Hoď ma hore
prihlásenie:
Registrácia  |  Zabudnuté heslo
tu sa nachádzate: hlavná stránka  kultúra  téma
kategórie:  

O slovenčine v roku Štúra

5
reakcií
1130
prečítaní
Tému 15. februára 2015, 22:12 založil Kasafran.

podobné témy:



1.
označiť príspevok

Kasafran
   15. 2. 2015, 22:12 avatar
17. 2. 2015 o 19.30 O slovenčine v roku Štúra
O slovenčine v Modrom salóne Činohry SND je séria podujatí, ktoré budú v roku 200. výročia narodenia Ľudovíta Štúra venované reči a jazyku. Celou sériou podujatí vás bude sprevádzať jazykovedkyňa a zároveň herečka Ingrid Hrubaničová, ktorá je spolu s dramaturgom Petrom Kováčom aj autorkou konceptu. Hosťami jednotlivých večerov budú vynikajúci slovenskí odborníci na jazyk a na témy s ním súvisiace. Ukážky z diel slovenských autorov budú recitovať, čítať či prednášať herci Činohry SND. Vo februári sa budeme zaoberať samotnou Štúrovou reformou jazyka Od Proglasu po Bernoláka II. Hosť: Štefan Bučko
literárna vedkyňa Erika Brtáňová
historik Vincent Múcska
jazykovedec Pavol Žigo Autori konceptu: Ingrid Hrubaničová a Peter Kováč Moderuje: Ingrid Hrubaničová

20. 3. o 19:30 O slovenčine v roku Štúra
Štúrova kodifikácia spisovnej slovenčiny uprostred hlasov "za a proti". Jej reálne dobové uplatnenie a kultúrno-spoločenský význam. Hostia:
filozof Tibor Pichler
literárny vedec Rudolf Chmel
jazykovedec Pavol Žigo
recituje Dušan Jamrich Hudobný hosť: Boris Lenko Moderuje: Ingrid Hrubaničová

17. 4. o 19:30 O slovenčine v roku Štúra
Prítomnosť diela Ľudovíta Štúra vo vývine jazykovedného systému a jeho spoločensko-politická reflexia na Slovensku po roku 1918. Hostia:
historik Ivan Kamenec
jazykovedec Pavol Žigo
recituje Štefan Bučko Hudobný hosť: Boris Lenko Moderuje: Ingrid Hrubaničová
Súhlasí Sloven


2.
označiť príspevok

Sloven muž
   16. 2. 2015, 21:00 avatar
Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí

Dlho, ako viete, bratia, ležalo vo sne Slovenstvo, rodina naša, nepohnute, prirazené k zemi víchricou hroznou dávnych časov, i bolo - omráčené ňou - stratilo a opustilo samo seba. Pohlo sa síce v letiacich vekoch lecikedy tu i tam dačo pod šerom z víchrice tej na Slovenstvo rozsiatym, ale tie pohnutia, i samy súc malé i dotkýnajúc sa hlboko zaspalých, nezdurkali Slovenstvo, ale prebehli a stratili sa ako urobené kolá na vodách. V našich časoch pohnutia tieto stali sa i častejšie i silnejšie i navadilo mocnejšie na našich: Kto nevidí v nich znaky prebudzovania sa nášho k životu, toľké stoletia od nás ďalekému? Strhávajú sa naši, bratia, i predrapujú si oči dlhým, hlbokým snom obtiahnuté a vyzerať začínajú na svet, na ktorom ešte svieti slnko Božie, bo svietievalo ono po celé tie časy sna nášho na ňom, ale neosvecovalo nás; stával svet tak, ako stával v dávnych vekoch, ale neukazovali sme sa my na ňom a svet zas nevidel nás. Ako dlhospiaci, keď preblesne očima a nanovo vidí svet, veselo sa ozve: tak vyletel aj z pŕs rodiny našej hlas, hlas potešenia, že sa zase zvítala so svetom, že sa zase nachádza pod slnkom Božím. Nesie sa hlas ten teraz po rodine našej, nesie sa po tých široko-ďaleko rozložených horách našich i odráža sa od jedných k druhým, a ako sa odráža, pribýva mu na plnosti a na sile: Kto by riekol, že neznamená mnoho hlas ten? Oddávna Vy, priatelia drahí, načúvate hlas tento, načúvajú ho aj iní, ale Vám vrazil sa do duše hlboko i Vy v hlbine duší svojich popadli ste význam jeho: Komuže, preto, inému ako Vám posvätiť písmo moje, v ktorom je, ako šípim, rozložený význam hlasu toho tak, ako i Vy si vykladáte a rozumiete ho. K Vám teda sa obracia písmo moje a bude, ako viem, dobre prijaté od Vás, a Vy i menami svojimi i ochotnosťou svojou pripravíte mu dobré prijatie aj u druhých krajanov našich, dodajúc ešte, čo by chýbalo k vysvetleniu a vyloženiu hlasu toho životného drahej rodiny našej.

Pred rokom v peknom lete, ako viete, bratia, zastali sme sa boli u drahého nášho Jozefa Miloslava v kraji, po Nitre nazvanom, tam v Hlbokom, v lone statočného tamojšieho ľudu nášho, kde po prácach denných na večerných chvíľach dohovárali sme sa o kroku tomto hovoriť k ľudu nášmu nielen v obecnom, ale aj v pospolitom a vyššom živote nárečím naším, milou našou slovenčinou. Pripustili sme si hlboko k srdcu kmeň náš a povýšenie jeho duchovné i rozväzovali všetky sem padajúce okolnosti; rozvážili sme pekné následky samostatného jeho duchovného rozvitia a posúdili sme pilne aj ťažkosti kroku podobného. V pohnutí našom nad drahým kmeňom a ľudom slovenským navštívili sme toho spevca tam, čo sa i duchom i postavou svojou pochodiť zdá tam z tých starých našich veľkých časov, bo tak je s nimi oboznámený, ako keby sám v nich bol žil a so synmi i správcami ich obcoval, tak ich rád vidí, ako keby sám bol veľkosť a slávu ich zažil a blesk ich i jeho osvietil, tak vznešene postavou svojou vyzerá, ako keby sám jeden z mužov a hrdinov tých vekov bol, navštívili sme ho i prizreli sme sa zasmútenej tvári jeho nad časmi terajšími a bolestnému oku jeho nad Slovenstvom, odhodeným a opusteným kmeňom svojím. Videli sme ho tam nad šumnou Blavou, obostretého horami vysokými v tichom údolí, ako pozerá na tie vrchy, či mu skoro vetry, čo sa do údolia z nich spúšťajú, donesú novinu radostnejšiu, novinu ožitia Slovákov? Vidiac ho, rozlúčili sme sa: Jozef Miloslav náš ostal tam pod svojou Bielou horou, v tom milom, priateľskom dome svojom, Ty, Michal Miloslav, poberal si sa k cisárskemu mestu a z neho potom ta do hluky Tatier a ja šiel som ta na tiché Považie k rodine drahej a onedlho potom nad Dunaj. Neostalo z ohľadu slovenčiny na ničom istom medzi nami, ale uzriekli sme sa, že ešte tú vec za rok rozvážime, myšlienky svoje pod ten čas si zveríme a potom sa uznesieme po roku. Mysleli sme, dopisovali sme si, prešiel rok, keď sme sa tam pod trónom matky Tatry, tam pod oltárom Tatier našich, Kriváňom, zastali a ako sme sa zvítali, zvítali sme sa s uznesením za slovenčinu, i podali sme si na to ruky. Nebolo treba viac o tom hovoru; bola vec rozvážená, pretrasená a teraz už prichádzame s ňou k rodákom svojim, s radosťou a žiadosťou, aby premysliac vec, k nám pristúpili a raz už roztrhaniu slovenskému koniec urobiť nám pomáhali i pridružili sa k čisto slovenskému životu. Nesklame nás, ako pevne veríme, očakávanie naše: už mnohí súkromne o kroku tomto uvedomení prirazili sa k nemu s celou dušou, ako zo znamenitejších bystroumný náš Kuzmány, obľúbený náš spevec Sam. Chalupka, vrúcny Guoth, ostrovtipný Fejérpataki, pracovitý a obetavý Kadavý a moc iných, druhí pôjdu za nimi, bo chcú život kmeňa nášho a prišiel i čas náš. Celá mládež slovenská prijala myšlienku túto so zápalom a mládež nesie so sebou budúcnosť života. Ešte slávny muž náš, Kollár, díva sa len pozďaleky na to, čo predsebaberieme, ale akože muž, čo celý svoj život na duchovnom zveľadku Slovákov pracoval a takrečeno len v tejto práci prežil život svoj, ako by ten nemusel dobre priať všetkému, čokoľvek k cieľu oznámenému smeruje? On, to iste vieme, čo aj nepôjde po ceste našej, nebude a byť nemôže proti nám.[1]

