1
|
Vyšli sme z predpokladov národnej ekonómie. Prijali sme jej reč a jej zákony. Predpokladali sme súkromné vlastníctvo, odtrhnutosť práce, kapitálu a pôdy, práve tak ako odtrhnutosť mzdy, zisku z kapitálu a pozemkovej renty, ako aj deľbu práce, konkurenciu, pojem výmennej hodnoty atď. Z národnej ekonómie samej a jej vlastnými slovami sme ukázali, že robotník je degradovaný na tovar, na tovar najbiednejší, že bieda robotníka je nepriamo úmerná moci a veľkosti jeho produkcie, že nevyhnutným výsledkom konkurencie je akumulácia kapitálu v rukách hŕstky ľudí, čiže obnovenie monopolu v ešte hroznejšej podobe, a že sa napokon stráca rozdiel medzi kapitalistom a pozemkovým rentierom, ako aj medzi roľníkom a robotníkom v manufaktúre a že sa celá spoločnosť musí rozpadnúť na dve triedy, na triedu vlastníkov a robotníkov bez vlastníctva.
Národná ekonómia vychádza z faktu súkromného vlastníctva. Nevysvetľuje nám ho. Materiálny proces súkromného vlastníctva, ktorým toto vlastníctvo v skutočnosti prechádza, zhŕňa národná ekonómia do všeobecných abstraktných formúl, ktoré majú pre ňu platnosť zákonov. Nechápe tieto zákony, t.j. nedokazuje, ako vyplývajú z podstaty súkromného vlastníctva. Národná ekonómia nám neobjasňuje, prečo sa práca odtŕha od kapitálu a kapitál od pôdy. Napríklad ak určuje vzťah medzi mzdou a ziskom z kapitálu, tak záujem kapitalistov pokladá za posledný dôvod; t.j. predpokladá to, čo by mala vysvetliť. Takisto je to aj s konkurenciou. Vysvetľuje ju z vonkajších okolností. Do akej miery sú tieto vonkajšie, zdanlivo náhodné okolnosti len výrazom nevyhnutného vývoja, o tom nám národná ekonómia nič nehovorí. Videli sme, že sa jej dokonca aj výmena javí ako náhodný fakt. Chamtivosť a vojna medzi chamtivcami, konkurencia, sú jediné kolesá, ktoré národný ekonóm uvádza do pohybu.
Práve preto, že národná ekonómia nechápe súvislosť pohybu, mohlo sa napr. proti učeniu o monopole zasa postaviť učenie o konkurencii, proti učeniu o korporáciách učenie o slobode živnosti, proti učeniu o veľkom pozemkovom vlastníctve učenie o delení pozemkového majetku, pretože konkurenciu, slobodu živnosti a delenie pozemkového majetku vykladali a chápali len ako náhodné, zámerné, násilné, a nie ako nevyhnutné, neodvratné, prirodzené dôsledky monopolu, korporácií a feudálneho vlastníctva.
Teraz je teda našou úlohou pochopiť podstatnú súvislosť medzi súkromným vlastníctvom, chamtivosťou, odtrhnutosťou práce, kapitálu a pozemkového vlastníctva, výmeny a konkurencie atď., súvislosť medzi celým týmto odcudzením a peňažným systémom.
Neprenášajme sa do akéhosi vybájeného prastavu, ako to robí národný ekonóm, keď chce niečo vykladať. Taký prastav nič nevysvetľuje. Iba odsúva otázku do sivej, hmlistej diaľky. Predpokladá vo forme faktu, udalosti to, čo treba vyvodiť, totiž nevyhnutný vzťah medzi dvoma vecami, napríklad medzi deľbou práce a výmenou. Tak vysvetľuje teológia pôvod zla prvotným hriechom, t.j. národný ekonóm vo forme historky pokladá za fakt to, čo má vysvetliť.
My vychádzame z istého ekonomického, prítomného faktu. Robotník chudobnie tým viac, čím väčšie bohatstvo produkuje, čím väčšmi sa jeho výroba rozrastá a mohutnie. Robotník sa stáva tým lačnejším tovarom, čím viac tovarov vytvára. So zhodnocovaním sveta veci sa priamo úmerne znehodnocuje svet ľudí. Práca neprodukuje len tovar, produkuje seba samu a robotníka ako tovar, a to v tom istom pomere, v akom vôbec produkuje tovar.
Tento fakt vyjadruje iba toto: Predmet, ktorý produkuje práca, teda jej produkt, vystupuje oproti nej ako cudzia podstata, ako moc nezávislá od výrobcu. Produktom práce je taká práca, ktorá sa v nejakom predmete fixovala, zvecnila, je to spredmetnenie práce. Uskutočnenie práce je jej spredmetnením. Toto uskutočnenie práce sa v ekonomickej situácii javí ako odskutočnenie robotníka, spredmetnenie ako strata a podrobenie sa predmetu, privlastnenie ako odcudzenie, ako zvonkajštenie. Uskutočnenie práce sa javí ako odskutočnenie v takej miere, že robotník je odskutočňovaný až po smrť hladom. Spredmetnenie sa javí ako strata predmetu v takej miere, že robotníka okrádajú nielen o najnevyhnutnejšie predmety potrebné pre život, ale aj o predmety práce. Dokonca i sama práca sa stáva predmetom, ktorého sa robotník môže zmocniť len s najväčším vypätím síl a v úplne nepravidelných prestávkach. Privlastnenie predmetu sa javí ako odcudzenie v takej miere, že čim viac predmetov robotník vyrába, tým menej môže vlastniť a tým väčšmi sa dostáva pod nadvládu svojho produktu, kapitálu.
