O trojhlavej ťažkosti

Stalo sa to za veľmi dávnych čias, keď ešte neboli ani rozprávky, pretože sa hovorilo presne to, čo sa naozaj stalo, a nikto si nič nevymýšľal. Preto všetko, čo vám dnes poviem, je pravda pravdúca, a kto neverí, nech sa ide presvedčiť do najstaršej minulosti.
Teda v tom dávnom čase a v nepreniknuteľnom lese žil zver, o ktorom sa ani v učených knihách nepíše, pretože ho dodnes neobjavili. Ten zver bol velikánsky ako superhora, dlhánsky ako superklobása, takže zaberal pomerne dosť veľa miesta na tom predpotopnom svete.
Volal sa Bronchioichtioldiniolsaunus - teda meno primeranej dĺžky. Ako každá bytosť, aj on mal svoju zvláštnosť, aby každý hneď poznal, že je to on, a nie napríklad nejaký obyčajný jazvečík. Tá zvláštnosť bola, že milý bronchioichtioldiniolsaunus nemal ešte potomkov, pretože sa nerozmnožoval delením ani násobením, ale rozmnožoval sa tak, že každých stotisíc rokov zniesol jedno vajce nadzvukovej veľkosti. A z toho vajca sa za ďalších stotisíc rokov vyliahol potomok, bronchio-ichtioldiniolsaunovské mláďa.
Žil teda horemenovaný - nazvime ho pre nedostatok času len zver - teda žil tento zver načisto bez príbuzných. Vajce bolo síce dávno znesené, ale pretože stotisíc rokov nie je krátky čas, musel trpezlivo čakať na svojho potomka. Čakal teda, z miesta sa nepohol, a tak sa stalo, že tam od sedenia načisto zdrevenel, machom obrástol a odvtedy o ňom nič nechyrovať. Preto sa ani do prírodopisu nedostal a jeho ďalší osud nás nezaujíma.
Teraz, naopak, začne nás zaujímať potomok, teda to vajce, ktoré puklo presne na stotisíci rok od znesenia. Puklo, okolité zvery mysleli, že vystrelila nová sopka, ale nie. Z vajca, ktoré za tých stotisíc rokov obrástlo rôznym rastlinstvom a stromami, vyliezla nová, čerstvovyliahnutá a dovtedy nikým nevídaná postava: mala tri hlavy, na každej všetky náležitosti, teda aj papuľku. Nie hocijakú, ale oheň pľujúcu a okolie tak osvetľujúcu. My by sme hneď vedeli, že to bol trojhlavý šarkan, no vtedajšie bytosti nepoznali rozprávky, keďže nebola ani televízia, ani rozhlas, ani žiadne novinové správy! Nuž len všetci hľadeli na toho trojhlavca a trojhlavec podobne: okolie si pozerá, aj sám seba, aby vedel, do čoho sa vyliahol a čo je.
Vtedy prvá šarkania hlava povedala:
- Idem tamto k rieke, zdá sa, že je to Níl. Napijem sa a vykúpem, nech sa po tom vyliahnutí a stotisíročnom sprešovaní trocha osviežim.
- To teda nie! - povedala druhá šarkania hlava. - Ja teraz vyleziem hentá na skalu, kde slniečko pripeká, ľahnem si, lebo mi za tie roky lámka sadla do čelových dutín!
- Chacha! - zarehlila sa diabolsky hlava tretia, a teda posledná. - Nejde sa do vody ani na skaliská, ale ide sa do najbližšej jaskyne a ide sa ta zjesť dáku neandertálsku princeznú: Neúrečne mi vytrovilo, chuachuachua!
Vadia sa hlavy, škriepia sa, kazia tým škrekom staré zlaté časy. A keď sa nijakovsky nevedeli dohodnúť, dohodli sa, že popýtajú o radu niekoho, kto sa vyliahol aspoň pár storočí pred nimi, a má teda väčšie skúsenosti.
Ide šarkan, tri nespokojné hlavy musí so sebou vliecť a každého, na koho natrafí, sa pýta:
- Ktorej hlave mám vyhovieť?
A každý zver aj každá rastlina, aj každý neandertálsky občan odpovie:
- Čože nás do toho? Svet je veľký, nech si na ňom každý robí, čo chce!
Šarkanie hlavy začínajú zúriť, prenáramná zvada prepuká, nuž nečudo, že ju začuje aj sedením zdrevenený a machom obrastený rodič Bronchioichtioldiniolsaunus. Pohnúť sa síce nemôže, ale dosiaľ nezdrevenenou rečou zreve a trom hlavám sa zdá, že priam z tej machnatej hory vychádza prorocký hlas, ktorý vraví:
- Ej, potomok biedny, trojhlavým nešťastím potrafený! Keby som bol vedel, čo sa z toho vajca vyliahne, dávno by som ho bol zjedol ako hemendex! Ale už je darmo, keď si raz tu, aspoň zvadu nevnášaj medzi pokojamilovných dinosaurov! Vylez presne o polnoci stredoeurópskeho času na môj chrbát, teda na machnatú horu, ktorú vidíš pred sebou. Nájdeš tam dva čarodejné orechy. V jednom je lepidlo, v druhom je delidlo. Vypi to lepidlo, a všetky tvoje hlavy budú mať rovnaké, teda zlepené myšlienky.
Zaradoval sa šarkan, pod prasličky si sadol a čakal na tú potrebnú polnoc. Keď nadišla, vydriapal sa na rodičovský chrbát, teda na tú horu, a fakt! Našiel tam dva orechy. No pretože šarkan bol čerstvo vyliahnutý a čítať sa ešte nenaučil, nezbadal, čo mu treba vypiť, a pravdu vraviac, ani o tom veľmi nerozmýšľal. Ktože by bol rozmýšľal v tých starých zlatých časoch, keď sa za to ešte nedávali vysvedčenia! Nuž vypil ten chudák všetkými tromi papuľkami namiesto lepidla - delidlo.
Keď ho prehltla aj tretia hlava - bááác! Zhrmotalo to, zarevalo - a namiesto šarkana stáli tu tri bytosti, na seba aj podobné, aj nepodobné, ale naveky od seba oddelené: Prvá bola nílsky krokodíl, ktorý sa dodnes špľachoce v nílskych vlnách. Druhá bola jašterička, čo sa dodnes na skalách vyhrieva. A tretia? Uhádli ste! Rozprávkový šarkan, ktorý dodnes v rozprávkach striehne na princezné a straší pokoj amilovných rozhlasových poslucháčov a televíznych kukáčov.