Radostné bolo to zvítanie a zrozumenie sa naše tam pod vysokými Tatrami, preleteli nám tam v krásnom Liptove dni pekné! V čerstvých, životaplných Tatrách nabrali sme pri uzrieknutí a zrozumení sa tomto našom novej vlahy životnej i pustili sa takrečeno do nového behu v živote našom. Tomuto nanovo sa rozživoteniu, tomuto dorozumeniu sa nášmu chcem tiež posvätením Vám môjho spisu položiť pamätník, ktorý nás vždy na tie dni upamätá, na tie dni pekné. Ale oddávam ním aj srdečnú úctu Tvojej, Michal Miloslav, hlbokej mysli a rozvažitosti, Tvojej, Jozef Miloslav, veľkej pracovitosti, náramnej pružnosti a obetavosti srdečnej, ustavičnej, bez nárokov. Nikdy si sa, Michal Miloslav, čo Ťa znám, neprenáhlil v krokoch svojich, ale robil si všetko, čos robil, po mnohostrannom rozsúdení a najpilnejšom povážení, takže teraz srdečné prihlásenie sa Tvoje k slovenčine je mi novým dôvodom i za pravdivosť kroku nášho i za to, že sa on podarí a k žiadanej jednote Slovákov privedie. Kto nezná pracovitosť ničím neunavenú, obetovavosť sebazapierajúcu Hurbanovu zo Slovákov, čo sa len trochu so životom naším oboznalí? Rozprávajú, povedajú o nej ústa všetkých našich, ale úctu k nej pred svetom preukázať, tuším, že sa svedčí mne, ktorý som i jej najdávnejším i jej najbližším svedkom. V plnom zápale a činnosti vídaval som Ťa ja už v prvom mládenskom kvete, tu na pamätnom poli našom bratislavskom, medzi úprimnými a oddanými synmi slovenskými, kde pracujúc i ja, často, ako vieš, nezrovnajúc sa v náhľadoch pri prácach našich, ako vlny v zbehu prudkom sme sa od seba odrazili, ale zas z odrazenia nášho, vidiac, že na jedno bije, za jedným horí myseľ naša, sme si do náručia leteli a zas spojenými úmyslami ďalej sme sa poberali. Túto Tvoju pracovitosť preniesol si Ty z mládenstva do mužského veku, zo škôl do života, z prípravných namáhaní do prísnych trudov, a tu, hľa, sa nám otvára so slovenčinou nová postať činnosti, na ktorej si teraz ako muž, ako znateľ života, ako pracovateľ prísny zastaneš. Mnoho od Teba úfa mladý život slovenský, i pracujme teda, nech pozná dačo i z našej usilovnosti i nech požehnáva dakedy prácu, uzrieknutie a zrozumenie sa naše. Ak sme dobre vyvolili, Boh nám bude pomáhať! -

Dlhé a dlhé stoletia prešli, čo my Slováci alebo žiadne alebo len chatrné a riedke dávali sme znaky života, ale - poďakovať Bohu - čas ten hlivenia národa nášho už prestáva a my vždy viac a viac preberáme sa i začíname schvatovať sa na krídla života duchovného. Nikdy ale ešte hnutie toto k životu nebilo tak do očú ako práve teraz v našom čase, ako sa o tom každý, kto naše národné, najnovšie usilovanie pilnejším okom pozoruje, ľahko presvedčiť môže, bo nikdy predtým toľko diel duchovných sa u nás nevydávalo, nikdy mužov slovenských a najmä mládež našu tak vrúcna láska k národnosti našej nerozpaľovala, nikdy predtým toľké túženie nášho ľudu po zoznámení sa so sebou i so svetom badať sa nedalo. Že teda čas tento pre nás je tak vážny, v ktorom nám nový život nastáva, treba bolo dokonale premyslieť, ako my a na ktorý spôsob do života tohoto sa pustiť máme, aby sa život náš podaril a tak, ako my ho vyviesť môžeme a máme, vyviedol. A tu pred všetkým iným muselo to do očú padnúť, že my doteraz nie v našom, ale v inom nárečí sme písali: Ako ale život náš v nárečí takom sa vydarí? Život náš my len úplne vystavíme a vystaviť môžeme v nárečí našom vlastnom, bo ono je nám najbližšie, ono je nám rečou najzrozumiteľnejšou, ono má k srdcu i mysli našej prístup najľahší a v ňom sú i myseľ i srdce naše najotvorenejšie, preto treba nám k tomuto nášmu nárečiu, keď život náš počíname, sa privinúť a v ňom sa duchovne rozvíjať, - Oj, stoletia a stoletia premlčali ste, Slováci, stoletia preleteli ponad Vás a nepodurkali Vás, ale preleteli ako vetry ponad skaly nečujné a Vy, rodáci, stáli ste ako zakliati, ale prišiel čas i Vám i švihol Vás prútom a Vy striasli ste sa, preblesli a ožili: Oj, akože, rodáci, budete slýchať veci, ktoré sa pod časom Vašej sto a storočnej nečujnosti na svete prihodili, ako dáte najavo radosť z prebrania sa svojho, ako sa ohlásite k svetu s tým, čo je uložené v lone Vašom, na ktorý spôsob zanôtite si piesne svoje bystré, piesne svoje vážne, ak nie v reči svojej milej, v reči, v ktorej bije srdce a v ktorej vyrazená je myseľ Vaša, v reči slovenskej? Oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša, ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale dávno utajená pred svetom! Vitaj nám sto ráz, ty verná družica Slováka, ktorá za roveň jeho Váhu hneď prudko trieliš a udieraš silne ako on o veličizné skaliská i zalomcuješ srdcom, hneď sa nesieš bystro i ako keď Váh pohráva sa s kamenčekmi i pošumieva po nich, ľúbezne gagotáš, a hneď zas ideš ticho a vážne ako Váh náš v údoliach úzkych hlbočinami a pláňami i ako on tam podunieva a oči naň hľadiaceho potichučky zaberá, ticho so sebou pojímaš i srdce ukolembáš: Oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša!

Ľud teda náš slovenský, pre ktorý my hlavne pracujeme, mali sme pred očima pri urobení kroku tohoto, vezmúc jeho vlastné nárečie a nie dosiaľ užívanú spisovnú reč k písaniu kníh našich. Každý ale a to slušne od nás úplné vyloženie hlavných príčin, ktoré nás ku kroku tomuto pohli, očakávať bude, za dobré teda a potrebné sme uznali počet z toho, prečo sme sa na slovenčinu dali, pred obecenstvom naším zložiť, k čomu, ako každý po vyložení príčin našich pozná, dostatočné pohli nás dôvody.

Pred všetkým iným v tejto veci na kmeňovitosť (die Gliederung in Stämme, divisio in stirpes) národa nášho slovanského pozor obrátiť treba, ktorá na vyššom stupni a rozvitejšia u nás sa nachádza ako v ktoromkoľvek druhom národe, pre ktorú príčinu národ slovenský je, ako sa hovorí, kmeňovitý a na osobnosti sa rozchádzajúci. Kmeňovitosť táto je pri každom tom národe, kde sa nachádza, znamením veľkej sily duchovnej v ňom sa ukrývajúcej, živosti a čerstvej hýbavosti národa. Kde v ktorom národe kmene sa nachádzajú, musia byť tam rozličné spôsoby hovorenia jedného spoločného jazyka, ktoré rozličné spôsoby nárečiami (dialectus, Mundart) nazývame, tým sa ukazujúce, že tá samá reč v rozličných rečných formách nielen čo do sklonenia, ale aj čo do zvukov a skladu slov sa hovorí, priezviská daktorých vecí a predmetov (objectum, Gegenstand) všelijaké sú, daktoré predmety často mnohonásobné v rozličných nárečiach názvy (denominatio, Benennung) majú, pomysly (cogitata, Gedanken) alebo čisto duchovné alebo predmetné, ktoré jednej časti národa chýbajú, v druhej časti, u bratrancov jej, sa nachádzajú, slová sa na všelijaký spôsob jedno s druhým spájajú a potom aj rozlične s premeneným prízvukom (accentuatio, die Betonung) sa vyslovujú. Čím rozvitejšia, rozmanitejšia, bohatšia je reč daktorého národa, tým iste aj duch národa, ktorý si reč vytvoril, musí byť bohatšie obdarovaný, čerstvejší, živší a - ako my Slováci povedáme - strunovatejší a národ takým duchom obdarený sa aj v histórii pred inými národmi plodmi svojho ducha vyznačuje a krajšie od druhých poligotáva.

Zo starých národov bol takýto národ kmeňovitý hlavne národ grécky alebo inakšie nazvaný helénsky, ktorý hoci malý sa na hlavné tri kmene rozkladal, eolský, dórsky, a tretí od týchto dvoch najduchovnejší kmeň iónsky, ktorý bol najpeknejší výkvet z národného pňa gréckeho. Kto nevie o jeho veľkom pôsobení historickom, o jeho živosti, ktorou je utešene prebraný život grécky, o jeho plodoch ducha, z ktorých všetky po Grékoch nastupujúce národy načierali, učili sa, vzdelávali a ktoré až po dnešný deň v najvyššej u všetkých národov vážnosti stoja a slávu grécku v ligotaní zornici rovnom zadržujú. Žiaden neprevýšil národ grécky v poézii, z ktorej sa najmä ich živý, obrazotvorný (plenus phantasiae, phantasievoll), svieži duch poznať dáva, a keď dakto s peknou - ako stok tatranský čistou - skrúcaním a roztáčaním človeka nepokalenou, vnútorným pokojom ovievajúcou poéziou natešiť sa chce, dáva sa do poézie gréckej i s tou sa nateší.

Takú čistú, kvetistú, pokojne ako šuchot líp šumiacu, gréckej najpríbuznejšiu poéziu má aj národ náš slovanský a hlavne dva jeho kmene, maloruský a milý náš slovenský, kvetistú ako jeho lúky a stráne, vážnu ako tie nad Súľovom skaly, ihravú ako slovenské panny, a ticho, časom žiaľne duniacu ako jeho Váh v údoliach pod Starým Hradom a Strečnom. Bol národ grécky kmeňovitý, je národ slovanský kmeňovitý, okrem toho rečou a podstatou (essentia, Wesen) svojou národu gréckemu najbližší. Nemyslíme a nemôžeme to istiť, že by daktorý národ len pre kmeňovitosť svoju bol viacej duchovný a k poézii schopný, ale je to jedno s druhým: kde je kmeňovitosť, je vyššia duchovnosť a kde v národoch vyššiu duchovnosť, ducha čerstvotu a sviežosť nachádzame, vidíme, že sú národy kmeňovité. Pri národoch nízko stojacich, na ducha chudobných, mizerných, nepoetických nenachádzame nárečí, nenachádzame kmeňov. Turek, najďalej kde býva v Ázii, práve tak hovorí ako Turek európsky a tak je to aj s Mongolmi. No nepotrebujeme i tak ďaleko zachodiť, bo i bližšie máme na to príklady. V nárečiach gréckych, koľko ich len koľko bolo, vo všetkých sa písalo a plody všetkých nárečí boli jeden obecný poklad duchovného života gréckeho. Tak v eolskom nárečí písali Alcäus, Sapfo, Teognis, v dórskom Teokrit, Pindar, Kalimach atď., v iónskom Heziod, Hipokrat, a v atickom, ktoré bolo len viac vybrúsené, ale aj ošúchanejšie nárečie iónske, písali mnohí: Izokrat, Demostén, Tukydid, Xenofón atď. Homér písal v reči takej, ktorá ešte nebola sa ďaleko na nárečia rozrástla, alebo aby sme inakšie povedali, písal v nárečí, ktoré ešte od reči obecnej a tak aj od druhých nárečí nebolo tak ďaleko odrastnuté, lež im ešte veľmi blízke, pre tú príčinu mýlia sa tí, ktorí myslia, že on zo všetkých nárečí reč svoju zhabal a dovedna poskladal. Rimania nemali kmeňov, aspoň my nič o nich nevieme, ale aj život rímskeho národa je studený, prozaický a literatúra ich, v ktorej oni najviacej za Grékmi išli, je len tôňa bohatej a vznešenej literatúry gréckej.