Všetky tieto dôsledky spočívajú v určení, že robotník sa má k produktu svojej práce ako k cudziemu predmetu. Pretože pri tomto predpoklade je jasné: Čím je robotník zručnejší, tým mocnejší je cudzí, predmetný svet, ktorý si proti sebe vytvára, tým väčšmi chudobnie on a jeho vnútorný svet, tým menej vlastní. Práve tak je to v náboženstve. Čím viac vkladá človek do boha, tým menej ostáva v ňom samom. Robotník vkladá svoj život do predmetu; no od tejto chvíle život už nepatrí jemu, ale predmetu. Teda čím je táto činnosť väčšia, tým bezpredmetnejší je robotník. Čo je produktom jeho práce, nie je on sám. Teda čim väčší je tento produkt, tým menej je on sám. Zvonkajštenie robotníka v jeho produkte znamená nielen to, že jeho práca sa stáva predmetom, vonkajšou existenciou, ale aj to, že existuje mimo neho, nezávisle od neho, ako niečo cudzie, a že sa voči nemu stáva samostatnou mocou, že život, ktorý prepožičal predmetu, vystupuje proti nemu nepriateľský a cudzo.
Všimnime si teraz bližšie spredmetnenie, produkciu robotníka a v nej odcudzenie, stratu predmetu, jeho produktu.
Bez prírody, bez vonkajšieho zmyslového sveta robotník nemôže nič vytvoriť. Príroda, vonkajší svet je látkou, na ktorej sa jeho práca uskutočňuje, v ktorej je činná, z ktorej a pomocou ktorej produkuje.
Ale ako príroda poskytuje práci životné prostriedky v tom zmysle, že práca nemôže žiť bez predmetov, na ktorých sa vykonáva, tak poskytuje na druhej strane životné prostriedky aj v užšom zmysle, totiž prostriedky fyzickej obživy robotníka samého.
Teda čím väčšmi si robotník svojou prácou osvojuje vonkajší svet, zmyslovú prírodu, tým väčšmi sa pripravuje o životné prostriedky v dvoch smeroch, po prvé, že vonkajší zmyslový svet čím ďalej tým viac prestáva byť predmetom, ktorý náleží jeho práci, životným prostriedkom jeho práce; po druhé, že vonkajší svet, čim ďalej tým viac prestáva byt životným prostriedkom v bezprostrednom zmysle, totiž prostriedkom na fyzickú obživu robotníka.
Z týchto dvoch stránok sa teda robotník stáva otrokom svojho predmetu: po prvé, tým, že uchováva predmet práce, t.j. že uchováva prácu, a po druhé, tým, že uchováva prostriedky na obživu. Po prvé, teda tým, že môže existovať ako robotník, a po druhé, tým, že môže existovať ako fyzický subjekt. Vrcholom tejto poroby je, že sa ako fyzický subjekt udržiava už len ako robotník a že je robotníkom už len ako fyzický subjekt.
(Podľa ekonomických zákonov sa odcudzenie robotníka v jeho predmete prejavuje v tom, že čím viac robotník vyrába, tým menej môže spotrebúvať, čím viac hodnôt vytvára, tým viac stráca na hodnote a dôstojnosti, čim vycibrenejší je jeho výrobok, tým viac znetvorený je robotník, čim civilizovanejší je jeho predmet, tým barbarskejší je robotník, čím mohutnejšia je práca, tým nemohúcejším sa stáva robotník, čim duchaplnejšou sa stáva práca, tým bezduchejším sa stáva robotník, tým väčšmi sa premieňa na otroka prírody.)
Národná ekonómia zastiera odcudzenie v podstate práce tým, že neskúma bezprostredný vzťah medzi robotníkom (prácou) a výrobou. Akože inak! Pre boháča produkuje práca zázračné diela, ale pre robotníka produkuje nedostatok. Vytvára paláce, ale pre robotníka brlohy. Tvorí krásu, ale robotníka mrzačí. Ručnú prácu nahrádza strojmi, ale jednu časť robotníkov vrhá späť k práci barbarskej a z druhej časti robí stroje. Produkuje ducha, ale pre robotníka slabomyseľnosť, kretenizmus.
Bezprostredný vzťah práce k jej produktom je vzťah robotníka k predmetom jeho výroby. Vzťah majetného k predmetom výroby a k samej výrobe je len dôsledkom tohto prvého vzťahu. A potvrdzuje ho. Túto druhú stránku preskúmame neskôr. Ak sa teda pýtame: Aký je podstatný vzťah práce, pýtame sa, aký je vzťah robotníka k výrobe.
Doteraz sme skúmali odcudzenie, zvonkajštenie robotníka len z jednej stránky, totiž jeho vzťah k produktom vlastnej práce. Lenže odcudzenie sa prejavuje nielen vo výsledku, ale aj v akte výroby, v samej výrobnej činnosti. Ako by sa mohol robotník stavať cudzo voči produktu svojej činnosti, keby sa v akte výroby neodcudzoval sebe samému? Veď produkt je len výsledkom činnosti, výroby. Ak je teda produktom práce zvonkajštenie, musí byť sama výroba činným zvonkajštením, zvonkajštením činnosti, činnosťou zvonkajštenia. V odcudzení predmetu práce sa zhrnuje len odcudzenie, zvonkajštenie v činnosti práce samej.
V čom teda spočíva zvonkajštenie práce?