En ten týnus drakulínus,
mínus bínus kočinčínus,
hlavolamus triolínus,
elce pelce draus,
rozprávka je aus!

A clovek ma len jednu hlavu a niekedy ma v nej vacsi chaos ako ten potomok trojhlavy

👍: dorota

jeee, to je ale lubezna trojrozprávka. takú peknú tému na počítanie a po-čítanie nikto dávno nedal, mnamiham

paci s ami styl akym je napisana

Planéta pravdy

Nasledujúca stránka je odpísaná z učebnice dejepisu, ktorú používajú na planéte Mun. Hovorí sa v nej o veľkom vedcovi menom Brun (všimnite si, že všetky slová sa tam končia na „un": napríklad nehovorí sa luna, ale „lun lun". Kukurici sa hovorí „hm kukuricun", cibuli „lun cibuľun", atď.). Tak počúvajte:
Vynálezca Brun žil dvetisíc rokov, nateraz je zakonzervovaný v chladničke, z ktorej sa prebudí o 49 000 storočí, a znova začne žiť. Bol ešte dieťaťom v plienkach, keď vynašiel stroj na výrobu dúhy. Tento stroj fungoval na vodu a mydlo, ale namiesto jednoduchých bublín vychádzali z neho dúhy všetkých veľkostí, ktoré sa mohli ťahať z jednej strany oblohy na druhú a dali sa použiť na všeličo, aj na vešanie a sušenie bielizne. Keď sa Brun v detskom útulku hral s dvoma paličkami, vynašiel vrták na vŕtanie dier do vody. Tento vynález vysoko oceňovali najmä rybári a krátili si ním čas, keď ryby nebrali.
V prvej základnej vynašiel stroj na šteklenie hrušiek, hrniec na smaženie ľadu, váhu na váženie mračien, telefón, ktorým sa možno zhovárať s kameňmi, hudobné kladivo, ktoré pri zatĺkaní klincov hralo prekrásne symfónie, atď.
Trvalo by veľmi dlho, keby sme chceli spomenúť všetky jeho vynálezy. Uvedieme iba najslávnejší, totiž stroj na hovorenie klamstiev. Fungoval na žetóny. Za jeden žetón sa dalo počuť štrnásťtisíc klamstiev. Tento stroj obsahoval všetky nepravdy sveta: ktoré ľudia už povedali, ktoré práve vymýšľali a ktoré budú môcť vymyslieť v budúcnosti. Keď stroj začal odriekať všetky možné klamstvá, ľudia boli nútení hovoriť vždy pravdu. Preto planéta Mun sa volá aj Planétou pravdy.