Kmeňovitosť teda národa je pekný, znamenitý úkaz pri samom národe, svedectvo dávajúci o vyššej jeho duchovnosti a duchovnej národa živosti, preto musí ona, kde sa nachádza, ako sa len najlepšie môže, zachovávať, ochraňovať a opatrne rozvíjať. Kde sa kmeňovitosť v národe nachádzala a svojím spôsobom sa rozvíjala, tam všade vidíme čerstvo kvitnúci, na spôsob zdravého, pekného stromu rozvitý život duchovný národa; keď teda náš národ slovanský pomedzi inými je nanajmä kmeňovitý, kmeňovitosť nášho národa, ak chceme k takému ho životu priviesť, akého korene sa v ňom nachádzajú a aký mu história sveta zasľúbila, musí nám hlboko na srdci ležať, mäkšie ten život žiadnym spôsobom neobsiahne a namiesto toho, aby bujne rozkvital, v daktorých svojich haluziach a na viacej stranách svojho života zakrpatie, podobajúc sa tu i tam zeline, ktorá - stojac na zemi jej nepríhodnej - chápe sa síce, chápe k životu a zdá sa vstávať, ale pritom všetkom len predsa - ako my Slováci hovoríme - hlivie a živorí. Považujúc toto, srdečne žiadať musíme, aby sa národ náš slovanský tak rozvíjal, ako sa on sám rozrástol, t. j. aby sa rozvíjal kmeňovito, bo len tak bude život jeho samorastlý, nezakrpatený, nasilu nevyhnaný, ale podarený ako skutočne organický, a preto tá je naša najvrúcnejšia žiadosť, aby slovanské kmene vo vlastných nárečiach svoj duchovný život vystavili, teda kmene v nárečiach osobných písali, v nich, čo sú pred Bohom, svetom i Slovanstvom, ukázali.

Slovanských kmeňov a tak aj nárečí živých je jedenásť, a to k juhovýchodným Slovanom patria: 1) Veľkorusi, 2) Malorusi, 3) Bulhari, 4) Srbi, 5) Chorváti, 6) Slovinci, k severozápadným: 7) Poliaci, 8) Česi, 9) Hornolužičania, 10) Dolnolužičania a naposledok my 11) Slováci s naším vlastným slovenským nárečím.

Nemyslíme to, aby každý kmeň, hocaký malý a chatrný, vo vlastnom svojom nárečí písal, ale žiadame, aby každý kmeň, ktorý má dačo osobitného, duchovného, ktorého nárečie je ešte čisté, nepomútené, nepokazené, k písaniu spôsobné, ktorý duchovne i materiálne svoju literatúru udržať vystačí, slovom aby každý taký kmeň nárečie svoje obrábal, v ňom plody ducha svojho vydával a pred tvár Slovanstva postavoval. Žiadosť táto je na osoh každého a na osoh Slovanstva. Slovanský život je rozložitý ako lipa na moc konárov, národ je jeden, ale jeden v rozmanitostiach, i nech teda je rozmanitosť táto, ale v jednote aj v duchovnom našom živote zjavná, nech duchovný náš život na základe našej prirodzenej životnosti, ktorá je národná kmeňovitosť, stojí, a tak bude život náležitý, na dobrých základoch postavený, bo sa nič, čo by vyrásť malo, neudusí a nič nezakrpatie. Čo by ale, ako sme riekli, okrem vykvitnúť nemalo a nemohlo, to nech k najbližšej haluzi prirastie, aby samo sa namáhajúc nevyschlo a rovne v daromnej namáhavosti tiež len ledabolo neživorilo. Tak teda dobre urobí kmeň bulharský, keď sa so srbským, dobre azda kmeň slovinský, keď sa s chorvátskym duchovným svojím životom zrastie, a ten kmeň v srbskom, tento zas v dalmatínsko-chorvátskom nárečí, ktoré je od chorvátskeho kmeňa za spisovné povýšené, plody svoje duchovné vydávať bude, okrem toho ani kmeň bulharský ani kmeň slovinský nezdajú sa mať dačo tak osobitného, k čomu by ony vlastné nárečie potrebovali, a ich nárečia sú, tamto starou bulharčinou a turečtinou a toto nemčinou nakvasené a preplnené, ošúchané a v plodivosti svojej zatarasené.[2]

Panovalo síce a panuje až do dnešného dňa medzi daktorými slovanskými učenými usilovanie, aby sa počet literatúr kmeňových slovanských ako len najviacej umenšil a tak aby k daktorým kmeňom iné kmene pristúpili a v ich nárečí diela spisovali a vydávali, ktoré umenšenie kmeňových literatúr slovanských kvôli takrečenej vzájomnosti (Wechselseitigkeit, nexus reciprocus) slovanskej sa stať a k pevnejšiemu sa spojeniu haluzí slovanských najmä tých, ktorým nebezpečenstvo od cudzoty hrozilo, poslúžiť malo. Nedávno ešte o národ náš mnohozaslúžilý a všetkej úcty hodný našinec vo svojom spisku "Vzájemnost we příkladech u čechoslowanů" v Pešti vydanom na tento spôsob o veci pripomenutej píše: "Zůstaňme při tom počtu nářečí, který nám osudem již newyhnutelně dán jest, aniž je sami schwalně rozmnožujme, ale raději kde možno umenšujme." Našinec tento písal o vzájomnosti, a predsa sú tieto slová nevzájomné! Nemá sa umenšovať, rušiť a ničiť to, čo z národa samého slovanského a tak pekne vyrástlo, čo nikým sebevoľne nie je urobené, ale z hlbiny bohatého ducha slovanského pochodiace, čím národ náš slovanský, že je životaschopný, dokazuje! A všetko toto umenšenie a ničenie nárečí slovanských stať by sa malo pre tú príčinu, aby sa našinci menší počet nárečí ľahšie naučiť mohli a aby cudzincom naša literatúra prístupnejšia a ľahšia bola, lebo hovorí sa, že ako by potom cudzinci do literatúry slovanskej sa dávali a ju poznať si žiadali, keby toľký bol počet nárečí spisovných. My teda kvôli dakoľko dobrovoľníkom a leňochom, ktorým sa učiť ťaží, peknú rozmanitosť reči našej slovanskej hubiť, navnivoč uvádzať a rozkvet osobitných jednotlivých kmeňov pre takrečenú vzájomnosť zastavovať by sme mali? To nie je vzájomnosť, ale nevzájomnosť, to dobrý duch slovanský nikdy žiadať nemôže a nebude, a bez tejto opravdivej jednoty nikdy nebude medzi nami opravdivej vzájomnosti, ale pod jej zásterou námery sebecké, osoblivé a sebevoľné. -

A či je to pravda, že my preto píšeme, aby sme iným národom lahodili, im sa zaľúbili, slovom či my píšeme pre iných a nie radšej z nás a pre nás? Nikdy žiaden národ nepísal pre iných, ako ani jeden veľký umelec (artifex, Künstler) ani nebásnil, ani nemaľoval atď. pre druhých, ale vykonával svoje umelectvo preto, že musel, že ho k tomu vnútorná potreba, ktorú on premôcť nevládal, hnala, že chcel ideál, ktorý sa v jeho duši zjavil, spredmetniť (vergegenständlichen, objectiv machen) a na svetlo vystaviť. Tak ani národ nenamáha sa duchovne pre iných, ale vystavuje na svetlo to, čo sa v jeho duchu nachádza; čím sa zapálil, o tom spieva; čo o Bohu, svete namyslel, pre nás to rozpráva a rozpovedá. My teda Slovania tiež nebudeme len iným so životom naším duchovným posluhovať, ale budeme to, čím je duch náš zapálený, vyspevovať a o tom, ako sa na známosť všetkých vekov a národov podoprení na svet dívame, v duchovných plodoch našich rozprávať a všetkým, svojim i cudzím ohlasovať. Ak chce dakto z cudzincov obsah duchovného života nášho poznať, nech príde k nám, nech sa to tak učí, ako my mu to podávame, nech nás uzná v našom národnom živote! -