Po prvé, v tom, že práca je pre robotníka vonkajšia, t.j. nepatrí k jeho podstate, že teda robotník vo svojej práci seba samého nepotvrdzuje, ale popiera, že sa v nej necíti dobre, ale nešťastne, že v nej nevyvíja slobodnú fyzickú ani duševnú energiu, ale trýzni svoje telo a ruinuje svojho ducha. Pri sebe sa teda cíti robotník až mimo práce, a v práci sa cíti mimo seba. Doma je, keď nepracuje, a keď pracuje, nie je doma. Jeho práca teda nie je dobrovoľná, ale vynútená, je nútenou prácou. Nie je teda uspokojením nejakej potreby, ale iba prostriedkom na uspokojovanie potrieb mimo nej. Jej cudzota sa najvypuklejšie ukazuje v tom, že len čo tu nie je fyzicky alebo iný nátlak, uteká sa pred prácou ako pred morom. Vonkajšia práca, práca, v ktorej sa človek zvonkajšťuje, je práca sebaobetovania, trýznenia. Napokon vonkajškovosť práce sa pre robotníka prejavuje v tom, že práca nie je jeho, ale niekoho iného, že nepatrí jemu, že v nej nenáleží sebe samému, ale niekomu inému. Podobne ako v náboženstve vlastná činnosť ľudskej fantázie, ľudského mozgu a ľudského srdca pôsobí na indivíduum nezávisle od neho, t.j. ako cudzia, božská alebo diabolská činnosť, tak ani robotníkova činnosť nie je jeho vlastnou činnosťou. Patrí niekomu inému, robotník v nej stráca seba samého.
Výsledkom preto je, že človek (robotník) sa cíti slobodne činným už len vo svojich zvieracích funkciách, v jedení, pití a plodení, nanajvýš ešte v bývaní, ozdobovaní sa atď., a vo svojich ľudských funkciách sa cíti už len ako zviera. Zvieracie sa stáva ľudským a ľudské zvieracím.
Jedenie, pitie, plodenie atd. sú síce tiež typicky ľudské funkcie. Ale v abstrakcii, ktorá ich oddeľuje od ostatného okruhu ľudskej činnosti a robí z nich posledné a výlučné konečné ciele, sú zvieracie.
Akt odcudzenia praktickej ľudskej činnosti, prácu, sme skúmali z dvoch stránok. 1. Vzťah robotníka k produktu práce ako k cudziemu predmetu, ktorý nad ním vládne. Tento vzťah je zároveň vzťahom k vonkajšiemu zmyslovému svetu, k prírodným predmetom ako k cudziemu, nepriateľskému svetu. 2. Vzťah práce k aktu výroby v rámci práce. Tento vzťah je robotníkovým vzťahom k jeho vlastnej činnosti ako k cudzej, jemu nepatriacej, je to teda činnosť ako utrpenie, sila ako bezmocnosť, plodenie ako kastrácia; robotníkova vlastná fyzická a duševná energia, jeho osobný život – veď čo iné je život než činnosť – prejavuje sa ako činnosť, ktorá je namierená proti nemu samému, ktorá je od neho nezávislá a ktorá mu nepatrí. Sebaodcudzenie, podobne ako predtým odcudzenie veci.
Z obidvoch doterajších určení máme teraz vyvodiť ešte aj tretie určenie odcudzenej práce.
Človek je rodová bytosť, a to nielen tým, že prakticky a teoreticky robí rod, svoj vlastný, ako aj rod ostatných vecí svojim predmetom, ale aj tým – a toto je len iný vyraz pre tú istú vec – že sa k sebe samému stavia ako k prítomnému, živému rodu tým, že sa k sebe stavia ako k univerzálnej, a preto slobodnej bytosti.
Rodový život, tak u človeka, ako aj u zvieraťa, spočíva z fyzického hľadiska, po prvé, v tom že človek (ako aj zviera) žije z neorganickej prírody, a o koľko je človek univerzálnejší než zviera, o toľko univerzálnejšia je sféra neorganickej prírody, z ktorej žije. Ako rastliny, zvieratá, kamene, vzduch, svetlo atd. teoreticky tvoria časť ľudského vedomia, jednak ako predmety prírodnej vedy, jednak ako predmety umenia – jeho duchovnú neorganickú prírodu, prostriedky duchovného života, ktoré až po úprave môže užívať a stráviť – tak tvoria aj prakticky časť ľudského života a ľudskej činnosti. Fyzicky žije človek len z týchto prírodných produktov, nech už ide o potravu, kurivo, odev, obydlie atd. Univerzálnosť človeka sa prakticky prejavuje práve v univerzálnosti, ktorá z celej prírody robí neorganické telo človeka, a to jednak pokiaľ je príroda 1. bezprostredným prostriedkom k životu, jednak pokiaľ je 2. hmotou, predmetom a nástrojom jeho životnej činnosti. Príroda je neorganickým telom človeka, totiž príroda, pokiaľ sama nie je ľudským telom. Človek žije z prírody, čo znamená: Príroda je jeho telom, s ktorým musí ostať spätý nepretržitým procesom, aby nezomrel. Že fyzicky a duševný život človeka súvisí s prírodou, má len ten zmysel, že príroda súvisí sama so sebou, lebo človek je časťou prírody.
Keďže odcudzená práca odcudzuje človeku 1. prírodu, 2. jeho samého, jeho vlastnú činnú funkciu, jeho životnú činnosť, odcudzuje človeku i rod; z rodového života mu robí prostriedok individuálneho života. Po prvé, odcudzuje rodový život a individuálny život, a po druhé, z individuálneho života v jeho abstrakcii robí účel života rodového, taktiež v jeho abstraktnej a odcudzenej forme.
Po prvé pretože sa človeku práca, životná činnosť, sám produktívny život javí jen ako prostriedok na uspokojenie istej potreby, potreby udržať fyzickú existenciu. Ale produktívny život je život rodový. Je to život, ktorý plodí život. V spôsobe životnej činnosti spočíva cely charakter určitej species, jej rodový charakter, a slobodná vedomá činnosť je rodovým charakterom človeka. Život sa javí len ako prostriedok k životu.
