Kto boli „praví Árijci“ a odkiaľ sa vzali?
Nepodmaňovali si rozsiahle územia náhlymi, masívnymi inváziami. A spravidla neboli ani svetlovlasí, modrookí, a už vôbec nie „rasovo čistí“. Jedným z nich sa mohol stať prakticky ktokoľvek. Čo dnes vieme o identite a pôvode Árijcov?
Árijcami nazývali sami seba, alebo aspoň svojich vodcov, autori najstarších náboženských textov v „starej indičtine“ – sanskrite (Rigvéda, 15. – 13. storočie pred n. l.) a v starej perzštine – avestánčine (Avesta, začiatok 1. tisícročia pred n. l.).
V 19. storočí sa sanskrit považoval za materinský jazyk všetkých indoeurópskych jazykov, teda veľkej jazykovej rodiny, do ktorej patria germánske, keltské, románske, slovanské, indoiránske a ďalšie jazykové skupiny. Pod pojmom Árijci sa preto začali rozumieť všetci Indoeurópania.
Stotožnenie termínov Indoeurópania a Árijci čoskoro podnietilo pomýlené nacionalistické diskusie, kto sú „tí praví“ či „rasovo čistí“ Árijci – Kelti, Germáni alebo iný národ? Na tieto diskusie nadviazala aj nacistická ideológia.
Pritom už v 60. rokoch 19. storočia historickí jazykovedci (konkrétne tzv. novogramatici) zistili, že sanskrit predstavuje len ďalšieho potomka dávno zaniknutého spoločného predka indoeurópskych jazykov – praindoeurópčiny. A že pojem Árijec/Árijci sa tak vzťahuje len na jednu vetvu indoeurópskej jazykovej rodiny, indoiránsku. Do nej dnes patria indoárijské (alebo indické), iránske a nuristánske jazyky.
Praví Árijci?
Napriek zisteniu novogramatikov sa pojem Árijci aj ďalšie desaťročia často používal nesprávne a až dodnes sa niekedy zneužíva nacionalistami a rasistickými ideológiami.
„Skutočne existovali historickí Árijci, autori Rigvédy a Avesty, ale išlo o kmene doby bronzovej obývajúce dnešný Irán, Afganistan a severnú časť Indického subkontinentu,“ upozorňuje archeológ David Anthony, popredný expert na ranú históriu indoeurópskych kultúr. „Je veľmi nepravdepodobné, že boli svetlovlasí alebo modrookí, a už vôbec nemali nič spoločné s rasistickými fantáziami dnešných bigotov.“
Archeológ pripomína, že samotní Árijci nepovažovali termín „Árijec“ za etnickú kategóriu, takže akékoľvek hlásanie „árijskej rasovej čistoty“ je nezmyselné. Podľa Rigvédy išlo o nábožensko-jazykovú kategóriu. „Každý, kto prinášal obety správnym bohom, konal správne rituály, recitoval tradičné modlitby v tradičnom jazyku, bol Árijcom,“ píše Anthony.
Ako dodáva archeogenetik Harvardovej univerzity David Reich, mýtus existencie „geneticky čistej populácie“ vyvrátil aj genetický výskum dávnych ľudí. „Prastaré vzorky DNA preukázali, že kľúčovým faktorom vo vývoji prehistorických komunít boli veľké migrácie a miešanie geneticky výrazne odlišných populácií, takže ideológie, ktoré sa snažia o návrat k mýtickej genetickej čistote, úplne vyvracia moderný vedecký výskum,“ píše Reich
Odkiaľ teda pochádzajú historickí Árijci, ľudia hovoriaci indoiránskymi jazykmi? Túto náročnú otázku pomohli zodpovedať nielen zistenia archeológie a archeogenetiky, ale aj historickej jazykovedy.