A tak toto nie je žiaden dôvod oproti rozmnoženiu spisovných slovanských nárečí, ale ani vzájomnosť iba zle zrozumená a čiastočná. Ako pekne hovorí Kollár, zvestovateľ vzájomnosti slovanskej, o vzťahu nárečí jedných k druhým, ako čistou vzájomnosťou dýchajú nasledujúce jeho slová, napísané v znamenitej jeho knižke o vzájomnosti na strane 6-tej: "Jede Mundart soll neue Lebenskraft aus der andern schöpfen um sich zu verjüngen, zu bereichern und zu bilden, und nichts destoweniger die andern nicht antasten und sich auch nicht antasten lassen, sondern neben allen übrigen ein eigenes freies Gebieth zu behaupten fortfahren. Bei der Wechselseitigkeit bleiben alle Stämme und Mundarten unverrücket auf ihrem alten Platz stehen, befördern aber mit gegenseitigvereintem Wirken und Wetteifern die Blüthe der gemeinschaftlichen National-Literatur", t. j. "Každé nárečie má sa z druhého obživovať, aby omladlo, zbohatlo a sa vzdelalo, pritom ale nemá druhé ukrivdiť, ani sa ukrivdiť nedať, ale vedľa všetkých iných slobodné svoje pole zadržovať. Pri vzájomnosti (t. j. opravdivej) ostanú všetky kmene a nárečia nepohnuté na svojich dávnych miestach a pri tom všetkom napomáhajú vzájomným pôsobením a spoločným sa predbehovaním rozkvit spoločnej literatúry národnej." Sú toto slová utešené, z duše vzájomnou láskou k Slovanom hlboko pohnutej vyliate, predsa ale ten sám Kollár, ktorý sa tak krásne o vzájomnosti slovanskej vyjadril, vzájomnosť túto slovanskú nedobre určil (bestimmt hat, definivit) a na skutočný život nedobre obrátil, lebo v tej samej už pripomenutej knižke vzájomnosť slovanskú takto určuje: "Die literarische Gegenseitigkeit ist die gemeinschaftliche Theilnahme aller Volkszweige an den geistigen Erzeugnissen ihrer Nation; ist wechselseitiges Kaufen, Lesen der in allen slawischen Dialekten herausgegeben Schriften oder Bücher", t. j. "Literárna vzájomnosť (medzi Slovanmi) je spoločný údel všetkých kmeňov v duchovných plodoch svojho národa; je vzájomné kupovanie a čítanie kníh a spisov vo všetkých slovanských nárečiach vydaných." A potom v tej samej knihe a aj v najnovšom svojom diele "Cestopise do Itálie" vzájomnosť slovanskú len na štyri kmene obmedzuje a k nej len tieto štyri kmene so svojimi nárečiami pripúšťa. Nechceme my naskrze nášho Kollára obviňovať, alebo mu dačo z jeho veľmi mnohých o nás a Slovenstvo zásluh odberať, ale chceme to, čo on samý prvý vyslovil, ďalej rozvíjať, tam kde on ideu vzájomnosti slovanskej úzko a len zvonku (äusserlich) mysľou poňal (aufgefasst hat, concepit), ju rozšíriť, doplniť a oduševniť, to, čo on smutnými okolnosťami Slovanstva za toho času donútený o našej vzájomnosti povedal, pri veselšom už dačo Slovanov stave napraviť a objasniť. Ale vidno i tak, že určenie jeho vzájomnosti slovanskej a obmedzenie jej na štyri kmene so spisovnými ich nárečiami s tým, čo o tejto z jeho horúcej čistou láskou k Slovanstvu dosiaľ najzapálenejšej duše vytieklo, sa nezrovnáva, bo akože pri štyroch nárečiach všetky nárečia obstoja, ako sa pri štyroch iné neukrivdia, ako všetky na svojich miestach zostanú a sa vzájomne obohatia a omladnú, naposledok všetky k rozkvitu spoločnej slovanskej literatúry dopomáhať budú? Vidieť teda, že obmedzenie toto výlevu jeho srdca láskou slovanskou plnému sa protiví, že naho vyslovená myšlienka nepodala nám to, čo nám vylialo srdce, a že čistý jeho pocit vzájomnosti slovanskej na ďalšie jej rozvitie ukazuje, kde myšlienka práve to, čo z hlbokého citu vyšlo, vyslovené obsahovať bude. Sám teda Kollár žiadať musí ďalšie vzájomnosti rozvitie, aby ono jeho srdečnej túžbe sa vyrovnalo, ktorá je iste najšľachetnejšia a najspravodlivejšia. Kollár celú, úplnú pravdu cítil, ale ju v tom spôsobe, v tom obvode (Umfang), ako ju cítil, nevyslovil. Veľmi smutné ešte boli vtedy okolnosti Slovanov, keď rozžialený Kollár ich ku vzájomnosti napomínať počal, a preto chtiac ich od zlého ochrániť, radí a porúča on, aby sa viacej kmeňov v jednom literárnom nárečí spojilo a spojenými silami všetko to, čo im v duchovnom ich rozvití napriek stojí, na stranu odrútilo. Poctivá je myseľ Kollárova, ale teraz už ďakovať Bohu, hoci nie docela, ale predsa značne premenili sa časy, bo o veci, o ktorej predtým len pár učených myslelo, teraz stá a stá myslia a že sa národnosť v kmeňoch našich každý deň viac a viac budí, nové a nové dôkazy na svetlo prichodia. Vydáva sa vždy viac a viac medzi nami kníh, zakladajú sa knihovne, povstávajú nedeľné po obciach našich školy atď., čo všetko o tom svedčí, že život duchovný, ktorý sám je opravdivý život ľudský, medzi nami rastie a tým uvedomenie nás samých zo dňa na deň sa zväčšuje. Vedomie seba, národa ako národa, je národu i každému zámok bezpečný, o ktorý sa všetky naň sa rútiace návaly rozrazia a rozpráskajú, lebo národ sebavedomý je spojený duchom najsilnejšie, on sa znectiť a zašpiniť nedá, on si na bytosti (existentia) svojej a na poctivom staní medzi inými najviacej zakladá, lebo žije duchovne.

Po stoletiach driemoty prebudili sa v našich časoch ako na hlas trúby archanjela aj kmene slovanské k duchovnému životu, a prebudili sa raz aj naši Slováci i prichodia k sebe ako národ, a preto zavolať môžeme hoci ešte mnoho a mnoho máme k pretrpeniu a k prevládaniu, po sto a sto rokoch alebo hlivenia alebo čiastočného života, hlasom radostným: Prestali sme nebezpečenstvo najväčšie! Oj, prišli aj naše časy! Prišiel aj náš vek! Ale keby sme v nebezpečenstvách žiadnej inej ohrady proti nim nemali len toto spojenie s kmeňom iným v spisovnom nárečí, to by nás iste pred nebezpečenstvom neochránilo, lebo je to spojenie ešte len viac vnešné (externus, äusserlich), ako dolu nižšie o tom povieme. Spojenie pravdivé je v duchu, a najlepšia proti nebezpečenstvu ohrada je sila vlastná, ktorú my práve v kmeni našom slovenskom prebudiť chceme, prihovárajúc sa k nemu v jeho vlastnom nárečí, ktoré mu hovorí k srdcu a hovorí k mysli. Pre tieto dôvody myslíme, že ohraničenie vzájomnosti Kollárovej len na štyri kmene nie je viac na čase a že ho viacej netreba, ale určenie vzájomnosti medzi našimi kmeňmi tak vystavujeme a rozširujeme, ako ju on v srdci svojom hlboko pocítil, ale ju tak, ako sme už aj hore vyššie poznamenali, nevyslovil. -

Kollár určuje vzájomnosť slovanskú, ako už hore vyššie o tom reč bola, že ona je spoločný údel všetkých kmeňov v duchovných plodoch svojho národa a vzájomné kupovanie a čítanie kníh a spisov vo všetkých slovanských nárečiach vydaných; na to my ale vravíme, že táto vzájomnosť je ešte len povrchná, majúca, pravda, zárodok vzájomnosti opravdivej, lež pritom ešte nerozvitá, nezavŕšená. Každý kto dačo predsebaberie, kto si dačo zváži, ten to nerobí len preto, ak nie je dajaký ľahkomyseľník alebo hráč s časom, aby niečo predsebabral, dačo si zvážil, ale aby to k potrebám svojim, tým alebo iným, obrátil, a tak kto si kupuje dajaké knižky a číta napríklad históriu Grékov, nekupuje tie knižky a nečíta ich len preto, aby ich mal a prečítal, ale aby sa z tých kníh dačo podučil a v pripomenutej prípadnosti, aby život historický Grékov poznal a s ním sa podľa možnosti dobre oboznámil. Predsebabranie, teda kupovanie a čítanie knižiek je len prostriedok k dačomu vyššiemu, k vykonaniu čohosi, k oboznámeniu sa s dačím, bo duch, ktorý hýbe človeka len vtedy to, po čom túži, do svojej moci dostane a tým sa uspokojí. Keď by teda vzájomnosť u Slovákov bola len údel v duchovných plodoch svojho národa a tento by sa len kupovaním a čítaním kníh a spisov v druhých nárečiach slovanských vydaných ukazoval, to by ona na polovičke cesty stáť ostala a to, čo vykonať má, žiadnym spôsobom nevykonala, bo duch by na ten spôsob svoje dielo ešte nezavŕšil a nenavrátil sa s tým, po čo vyšiel. Dostatočnú iste príčinu musí mať duch alebo jednotlivca (unius individui, eines Einzelnen) alebo kmeňa, pre ktorý on hranice kmeňovitého svojho oddelenia opúšťa, a táto nie je žiadna druhá, ako že sa on v tejto kmeňovitej odseknutosti nespokojným už cíti a na väčšie pole prejsť si žiada. V kmeňovej odseknutosti nespokojným sa on cíti preto, že ako duch kmeňový je on len jeden jediný úkaz (manifestatio, Offenbarung) ducha národa toho, ku ktorému jeho kmeň náleží, a tak v hraniciach svojho kmeňa on sa ešte nenachádza, preto teda z týchto úzkych hraníc, aby sám seba poznal, vychodí a sa na širšie pole, ktoré je jeho podlahou, prenáša. Najväčšia ducha úloha (problema, Aufgabe) je, aby sám seba poznal, s čím sa do našich časov zaneprázdňovala história ľudstva, lebo duch je podstata (substantia) všetkého, a len po úplnom seba poznaní môže založiť trón poznania všetkého na svete. Tak sa všetko v ňom zhŕkne a on ako kráľ nad všetkým duchovne panuje. Duch teda dajedného kmeňa z hraníc týchto na pole celého národa vystupujúci, horí za poznaním seba, aby sa vonkoncom so sebou oboznámený aj tak ukazoval, podľa toho pôsobil, pracoval, tak len príde k svojmu určeniu a práca jeho sa mu podarí. Na tento spôsob cieľ vzájomnosti našej je poznanie národa nášho, alebo poznanie ducha celého nášho národa, ktorého keď poznáme, budeme podľa tejto známosti žiť, aspoň tak sa žiť usilovať, budeme naozajstne svojskými. Rozumie sa, že toto poznanie nesmie byť len zvonku a zvrchu, nesmie len pri počte, postave, zemi a jej hraniciach národa nášho zostávať, slovom nemá byť len poznanie prirodzenosti a - aby som tak riekol - materiálnosti nášho národa, ktorú on alebo sám tvorí, alebo ktorá ho otáča, ale musí byť poznanie obsahu (Inhalt) života národa nášho a podstatných jeho foriem, v ktorých on žije a žiť môže ako národ tento.