Zviera je bezprostredne totožné so svojou životnou činnosťou. Neodlišuje sa od nej. Je touto činnosťou. Človek zo svojej životnej činnosti robí predmet svojho chcenia a vedomia. Má vedomú životnú činnosť. Nie je to určenosť, s ktorou by bezprostredne splýval. Vedomá životná činnosť odlišuje človeka, bezprostredne od životnej činnosti zvieraťa. Práve len tým je rodovou bytosťou. Alebo je len vedomou bytosťou, t.j. jeho vlastný život mu je predmetom iba preto, že je rodovou bytosťou. Jedine preto je jeho činnosť činnosťou slobodnou. Odcudzená práca prevracia tento vzťah v tom zmysle, že človek práve preto, lebo je vedomou bytosťou, robí zo svojej životnej činnosti, zo svojej podstaty číry prostriedok svojej existencie.
Praktickým utváraním predmetného sveta, spracúvaním neorganickej prírody sa človek osvedčuje ako vedomá rodová bytosť, t.j. ako bytosť, ktorá sa má k rodu ako k svojej vlastnej bytosti alebo k sebe ako k bytosti rodovej. Zviera síce tiež produkuje. Stavia si hniezdo, obydlie, ako včela, bobor, mravec atd. Lenže produkuje iba to, čo produkuje bezprostredne pre seba alebo pre svoje mláďatá; produkuje jednostranne, zatiaľ čo človek produkuje univerzálne; zviera produkuje len pod tlakom bezprostrednej fyzickej potreby, zatiaľ čo človek produkuje aj bez fyzickej potreby, naozaj produkuje až vtedy, keď naň táto potreba nedolieha; zviera produkuje len seba, zatiaľ čo človek reprodukuje celú prírodu; produkt zvieraťa patri bezprostredne k jeho fyzickému telu, zatiaľ čo človek sa stavia slobodne k svojmu produktu. Zviera tvorí len podľa miery a potreby species, ku ktorej patrí, zatiaľ čo človek je schopný tvoriť podľa miery akejkoľvek species a vie všade prispôsobiť predmet inherentnej miere; preto človek tvorí aj podľa zákonov krásy.
Práve preto až v spracúvaní predmetného sveta sa človek skutočne osvedčuje ako bytosť rodová. Táto produkcia je jeho činorodým rodovým životom. Zásluhou tejto produkcie sa príroda javí ako jeho dielo a jeho skutočnosť. Predmetom práce je teda spredmetnenie rodového života človeka: tým, že sa človek zdvojnásobuje nielen intelektuálne, ako vo vedomí, ale aj činorodo, skutočne, a že teda nazerá sám seba vo svete, ktorý sám utvoril. Preto tým, že odcudzená práca pozbavuje človeka predmetu jeho produkcie, pozbavuje ho aj jeho rodového života, jeho skutočnej rodovej predmetnosti a jeho prednosť oproti zvieraťu mení na nedostatok, že sa mu odníma jeho neorganické telo, príroda.
Práve tak tým, že odcudzená práca degraduje vlastnú činnosť, slobodnú činnosť na prostriedok, robí z rodového života človeka prostriedok jeho fyzickej existencie.
Vedomie, ktoré má človek o svojom rode, mení sa teda odcudzením v tom zmysle, že sa mu rodový život stáva prostriedkom.
Čiže odcudzená práca:
3. z rodovej bytosti človeka, tak z prírody, ako aj z jeho duchovnej rodovej schopnosti, robí podstatu človeku cudziu, prostriedok jeho individuálnej existencie. Odcudzuje človeku vlastné telo, tak prírodu, ktorá je mimo neho, ako aj jeho duchovnú podstatu, jeho ľudskú podstatu.
4. Bezprostredným dôsledkom toho, že človek je odcudzený produktu svojej práce, svojej životnej činnosti, svojej rodovej bytosti, je odcudzenie človeka človeku. Keď človek stoji zoči-voči sebe samému, stojí voči nemu druhý človek. To, čo platí o vzťahu človeka k jeho práci, k produktu jeho práce a k nemu samému, platí aj o vzťahu človeka k druhému človeku, k práci a predmetu práce druhého človeka.
Téza, že človeku je jeho rodová bytosť odcudzená, znamená vôbec, že človek je odcudzený človeku, ako je každý z nich odcudzený ľudskej podstate.
Odcudzenie človeka a vôbec každý vzťah, v ktorom človek vystupuje sám voči sebe samému, uskutočňuje sa, vyjadruje sa až vo vzťahu, v ktorom človek vystupuje voči druhému človeku.
Teda vo vzťahu odcudzenej práce každý človek pozerá na druhého človeka podľa meradla a vzťahu, v ktorom je on sám ako robotník.
Vychádzali sme z faktu národnej ekonómie, z odcudzenia robotníka a jeho produkcie. Vyslovili sme pojem tohto faktu: odcudzená, zvonkajštená práca. Analyzovali sme tento pojem, teda analyzovali sme holý ekonomicky fakt.
Pozrime sa teraz ďalej, ako sa pojem odcudzenej, zvonkajštenej práce musí vyjadriť a zobraziť v skutočnosti.
Ak iní je produkt práce cudzí, ak proti mne vystupuje ako cudzia moc, komu potom patri?
Ak moja činnosť nepatrí mne, ak je cudzou, nanútenou činnosťou, komu potom patrí?
Nejakej inej bytosti, nie mne.