Historickí jazykovedci zistili, že v ugrofínskych jazykoch sa zachovali prevzaté slová zo všetkých štádií vývoja indoiránskych jazykov: od fázy, ktorá predchádzala vzniku typických znakov tejto jazykovej vetvy (tzv. predindoiránčina) cez spoločný prajazyk (praindoiránčina) až po jeho rozdelenie na dcérske vetvy (praindoárijčina na prairánčina). Keďže ugrofínskymi jazykmi sa pôvodne zrejme hovorilo v lesoch okolo južného Uralu – rekonštruovaná slovná zásoba prajazyka indikuje, že nimi hovorili lesní lovci a zberači – historickí jazykovedci situovali vznik indoiránskej jazykovej vetvy do severnej stepi susediaciej s touto oblasťou.
Túto lingvistickú hypotézu podporila archeológia aj archeogenetika. V priebehu 21. až 19. storočia pred n. l. existovala južne od Uralu kultúra Sintašta, ktorej pohrebné rituály do detailov pripomínajú pohrebné rituály „Árijcov“ opísané v Rigvéde. Čo je dôležité, kultúra Sintašta je východiskom andronovskej kultúry expandujúcej v 19. až 13. storočí pred n. l. do južnej a juhozápadnej Ázie. Archeogenetické výskumy nedávno potvrdili, že genetická štruktúra populácie, ktorá prenikla v dobe bronzovej na sever indického subkontinentu, zodpovedá genetickej štruktúre nositeľov kultúr Sintašta a Andronovo.
Bojovníci na rýchlych vozoch
Sintašta predstavuje pozoruhodnú archeologickú kultúru. Jej ľud podľa všetkého vynašiel ľahké dvojkolesové bojové vozy, ktoré čoskoro transformovali vedenie bojových konfliktov naprieč starovekým svetom. Sama sa zrodila v dôsledku klimatickej krízy (ochladenie a sucho) a dramatického nárastu bojových konfliktov. Zbrane sprevádzali nositeľov tejto kultúry v hroboch 5- až 10-krát častejšie oproti predchádzajúcej abaševskej kultúre.
Praindoiránci (alebo „Praárijci“) tejto kultúry priniesli na sever stepi nielen viaceré nové zbrane, ale aj dovtedy nevídané stabilné osady a opevnenia. A napriek – alebo vďaka – eskalácii bojových stretov na ich území výrazne vzrástla produkcia kovov, obchod aj veľkoleposť verejných slávností.
„Prekvapivé dôkazy o metalurgickej produkcii v takmer každej preskúmanej štruktúre naznačujú, že sídliská kultúry Sintašta sa zameriavali na intenzívne spracovávanie kovov,“ konštatuje David Anthony. Bádateľ dodáva, že za čias kultúry Sintašta mnohonásobne vzrástla intenzita obchodu, pričom obchodné styky siahali až k bohatým mestským komunitám centrálnej Ázie. Podľa Anthonyho k tomu viedol dopyt po prestížnych predmetoch na strane kultúry Sintašta, ktorých darovaním si ich majitelia chceli zaistiť väčšie spojenecké aliancie. S rovnakým cieľom rástla škála a zložitosť verejných pohrebných ceremónií: príležitostí nielen na trúchlenie, ale aj na hodovanie, oslavné básne, predvádzanie moci a bohatstva, a uzatváranie spojenectiev. „Početnosť zvieracích obiet zistená na pohrebiskách kultúry Sintašta indikuje veľmi veľké pohreby,“ zdôrazňuje Anthony. V niektorých prípadoch sa podľa neho uvažuje o jedinej hostine, na ktorej sa skonzumovalo 2700 kg mäsa koní, dobytka a baranov. Dosť na nakŕmenie 3000 účastníkov.
Árijci v Sýrii
Rigvéda, skomponovaná niekedy v 13. – 15. storočí pred n. l. na severozápade indického subkontinentu, sa najskôr stáročia tradovala ústnym podaním. Jej jazyk – sanskrit alebo stará indičtina, ako aj jej božstvá a morálne koncepty, sú prvý raz písomne doložené už okolo roku 1500 pred n. l. z prekvapivého miesta – z dnešnej severnej Sýrie.