Keď teda cieľ vzájomnosti našej je poznanie národa nášho, údel duchovný v plodoch jeho a tak kupovanie a čítanie kníh vo všetkých našich nárečiach vydaných je k tomu len cesta, teda prostriedok. Na tento spôsob Kollár keď činnosť pripomenutú za vzájomnosť pokladal, zaviazol pri prostriedku a nenaznačil cieľ, čo ale, ako sme už aj riekli, všade sa stáva, že sa odrazu jadro nevykľuje a človek hneď ho nevylúpi. Ale zo vzájomnosti Kollárovej musela sa úplnejšia, vyššia vykľuvať, on teda aj teraz ostáva zvestovateľom jej prvým, nesmrteľným, a preto Kollárovi, hlave doteraz čo do Slovanstva medzi nami s hlbokoumným Šafárikom najbystrejšej, poctivosť a sláva! My teda vzájomnosť neberieme viac len povrchne, nenachádzame ju len pri prostriedku k nej vedúcom, ale berieme ju vo vyššom, opravdivom zmysle, a to v tom značení, v ktorom je ona cieľom. A tento cieľ Slovanov alebo vzájomnosť naša záleží v poznaní ducha národa nášho, a to ako sa tento duch v umení (in der Kunst, in arte), v spoločenských formách života Slovanov atď., atď. ukazuje a ako sa on tam ako duch slovenský ukazovať musí! Keď toto poznáme, poznáme samých seba a povedieme život taký, aký - ak žiť máme - viesť musíme. Každý národ v histórii sveta žil podľa ducha svojho a tak len aj vskutku žiť mohol, lebo inakšie nebol by sa vzchápal k životu samostatnému, a duchu vyššieho národa podľahnúť by bol musel, v ktorej prípadnosti nebol by život vlastný vystavil a v histórii sveta ako národ osobný sa ukázal. Kto na nás Slovanov pozrie a pilnejšie nás považuje, ten veru pozná, že my v histórii sveta osobné položenie zaujímame a k životu zvláštnemu povolaní sme, ku ktorému aby sme prišli, treba nám poznať ducha národa nášho, poznať, v čom bude záležať tento život náš. Opravdivá vzájomnosť nám to ukazuje, vysvetľuje, teda k tejto vyššej vzájomnosti sa dostať a ju s celou dušou objať musíme, ak sa k životu opravdivému a k životu nášmu po stoletiach hlásime. Tejto opravdivej vzájomnosti je tamtá predchádzajúca len prostriedok, a tak teda my sa nárečia slovanské učiť, knihy a spisy v druhých nárečiach spísané kupovať a čítať musíme, ale pri tomto len ostať nemôžeme, lež z kníh a spisov tých život náš slovanský, ako on na rozličných stranách vyzerá, musíme poznať a si osvojovať. Táto vzájomnosť ale nežiada, ako tá predošlá, odhadzovanie, zapierania, zanedbávanie alebo práve zatracovanie daktorých nárečí slovanských, ale naopak, každej určitej čiastke národa nášho všetko možné rozvitie praje, ktoré len v jeho osobnej duchovnej forme, t. j. jeho nárečí celkom sa stať môže, bo vo všetkých tých znamenitých úkazoch a formách všeživot slovanský na rozličný spôsob sa vystavuje a my teda chtiac dokonale poznať ducha národa nášho, všeživot náš, bez čoho - ako sme už povedali - neprídeme k životu vlastnému, všetky tie rozmanitosti na poli života nášho slovanského vykvitnuté poznať a v duchu našom stroviť musíme. Vzájomnosť slovanská je po hustých mračnách, nad slovanským svetom dlho a dlho sa rozprestierajúcich, nad svetom naším vykukajúce slnko, i ako toto všetko zahrieva a každú byľku k životu a rozkvitu privádza, tak aj slnko našej vzájomnosti všetkým poliam slovanským svieti i každého kvietka zveľatok a úplné rozkvitnutie na týchto poliach napomáha.

Rozvi sa, rozvi, ty veľké rozmanitými čačkami a kvietkami rukou veľkého hospodára vysiate pole slovanské, oj, rozvi sa vo svojej strakatej kráse, aby sa aj oko naše aj oko sveta s tebou natešilo a po dlhom suchu človek zas sa rozveselil a zaspieval k sláve tvojej a k sláve veľkého hospodára tvojho! Ale roztratíme, rozfŕkame sa, povedia daktorí, keď každý so svojím vystúpi, každý svojou cestou pôjde! Krátkozrakí! Oni nechápu vzájomnosť našu, ich nezahrieva jej slnko! Sama naša vzájomnosť to nedopúšťa, ona je proti tomu všemohúca. Ak nám je súdený život, ako pevne veríme, prijme sa pravá vzájomnosť medzi nami a v ten čas rozpŕchnuť, rozfŕkať sa nemôžeme, lebo sme poznali podstatu života nášho a prichytili sa jej, a tak všetci budeme stáť na podstate jednej, budeme pri našej kmeňovitosti, predsa vždy nachádzať sa vo slovanskej všeobecnosti, budeme vo všetkých okolnostiach, každým časom Slovania.

Zasvieť len, zasvieť, slnko naše, a rozohrej srdcia ľudu nášho, aby zmäkli a spadla z nich tvrdá kôra kmeňovej samoľúbosti, nadutosti a vypínavosti, i zapália sa oni potom láskou, ktorou dýchajú spevy naše a ktorou pošumievajú lipy sveta nášho od mora k moru. Povedajú mnohí, že je rozpadnutie sa národa nášho na kmene nešťastím pre Slovanov, pričom oni iba to veľké trpenie, ktoré sme v rozpadnutosti našej kmeňovej pri zoslabení sily obecnej podstúpili, považujú. My pripúšťame, že nám ťažko padlo to trpenie, ale ako každé zlé k dobrému poslúži, tak aj toto veľké trpenie naše nebolo nadarmo, ale poslúžilo nám a poslúži nám ešte len na budúce časy k nášmu dobrému. Z trpenia, čo z tohoto rozpadnutia pochodilo, naučili sme sa každé súženie pokojne znášať, čím sme stuhli, potom ale naučili sme sa s každým trpením, ktorého trpkosť sme zakúsili, ľútosť mať, čo nám k životu nášmu budúcemu, k takému, aký je Slovanom od Všemohúceho súdený, nevyhnutne bolo treba, a pri tom všetkom sila naša, ktorá by v nerozpadnutosti svojej bola sa do behu pustila a sa do našich časov už bezpochyby aspoň zväčša vysilila a vytrovila, zadržala sa v rozpadnutosti svojej, súc v najviacej kmeňoch pritlačená, ale nie udusená, čerstvo a bystro. A naiste to do povahy vziať treba, že kmene tie, ktorých sila kmeňová nebola utlačená, ale sa v živote osobnom kmeňov pri lepších ich okolnostiach rozviť mohla, nepracovali nadarmo a - ako my Slováci hovoríme - vospust sveta, lež oni pracovali, keď sme my ešte duchovne driemali, oni ducha slovanského v pohybovaní zadržovali, a čo je hlavne do veci, pôsobenie jeho rozširovali a rozmnožovali. Pôsobili kmene tieto, Česi a Poliaci, ak na nás ostatných, svojich spoluplemenníkov, prebudzujúc nás pomaly z duchovnej driemoty a spriateľujúc životom i dielami svojimi so životom vyšším, taktiež pôsobili oni, a najmä Česi, aj na históriu obecnú ľudskú a vydobývať nám začali aj na nej miesto. Sila tých kmeňov, pravda, v čiastočnom svojom namáhaní zo svojej čerstvosti, súc aj nasilu nalomená, upustila, ale ak sa ona nebude len v kmeňových medziach zadržať a pohybovať chcieť a ak od čerstvej ešte sily obecnej slovanskej, ktorá, pravda, len v čistom duchu slovanskom vrie, popchnúť sa dá, sila tá nalomená nanovo sa schytí a k veľkej činnosti omladne.

Natieklo síce pri živote odlúčenom daktorých kmeňov našich dosť kalužnice do života nášho slovanského a napadalo dosť z cudzoty trosiek, ale život slovanský to, ako pevne veríme, prečistí a preoseje. Aj to je pravda, že v kmeňovej našej rozpadnutosti viacej kmeňov nás odumrelo a do cudzieho národa sa prelialo, ale ako tam za tými žialime, tak nad počtom veľkým, čo ostali, sa tešíme, ktorý počet, ďakovať Bohu, je ešte tak veľký, že mnoho, náramne mnoho, a iste to, čo nás očakáva, vykonať môže. Keď by ale dakto na veľké naše trpenie nepozeral a na kmeňovitosť našu by sa žaloval, ten by vskutku nevedel, čo hovorí. Už hore vyššie sme povedali, že kmeňovitosť v národe je znakom bohato obdarovaného jeho ducha, jeho čerstvosti, živosti a tak tým samým znakom je ona aj v našom národe slovanskom. Že národ náš slovanský je na ducha bohatý, svedčí celý jeho doterajší život, celé jeho usilovanie a dosvedčujú aj Nemci, ktorí o nás napospol hovoria, že všetko ľahko chápeme a všetkému sa s veľkou ľahkosťou priúčame. Dôkazy o tom, že náš národ je živý, máme tiež a hlavne v jeho bohatej naozaj krásnej poézii národnej, ktorá sa môže zvať kvetom všetkých iných poézií. Keby ale nebol národ náš kmeňovitý, nebol by tak na ducha bohatý a naopak, lebo je to, ako sme už aj hore vyššie spomenuli, jedno s druhým spojené. Ale taký pripomenutý žalobník, na kmeňovitosť našu si sťažujúci, mrmlal by nevedomky aj na ten úkaz, ktorý svetu slovanskému najviacej sľubuje, a ktorý sme my slnkom nad svetom naším slovenským po dlhom zatmení vychádzajúcim menovali, bo akože by bez kmeňovitosti našej bola mohla povstať medzi nami zlatá vzájomnosť, ako stretnutie sa síl a úmyslov po dlhom sem a tam točení v jednom striedku, v jednom duchovnom ohnisku? Nikdy by jej bez kmeňovitosti, nikdy nebolo bývalo, a tak nikdy by nebolo v Slovanstve sa vyjavilo to silné napätie myslí, to veľké pohnutie duchov, to osvieženie srdca po rodinách našich slovanských, ale muselo byť jedno a tak muselo byť aj druhé, všetko k nášmu dobrému! -