Kto je táto bytosť? Bohovia? Isteže sa v prvých štádiách najdôležitejšia produkcia, ako napríklad stavba chrámov atď. v Egypte, Indii, Mexiku, zjavuje v službe bohom a produkt tiež patrí bohom. Lenže sami bohovia nikdy neboli zamestnávateľmi. Takisto ani príroda. A aké by to aj bolo protirečenie, keby sa človek, čim viac si svojou prácou podrobuje prírodu, čím viac sa vďaka zázrakom priemyslu stávajú zbytočnými zázraky bohov, kvôli týmto mocnostiam zriekol radosti z produkcie a užívania produktu.
Cudzou bytosťou, ktorej patrí práca a produkt práce, ktorá prácou disponuje a ktorá produkt práce užíva, môže byť len sám človek.
Ak produkt práce nepatrí robotníkovi, ak je cudzou, proti nemu stojacou mocou, je to možné len preto, že patrí inému človeku mimo robotníka. Ak mu je jeho činnosť súžením, musí byť niekomu inému pôžitkom a životnou radosťou. Nie bohovia, nie príroda, iba sám človek m8že byť touto cudzou mocou nad človekom.
Pripomeňme si ešte raz tézu, ktorú sme predtým formulovali, že vzťah človeka k sebe samému je preňho predmetný, skutočný až v jeho vzťahu k druhému človeku. Ak sa teda k produktu svojej práce, k svojej spredmetnenej práci stavia ako k predmetu cudziemu, nepriateľskému, mocnému, od neho nezávislému, potom sa k nemu stavia tak, že nejaký iný, jemu cudzí, nepriateľský, mocný, od neho nezávislý človek je pánom tohto predmetu. Ak sa k svojej vlastnej činností stavia ako k činnosti neslobodnej, potom sa k nej stavia ako k činnosti v službe, pod nadvládou, útlakom a jarmom iného človeka.
Každé sebaodcudzenie človeka sebe a prírode sa prejavuje vo vzťahu, ktorý človek dáva sebe, prírode voči iným, od neho odlišným ľudom. Preto sa náboženské sebaodcudzenie nevyhnutne prejavuje vo vzťahu svetskej osoby ku kňazovi alebo aj, keďže tu ide o intelektuálny svet, k sprostredkovateľovi atď. V praktickom, skutočnom svete sa m8že sebaodcudzenie prejavovať len v praktickom, skutočnom vzťahu k iným ľudom. Praktický je aj prostriedok, ktorým sa odcudzenie uskutočňuje. Človek teda odcudzenou prácou utvára nielen svoj vzťah k predmetu a k aktu výroby ako k cudzím a nepriateľským mocnostiam; utvára aj vzťah, v ktorom sú iní ľudia k jeho produkcii a k jeho produktu, a vzťah, v ktorom je on k týmto iným ľudom. Tak ako utvára svoju vlastnú produkciu ako svoje odskutočnenie, ako z nej robí svoj trest, tak ako zo svojho vlastného produktu robí stratu, produkt nepatriaci jemu, tak utvára aj nadvládu toho, kto neprodukuje nad produkciou a nad produktom. Ako si svoju vlastnú činnosť odcudzuje, tak cudziemu prisudzuje činnosť, ktorá nie je činnosťou tohto cudzieho.
Doteraz sme tento vzťah skúmali z hľadiska robotníka a neskôr ho preskúmame aj z hľadiska nerobotnika.
Teda odcudzenou, zvonkajštenou prácou utvára robotník vzťah medzi prácou a človekom, ktorému je táto práca cudzia a ktorý stojí mimo nej. Robotníkov vzťah k práci utvára kapitalistov vzťah k práci, alebo nech už akokoľvek nazývame zamestnávateľa. Súkromné vlastníctvo je teda produktom, výsledkom, nevyhnutným dôsledkom zvonkajštenej práce, vonkajšieho vzťahu robotníka k prírode a sebe samému.
Súkromné vlastníctvo teda vyplýva z analýzy pojmu zvonkajštenej práce, t.j. zvonkajšteného človeka, odcudzenej práce, odcudzeného života, odcudzeného človeka.
Pojem zvonkajštenej práce (zvonkajšteného života) sme napokon vyvodili z národnej ekonómie ako výsledok pohybu súkromného vlastníctva. Lenže pri analýze tohto pojmu vysvitá, že hoci sa súkromné vlastníctvo javí ako základ, ako príčina zvonkajštenej práce, je skôr jej dôsledkom, podobne ako pôvodne ani bohovia nie sú príčinou, ale účinkom zmätenia ľudského rozumu. Neskôr sa tento vzťah zrazu mení na vzájomné pôsobenie.
Až na samom vrchole vývinu súkromného vlastníctva sa opäť prejaví toto jeho tajomstvo, totiž, po prvé, že súkromné vlastníctvo je produktom zvonkajštenej práce, a po druhé, že je prostriedkom, ktorým sa práca zvonkajšťuje, že je realizáciou tohto zvonkajštenia.
Tento výklad nám hneď osvetlí rozličné, doteraz nevyriešené kolízie.
Národná ekonómia vychádza z práce ako z najvlastnejšej duše výroby, a predsa práci nedáva nič a súkromnému vlastníctvu dáva všetko. Proudhon z tohto protirečenia vyvodil záver v prospech práce a proti súkromnému vlastníctvu. Ale my chápeme vec tak, že toto zdanlivé protirečenie je protirečením odcudzenej práce samej so sebou a že národná ekonómia iba vyslovila zákony odcudzenej práce.
Preto chápeme aj to, že mzda a súkromné vlastníctvo sú totožné: pretože tam, kde produkt, predmet práce sám platí prácu, je mzda len nevyhnutným dôsledkom odcudzenia práce; veď v mzde sa ani práca nejaví ako samoúčel, ale ako služobník mzdy. Neskôr to rozvedieme a teraz vyvodíme už len niektoré dôsledky. Násilné zvýšenie mzdy (nehovoriac o všetkých ostatných ťažkostiach ani o tom, že je to nezdravý stav a dal by sa udržať tiež len násilím) by teda nebolo ničím iným, iba lepšou odmenou otrokov a ani robotník, ani práca by tým nedospeli k svojmu ľudskému určeniu a ľudskej dôstojnosti.