Medzi rokmi 1500 až 1350 pred n. l. sa tu nachádzalo kráľovstvo Mitanni – po Egypte druhá najsilnejšia mocnosť na vtedajšom Blízkom východe. Jeho vládcovia a obyvatelia hovorili churritčinou, čo bol neindeurópsky jazyk rozšírený na severe dnešnej Sýrie a na východe dnešného Turecka. Všetci panovníci však po korunovácii prijímali staroindické panovnícke mená, a staroindického pôvodu bol dokonca názov hlavného mesta kráľovstva Vaššukanni.
Kráľovstvo Mitanni bolo chýrne svojimi bojovými vozmi, v súvislosti s ktorými sa na jeho území používalo množstvo označení staroindického pôvodu. Jazdci vozov sa označovali ako „maryanna“ – výrazom odvodeným zo staroindického „márya“ označujúceho nebeskú bojovú družinu boha Indru. Ba čo viac, podľa zachovaných písomností miestni panovníci vzývali ako božských svedkov zmlúv okrem churritských bohov aj Indru, Varunu, Mitru a Ašvinov, čiže najvýznamnejšie božstvá Rigvédy.
Prečo churritčinou hovoriaci králi používali na území dnešnej Sýrie staroindické mená, technické výrazy a náboženské pojmy? „Rozumné vysvetlenie je, že kráľovstvo Mitanni založili staroindickí žoldnieri, azda bojovníci na vozoch, pravidelne recitujúci hymny a modlitby, ktoré boli približne v rovnakom čase ďaleko na východe zozbierané autormi Rigvédy,“ píše David Anthony. „Keď si ich okolo roku 1500 pred n. l. najal churritský kráľ, uchvátili jeho trón a založili vlastnú dynastiu, čo je v histórii dynastií starovekého Blízkeho východu a Iránu bežný scenár.“
Dynastia si podľa Anthonyho zakrátko osvojila miestny churritský jazyk a kultúru, ale dlho potom, ako sa jej zakladatelia pominuli, naďalej používala staroindické výrazy súvisiace s bojovými vozmi.
Mimochodom, nové nálezy zo Sýrie preukázali prítomnosť staroindických, respektíve praindoárijských termínov už v písomnostiach zo začiatku 18. storočia pred n. l., dvesto rokov pred vznikom štátu Mitanni. To potvrdzuje, že „uchvátenie“ kráľovstva nepredstavovalo náhlu inváziu zďaleka, ale vyvrcholenie dlhodobej prítomnosti „Árijcov“ v oblasti.
Invázia alebo infiltrácia?
Príchod Árijcov do Indie sa na základe rigvédskeho mytologického rozprávania často vníma ako invázia, ktorá zvrhla tamojšiu vyspelú harappskú kultúru (známu aj ako civilizácia povodia rieky Indus; v niektorých jej mestách žili desaťtisíce ľudí). Nezachovali sa však žiadne archeologické dôkazy takéhoto masívneho, ničivého vpádu. Namiesto toho sa preto dnes uvažuje o inom scenári.
Okolo roku 1700 pred n. l. začali Árijci prenikať do severozápadnej Indie nie ako dobyvatelia, ale ako spojenci miestnych vládcov, keď po úpadku harappskej civilizácie vypukli mocenské boje medzi miestnymi znepriatelenými klanmi. Keďže harappské komunity nepoznali koňa, ich peší vojaci sa nemohli rovnať tlupám kočovníkov s bojovníkmi na rýchlych dvojkolesových vozoch.
„Árijci neboli žiadne jednoliate etnikum, ale išlo skôr o rôzne jazykovo a kultúrne spriaznené, do klanov organizované skupiny kočovníkov,“ píše nemecký historický jazykovedec Harald Haarmann. „Mnohí z nich sa nevrátili späť do centrálnej Ázie. Zostali v oblasti harappskej civilizácie.“ Niekdajší spojenci, usídlení na periférii, však čoskoro začali domácemu obyvateľstvu kradnúť dobytok, utlačovať ho a zvrhávať jeho vládcov. „Títo kočovníci sa čoskoro etablovali ako vojensko-politická elita. Až následne prichádzali ďalšie skupiny kočovníkov a tiahli na východ do úrodných údolí a rovín Pandžábu,“ píše Haarmann.