Hore vyššie sme už riekli, že Kollár náš vzájomnosť slovanskú na štyri kmene s ich spisovnými nárečiami obmedzil a tak len týmto štyrom právo stania a trvania na duchovnom poli slovanskom pripustil. Kollár to, ako sme hneď pripomenuli, urobil zo šľachetného srdca, z dobrého úmyslu a pripojili sa k jeho určeniu vzájomnosti a literatúr slovanských potom aj iní, takže už teraz prijímanie štyroch vyznačených literatúr slovanských, a to: ruskej, poľskej, českej a takzvanej ilýrskej, napospol do behu prišlo a ustaľovať sa začalo. Či je to ale pravda, že sa len štyri literatúry slovanské nachádzajú? Či sa toto učené určenie literatúr našich so samým životom zrovnáva a či je to nie len holé klamanie nás samých? Potom či toto určenie nevedie práve k tomu odporu, čo sa obsiahnuť malo a chcelo, najmä ku kmeňovej osoblivosti, nadutosti a vypínavosti? Holý blud a klam je to, že sa len štyri literatúry slovanské nachodia, bo kdeže zostala pri určení tomto literatúra srbská, kde lužických Srbov a kde naposledok naša literatúra slovenská, ktorej jeden jediný plod, diela nášho velebného Hollého vnútornou svojou cenou odvážia päťdesiat druhých veršami a veršíčkami vysypaných knižiek a knižtičiek?

Je to teda pravda, že máme len štyri literatúry? Či s tým nešialime seba a neklameme svet? Alebo či tie literatúry nie sú slovanské? Či naša literatúra nie je tak slovanská ako druhá, ba moc ráz, keď na ducha a stavbu jej pozrieme, slovanskejšia? Zbadali sme, že najmä tí, ktorí až veľmi do svojich kmeňov sú zaľúbení a len v nich a pre ne žiť a pracovať chcú, určenie toto štyroch literatúr slovanských s radosťou pochytili a pri každej príležitosti vystavovali, ale veru už čas tomu klamú, tej prázdnej vypínavosti, tej nadutej nevšímavosti koniec urobiť, čas myšlienku so životom zrovnať a zmieriť, čas všetko, čo Boh na poli slovanskom požehnal, prijať a za to mu, uznaním toho, srdečne sa poďakovať. O našom Hollom nikde, nikde zmienky, okrem čo sa dakedy o ňom u nás na Slovensku povedalo, nikde zmienky o veľkých zásluhách nebohého nášho Palkoviča, a predsa je Hollý hviezda prvej veľkosti na nebi poézie slovanskej a mužovia naši cítili, pracovali, do svojej staroby namáhali sa pre národ slovanský a bohabojne svoj život k dobrému nášho národa vynakladali, a ich ani nespomenú, a čo viac, sa im ani nepoďakujú, nevďační! Sem teda vedie tá vzájomnosť? To je láskavá, milosti plná matka slovanská, ku ktorej sa my synovsky držať máme? Opravdivé Slovanstvo je dobré, plné lásky, ono sa prizná ku všetkým svojim deťom, veľkým i malým, nádherným i chatrným, bohatým i chudobným, a to je jeho požehnanie, s ktorým vystupuje a vystúpiť musí pred svetom. Preč teda s každou v Slovanstve osoblivosťou, preč s nízkym len v kmeni svojom zaľúbením! Nemyslela to duša Kollárova, že by to ta viedlo a že by raz z neúplného určenia slovanskej vzájomnosti práve nevzájomnosť, samoľúbosť, sebevoľnosť povstať mohla; ale naša povinnosť je, keď následky toho vidíme, samé zlé s koreňom vytrhnúť a ďalšie jeho rozširovanie zamedziť, čo inakšie sa nestane, okrem keď vzájomnosť naša úplne sa určí a myšlienka vzájomnosti so skutočným životom sa zmieri a vyrovná. Nič nepomáha všetko formulkovanie, nič všetka suchá teória, keď sa od života odtrhne, ba s ním práve do odporu postaví. Myšlienka a život ako všade v živote slovanskom, tak aj tuto musia byť zmierené a vyrovnané.

Pripomenuté určenie vzájomnosti slovanskej a obmedzenie jej len na štyri literatúry vzalo si za príklad, ako zo všetkého vidno, život grécky a štyri literatúry, v ktorých sa tento na poli čisto duchovnom ukazoval, ale to je veľký blud, je číre, holé nasledovanie, v ktorom samotvornosti a tvornosti tej, ktorá by životu nášmu slovanskému prislúchala, vonkoncom niet. Život grécky bol v štyroch týchto literatúrach dokonale vystavený, v ktorých kmene vedľa seba rovnoprávne stáli, bo tri boli kmene grécke, z ktorých kmeň iónsky sa vo všeliteratúre gréckej v nárečí dvojakého spôsobu, jednom pôvodnejšom, plnohlasnejšom, druhom vybrúsenejšom, ale aj zbrúsenejšom, tak menovanom atickom, ukazuje. Každý život alebo každý obsah má, a keď chce skutočne byť a opravdivo sa rozvíjať, mať musí sebe patriacu formu, čo sa v živote gréckom aj tak stalo, bo tam kmene, ktoré sú obsahom života gréckeho, vystavili grécky svoj život vo formách osobných, v nárečiach vlastných, a tak toto aj u nás, ak chceme, aby sa život čistý, samotvorný, rozumie sa slovanský, v kmeňoch našich rozvíjal a pri viacej čiastkach ľudu nášho nezakrpatel a sa nezatarasil, byť musí. U nás ale nie sú tri alebo štyri kmene ako u Grékov, ale ich je jedenásť, lež my nežiadame, ako sme už aj hore vyššie povedali, jedenásť literatúr, nechceme, aby každý kmeň vo svojom nárečí písal, ale aby písal ten vo svojom nárečí, ktorá má dačo duchovného, osobného, slovanského, ktorého sily duchovné i materiálne k tomu vystačia, ktorý v nárečí sebe najbližšom nemohol by sa dobre vysloviť a diela v ňom písané ľud jeho dobre zažiť a spotrebovať. Toto žiadame a všetkým právom.

Život náš slovanský je v histórii docela od iných rozdielny, nový, svoj vlastný, v histórii ale pri novom rozvití života, pri nových okolnostiach nikdy z predchádzajúceho života a okolností podobných, ale z nich samých, čo a ako jedno alebo druhé sa robí a riadiť má, súdiť sa musí, lebo sú okolnosti nové, akých so všetkými podrobnosťami ešte predtým nebolo. Toto história učí a je to docela rozumné. Čo sa stalo, mohlo sa len v tých istých, v akých bolo, okolnostiach stať: Alexander V., ten pekný hrdina, mohol len v tom čase byť Alexandrom V-ym, tým krásnym nad svetom sa ligotajúcim mládencom, v ktorom žil; reformácia mohla tiež len v tom čase, v ktorom sa zjavila, na svet vystúpiť. Prečo napríklad teraz nepovstávajú viacej mníšske, rytierske rády atď., atď. a trvá ešte kresťanstvo, sú ešte neveriaci? Prešli povstaniu ich príhodné okolnosti, a preto nemôžu povstať viacej. Prečo tiež nepovstala prv vzájomnosť slovanská, a nachádzali sa predsa tie samé kmene slovanské aj predtým, ktoré sa teraz nachádzajú? V živote teda ľudstva vystupujúce úkazy musia sa naveky s tým samým životom a so všetkými okolnosťami dobre schádzať, a to je blud daromný chcieť do života silou-mocou strčiť to, k čomu on sám základu, podstavy nedáva a čo okolnosti nežiadajú, daromná je to k tomu aj práca, lebo sa to nastŕkané nemá na čom zachytiť, nemá sa na čom rozložiť, preto sa aj v živote zadržať nemôže. Často vidíme vystavovať ľudí
Súhlasí Kasafran


3.
označiť príspevok

Sloven muž
   16. 2. 2015, 21:01 avatar
Pokračovanie a celé tu: zlatyfond.sme.sk Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


6.
označiť príspevok

Sloven muž
   16. 2. 2015, 21:21 avatar
Vybrané myšlienky Ľudovíta Štúra

"Po každom lete nastane v prírode jeseň a napokon zima, a táto postupnosť sa objavuje aj vo svetových dejinách. Národy ukonané horúčavou a prácou opúšťajú postupne javisko dejín a nasleduje dejinný nečas, duchovná zima, ktorou sa končí jeden život... Vývoj ľudstva napriek tomu pokračuje, večné pravdy sa nerúcajú, naopak: tak ako sa s príchodom jari príroda po zime prebúdza do bohatého života a začína s obnovenými silami, podobne je tomu aj v živote ľudstva."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 174)

"Čím národ v úplnom ducha svojho rozživotený postavený viac a viac ustáva, tým sa väčšmi uňho k večeru blíži a oči druhých tiež pomaly z neho sa spúšťajú a na druhé vychádzajúce svetlo obracajú."

(Život národou. In: Orol tatránski, 1846, roč. 2, č. 43, s. 338)

"Nič veľkého, nič pekného, nič šľachetného sa nevytvorilo bez obete, len slaboch sa k obetiam naučiť nemôže, ale duša vznešená horí po nich, lebo práve v obetiach svoju silu, svoje panstvo duch ukazuje."

(Ňeopúšťajme sa! In: Slovenskje národňje novini, 1846, č. 57)

"Kto žije duchom, v tom žije celý svet a on v celom svete."