Ba aj rovnosť miezd, ktorú požaduje Proudhon, zmení len vzťah terajšieho robotníka k jeho práci na vzťah všetkých ľudí k práci. Spoločnosť sa v tom prípade chápe ako abstraktný kapitalista.
Mzda je bezprostredným dôsledkom odcudzenej práce a odcudzená práca je bezprostrednou príčinou súkromného vlastníctva. Teda ak padne jedna stránka, musí padnúť aj druhá.
2. Zo vzťahu odcudzenej práce k súkromnému vlastníctvu ďalej vyplýva, že sa emancipácia spoločnosti od súkromného vlastníctva atď., od poroby, vyjadruje v politickej forme emancipácie robotníkov nielen preto, lebo ide len o ich emancipáciu, ale preto, lebo ich emancipácia obsahuje všeobecne ľudskú emancipáciu, ktorá je v nej obsiahnutá preto, lebo Celá ľudská poroba je zahrnutá vo vzťahu robotníka k výrobe a všetky vzťahy poroby sú len obmenami a dôsledkami tohto vzťahu.
Ako sme z pojmu odcudzenej, zvonkajštenej práce analýzou dospeli k pojmu súkromného vlastníctva, tak možno pomocou týchto dvoch faktorov vysvetliť všetky ekonomické kategórie a v každej kategórii, ako napríklad v čachrovaní, v konkurencii, v kapitáli, v peniazoch, sa znova stretávame s určitým a rozvinutým výrazom len týchto prvých základov.
Skôr ako preskúmame tieto javy, pokúsme sa vyriešiť ešte dve úlohy.
1. Určiť všeobecnú podstatu súkromného vlastníctva, ako vyplynula v podobe výsledku odcudzenej práce, v jej vzťahu k naozaj ľudskému a spoločenskému vlastníctvu.
2. Predpokladali sme odcudzenie práce, jej zvonkajštenie ako fakt a tento fakt sme analyzovali. Teraz sa pýtame, ako je možné, že človek svoju prácu zvonkajšťuje, odcudzuje? Ako je toto odcudzenie založené v podstate ľudského vývoja? K vyriešeniu úlohy sme sa dostali značne bližšie už tým, že sme otázku o pôvode súkromného vlastníctva premenili na otázku o vzťahu zvonkajštenej práce k vývinovému procesu ľudstva. Veď keď hovoríme o súkromnom vlastníctve, myslíme si, že máme do činenia s nejakou vecou mimo človeka. Keď hovoríme o práci, máme do činenia bezprostredne so samým človekom. Táto nová formulácia otázky je zároveň už aj jej vyriešením.
ad 1. Všeobecná podstata súkromného vlastníctva a jej vzťah k naozaj ľudskému vlastníctvu.
Pre nás sa zvonkajštená práca rozpadá na dve súčasti, ktoré sa navzájom podmieňujú, alebo sú len odlišnými výrazmi toho istého vzťahu: privlastňovanie sa javí ako odcudzenie, ako zvonkajštenie, a zvonkajštenie ako privlastňovanie, odcudzenie ako pravé zdomácnenie.
Skúmali sme jednu stránku, zvonkajštenú prácu vzhľadom na samého robotníka, t.j. vzťah zvonkajštenej práce k sebe samej. Zistili sme, že produktom, nevyhnutným výsledkom tohto vzťahu je vlastnícky vzťah nerobotnika k robotníkovi a k práci. Súkromné vlastníctvo ako materiálny, súhrnný výraz zvonkajštenej práce zahŕňa obidva vzťahy: robotníkov vzťah k práci a k produktu jeho práce i k nerobotníkovi, ako aj vzťah nerobotníka k robotníkovi a k produktu jeho práce.
Ako sme videli, vzhľadom na robotníka, ktorý si prácou privlastňuje prírodu, privlastňovanie sa javí ako odcudzenie, jeho vlastná činnosť ako činnosť pre druhého a ako činnosť druhého, život ako obetovanie života, produkcia predmetu ako strata predmetu v prospech nejakej cudzej moci, nejakého cudzieho človeka; teraz si všimnime vzťah tohto človeka, ktorý je cudzí práci i robotníkovi, k robotníkovi, k práci a k predmetu práce.
Po prvé, treba poznamenať, že všetko, čo sa u robotníka javí ako činnosť zvonkajšťovania, odcudzovania, javí sa u nerobotníka ako stav zvonkajštenia, odcudzenia.
Po druhé, treba poznamenať, že skutočný, praktický postoj robotníka k výrobe a k výrobku (ako citový stav) sa u nerobotníka, ktorý stojí proti nemu, javí ako postoj teoretický.
Po tretie. Nerobotník robí voči robotníkovi všetko, čo robotník robí voči sebe samému, ale nerobí voči sebe to, čo robí voči robotníkovi.
Skúmajme tieto tri vzťahy bližšie.
Marx, K.: Odcudzená práca. In: Filozoficko-ekonomické rukopisy z r. 1844. In: Marx-Engels: Vybrané spisy. Zväzok 1. Bratislava 1977, s. 60-71.
|
 |
|
2
|
pokračovanie....
Ak moja činnosť nepatrí mne, ak je cudzou, nanútenou činnosťou, komu potom patrí?
Nejakej inej bytosti, nie mne.