Vzťahy Árijcov s domácou populáciou názorne reflektuje Rigvéda – obsahuje ešte len pomerne málo prevzatých slov z jazyka domácej populácie. „Vyplýva z toho, že prišelci a domorodí obyvatelia najprv sídlili bok po boku, ale nie spolu,“ píše ruská expertka na rané indoiránske kultúry Elena Kuzminová. Niektoré mená kmeňov, vládcov a predovšetkým kňazov oblasti osídlenej Árijcami sú podľa nej jednoznačne nestaroindické: „To znamená, že prišelci nadviazali kontakty s elitami kmeňov a že časť miestnych kňazov sa pridala na stranu tejto novej aristokracie.“
Ruská výskumníčka zdôrazňuje, že počet prevzatých slov z domácich jazykov rastie až v mladších textoch, napríklad bráhmanách (začiatok 1. tisícročia pred n. l.). K starším výpožičkám, ktoré sa týkali predovšetkým miestnej fauny a flóry, sa pridávajú ďalšie, súvisiace s ekonomikou a každodenným životom. „Teda dôkazy o kontakte s bežnou miestnou populáciou, s remeselníkmi a farmármi,“ píše Kuzminová. Až začiatok prvého tisícročia pred n. l. je podľa nej obdobím, keď môžeme hovoriť o skutočnom spojení (indo)árijských komunít s troskami či nasledovníkmi harappskej civilizácie.
Odkiaľ prišli ich predkovia?
Archeogenetické výskumy na jednej strane potvrdili dlhoročný konsenzus historických jazykovedcov a archeológov o pravlasti Árijcov (Indoiráncov). Na druhej strane však zistili, že populácia „prvých Árijcov“ sa geneticky líšila od okolitých súdobých komunít obývajúcich step a podľa všetkého prišla z východnej Európy.
Populácie nositeľov kultúry Sintašta a Andronovo totiž v sebe nesú výraznú prímes stredoneolitických európskych farmárov (24 %, tzv. stepný komponent tvorí približne 68 %), ktorá súdobým stepným populáciám chýba. Geneticky boli nositelia oboch kultúr najväčšmi podobní nositeľom kultúry so šnúrovou keramikou, ktorá v prvej polovici 3. tisícročia pred n. l. osídľovala rozsiahle územie severnej a severovýchodnej Európy. To značí buď spoločný pôvod, alebo pôvod priamo z východných komunít kultúry so šnúrovou keramikou. Druhý scenár podporuje aj archeológia – hmotná náplň kultúry Sintašta vychádza z abaševskej kultúry (2500 – 2200 pred n. l.) rozšírenej v lesostepných oblastiach Povolžia medzi riekami Surou a Kamou. A abaševská kultúra pre zmenu vychádzala z východného variantu kultúry so šnúrovou keramikou, z faťjanovskej kultúry, rozšírenej prevažne na hornej Volge.
Ako v posledných rokoch preukázali početné archeogenetické štúdie, ľud kultúry so šnúrovou keramikou vznikol vďaka masívnej migrácii ľudí z ponticko-kas****ej stepi. Osídlenie severnej stepi prvými Árijcami (Praindoiráncami) vlastne znamenalo návrat do pravlasti ich dávnych predkov.
Po tisícročí sa kruh uzavrel. Árijci sa vrátili tam, kde okolo roku 3000 pred n. l. žili ich prapredkovia (podľa väčšiny historických jazykovedcov Praindoeurópania, teda komunity hovoriace spoločným predkom indoeurópskych jazykov, praindoerópčinou). Lenže tým sa príbeh Árijcov neskončil, ale iba začal. Zakrátko nastali ďalšie migrácie. Tentoraz však nie na severozápad, ale do celkom odlišných oblastí...
odkaz