Hm Dorota s tvojej mudrosti ide strach , potom sa ta chlapi boja

ale ved no, tie rozpravky su uzasne! ked si tak predstavim rozhadaneho draka...a planetu kde sa kazdy boji zaklamat.

👍: ruwolf

Ja si cim dalej myslim, ze ludia miluju klamstva, hlavne nech nepocuju nic zle sami o sebe...chore, ale dnes mi to jeden clovek len potvrdil

coze ti potvrdil a ako? noze to rozved, sestra

dorotka nechala som sa trosku uniest, obcas sa to stava...proste uz dlhsie sledujem ako posobi..a vcera sa jeden moj kolega urazil, no ako vzdy, ked pocuje o sebe aj nieco ine ako to, ze je dokonaly...

Znalosť a poloznalosť

Štyri žaby sedeli na kmeni, ktorý plával na kraji rieky. Náhle zachytil kmeň prúd vody a zvoľna ho unášal po rieke. Žaby mali radosť a boli priamo nadšené, pretože nikdy predtým neplávali. Po chvíľke prehovorila prvá žaba:"Toto je veru najúžasnejší kmeň. Hýbe sa ako živý. Žiadny takýto kmeň nebol nikdy predtým známy." Potom sa ozvala druhá žaba:"Nie, priateľka, kmeň je ako iné kmene a nehýbe sa. To rieka ubieha k moru a unáša nás a kmeň so sebou." A tretia žaba prehlásila:"Ani kmeň, ani rieka sa nehýbu. Pohyb je v našej mysli. Pretože bez myslenia sa nič nehýbe."
A tri žaby sa začali prieť o to, čo sa skutočne hýbe. Hádka bola stále ostrejšia a hlasitejšia, nemohli sa však zhodnúť. Potom sa obrátili ku štvrtej žabe, ktorá až do tejto chvíle pozorne počúvala, avšak mlčala a spýtali sa jej na mienku. Štvrtá žaba riekla:"Každá z vás má pravdu a žiadna z vás sa nemýli. Pohyb je v kmeni, vo vode a takisto v našom myslení." Tri žaby sa veľmi rozhnevali, pretože žiadna z nich nechcela pripustiť, že práve ona nemá celú pravdu a že druhé dva sa celkom nemýlia.

Potom sa prihodila zvláštna vec. Tri žaby sa zhlukli k sebe a zvrhli tú štvrtú z kmeňa do rieky.

Láska a nenávisť

Jedna žena riekla mužovi:"Milujem vás."
Muž na to odpovedal:"Moje srdce je hodné vašej lásky."
Žena sa ho spýtala:"Vy ma nemilujete?"
A muž sa na ňu iba díval a nič nevravel. Vtedy žena vykríkla:"Nenávidím vás."
A muž prehlásil:"Potom je moje srdce hodné i vašej nenávisti."

Za mojou samotou

Za mojou samotou je iná samota a pre toho, kto ju obýva, je moja osamelosť rušným trhoviskom a moje ticho je zmätkom zvukov. Som príliš mladý a príliš nekľudný, než aby som hľadal tu vyššiu samotu. Hlasy onoho údolia dosiaľ ťažia môj sluch, ich tiene mi prehradzujú cestu a ja nemôžem ísť.
Za týmito kopcami je kúzelný ráj a pre toho, kto žije vo vnútri, je môj kľud len vzdušným vírom a moje okúzlenie ilúziou. Som príliš mladý a príliš nespútaný, než aby som hľadal ten posvätný háj. Chuť krvi mi lipne v ústach a luk i šípy mojich otcov mi dosiaľ spočívajú v ruke, nemôžem ale ísť.
Za týmto zložitým ja žije moje slobodnejšie ja. Pre neho sú moje sny bitvou v šere a moje túžby šuchotaním kostí. Som príliš mladý a príliš zneuctený, než aby som bol svojím slobodnejšim ja.

A ako sa mám stať svojím slobodnejším ja? Iba ak by som zabil svoje obtiažnejšie ja, iba ak by sa všetci ľudia stali slobodnými.
Ako majú moje listy lietať spievajúc vo vetre, keď moje korene budú vädnúť v temnote?
Ako sa má orol vo mne vznášať k slnci, dokiaľ moji operenci neopustia hniezdo, ktoré som pre ne postavil vlastným zobákom?

(moja oblubena. nema odpoved.melancholicka.)