Kto je táto bytosť? Bohovia? Isteže sa v prvých štádiách najdôležitejšia produkcia, ako napríklad stavba chrámov atď. v Egypte, Indii, Mexiku, zjavuje v službe bohom a produkt tiež patrí bohom. Lenže sami bohovia nikdy neboli zamestnávateľmi. Takisto ani príroda. A aké by to aj bolo protirečenie, keby sa človek, čim viac si svojou prácou podrobuje prírodu, čím viac sa vďaka zázrakom priemyslu stávajú zbytočnými zázraky bohov, kvôli týmto mocnostiam zriekol radosti z produkcie a užívania produktu.
Cudzou bytosťou, ktorej patrí práca a produkt práce, ktorá prácou disponuje a ktorá produkt práce užíva, môže byť len sám človek.
Ak produkt práce nepatrí robotníkovi, ak je cudzou, proti nemu stojacou mocou, je to možné len preto, že patrí inému človeku mimo robotníka. Ak mu je jeho činnosť súžením, musí byť niekomu inému pôžitkom a životnou radosťou. Nie bohovia, nie príroda, iba sám človek m8že byť touto cudzou mocou nad človekom.
Pripomeňme si ešte raz tézu, ktorú sme predtým formulovali, že vzťah človeka k sebe samému je preňho predmetný, skutočný až v jeho vzťahu k druhému človeku. Ak sa teda k produktu svojej práce, k svojej spredmetnenej práci stavia ako k predmetu cudziemu, nepriateľskému, mocnému, od neho nezávislému, potom sa k nemu stavia tak, že nejaký iný, jemu cudzí, nepriateľský, mocný, od neho nezávislý človek je pánom tohto predmetu. Ak sa k svojej vlastnej činností stavia ako k činnosti neslobodnej, potom sa k nej stavia ako k činnosti v službe, pod nadvládou, útlakom a jarmom iného človeka.
Každé sebaodcudzenie človeka sebe a prírode sa prejavuje vo vzťahu, ktorý človek dáva sebe, prírode voči iným, od neho odlišným ľudom. Preto sa náboženské sebaodcudzenie nevyhnutne prejavuje vo vzťahu svetskej osoby ku kňazovi alebo aj, keďže tu ide o intelektuálny svet, k sprostredkovateľovi atď. V praktickom, skutočnom svete sa m8že sebaodcudzenie prejavovať len v praktickom, skutočnom vzťahu k iným ľudom. Praktický je aj prostriedok, ktorým sa odcudzenie uskutočňuje. Človek teda odcudzenou prácou utvára nielen svoj vzťah k predmetu a k aktu výroby ako k cudzím a nepriateľským mocnostiam; utvára aj vzťah, v ktorom sú iní ľudia k jeho produkcii a k jeho produktu, a vzťah, v ktorom je on k týmto iným ľudom. Tak ako utvára svoju vlastnú produkciu ako svoje odskutočnenie, ako z nej robí svoj trest, tak ako zo svojho vlastného produktu robí stratu, produkt nepatriaci jemu, tak utvára aj nadvládu toho, kto neprodukuje nad produkciou a nad produktom. Ako si svoju vlastnú činnosť odcudzuje, tak cudziemu prisudzuje činnosť, ktorá nie je činnosťou tohto cudzieho.
Doteraz sme tento vzťah skúmali z hľadiska robotníka a neskôr ho preskúmame aj z hľadiska nerobotnika.
Teda odcudzenou, zvonkajštenou prácou utvára robotník vzťah medzi prácou a človekom, ktorému je táto práca cudzia a ktorý stojí mimo nej. Robotníkov vzťah k práci utvára kapitalistov vzťah k práci, alebo nech už akokoľvek nazývame zamestnávateľa. Súkromné vlastníctvo je teda produktom, výsledkom, nevyhnutným dôsledkom zvonkajštenej práce, vonkajšieho vzťahu robotníka k prírode a sebe samému.
Súkromné vlastníctvo teda vyplýva z analýzy pojmu zvonkajštenej práce, t.j. zvonkajšteného človeka, odcudzenej práce, odcudzeného života, odcudzeného človeka.
Pojem zvonkajštenej práce (zvonkajšteného života) sme napokon vyvodili z národnej ekonómie ako výsledok pohybu súkromného vlastníctva. Lenže pri analýze tohto pojmu vysvitá, že hoci sa súkromné vlastníctvo javí ako základ, ako príčina zvonkajštenej práce, je skôr jej dôsledkom, podobne ako pôvodne ani bohovia nie sú príčinou, ale účinkom zmätenia ľudského rozumu. Neskôr sa tento vzťah zrazu mení na vzájomné pôsobenie.
Až na samom vrchole vývinu súkromného vlastníctva sa opäť prejaví toto jeho tajomstvo, totiž, po prvé, že súkromné vlastníctvo je produktom zvonkajštenej práce, a po druhé, že je prostriedkom, ktorým sa práca zvonkajšťuje, že je realizáciou tohto zvonkajštenia.
Tento výklad nám hneď osvetlí rozličné, doteraz nevyriešené kolízie.
Národná ekonómia vychádza z práce ako z najvlastnejšej duše výroby, a predsa práci nedáva nič a súkromnému vlastníctvu dáva všetko. Proudhon z tohto protirečenia vyvodil záver v prospech práce a proti súkromnému vlastníctvu. Ale my chápeme vec tak, že toto zdanlivé protirečenie je protirečením odcudzenej práce samej so sebou a že národná ekonómia iba vyslovila zákony odcudzenej práce.
