleží, pretože rozhodujúce je len ich vnútro a s pocitom, akoby ich zovňajšok patril niekomu inému, zabúdajú, že sú zodpovední za všetko, čo môžu zdokonaliť a povzniesť – teda i za svoj odev.

V priereze minulosťou až po súčasnosť je nesporné, že dnešný človek klesol vo svojom odievaní na najnižší stupeň. Všetko krásne považuje za zbytočné, nedbá na cudnosť ani na svoju kultúru a predáva sa tak konzumnému trhu aj so svojou dohárajúcou iskrou ľudskej dôstojnosti. Je zameraný len na účel, ktorý sa pre neho stal modlou a „zlatým teľaťom“.

Pozrime sa len na život okolo nás a pozorujme, ako je tým všetko nakazené. Všade vidieť ľudskú nahotu, násilne podsúvanú a zneužívanú na obchodné ciele, neuznávajúc jej hodnotu, ktorá spočíva práve v jej nedotknuteľnosti. Položme si otázku: „Bolo by možné každodenne zažívať tento zrýchľujúci sa úpadok, keby sa človek aspoň na okamih obrátil do svojho vnútra a počúval hlas svojho svedomia, túžiaceho po čistote a premene?

T.Lajmon

Kde je dnes možné vidieť ženy v ušľachtilom a pôvabnom odeve, ktorý by namiesto žiadostivosti alebo opovrhnutia vzbudzoval túžbu po pravom duchovnom domove? Kde sú jej nádherné dlhé šaty a dlhé vlasy, svedčiace o hĺbke jej citu, nežnosti a o láske? Za čo vymenila svoju ženskosť, keď sa nehanbí strihať si vlasy ako muž, obliekať si nohavice, a dokonca aj pracovať v takých druhoch zamestnania, ktoré priamo potláčajú jej jemnú vnímavosť a vzácnu citlivosť? Práve tým, čo stráca takýmto konaním, má dopĺňať muža, aby s ním vytvárala harmonický celok práve svojou doplňujúcou odlišnosťou. Dnešná žena si však ani neuvedomuje, že nohavice a rifle, ktoré si tak rada oblieka, sú výsmechom jej prirodzenosti a v nevedomosti sa už ani nehanbí predstúpiť pred oltár, kam by mala prichádzať vnútorne vyzdobená čistotou i úctou k Najvyššiemu a zároveň tento vnútorný postoj navonok prejavovať tým najkrajším odevom, aký má. Netuší, že jedine rozvinutie jej ženskej krásy je zárukou harmónie, prameniacej z čistoty, oslobodenej od falošného sklonu zmyselne zvádzať. Žena by si mala tiež uvedomiť, že ak určitý úkon alebo pracovnú činnosť nemôže vykonávať v ženskom oblečení, nemá to byť dôvod na kompromis s jej prirodzenosťou, ale dôvod na zamyslenie sa, či práve tento druh činnosti je v súlade s jej vývojovým predurčením a s Vôľou Stvoriteľa. Ak tento súlad prežíva, iste je schopná svoju prácu vykonať aj v oblečení spôsobom, ktorý zodpovedá jej jemným danostiam a ktorý ju v jej rozvoji bude vždy podporovať. Spomeňme si len na naše staré mamy a na ich dlhé sukne, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou života nielen v domácnosti, ale aj na poli alebo pri hrabaní sena. Kam sme sa to za niekoľko desaťročí dostali, keď žena v cudnej dlhej sukni alebo v šatách je na ulici zvláštnosťou?

T.Lajmon

Hm, sa píše chlapovi, keˇdlhé sukne nosiť nemusí!

Nemám rada takéto moralisické drísty.
Škoda času čítať a ten Lajmon si aj tak zbytočne pero derie, každé mederné žieňa si aj tak rifle berie

👍: piskotka

mne je to tri pat ako kto je obleceny alebo ci bude pobehovat aj nahy...pri mojej vsimavosti si to ani nevsimnem

nebojte sa dievčence, za chvíľu budeme chodiť v tých moslimských habitoch od hlavy až po päty zahalené, a aj znásilniť vás bude môcť hocikto , dôležité je že vám nebude vidieť do tváre, lebo to sa trestá podľa moslimských zákonov").."

Nestraš aj ty, stačí, ak nás strašia TV noviny