(Reč v Ústave roku 1842. In: AMBRUŠ, J.: Ľudovít Štúr. Dielo v piatich zväzkoch, Bratislava 1954, zv. 2, s. 15)

"Pravý Slovan sa nepustí do ničoho bez toho, aby neprosil o pomoc Boha a každé dielo zavŕši tým, že Bohu za jeho pomoc poďakuje."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 168 n.)

"Nie je šťastie nad druhými sa vypínať a druhých utláčať, ale šťastie s druhými žiť, rovne vzdelanými, rovne šťastnými, rovne spokojnými."

(Ňeopúšťajme sa! In: Slovenskje národňje novini, 1846, č. 55)

"Prázdna je každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší základ nemá v sebe. O ľudstvo ide koniec-koncov, ktorého členmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 174)

"Po stoletiach driemoty prebudili sa v našich časoch ako na hlas trúby archanjela aj kmene slovanské k duchovnému životu..."

(Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí. Na vydanie pripravil H. Bartek. Turčiansky S. Martin 1943, s. 26)

"Každý národ má svoj čas pod Božím slnkom, a lipa kvitne až dub už dávno odkvitol."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 59)
(Pozn.: Lipa je stromom slovanských národov, dub je stromom germánskych národov.)

"Príklad jeden, ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov."

(Reč v Ústave roku 1842. In: AMBRUŠ, J.: Ľudovít Štúr. Dielo v piatich zväzkoch, Bratislava 1956, zv. 2, s. 19)

"Objavilo sa vari od vzniku kresťanstva niečo lepšie, dokonalejšie a čistejšie, ako je ľudský vzťah k Bohu a ku všetkým jeho blížnym...?"

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 75)

"My chytili sme sa do služby ducha, a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú."

(list J. M. Hurbanovi z 18. 4. 1853. In: Listy Ľudovíta Štúra I. - III. Zost. J. Ambruš. Bratislava 1956, zv. 2, list č. 344, s. 281)

"Ale človek nevychováva sa preto, aby len žil, ale hlavne preto, aby niečo pre svojich, pre obec svoju vykonal, aby sa jej užitočným stal, on sám si je len druhým, lebo to prvé je vyššie a vznešenejšie nad jednotlivca."

(Život domáci a pospolití. In: Slovenskje národňje novini, 1845, č. 25)

"Celé dejiny sú v službách ducha, alebo inými slovami, pôsobia a vplývajú na ne duchovné záujmy, ako napríklad náboženstvo a štát, umenie a veda. Prostredníctvom tohto všetkého sa má ľudský rod stále viac a viac zušľachťovať, oslobodzovať a dospievať k vedomiu samého seba, má sa čoraz viac približovať k ideálu ľudského života."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 62)

"V kmeni našom musíme byť Slovania, v národe našom ľudia: to je slávne, požehnané, to je vysoké určenie naše slovanské!"

(Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí. Na vydanie pripravil H. Bartek. Turčiansky S. Martin 1943, s. 45)

"A kto počúva, počúva seba, alebo zákon - zákon pravdivý je rozumný, vec samu chcejúci, a človek sa potom rovnako rozumom riadi a riadiť sa musí,, ak sa teda podriaďuje zákonu, podriaďuje se sebe a nikomu inému, iba ak rozumu svojmu, ktorý pri tej istej veci by práve taký zákon bol musel urobiť, snáď nepatrne zmenený, ale v podstate ten istý. I koná teda človek, rozumu svojmu poslušný, slobodne, a sám on je slobodný."

(Reč v Ústave roku 1842. In: AMBRUŠ, J.: Ľudovít Štúr. Dielo v piatich zväzkoch, Bratislava 1956, zv. 2, s. 23)

"Zvláštny jav sprevádza pôsobenie veľkých svetodejinných národov, ktoré sa ocitli na výške svojej moci: keď duchovne prevýšia a ovládnu iné národy, pokúšajú sa im vtlačiť pečať svojho ducha". (Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 174)

"Čím národ nižšie stojí, čím hlbšie v živote telesnom je ponorený, tým menej vážnosti má sám k sebe a tým ľahšie si dá so sebou zahrávať a svoje si odnímať, ako i jednotlivý človek v bahne telesného života zaviaznutý je bez vážnosti k sebe samému a ľahko sa ... za úžitok telesný nielen s telom, ale aj s dušou zapredá."

(Život národou. In: Orol tatránski, 1846, roč. 2, č. 41, s. 323)

"Ako sa však pozdvihne (Slovanstvo) a ako sa rozvinie, keď si jasne uvedomí večný vzor v plne prijatom a pochopenom kresťanstve a keď sa tento vzor stane jeho pravdou!"

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 128)

"Kresťanská idea je zo všetkých tou najvznešenejšou už kvôli svojej ľudskosti".

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 65)

"Národ, v ktorého duši je hlboko zakorenená úcta k právam každého človeka a pre ktorého je samozrejmosťou, že všetci sú si rovní, nosí v srdci lásku k človeku a nerobí medzi ľuďmi rozdiel a navyše sa aj sám spravuje - len takýto národ môže byť úprimným, otvoreným a čestným národom."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 122)

"Myšlienka Slovanská bola mi od prvej mladosti hviezdou, ona ma zahrievala, obživovala a na veky živiť bude..."

(list M. P. Pogodinovi z 31. 10. 1846. In: Listy Ľudovíta Štúra I. - III. Zost. J. Ambruš. Bratislava 1956, zv. 2, list č. 250, s. 149)

"Obyčajne to býva tak, že tí, ktorí sú namyslení, väčšinou sú aj obmedzení: usilujú sa takto zakryť svoju hlúposť, no človek vedomý si svojej sily a dôstojnosti uteká pred pochvalou davu."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 125)

"Národy, ktoré odvrhli Kráľovstvo Božie, spravodlivosť, opravdivé ľudské konanie, zabudli na Boha a zaujímali sa len o to "ostatné", teda len o svetské veci, rad za radom upadli, a tento výrok sa aj v budúcnosti ukáže ako pravdivý. Vzchopme sa, Slovania!"

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 169)

"Pokloňte sa Tatry Pánovi svojmu a vyjasnite sa, lebo on z výsosti svojej pohľadel na vaše rody, jemu verné, milostivo! Vyplnená je žiadosť ich vrúcna, obdarené sú tým, za čím dávno horeli: vychodiť budú noviny aj v ich reči materinskej!"

(Ohlas o Slovenských národných novinách a Orlovi Tatránskom)

"...Svätá je naša povinnosť všetko nášmu ľudu podávať, na čom sa on povýšiť môže a seba samého viacej vážiť navykne."

(Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí. Na vydanie pripravil H. Bartek. Turčiansky S. Martin 1943, s. 117)

"Podľa schopnosti obetovať sa posudzujeme človeka aj národ, a keďže má obeť v živote taký hlboký význam, musí mať svoju obeť aj najvyššia oblasť života, náboženstvo, musí ju zobrazovať a neustále k nej nabádať ducha". (Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 70)

"Ak raz človek vypustí dušu, stane sa z tela mŕtvola, a tak ukončí svoj život aj každý jav, každá ustanovizeň, keď sa zriekne svojho poslania."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 57)

"Hlboko si padol, rod môj, že rozkazy k mukám a k záhube Svojej sám vykonávaš, ktoré by iný odmrštil s nevôľou zvrchovanou. Podhodil si sa nohám šliapateľov Svojich a oni teraz rajtujú s potupou a s výskaním po Tebe."

(Starý a nový vek Slovákov. Bratislava 1994, s. 59)

"Aj keď tu i tam bývaš nespravodlivo pokarhaný, odíď, poteš sa, slová jeho potup, tie sú len bubliny, ktoré sa v rýchlosti vznietia a hneď zase zhasnú, nepotupuj medzitým samotného človeka, ktorý sa raz môže napraviť, aj keď je o tom veľká pochybnosť."

(list P. Čendekovičovi z 9.5. 1835. In: Listy Ľudovíta Štúra I. - III. Zost. J. Ambruš. Bratislava, SAV 1954, zv. 1, list č. 8, s. 33)

"Nesie vari kresťanstvo vinu na tom, že národy, ktoré ho prijali a ďalej ako prvé šírili, nedokázali celkom vysvetliť jeho zmysel?...Nemali by si tu svoju silu odskúšať aj iné národy? Alebo sú už naše dni spočítané a svet dospel k svojmu koncu?"

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 76)

"Každý, kto pácha bezprávie a tak sa snaží zachovať, sám nad sebou vyslovuje kliatbu."

(Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov. In: ORMIS, J.V.: O reč a národ. Bratislava 1973, s. 541)

"Podstata všetkých povstaní sa vyjadruje vo vodcoch; čím plnší obsah majú tieto povstania, tým sú ich vodcovia čistejší, charakternejší, výraznejší."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 72)

"Človečenstvo sa nenechá zaprieť, a rovnako nie ani mohutný duch časov. ... Veru naozaj sa zle vzdoruje skutočnému duchu času a jeho požiadavkám. V práve toľkej miere, v ktorej vzdorujúci poznáva mohutného ducha času, poznáva aj čas jeho."

(Devätnáste storočie a maďarizmus. In: ORMIS, J.V.: O reč a národ. Bratislava 1973, s. 720)

"Kto si nevyvolil znášať príkoria na obranu spravodlivosti, ten nepoznal jej svätosť."

(Starý a nový vek Slovákov. Bratislava 1994, s. 61.)

(Komunizmus)..."robí zo všetkých ľudí zaťatých egoistov, likviduje akýkoľvek vývin a mení ľudskú spoločnosť na skleník, na dielňu, kde pracujú všetci jednotlivci mechanicky ako stroje."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 78)

"Nech by sa akokoľvek komunizmus namáhal a predstieral, že chce ľuďom dopomôcť k ich právam, nič nevie o ľudstve, žalostne ho ponižuje, a keďže lipne na ustanovizniach, ktoré sú nepraktické a neuskutočniteľné, patrí k najdivším výplodom, aké vôbec vzišli z ľudského mozgu."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 78 n.)