Preto chápeme aj to, že mzda a súkromné vlastníctvo sú totožné: pretože tam, kde produkt, predmet práce sám platí prácu, je mzda len nevyhnutným dôsledkom odcudzenia práce; veď v mzde sa ani práca nejaví ako samoúčel, ale ako služobník mzdy. Neskôr to rozvedieme a teraz vyvodíme už len niektoré dôsledky. Násilné zvýšenie mzdy (nehovoriac o všetkých ostatných ťažkostiach ani o tom, že je to nezdravý stav a dal by sa udržať tiež len násilím) by teda nebolo ničím iným, iba lepšou odmenou otrokov a ani robotník, ani práca by tým nedospeli k svojmu ľudskému určeniu a ľudskej dôstojnosti.
Ba aj rovnosť miezd, ktorú požaduje Proudhon, zmení len vzťah terajšieho robotníka k jeho práci na vzťah všetkých ľudí k práci. Spoločnosť sa v tom prípade chápe ako abstraktný kapitalista.
Mzda je bezprostredným dôsledkom odcudzenej práce a odcudzená práca je bezprostrednou príčinou súkromného vlastníctva. Teda ak padne jedna stránka, musí padnúť aj druhá.
2. Zo vzťahu odcudzenej práce k súkromnému vlastníctvu ďalej vyplýva, že sa emancipácia spoločnosti od súkromného vlastníctva atď., od poroby, vyjadruje v politickej forme emancipácie robotníkov nielen preto, lebo ide len o ich emancipáciu, ale preto, lebo ich emancipácia obsahuje všeobecne ľudskú emancipáciu, ktorá je v nej obsiahnutá preto, lebo Celá ľudská poroba je zahrnutá vo vzťahu robotníka k výrobe a všetky vzťahy poroby sú len obmenami a dôsledkami tohto vzťahu.
Ako sme z pojmu odcudzenej, zvonkajštenej práce analýzou dospeli k pojmu súkromného vlastníctva, tak možno pomocou týchto dvoch faktorov vysvetliť všetky ekonomické kategórie a v každej kategórii, ako napríklad v čachrovaní, v konkurencii, v kapitáli, v peniazoch, sa znova stretávame s určitým a rozvinutým výrazom len týchto prvých základov.
Skôr ako preskúmame tieto javy, pokúsme sa vyriešiť ešte dve úlohy.
1. Určiť všeobecnú podstatu súkromného vlastníctva, ako vyplynula v podobe výsledku odcudzenej práce, v jej vzťahu k naozaj ľudskému a spoločenskému vlastníctvu.
2. Predpokladali sme odcudzenie práce, jej zvonkajštenie ako fakt a tento fakt sme analyzovali. Teraz sa pýtame, ako je možné, že človek svoju prácu zvonkajšťuje, odcudzuje? Ako je toto odcudzenie založené v podstate ľudského vývoja? K vyriešeniu úlohy sme sa dostali značne bližšie už tým, že sme otázku o pôvode súkromného vlastníctva premenili na otázku o vzťahu zvonkajštenej práce k vývinovému procesu ľudstva. Veď keď hovoríme o súkromnom vlastníctve, myslíme si, že máme do činenia s nejakou vecou mimo človeka. Keď hovoríme o práci, máme do činenia bezprostredne so samým človekom. Táto nová formulácia otázky je zároveň už aj jej vyriešením.
ad 1. Všeobecná podstata súkromného vlastníctva a jej vzťah k naozaj ľudskému vlastníctvu.
Pre nás sa zvonkajštená práca rozpadá na dve súčasti, ktoré sa navzájom podmieňujú, alebo sú len odlišnými výrazmi toho istého vzťahu: privlastňovanie sa javí ako odcudzenie, ako zvonkajštenie, a zvonkajštenie ako privlastňovanie, odcudzenie ako pravé zdomácnenie.
Skúmali sme jednu stránku, zvonkajštenú prácu vzhľadom na samého robotníka, t.j. vzťah zvonkajštenej práce k sebe samej. Zistili sme, že produktom, nevyhnutným výsledkom tohto vzťahu je vlastnícky vzťah nerobotnika k robotníkovi a k práci. Súkromné vlastníctvo ako materiálny, súhrnný výraz zvonkajštenej práce zahŕňa obidva vzťahy: robotníkov vzťah k práci a k produktu jeho práce i k nerobotníkovi, ako aj vzťah nerobotníka k robotníkovi a k produktu jeho práce.
Ako sme videli, vzhľadom na robotníka, ktorý si prácou privlastňuje prírodu, privlastňovanie sa javí ako odcudzenie, jeho vlastná činnosť ako činnosť pre druhého a ako činnosť druhého, život ako obetovanie života, produkcia predmetu ako strata predmetu v prospech nejakej cudzej moci, nejakého cudzieho človeka; teraz si všimnime vzťah tohto človeka, ktorý je cudzí práci i robotníkovi, k robotníkovi, k práci a k predmetu práce.
Po prvé, treba poznamenať, že všetko, čo sa u robotníka javí ako činnosť zvonkajšťovania, odcudzovania, javí sa u nerobotníka ako stav zvonkajštenia, odcudzenia.
Po druhé, treba poznamenať, že skutočný, praktický postoj robotníka k výrobe a k výrobku (ako citový stav) sa u nerobotníka, ktorý stojí proti nemu, javí ako postoj teoretický.
Po tretie. Nerobotník robí voči robotníkovi všetko, čo robotník robí voči sebe samému, ale nerobí voči sebe to, čo robí voči robotníkovi.
Skúmajme tieto tri vzťahy bližšie.
Marx, K.: Odcudzená práca. In: Filozoficko-ekonomické rukopisy z r. 1844. In: Marx-Engels: Vybrané spisy. Zväzok 1. Bratislava 1977, s. 60-71.
|
|
|
3
|
Tlupa cikánů táhne na úřad pro sociální dávky. Úřednice je pokropí střelbou ze samopalu a vyděšeným svědkům vysvětlí:
"To byla poslední dávka, na kterou měli nárok!"
 |
|
|
|