"...Slovo zachytí, skutok utvrdí človeka."

(Spolki mjernosťi. In: Slovenskje národňje novini, 1845, č. 11)

"Nazdáva sa (katolícka cirkev), že sa svet uspokojí s formou kresťanstva namiesto jeho obsahu? A myslí si ešte, opierajúc sa o svoju neomylnosť, že bude môcť zostať orákulom národov, keď bude potierať akýkoľvek výskum v duchovnej oblasti...?"

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 111)

"Ak chceš zmeniť svoj stav, najviac sebe dôverovať môžeš a musíš, veď sám máš prístup k hlbinám srdca, citov a myslenia svojho, musíš sa spytovať, či budeš vytrvalý, či budeš pripravený znášať nepriaznivosti, ktoré by sa v premene tvojho stavu na odpor položili. "

(list P. Čendekovičovi z 9.5. 1835. In: Listy Ľudovíta Štúra I. - III. Zost. J. Ambruš. Bratislava 1954, zv. 1, list č. 8, s. 33)

"Preto nech neprejde jediný deň bez toho, aby ste vy, Slovania a synovia týchto kmeňov nevykonali jediný dobrý skutok pre svoj kmeň, obraňujte jeho právo, vzdelávajte ho a nestaňte sa nikdy služobníkmi jeho cudzích vládcov."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 140)

"Kto si nevyvolil znášať príkoria na obranu spravodlivosti, ten nepoznal jej svätosť."

(Starý a nový vek Slovákov. Bratislava 1994, s. 61)

"Servilnosť je, keď sa človek vzdáva svojej dôstojnosti a výhod a podrobuje sa vôli iného; o servilnosti možno hovoriť vtedy, keď sa nechá človek z úbohej vypočítavosti zneužívať ako nástroj proti svojmu národu..."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 124)

"Od Západu sme sa naučili veľa, veľmi veľa, ale nemôžeme začať tým, čím sa sám privádza k úpadku, ale tým, čím sa stal veľkým a mocným."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 151)

"Čo sa týka štátu, máme sa od Západu čo učiť prísnemu podriaďovaniu štátnym záujmom prostredníctvom odstránenia samovôle a jednotlivých neopodstatnených nárokov bez toho, aby sme sa vzdali sami seba, môžme sa od neho naučiť, ako vybudovať v štáte mnohé praktické ustanovizne, môžme si vziať za príklad jeho niekdajšiu sebadisciplínu a mimoriadne veľa krásneho môžeme načerpať z vied; musíme sa ním nechať voviesť do chrámu umenia, aby sme potom mohli dosiahnuť najvyšší cieľ ľudského života a uplatnili a uskutočnili všeľudské ideály."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 151)

"Nielen vlády sú zlé, ale aj ľud je často skazený, a vlády len odrážajú jeho kvality."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 162)

"Umenie napospol je jedna z najšľachetnejších stránok ľudstva, v ňom, kde sa ujalo, javí sa lepšia čiastka človeka i národa."

(O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská a Kníhtlač. účast. spolok 1932, s. 12)

"Čo by bolo zdrojom našej činnosti, ak len nie Božie vnuknutie? Kam má smerovať, kde sa má zavŕšiť, ak nie v dobrom, spravodlivom živote?"

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 169)

"Slovan nosí všetko v srdci a v duši a dokáže to aj vyjadriť silou prejavu."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 169)

"Slová takrečené odťažené, číre pochopy bez obrazov vyjadrujúce, alebo čiastočky reči nenázorné, len slová jedny s druhými spojujúce najmenej pristanú básni, a od pravých umelcov len zriedka, iba pri nevyhnutnosti v reči sa užívajú. V básni i výpovede i slová majú byť obrazy."

(O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská a Kníhtlač. účast. spolok 1932, s. 17)

"Aj keby sa zdalo, že ľudstvo upadáva, nemôže sa na dlhý čas samo sebe spreneveriť a vzdať sa svojej podstaty, predovšetkým pri dnešnom neopbyčajnom pokroku. Napreduje stále ďalej a nik nemôže povedať dopredu, kam dospeje. No zhoršenie môže byť len dočasné."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 174)

"Kto je muž a muž šľachetný, ten so svojim presvedčením najmä tam, kde mnohým, kde jednému veľkému celku pomôcť môže, vždy a na mieste vystúpi, len človek slaboch, ducha a mysle otrockej a srdca babského, len ten sa pred druhými utiahne a myseľ svoju zatají."

(Ňeopúšťajme sa! In: Slovenskje národňje novini, 1846, č. 56)

"Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s Božou pomocou odvahy k činom!"

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 174)

"O tom, čo je to pravda, hovorí podrobne Kristus, keď určuje povinnosti človeka ako takého a keď ich nám, ktorí sme okolo neho zhromaždení, kladie na srdce."

(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 65)
Súhlasí Kasafran


4.
označiť príspevok

Karola žena
   16. 2. 2015, 21:05 avatar
Kasafran .sa ospravedlňujem..ale nedalo mi,..keď už sme pri tej slovenčine..))

Slovenčina a matematika sú úzko prepojené:
Úvod do problematiky:

Kanibali chytia Američana, Rusa a Slováka.
Náčelník hovorí: "Máte týždeň na to, aby ste mi povedali také číslo, aké som ešte v živote nepočul. Inak vás zožerieme."
Po týždni predstúpi Američan a vraví: " 500 miliónov kvardiliriárd biliónov."
Náčelník: "Uff, to bolo dobré, ale už som to počul, preto ťa zožerieme."
Rus: "Nekonečno tri."
Náčelník: "No, to bolo lepšie, ale aj to som už počul, preto aj teba zožerieme."
Slovák: "Pokokot."
Náčelník: "Pokokot? A to je koľko?"
Slovák: "To je odtiaľto až hentam do piče."

Vedecky pohlad na vec:

" POKOKOT"
Slovo pokokot , napriek prvému dojmu nie je žiadna nadávka. Slovo "pokokot" je jedným zo slov, ktorým sa vďaka bohatému fondu slovenského jazyka dá vyjadriť matematická hodnota, ktorá nie je ani číslo, ba ani prvočíslo. Slovo pokokot znamená niečo medzi veeeľa až nekonečnom. Je to zároveň slovo, ktoré nám, Slovákom, môžu iné kultúry iba závidieť a môže sa označiť ako skvostný slovenský slovný endemit.
Na západnom slovensku, najmä v Bratislave sa ako miernejšia forma používa slovo "mrťe" (dôraz na mäkke Ť).

Inak slovom pokokot sa dá napríklad vyjadriť aj výška napadnutého snehu, prípadne hĺbka vody... Už pred 60-timi rokmi mali prostí ľudia pokokot problémov a životných priekov, s ktorými sa museli deň čo deň zaoberať .
Slovo " pokokot" sa tak časom rozšírilo po celom Slovensku. Najnovšia správa zo sveta hovorí, že populárna slovenská fyzikálna jednotka " pokokot" bude v krátkej dobe zaradená do medzinárodnej SI sústavy základných fyzikálnych jednotiek. Zistilo sa totiž, že sa bez nej nezaobíde Európa ba ani Amerika.
Europský parlament má napríklad " pokokot " poslancov a berú "pokokot " peňazí, americký prezident má pred voľbami " pokokot " sľubov a o uplatnení v Číne ani nehovorím, je ich proste ...... pokokot ......


5.
označiť príspevok

Karola žena
   16. 2. 2015, 21:07 avatar
zdroj: zasmej sa
váš príspevok

Pridávať príspevky môžu iba zaregistrovaní účastníci fóra.

Som zaregistrovaný

nick: heslo:
zostať trvalo prihlásený    
Nie som zaregistrovaný

Vaša prezývka:  

Po zaregistrovaní budete automaticky presmerovaní do tejto témy.

najnovšie príspevky na celom fóre

dnes, 04:48,  https://latin-dictionary.net/definition/26485/mas-maris ;)
dnes, 04:45,  Čo by si len Lemmy robil bez googla ;)
dnes, 04:33,  https://www.dzio.sk/zumpa/gallery/1561516308.jpg ;)
dnes, 04:33,  Až potom čo si sa priznala, že vieš kde bývam ;)
dnes, 04:32,  https://www.dzio.sk/zumpa/gallery/1561516308.jpg ;)
dnes, 02:09,  Šarlát – drahocenná tkanina obyčajne purpurovočervenej farby: kráľovský plášť zo...
dnes, 02:07,  Význam: šarlátovo červená.
dnes, 01:56,  461 . lemmy a moje ? :)
dnes, 01:54,  355. no to teda hej ;) a nie raz, skleróza ? :)
dnes, 01:53,  Kto pozná recept, akú polievku zjedla Snehulienka trpaslíkom. Akú zeleninu použili...
dnes, 01:51,  Je to fer sa na takých podujatiach prezentovať i v anglickom jazyku
dnes, 01:50,  Nebolo by potom toto diskusné fórum. Tu sa má diskutovať. Vyjadril som svoj názor.
dnes, 01:48,  Koľký eufemizmus. Mužské meno Maroš je pôvodne domácka podoba mien Martin alebo Marek....
dnes, 01:43,  Áno, keď sa chytia napríklad prízvuku.
dnes, 01:42,  6 komunistov, z toho 9 eštebákov.
dnes, 01:42,  75. ide o to ze ona má zodpovednost . stačî malá chybyčka a vznikne z toho globálny prúser...
dnes, 01:41,  Dávam jej tzv. 100 dní.
dnes, 01:40,  Vie hovoriť po anglicky, len prečo by sa mala v BBC zhadzovať, a prispôsobovať sa...
dnes, 01:38,  Kasafran, ty si odborník, tak nám porozprávaj, ako sa BUK dostal z Kurska do oblasti, ktorá...
dnes, 01:38,  Písali hlave spravy že Čaputová nevie ani ceknuť v angličtine...
neprehliadnite
df.sk na Facebooku
vyhľadávanie
 
Obráť tvár k slnku a všetky tiene padnú za teba.
Prevádzkuje df.sk | TOPlist
(124 196 bytes in 0,550 seconds)